Pesničky, ktoré Peter Lipa nahral v New Orleans si veľmi váži, pretože sú iné

Človek si sadne do kresla, dá si dobrý nápoj a pustí si nový album Petra Lipu. NOLA, ako slangovo nazývajú hudobníci americké New Orleans vás vezme do zákutí spevákovej tvorby, ktoré máte radi. Ale pri tejto platni je predsa len niečo iné. Spirit albumu Nola sa rovná mágii mesta, v ktorom vznikol a práve o ňom sa budeme rozprávať s Petrom Lipom.

Vlani ste navštívili New Orleans po niekoľkýkrát, ale v úplne inej pozícii. Nie v pozícii turistu, ale muzikanta. Aký to bol pocit? Váš najnovší album Nola nie je len o pesničkách, je to album s príbehom.

Musíme sa vrátiť trochu do histórie. Netušil som, že New Orleans je to, čo som potom zažíval. Vedel som, že odtiaľ pochádza jazz. Pamätám sa, že sme kedysi dávno robili s Lacom Gerhardtom výchovný koncert, na ktorom moderátor povedal, že jazz sa vynoril v New Orleans, na čom sme sa smiali, že sa z Mississippi naraz vynoril nejaký jazz, ktorý vyzeral ako nejaká strašidelná postava. No neskôr som zistil, že moji obľúbení hudobníci z celej plejády hudobníkov majú fakt s New Orleans veľmi dobré vzťahy a mnohí priamo odtiaľ pochádzajú. A ak nie, tak tam aspoň radi chodia a považujú to mesto za niečo výnimočné. 

Prvý raz sa mi tam podarilo dostať po roku ’89, kam som išiel na jednu konferenciu usporiadateľov jazzových festivalov v pozícii európskeho promotéra za slovenskú stranu. Aj som viedol panelovú diskusiu. Ubytovali ma u jedného textára, pretože som nemal diéty na hotel. Volal sa Ron Cuccia a už v tom čase bol veľká osobnosť. Sám bol muzikant a písal texty. Vzal ma na koncert The Neville Brothers, čo bola veľká kultová kapela. Jej ostatky stále žijú, lebo niekoľkí z tej rodiny ešte sú a stále hrajú, hoci skupina ako taká už neexistuje. Bola to moja prvá cesta do New Orleans, kam som sa za posledných tridsať rokov vrátil päťkrát. Vždy len na dva-tri dni. Raz som išiel na Mardi Gras, tamojší veľký sviatok, podobne ako v Riu majú karneval, v New Orleans je to Mardi Gras, tam sa hrá všade a je veľmi veselo. 

Stále som mal pocit, že by som sa mal aktívnejšie zúčastniť na živote tohto mesta. Rozmýšľal som, ako sa k tomu dostať. Vrátim sa o jeden rok späť, kedy som si v januári povedal, že by som mohol ísť nahrávať do New Orleans. Ísť tam spievať, niekam, to sa ani veľmi nedá. Musel by som ísť so svojou kapelou, niekam sa postaviť a zajamovať si jednu pesničku, to by ma neuspokojilo. Povedal som si, že to chce niečo viac. A niečo viac znamená pre muzikanta, ísť a nahrávať. Približne pred rokom som sa tak rozhodol a začal na tom pracovať. Pomaly sa to vyvíjalo až napokon som vlani 12. novembra odletel cez Londýn do New Orleans, strávil som tam týždeň a z toho dva intenzívne dni v štúdiu, kedy sme nahrávali. 

Najdôležitejším ťahom bolo, že som získal producenta. Producentom je Jamison Ross, ktorý je veľmi dobrý bubeník a veľmi dobrý spevák. Podujal sa k tomu, že bude album produkovať, že to je jeho láska a vidí sa ako producent, to by ho bavilo. Dal som mu šancu a dohodli sme sa. Ostatné je už jeho dielo. Zohnal muzikantov aj štúdio. Ja som mu už len posielal moje demáče, na ktorých spievam sám s gitarou, a tiež tzv. lead sheet – papier, na ktorom sú napísané základné harmónie a základná forma pesničky. Z toho sa už muzikanti vedia odpichnúť. Odoslal som to a prišiel som plný očakávania. 

Prvý deň sme išli do štúdia Marini, ako sa volá aj tamojšia štvrť. Jamison zohnal basistu, klaviristu a gitaristu. Boli na mňa štyria. Gitarista nebol pri všetkých skladbách, keďže Jamison mal prehľad o mojich demách, tak vedel, čo a kde chce,  napríklad gitaru sme použili len v dvoch skladbách a ostatné hrali len v triu. Vtedy som prvýkrát počul tieto pesničky v inom šate, zvuku, cítení a prostredí, v akom som si ich ja predstavoval. Mal som trochu predstavu a demo ju naznačovalo. Jamison sa niekde držal dema a niekde od neho úplne odišiel. Čo zásadne zmenili, a to veľmi prirodzene, boli harmónie. Dodržali moje základy, ale prišli s alternovanými akordami. Hrali teda tú istú harmóniu, ale znela úplne inak. To mal na starosti práce klavirista Oscar Rossignoli, ktorý pochádza z Hondurasu, ale žije v New Orleans, kde je veľmi šťastný a nadšený, pretože sa tam deje hudba. 

Nahrávali sme dva dni a spravili päť mojich nových pesničiek. Na záver som povedal, že by som chcel spraviť ešte novú verziu Balady o štyroch koňoch, ľudovo nazývanej Štyri kone vrané. Vymyslel som si, že by mala mať iné cítenie v porovnaní so s tou, ktorú sme nahrali pred dvadsiatimi rokmi. A že by som v nej chcel mať dychovú sekciu. Jamison zohnal ďalších štyroch dychárov – tenor saxofón, trombón, trúbku a veľký suzafón – typický nástroj pre New Orleans, na ktorom sú založené všetky tamojšie pouličné kapely. Po jej nahraní sme si dali pohár prosseca, rozlúčili sa a ďalší deň som sa vrátil domov. Ten sen skončil a už som len čakal, kedy prídu nahrávky.

Som s nimi veľmi spokojný. Či budú spokojní poslucháči, to neviem. To už je každého individuálna vec. Dôležité je, že som vykonal to, čo som si predsavzal, že som tam bol, a že som bol jedným z nich. Chválili ma všetci, aké to je dobré a úžasné, ale pri Američanoch človek nevie, ako to je, prišli muzikanti, boli zaplatení a odviedli svoju prácu. Ja mám pocit, že ju robili radi, dobre, smiali sa, a že sme sa všetci dobre zabávali. Bolo to príjemné a my všetci radi nahrávame, takže sme nahrávali naraz. 

Jamison sedel v štúdiu, ktoré je podobne veľké ako táto sála v Stromoradí, mal rozložené svoje bicie, trochu ďalej od neho bol za paravanmi akustický klavír, ja som mal vlastnú malú štúdiovú miestnosť, v ktorej som bol zatvorený a vlastnú “búdu” mal aj basista. Videli sme sa cez sklo a Jamison to dirigoval. Vytiahol jednu pesničku, pustil jej demo verziu všetkým do slúchadiel, každý mal noty, odpočítal tempo a každý to začal nejako hrať. Podľa potreby sme to zastavovali, tu sme niečo pridali, inde zmenili, povedal, kto dá sólo, alebo dáme iné sólo a takto to pomaly vznikalo. Až v jednom momente povedal Jamison: “OK” a dal pokyn zvukárovi, ktorý nás celý čas sledoval, že môže nahrávať. Nahrali sme jeden, dva, tri, štyri “tejky”, to isté a koniec. Potom sme si vypočuli, čo sme nahrali a išli na ďalšiu pesničku. 

Jamison to počúval s tým, že už vedel, čo použije, čo vyhodí a takto sme pracovali na všetkých piatich pesničkách. Až po nich prišla šiesta, Štyri kone vrané. To bola iná práca, keďže pri nej boli aj dychári, ktorých bolo potrebné naučiť, čo majú hrať. Táto skladba má v tomto podaní zmenený groove aj cítenie. Zhodou okolností takto podobne hrám Baladu o štyroch koňoch na koncertoch s AMC Triom. Toto cítenie sme napokon použili aj v New Orleans. 

Peter Lipa. Foto – Braňo Špaček

Oscar Rossignoli. Foto – Braňo Špaček

Jamison Ross. Foto – Braňo Špaček

Nahrávali ste v štúdiu Marigny. Ako ste dospeli k tomu, že pôjdete do tohto štúdia a koľko je nahrávacích štúdií v samotnom New Orleans?

Začal som tým, že som si doma zadal na internete “New Orleans Sound Music Studio” a pohľadal niekoľko štúdií. Štúdio Marigny bolo už v mojom prvom výbere. Tie štúdiá majú napísané koľko to stojí, či je to už aj so zvukárom, aké je to štúdio, aké sú tam možnosti, či sa tam nahráva len nejaký voiceover, čiže iba hlas napríklad do podcastu, čo všetko sa tam dá robiť, aké majú nástroje a vybavenie. Zdalo sa mi, že tam toho majú naozaj veľa, ale všetko závisí hlavne od muzikantov a od toho, čo všetko si prinesú a aké majú požiadavky. Keď zoženieš klaviristu, ktorý chce hrať len na elektrickom klavíri a vyžaduje iba Fender piano, musíš zohnať štúdio, v ktorom ho majú k dispozícii alebo si ho tam vie priniesť. A tak ďalej. Marigny už vtedy spĺňalo moje podmienky. Vybral som si šesť štúdií aj s mojimi podmienkami a tým, koľko to stojí na deň, ale ďalej som s tým nepracoval, lebo som nemohol v januári bookovať štúdio na november. Človek jednoducho hľadá štúdio, ktoré by mu sedelo. Osobne mám radšej väčšie štúdiá. 

Systém nahrávania mi nebol jasný od prvej chvíle. Nevedel som, akým spôsobom budeme nahrávať, či náhodou nebudeme vrstviť po jednej stope. Tento systém vedel iba Jamison. Keď sa rozhodol, že bude producentom, už vedel, že budeme nahrávať všetci naraz. Pri našom prvom stretnutí povedal, že budeme potrebovať dva dni na päť pesničiek. A to som ešte nemal celkom premyslené, ako chcem spraviť Štyri kone vrané. Keď mi povedal, že na to potrebujeme dva dni, bolo mi jasné, že to nahráme spoločne ako kapela. Zároveň vybral konkrétne štúdio. V New Orleans je strašne veľa štúdií, pretože tam vzniká skutočne veľa hudby. Veľmi rôznorodej.

Človek má z našej strany oceánu a sveta pocit, že New Orleans je jazzové mesto, nie je to celkom tak. Je to jazzové mesto, samozrejme, ale jazz tam nemá prvotnú pozíciu. Tam sa hrá všetko. Aj rap aj hip-hop. Sú tam dva štýly, ktoré pochádzajú výlučne z juhu, čiže zydeco a cajun. Hrá sa tam, samozrejme rythm’n’blues, soul a všetko možné. Ísť koncertovať do New Orleans, znamená pre každého veľmi veľa. Ľudia tam chodia radi, píšu o tom pesničky. Aj Sting má pesničku Moon Over Bourbon Street, ktorá je tam hlavnou ulicou, kde sa dejú všetky tie veci. Na každej strane ulice je päťdesiat podnikov a v každom z nich sa hrá živá hudba najrôznejších druhov. Aj country and western, aj rock’n’roll, soul alebo jazz. 

New Orleans poznáte dokonale, aj jeho spirit a genius loci. V štúdiu ste strávili dva dni. Mali ste priestor absolvovať v meste aj niečo iné, okrem samotného nahrávania? A čo robil zvyšok partie, ktorá tam s Vami priletela?

Najprv som sa musel aklimatizovať. Prileteli sme v nedeľu a už sme chodili po meste, mali sme aj prvú obhliadku miesta, na ktorom sa malo nahrávať. Ale pozreli sme si aj samotné mesto. Základný model je tam tzv. francúzska štvrť (French Quarter), ktorú sme obchádzali z každej strany, ale aj priľahlé ulice. Nachádza sa tam Frenchmen Street, na ktorej hrajú lepšie kapely a vznikajú tam koncertnejšie situácie. Je tam podnik, ktorý sa volá Spotted Cat, v preklade Bodkovaná mačka, kde sa hrá prvý koncert už o druhej popoludní, každý deň. To mesto tak žije hudbou, že pre normálneho človeka je nepredstaviťeľné, koľko ľudí a muzikantov tam hrá. To sme si pozerali od nedele do stredy a vo štvrtok sme už mali nahrávanie. Za tie štyri dni som sa snažil pochopiť, kde sa čo nachádzať aj jednotlivé súvislosti.

V meste sa nachádza krásne New Orleans Jazz Museum, kde je dobre rozpísaná tradícia tejto hudby. V tom čase mali veľkú výstavu venovanú trubkárovi a spevákovi Louisovi Primovi, ktorý naspieval jednu z mojich najobľúbenejších pesničiek Buona sera, alebo aj I’m just a gigolo. To boli všetko jeho hity. Tešil som sa, že vidím túto výstavu. Na každom kroku vidíš sochu Fats Domina, je tam park Louisa Armstronga s jeho veľkou sochou, kde som stretol jedného francúzskeho trúbkara, ktorý si priniesol trúbku a hral si pod tou sochou. Opýtal som sa ho, odkiaľ je. Povedal, že prišiel z Francúzska na týždeň, pretože to tu chce zažiť a Louis Armstrong bol jeho vzor. Pre ľudí, ktorí majú radi hudbu, je to takzvaný “must”, teda, musia tam ísť, lebo to treba raz zažiť. 

Nielen ísť do Londýna a odfotiť sa na najslávnejšom prechode pre chodcov na svete, alebo do New Yorku, ale je dobré objavovať aj juh Spojených štátov?

Tam je živá hudba, tam hrajú živí muzikanti. A keď ideme na svetovú scénu, najmä americkú, a pozrieš sa na tie mená, to sa ti nezdá, ale všetci dobrí muzikanti pochádzajú z New Orleans, hrajú takú dobrú hudbu, ktorú mám rád. Vlani dostal Jon Batiste jedenásť Grammy a on je z New Orleans. Wynton Marsalis je z New Orleans. Hip-hopová ikona Tank And The Bangas je z New Orleans. Všetci sú z New Orleans. A všetko sú to rodiny. Zažil som tam Mardi Gras, ich fašiangový pochod, ktorý je ikonicky známy. Dnes, keď je v Amerike fašiang, tak sa každý pýta, či ideš na Mardi Gras a je jedno, v ktorej časti Ameriky to je. Ľudia idú na Mardi Gras, lebo sa tam hrá. Videl som tam, bez preháňania, päťdesiat dychoviek a v každej bolo aspoň tridsať muzikantov. Z takého množstva hudobných nástrojov musí vzniknúť kvalita. Potom z toho vychádzajú ľudia ako Trombone Shorty a ďalší.  Sú to ikony.

Keď sa povie americký juh, mne sa ako prvé vybaví blues. A to má zastúpenie aj na Vašom najnovšom albume v podobe pesničky Niekde som čítal, v anglickej verzii Somewhere I read. Mám pocit, že jej slovenská aj neworleanská verzia sú najmenej pozmenené. Evidentne, keď je to blues, nie je veľmi čo vymýšľať.

Áno. Ak porovnám moje demá, ktoré som im poslal, s výsledkom, ktorý som si vypočul, v tomto prípade nastal najmenší posun. Je v nej natoľko špecifický groove, že ho Jamison jednoducho nemenil a použil ten istý aj v anglickej verzii. Priniesol som anglické texty, ale pred tým boli pesničky v slovenčine. Na albume je teda každá pesnička v dvoch podobách – v slovenskej a anglickej, zároveň sú ale v inej hudobnej reči. Hudobníci, ktorí na nich so mnou pracovali na Slovensku, nepoznali, ako znejú anglické verzie a naopak. Navzájom som im to neukazoval a nemali o tom informácie.

Každý musel použiť svoje vlastné cítenie, názor na hudbu, svoje predstavy a tie stelesnil do svojho partu. Na tom som to celé postavil. Akurát Štyri kone vrané sú niečo iné, ale týchto päť a päť skladieb, to sú dvojice, v ktorých si aj poslucháč môže vychutnať a počuť, ako sa dá inak pristupovať k tomu istému hudobnému materiálu. Vždy ma bavili cover verzie a vždy obdivujem, keď niekto dokáže vziať pesničku, ktorá je z inej oblasti a prispôsobí ju k sebe tak, že naraz máš pocit, že to je jeho pesnička. Tak to robil bežne Ray Charles, ale aj Joe Cocker, ktorý z retro verzie zo štyridsiatych rokov With a little help from my friends spravil bluesovku. 

Aj toto sú dve cover verzie tej istej hudobnej témy a myšlienky. Blues je všade, lebo blues je veľmi dôležitý žáner a úplne zásadný pre mňa a moju obľúbenú hudbu. Blues je zásadný vyjadrovací prostriedok. Je to jazyk, ktorý používajú muzikanti z tejto oblasti, majú ho v krvi. Tam hrá blues mimoriadne dôležitú úlohu, zároveň aj všetky černošské prejavy ako soul, gospel a ďalšie.

Nadviažem na to, že Slováci nepoznajú americké a Američania to slovenské. Dokonalým príkladom aj v súvislosti s touto platňou je skladba Čosi, v anglickej verzii In my mind, ktorej text napísal Milan Lasica. Je jasné, že Vaši americkí kolegovia nemohli vedieť, kto bol Milan Lasica a naproti slovenskej soulovej verzii, spravili z tejto skladby funkovicu. 

Áno, oni už nevedeli, kto je Lasica. Nepoznali ani text. Mali iba anglický preklad. Ale demo mali to isté. Producentom slovenskej verzie bol Majlo Štefánik a oni to spravili inak. A práve to by mohlo zaujímať mojich potencionálnych poslucháčov. Ako sa to robí s hudbou? To je práve pre hudobníkov a ľudí, ktorí majú radi hudbu a chcú sa v nej vyznať. Mám takú teóriu. Ľudia, ktorí vedia, prečo sa im niečo páči, a prečo sa im niečo nepáči, sú tí, ktorí sú už na vyššom leveli hudobného vzdelania. A takí by si mohli prísť na svoje. Určite odhalia, čo nie je dobré, čo je lepšie a práve na tieto debaty sa teším. 

Určite odznejú rôzne pohľady, ale dovolím si tvrdiť, že jednotiacim prvkom anglickej časti, už pri jej úvodnej skladbe Gemini, som sa ocitol v jazzovom klube. Dominuje jej klavír, a to je aj pochopiteľné, pretože jazz sa ľuďom spája skôr s pianom, blues je najmä o gitare.

Slovenskú verziu skladby Blíženec robil Peter (Lipa mladší, pozn. red.), ktorá je celkom iná. A to je dobrý príklad, že je to celkom iné. To sa mi na tom páči najviac. Sám neviem, ktorá je lepšia a ani nechcem niektorú uprednostňovať. Pre mňa je vzácnejšia tá, ktorú som vyrobil v Amerike, to si akosi viac vážim, ale to neznamená, že je lepšia. Podstatné je, že sú to iné verzie. Iný muzikant má iný prístup.

Zvažovali ste, že by ste nahrali aj niektoré tradicionály, alebo bolo jasné, že vznikne päť skladieb a ich, môžem to tak nazvať, cover verzie?

Áno, len neviem, ktoré sú cover verzie, či slovenské alebo anglické. Nad tradicionálmi, alebo štandardami, či evergreenmi som v podstate rozmýšľal, ale odkedy som začal nahrávať, keď som dostal prvú šancu nahrať moju prvú platňu Neúprosné ráno, to už som mal po štyridsiatke, odvtedy som si vždy veľmi vážil možnosť nahrávania, preto som nechcel premrhať situáciu len so známymi skladbami a snažil som sa nahrávať vlastnú pôvodnú tvorbu, pesničky, ktoré by boli len moje.

V New Orleans na to nebol čas, to by som si musel prenajať štúdio na dlhší čas. A v takom prípade by nebol problém zahrať hocičo. Tí muzikanti boli veľmi zdatní, veľmi šikovní, veľmi dobrí a komunikácia s nimi bola veľmi jednoduchá. Keby som povedal, zahrajme All Of Me, dajte to v takom tempe v takej tónine, odpočítal by som „one, two, three, four“ a už by to zahrali bez problémov. Toto sa ale nedalo, ani som tam nešiel na to. Pre mňa bolo veľmi vzácne, že práve Američania hrali moju hudbu, môj hudobný jazyk a myšlienky. Po nahrávaní prišli a mnou, že to je krásne a úžasné, aké sú tie skladby rozdielne, ako sa im to páči, ako sa im to dobre hralo, to všetko bola pre mňa božská hudba. Chcel som sa tam prejaviť aj ako človek s hudobným názorom. 

Svoj názor prejavujem aj pri cover verziách. Keď chcem spievať hocijakú pesničku, snažím sa k nej nájsť si svojskú cestu a robiť to tak, aby to ostalo typické pre mňa, že je to môj spôsob, ako spievam tú ktorú pesničku. Pri tomto nahrávaní sme sa držali autorskej tvorby.

Rád by som sa vrátil k pesničke Čosi. Otextoval ju Milan Lasica a je to posledný text, ktorý Vám po ňom ostal. Už dávnejšie odznelo, že by Vám tých textov dal aj viac, len Jaro Filip ich zakaždým okamžite zhudobnil. Čo by povedal Milan Lasica na funkovú verziu In my Mind skladby Čosi?

To je ťažko povedať. Myslím si, že by nepovedal nič. To mi napadá ako prvé, pretože som to zažil. Milan mi dal texty a nechal to na mňa. Vôbec sa nezaoberal tým, ako to robím, prečo a s kým. Nič z toho ho nezaujímalo. Až potom, keď bol produkt hotový, vypočul si ho a povedal: “Hm, dobre”. Nič viac. Ani to nechválil, ani nehanil, ale keďže mi dával vždy ďalšie texty, tak som si myslel, že sa mu to asi páči. Ale o tomto sme nikdy nehovorili. Nechával si to pre seba. Ani sa netváril, že sa v hudbe nejako vyzná, hoci sa v nej vyznal, mal kopu svojich lások, ktorým dával prednosť a vždy o nich hovoril, keď sa mu niečo páčilo. Mal rád pesničky, americké aj slovenské. Spravil som asi päťdesiat pesničiek na jeho texty, a keďže mi vždy dával ďalšie texty, zrejme znamenalo, že môže byť a môžeme pokračovať ďalej. 

Ale, čo by povedal na toto? Neviem. Určite by ma pochválil za túto komplikovanú cestu, ako som sa k tomu dostal, že som sa vybral až tam, že som dal spraviť anglické texty na všetky pesničky, a že som ich naspieval tam, v New Orleans. On už nechcel cestovať, ale podľa mňa, mal ísť do New Orleans. To si ešte mal splniť. Nahováral som ho na to, ale to sa už nepodarilo. Posledné roky vravel, že už nebude lietať ďaleko. Škoda, mal tam ísť, lebo je to muzikantské mesto a on chcel byť muzikantom celý život. Jeho túžbou bolo, stať sa barovým klaviristom, ale to sa mu nepodarilo. 

Popri Jarovi Filipovi by sa mu ťažko presadzovalo.

Hej, ale Jaro, ktorý bol po ruke a veľmi zdatný a šikovný, tu už dlhé roky nie je. Jaro mal teóriu, že zhudobniť vie aj telefónny zoznam, to nie je problém. Je to fakt, že zhudobnil všetko, akurát sa niekedy stalo, konkrétne mám na mysli Štyri kone vrané, ten text mal Jaro ešte pred novembrom ’89, ale vrátil ho Milanovi Lasicovi s tým, že tam je jedna sloha, jedno štvorveršie, ktoré sa stále opakuje. Vtedy skladateľ stráca invenciu, nemôže tvoriť, pretože ho text neinšpiruje k ďalším nápadom.

Ja som to využil a tú melódiu v pesničke opakujem. Len textom sa to posúva. Ale to preto, lebo som takéto piesne poznal. Takých je veľmi veľa, ľudové piesne sú také, že majú jednu melódiu a desať-dvadsať slôh. Ale to isté je aj v Amerike, keď už sa o nej rozprávame. Napríklad pesnička When The Saints Go Marchin’ (Keď svätí pochodujú) má tiež jednu slohu, ktorá sa stále opakuje. Preto som si povedal, prečo by nemohla byť taká aj táto slovenská umelá pesnička. Ešte sme do nej vložili špeciálny chorus. Produkoval to Andrej Šeban, s ktorým sme  v roku 1994 nahrávali platňu Naspäť na stromy. 

Pesnička Four horses, čiže štyri kone vrané sa dostala na novú úroveň, stále je veselá, no ešte pozitívnejšia, až karnevalová a vybudzuje k tancu.

Dúfam, že jej táto nová verzia dá ďalšiu injekciu a vydrží do ďalších rokov. Je to tak. Robí to ten suzafón. Vylúčili sme basu, nie je tam ani basová gitara, ani kontrabas. Ich úlohu plní suzafón, ako to je bežné v New Orleans. Kapely, ktoré tam hrajú v uliciach používajú suzafón ako hlavný basový nástroj. A tu je to tiež. Mám dokonca pocit, že to spĺňalo požiadavky na jednoduché pesničky, ktoré sa v New Orleans vyhrávajú na ulici. Týmto muzikantom trvalo veľmi krátko, kým zistili, o čo ide. Hneď vedeli a cítili sa v tom ako ryby vo vode. Veľa sledujem záznamy, dokumenty aj výpovedné filmy, ktoré pochádzajú z New Orleans a tento typ hudby sa v nich vyskytuje takmer všade. Oni pochodujú stále, celý život. Pochodový jazz tam funguje a táto pesnička by pokojne mohla byť toho súčasťou, len by ju niekto musel naspievať po anglicky. Ale na to som sa už neodvážil. A navyše som to nepovažoval za dôležité. Aby to malo anglickú verziu, to by muselo byť veľmi šikovné spracovanie. Kedysi mi na to spravila anglický text Katka Korček, volal sa Forty Arab Ponies (40 arabských koníkov), lenže tá story je taká komplikovaná, že sa to nedalo spraviť. Nikdy som to nenahral.

Peter Lipa v New Orleanse. Foto – Braňo Špaček

Ako to bolo pri anlických textoch na albume Nola? Pri pesničke Štyri kone vrané, mi príde prirodzené, že tento text je neprenositeľný do cudzieho jazyka. 

Pred tým ešte chcem povedať, že NOLA znamená New Orleans Louisiana, to keď sa písalo s bodkami N.O.L.A., odstránili bodky a všetci aj tak vedia, čo je to NOLA. 

Texty, to bola veľmi dobrá a zaujímavá práca. Už pred tým som mal a spieval anglické texty, tak som využil túto konexiu. Keď sme nahrávali s AMC Triom pesničku Because of your sad eyes, anglický text nám k nej napísal Jonathan Grestly, Angličan, ktorý žije v Prešove a medzičasom začal písať slovenské knihy. Napísal po slovensky román Cudzincov kabát. Zavolal som mu a opýtal sa ho, či by bol ochotný, pretože sa mi páčili jeho texty, ktoré napísal pre AMC Trio. Súhlasil a poslal som mu demo pesničky Čosi, ktorú pretextoval do angličtiny. 

Vezmime si pesničku Gemini, teda Blíženec. Po slovensky tam spievam: “Som blíženec, preto chcem byť vždy blízko teba”. Jednoduché, ale vtipné – blízko, blíženec. Ale v angličtine “I’m Gemini”, tam už darmo povieš po anglicky, že chcem byť blízko teba, tam už tá slovná hračka chýba. Jednoducho je problém preniesť slová tak, aby boli originálne. Preto najradšej spievam pesničky v jazyku, v ktorom ich textár vymyslel. Hudbu robím na texty. Ak textár spravil text v angličtine, použil všetko možné, čo sa mu tam hodí a ja to potom zaspievam po anglicky. To isté platí pri slovenských textoch. Ale pri prekladoch to vôbec nie je jednoduché. Tu som si však vybral týchto päť textov.

Ďalšie dva napísal Američan Christian Weber, ktorý ale žil na Slovensku a učil deti angličtinu. On tu aj písal texty a ja som viac jeho textov zhudobnil a naspieval. To už bola overená spolupráca, len som mu napísal, či by bol ochotný.

A jeden text napísal Slovák Juraj Paliesek, ktorý píše anglické texty a mne pretextoval do angličtiny skladbu 68. 

Dali sme teda dokopy päť textov, ktoré som poslal Jamisonovi. Musím povedať, že moja skúsenosť v štúdiu bola nebezpečná, lebo som nevedl, či to spievam dosť dobre po anglicky pre nich, pre Američanov. Ale ani raz ma nikto neopravoval, tak asi boli spokojní. V jednom prípade mi Jamison pripomenul jedno slovo, aby som ho spieval inak. 

Lipa z Louisiany

K samotnej angličtine, v ktorej spievate si dovolím povedať, že to nie je prešovská angličtina, dokonca ani východoeurópska, ale hudobná angličtina, ktorá je elegantne lipovská a zniete veľmi prirodzene. Spievať po anglicky je pre slovenských spevákov a speváčky “tricky”. Vám to sadlo.

Dlhé roky som spieval po anglicky a je tomu tak dodnes. Mám to rád, obdivujem a milujem angličtinu. V mojich začiatkoch som spieval po anglicky úplne foneticky, kedže som nevedel, čo spievam. Keď som sa to časom naučil, vždy som si dal tú prácu, aby som sa text naučil, aby bol dobrý a mohol ho spievať a vyjadrovať sa tak, aby mi bolo rozumieť.

Mám s týmto jednu skúsenosť. V deväťdesiatomtreťom sme sa dostali s Revival Jazz Bandom do Spojených štátov a hrali sme aj na veľkom festivale tradičného jazzu v Sacramente. Mali sme tam asi sedem koncertov, boli sme tam týždeň a hralo sa každý deň. Po jednom koncerte za mnou prišli diváci, gratulovali nám, aj o nás pochvalne novinách. Atí diváci sa ma opýtali, či som z Louisiany. To bola pre mňa veľká pochvala, aj som sa tešil, že som ich tak dobre oklamal. Ale priznal som sa, že som z Prešova. Vysvetlil som im, že som tak kopíroval louisianských spevákov, že som ich odkopíroval aj s nejakými fintami, pri ktorých som si neuvedomoval, že sú pre nich špecifické. Takže určit nejaký akcent, niektoré slová a postupy boli od tých spevákov, ktorí žijú v Louisiane a majú tamojší prízvuk. Tak som sa aj ja na chvíľu stal americkým spevákom. 

Peter Lipa. Foto – Braňo Špaček

Prvý album ste vydali, v štyridsiatke. Inšpirovali ste sa louisianskými spevákmi pred tým?

Sníval som o tom. Keď som začal spievať, u mňa to bolo dosť neskoro, verejne až okolo dvadsiatky. Pochopiteľne som chcel ísť nahrávať. Celý život sme počúvali nahrávky a ukazovalo sa, že aj na našej československej scéne sú ľudia z mojej mladšej generácie, ktorí už aj nahrávajú, napríklad Pražáci. Tí starší, o tých ani nehovorím. Ale okolo Olympicu bolo veľa spevákov. Aj v Bratislave už mladší nahrávali, tak som sa o to pokúšal aj ja, ale nikdy som nebol obklopený ľuďmi, ktorí k tomu mali blízko.

Boli sme vysokoškoláci, hrávali sme na internáte každú sobotu a nedeľu do tanca ostatných osadníkov. Nežil som tam a súkromné nahrávky neboli možné, pretože neexistovalo žiadne súkromné štúdio. Nebolo na čo nahrávať, maximálne na magnetofónový pás, to boli nekvalitné veci. K tomu som sa teda nedostal, až prvá vec prišla v roku 1968, kedy sme sa s Blues Five dostali na festival do Prahy, kde sme sa stali objavom festivalu a z tohto nášho festivalového vystúpenia vyšli asi dve pesničky na sampleri.

Potom sme sa dostali do štúdia a nahrali jednu pesničku, bola to cover verzia A Day In The Life od The Beatles. Nasledovalo dlhé ticho. V sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch som nemohol nahrávať. Kým som sa k tomu dostal, nahromadilo sa vo mne veľa predstáv, myšlienok a nápadov, ako by mal prvý album vyzerať. A je to aj tým poznamenané. Dnes, keď si vypočujem svoj prvý album Neúprosné ráno, anglická verzia sa volá Morning, tak vidím, že som tam pozháňal všetko možné. V každom ohľade to bol ambiciózny projekt. Obsahuje veľa pôvodnej hudby, ale aj citácie prevzatých pesničiek. Čo sa týka komponovania, spoliehal som sa na kolegov, ktorí už boli skúsení skladatelia a vedeli písať aranžmány. Mám tam veľký orchester a tak ďalej.

Pri ďalšom albume som sa už osmelil. V osemdsiatych rokoch som robil s Blues bandom s Ľubošom Andrštom a tam už bolo samozrejmé, že takáto kapela musí nahrávať. Tak sme začali nahrávať v Prahe. Až potom som v Bratislave ukázal, že vidíte, ja už mám prvú platňu, ktorú som nahral v Prahe, ale tu ešte nemôžem nahrávať. Tak sa prelomili ľady aj tu. 

Človek chce nahrávať, a keď to nahrám, okamžite sa to v hlave zavrie a otvárajú sa myšlienky, čo bude ďalej. Sú to, ako hovorím, míľniky, ktoré človek stavia na svojej umeleckej ceste a teraz idem ďalej. Už myslím, a musím aj rozmýšľať nad tým, čo budem ďalej nahrávať. 

Čo ste sa v štúdiu v New Orleans naučili a čo z toho si preniete do svojej budúcej tvorby?

Všetko ostatné som vedel. Ale nevedel som spôsob realizácie, že prídeme do štúdia a budeme sa zaoberať tými pesničkami od A po Z. Tam priamo v štúdiu a hneď ich aj nahráme. Rozhodujúci bol producent, ktorý musí mať sám predstavu, čo ideme robiť a mať rešpekt od ostatných. A dá sa to. Je to veľmi jednoduché, keď to človek má v sebe. Jamison to mal a to bol pre mňa najväčší dar. Keby zavolal iných muzikantov, tak sa veľa nezmení. Len im dá priestor, aby to zahrali podľa seba. On vedel, koho pozýva a čo od nich môže očakávať, aj keď tých muzikantov až tak veľmi dobre nepoznal. Nemali pred tým veľké spolupráce, ale poznal ich kvality. Takže tento systém, to je nové, čo som odsledoval. Stále sa dá robiť hudba tak, že sa stretneme v štúdiu a tam začneme rozmýšľať nad tou jednou pesničkou. Ale jeden z nás, ktorý je tvorca alebo producent, ten by mal vedieť, kam smerujeme, čo by to malo byť a môže ostatných smerovať k tomu aj im dať priestor. Zaujímavá práca, toto bol pre mňa pekný zážitok. 

Album sa v máji dostane medzi ľudí. Podarilo sa Vám splniť to, čo ste si predsavzali?

Áno. Pre mňa sa to podstatné už udialo. Viem, že som nevyrobil hudbu, ktorá by bola niečím mimoriadným alebo nejakou bombou. Vyrobil som to, čo mám rád. Ale to, čo som tam prežil, to je pre mňa jedinečné, môj top, moje najviac. Prežiol som s kolegami dva dni v štúdiu, ktorí sú americkí profesionáli, akých celý život obdivujem, počúvam ich nahrávky a tu som bol jedným z nich. Boli sme si seberovní a oni dokonca hrali moju hudbu. Ostatné je bežný život, prax a teraz sa predkladám slovenskému publiku, nech to posúdi.

Možno to aj pošlem do niektorých zahraničných médií, hoci tieto veci vidím veľmi skepticky. Nevidím veľkú šancu, že Down Beat bude písať kritiku o mojom albume. Ale určite sa do New Orleans vrátim aj v trochu praktickej podobe. Funguje tam typicky neworleánske rádio, ktorému pošlem svoju hudbu a napíšem im, že vznikala v New Orleans. Tiež je tam týždenník Off Beat, ktorý sa veľmi venuje hudbe a celej hudobnej scéne, ktorému sa ozvem, že som to ja a toto som vytvoril. Slovenské verzie ich samozrejme nebudú zaujímať, ale pošlem im anglické, možno to niekoho upúta aspoň natoľko, že si to rád vypočuje a povie svoj názor.

Teším sa na to, čo budú hovoriť naši a moji fanúšikovia, či budú spokojní s tým, čo som vyrobil. Myslím si, že slovenské verzie sú pesničky, ktoré sú hrateľné aj v rádiu ako Užitočný, Niekde som čítal alebo Blíženec. To sú skladby, ktoré tu majú šancu zaznieť, občas ich už aj dokonca počuť z rádia, to som rád. A potom prídu na albume tie isté pesničky v inom šate a to je dobré, keď sa hudby milovný človek môže zamyslieť nad tým, že „Aha, toto poznám, ale tu to je nejaké iné“. Z toho sa môže vykľuť nejaký iný názor a to mám rád.

text a podcast: Edo Kopček
nahrávanie, mix a mastering zvuku podcastu: Dušan Papp
foto: Braňo Špaček