Alice In Chains – Black Gives Way To Blue (recenzia)

ALICE IN CHAINS
Black Gives Way To Blue
EMI  54:10
Produkcia: Nick Raskulinecz
Zoznam skladieb: All Secrets Known, Check My Brain, Last Of  My Kind, Your Decision, A Looking In View, When Sun Rose Again, Acid Bubble, Lesson Learned, Take Her Out, Private Hell, Black Gives Way To Blue

Záver uplynulého roka 2009 priniesol albumy, v ktoré sme len mohli dúfať (CREED – FULL CIRCLE), začali pripočítavať roky od poslednej štúdiovky (PEARL JAM – BACKSPACER), či neverili, že vôbec prídu (ALICE IN CHAINS – BLACK GIVES WAY TO BLUE).  Temný rock’n’roll z autorskej dielne Jerryho Cantrella, ktorý je na novinke výlučným autorom drvivej väčšiny materiálu pokračuje v duchu nepokojnej psyché zahalenej v čiernom hodvábe, uväznenej v ponurosti, ťažkotonážnosti s občasnými dierami v stenách, cez ktoré preniká ranné svetlo. Nielen to v sebe skrýva novinka Alice in Chains BLACK GIVES WAY TO BLUE. Zosnulého frontmana LAYNE-a STALEY-ho nahradil William du Vall. Svojím frázovaním i farbou hlasu môže pripomínať excentrického STANLEY-ho, ktorý nezvládol „acidový trip“ a po ôsmych rokoch od smrti Cobaina, ho následoval. Nový spevák obohacuje skladby Alice in Chains svojim miestami metalovým prejavom, ctí si pamiatku svojho predchodcu a dokazuje svoje zaslúžené miesto u „slečny v reťaziach“. Napriek tomu, že nové skladby neobsahujú ani jeden nápad od jedinečného Stanleyho, môžeme na nahrávke cítiť jeho ducha (pri všetkej úcte a nostalgii). Pečať pôvodných Alice in Chains nepokorili čas ani korózia. Ťažko však označiť tento album za prelomový. Skôr mám pocit, že muzikanti (a najmä Cantrell ako autor) chcú touto nahrávkou ukázať, že dospeli do štádia, kedy aj bez Staleyho, ktorý svojim hlasom spoludefinoval výraz kapely, dokážu nadviazať na posledný radový album z roku 1995 . A to bolo pekelne dávno.

Takto mi znejú jednotlivé kusy
V úvodnej All Secrets Known akoby povstávali všetci démoni i múzy pôvodných Alice, ku ktorým prehovára nový frontman William Du Vall svojim hypnotizujúcim hlasom, rozhodnutý viesť ich vpred po niekoľkoročnom odpočinku . Geniálny „otvárak“ pre album, ako aj koncerty v novej zostave. Pilotný singel novinky Check My Brain patrí k tým skôr heavy kúskom, no obsahuje až strednoprúdovú melodickú linku, ktorú Cantrell pridal zrejme na odľahčenie. V Last Of My Kind si Cantrell vyskúšal spoluprácu s novým členom zostavy, pričom v nej nechali vyznieť Du Vallov drsný heavy hlas. Cantrell sa zas blysne v tomto kovovom kuse gitarovým „wah-wah“ sólom. Baladická Your Decision s nádherným „hall“ sólom privodí aspoň krátky pokojný spánok už inak dosť rozorvanej mysli. Jediný song, ktorý kapela napísala spoločne (A Looking In View) je asi najtonážnejší a pôsobí až psychotropne, či little bit scarry.  Hlboký groove dostala ďalšia akustická skladba When The Sun Rose Again, prifarbená tónmi elektrickej gitary a sólom, ktoré jej dodáva nový rozmer. Kompozične najpestrejšou skladbou celého albumu je Acid Bubble. Cantrell sa vyhral s  dynamikou skladby, čo sa odzrkadlilo na jej minutáži, začlenil do nej zaujímavý heavy break i priezračné rockové sólo. Lesson Learned, aj keď hutná, pôsobí priamočiarejšie a uniká od ponurosti. Presná rytmika (Innez/Kinney) sa ťahavo valí celou Take Her Out, ktorú Cantrell šperkuje svojimi vyhrávkami i zaujímavým až orientálne znejúcim motívom. Úžasne bolestná Private Hell je pomalým kúskom s dávkou pátosu a refrénickým dialógom Du Valla a  Cantrella (ktorý vokálmi vypomáha na celej doske). Spevák na gitaristove „I feel cold“ a iné repliky odpovedá so stoickým kľudom v hlase “uh huh“. Veľmi výrazný moment, na ktorý sa nezabúda. Záverečná a smutná Black Gives Way To Blue pôsobí ako rozlúčka so zosnulým LAYNE-om STANLEY-m. Klavírny part v tejto skladbe nahral Elton John po tom, ako ho kapela oslovila v Las Vegas počas nahrávania.

Text: Edo Kopček
Foto: EMI archív