Nina Kohout: Kým budem nosiť stále tú istú hlavu na krku, nespyšniem.

Ak by sa na Slovensku stále udeľovali ceny Zlatý slávik, Nina Kohout je presne ten typ umelca, ktorému takéto ocenenie neprajete. Nie preto, že by nemala talent alebo nerobila dobrú hudbu. Hudba, ktorú robí, presahuje rámec bežných cien. Z čistej bezmocnosti vystihnúť jej prínos siahame po označeniach ako generačný talent alebo budúcnosť slovenskej alternatívnej scény. Kto si však chce spraviť osobnejší obraz o Nine Kohout, potrebuje dvadsaťsedem minút. Presne toľko trvá jej debutový album Gentle Autopsy, ktorý nedávno dostal novinársku cenu za Album roka. 9.mája k nemu pridala EP Autopsy with Strings, kde dve skladby z debutu predstavila v sláčikových aranžmánoch. Na toto spojenie nadviaže 10.júla na hlavnom pódiu na festivale Pohoda. Okrem toho Nina Kohout už 30.mája prichádza s úplne novou skladbou Memoir, ktorá vychádza na kompilácií českého časopisu Full Moon.

Nedávno si sa vrátila z dovolenky z Thajska. Aké to bolo?

Vrátili sme sa pred pár dňami a priznám sa, že ešte som to nestihla spracovať (rozhovor prebiehal začiatkom mája, pozn.red.). Pre mňa bolo Thajsko neuveriteľný gastro-zážitok, okrem iného aj preto, že milujeme veľmi štipľavé jedlá, ktorých Thajsko ponúka nezvyčajne veľa, a výborných! Okrem jedla by som vedela vymenovať samozrejme xy ďalších aspektov, prečo je práve táto krajina jedna z najvýnimočnejších, ktoré som doteraz navštívila, ale to by sme tu boli dlho!

Keď som sa pripravovala na tento rozhovor a prechádzala si staršie články, mám pocit, že sa ťa už všetci všetko spýtali. O čom ťa baví rozprávať sa?

Fúha, to je ťažká otázka. Jeden z najzáživnejších rozhovorov bol pre mňa ten so Zolou Jesus, kde som netradične stála na strane pýtajúceho sa ja. Bola som poverená pripraviť si niekoľko otázok pre túto inšpiratívnu ženu a to ma naozaj veľmi bavilo. Myslím si, že počúvať ľudí, ktorí majú čo povedať, je aj v bežnom živote aktivita, ktorú vyhľadávam. Čo sa týka rozhovorov so mnou, baví ma, keď sa ma ľudia pýtajú na veci, ktoré ma nútia zamyslieť sa. Trošku menej ma naopak baví odpovedať na otázky typu, aké bolo moje detstvo a aké boli moje hudobné začiatky, ale to len z toho dôvodu, že som na ne už veľakrát odpovedala a už nič nové neviem ponúknuť. Ak by sa ma niekto spýtal na moje detstvo z ľudského alebo psychologického hľadiska, bola by to pre mňa zaujímavejšia otázka. Ale chápem, že ľudia majú pred sebou hudobníka a je prirodzené pýtať sa ho na jeho hudobnú cestu. Páči sa mi, keď sa niekto nebojí otázok osobných, no pokladá ich zdvorilo a s rešpektom pre moje súkromie. Jeden rozhovor, ktorý mi naozaj utkvel v pamäti, bol pre umelecký časopis Glosolália, ktorý so mnou robila veľmi šikovná Dagmar Petrášová. Svojou prípravou, zaujímavými otázkami a jej krásnou vnímavosťou a otvorenosťou ma dojala. Určite tomu napomohlo aj to, že sme sa stretli naživo a namiesto interview z toho bol rovnocenný rozhovor, z ktorého myslím, že sme obe odchádzali veľmi obohatené.

Nina Kohout. Foto – Tereza Červeňová

Výborne, aj ja mám pripravenú otázku spojenú s tvojím detstvom, tak ju dám hneď na úvod, nech to máš rýchlo za sebou. Vieš pekne pracovať so slovom, tvoje texty sú pochopiteľné, výstižné a ľudsky blízke. Zároveň nepoužívaš otrepané frázy. Ako ti na základnej škole išiel rozbor básní?

Hm, vieš čo, mňa to veľmi bavilo! Taktiež ma bavilo písať slohy. Keďže si píšem texty, asi by bolo zvláštne, keby ma nebavila literatúra. Pamätám si, že do rozboru som vždy išla odvážne a odhodlane. Vnútorne som veľmi verila, že ja to celé rozlúsknem a z triedy budem ja tá, ktorá príde na to, prečo to ten Sládkovič tak napísal. Ale ako plynula hodina, rýchlo som pochopila, že tento dar mi úplne nebol daný do vienka a pomaly ale iste vo mne rástla frustrácia, keď učiteľka komunikovala úplne inú interpretáciu, ktorá vôbec nesúladila s tým, ako som text pochopila ja. Spätne mi aj prišlo smiešne, že my, malí žiaci, ktorým sa ešte len vyvíja mozog, sa snažíme krvopotne rozlúštiť, čo človek pred viac ako sto rokmi v úplne inej dobe napísal svojej milenke. A to boli ľúbostné básne zväčša relatívne jednoduché, no pri tých komplikovanejších mi to vedelo prísť až komické – tá naša snaha, ktorú nám už aj tak nikto nedokázal potvrdiť či vyvrátiť.

Rozumiem ti. Podobný pocit som mala, keď som počúvala tvoju skladbu Pebble Dance. Máta ma, keď spievaš Break the clock, remake the history/Move the time, exchange the newborns/Switch the ages, write the story/Fourteen years ago (Rozbi hodiny, prepíš dejiny/Pohni časom, zameň deti/Zmeň dobu, napíš príbeh/Pred štrnástimi rokmi). Pred štrnástimi rokmi si nastupovala na základnú školu. Prečo je obdobie spred štrnástich rokov pre teba míľnik?

To je zaujímavé. Pebble Dance je pre mňa skladba, pri ktorej mi prišlo, že je relatívne jasné, o čom je. Je to naratívna skladba, zatiaľ čo iné nie sú až tak lineárne príbehové. Táto vyslovene chronologicky cestuje časom. Pri jednej recenzii na Gentle Autopsy som pochopila, že ľudia si ju skutočne interpretujú rôzne, ale to ma vlastne aj dosť baví. Je to skladba o láske, o tom niet pochýb. Na mojom prvom EP Pandemonium je skladba Love Above, ktorá je pomyselným začiatkom tohto príbehu. Pebble Dance vnímam ako jeho pokračovanie a zároveň obhliadnutie sa za časmi Love Above, s jeho záverom vrcholiacim v poslednej slohe skladby. Skladba je o kostrbatom, boľavom príbehu lásky a jej cesty do úspešného konca, ktorý som neverila, že nastane. Tých štrnásť rokov je údaj, ktorý sa ťažko vysvetľuje, no môžeš to chápať ako metaforu na cestu v časopriestore, ktorá by kompletne prepísala priebeh príbehu.

Teraz si vydala EP Autopsy with Strings, kde je Pebble Dance a Flavoured & Eaten v sláčikovom prevedení. Ako vznikla myšlienka spraviť nové verzie týchto skladieb?

Vzniklo to minulý rok koncertom na Viva Musica festivale. Organizátori ma poprosili, aby som predstavila niečo exkluzívne, čo, vzhľadom na to, že ide o festival vážnej hudby, prirodzene viedlo k možnosti vystúpenia so slákmi. Pozvanie na tento konkrétny festival bola pre mňa veľká vec a zároveň asi do tej doby aj môj najväčší projekt. Akonáhle sme začali s Miškom Pagáčom riešiť sláčikové aranžmány pre moje skladby, po prvom vypočutí nových verzií Pebble Dance a Flavoured & Eaten som vedela, že ich potrebujem v novom šate zvečniť. Veľmi som si želala, aby sa nedostali len k ľuďom, ktorí boli na koncerte, ale aby si ich vedel vypočuť ktokoľvek v podobe, ktorá je profesionálne nahraná, zmixovaná, teda mnou (smiech), zmastrovaná a jednoducho poctivo zaznamenaná.

Je lepšia albumová verzia Flavoured & Eaten alebo sláčiková?

Ejha, to je zákerná otázka! Vieš čo, neverím, že to hovorím, ale…, myslela som si, že Flavoured & Eaten je absolútne hotová skladba, respektíve som bola presvedčená, že akýkoľvek nový element bude extra. Ale keď som počula Miškov aranžmán, tak som sa úplne zaľúbila a moje presvedčenie bolo zrazu fuč. Sláčiková verzia prináša úplne iný vzduch, život, až také zvláštne bondovské napätie, a teda momentálne ma skladba baví viac v tejto novej verzii. Najmä ten koncept live session a fakt, že sme nahrávali všetci naraz a vnímali jeden druhého na úplne inej úrovni, prináša skladbe nový rozmer, ktorý ju podľa mňa veľmi obohacuje.

Treba povedať, že vystúpenia s ďalšími hudobníkmi ti pristanú. Na Slovensku vystupuješ väčšinou len s otcom, v Anglicku sama. Rysuje sa po skúsenostiach s Autopsy with Strings Nina Kohout and The Band?

Niektoré moje skladby sú relatívne dosť komplexné a naživo si vyžadujú sústredenosť, ktorá sa zdvojnásobuje keď ma nemá kto na pódiu podržať.  Preto je pocitovo pre mňa oveľa príjemnejšie, keď nestojí celý tlak len na mne. Dobrovoľne si teda nevyhnutne nevyberám vystupovať sama, robím to iba v Anglicku, kde som ešte nemala kapacitu dať dokopy kapelu, alebo skôr som zatiaľ nenašla tých správnych ľudí. V prípade ale, že ma čaká väčší koncert, ako napríklad v Hackney Church v Londýne, môj tatino – teda môj stály spoluhráč – priletí zo Slovenska a koncert odohráme spolu. Počas rokov som si ale vyskúšala niekoľko formácií a zatiaľ úplne najväčšia bude tento rok na Pohode. Práve prostredníctvom aj tejto prípravy vidím a chápem, koľko energie si vyžaduje dať dokopy toľko zaneprázdnených šikovných ľudí a dostať ich v jednom čase na jedno miesto. Je to určite drina. No zároveň nevylučujem, že sa môj okruh spoluhráčov nezačne postupne rozrastať, najmä teraz, keď už skladby máme v rôznych verziách nacvičené.

Nina Kohout počas nahrávania Autopsy with Strings. Foto – Ema Diehelová

Na Slovensku sa radi hrdíme tým, že Nina Kohout pôsobí a koncertuje v Anglicku. Čo znamená hrať koncert v Anglicku? Máme si predstaviť bar s pár desiatkami ľudí alebo niečo väčšie?

To záleží. Keď som prišla do Brightonu, niektoré prvé koncerty boli ťažké a v porovnaní so Slovenskom, kde som už mala rozbehnutú kariéru, vedeli byť pre mňa dosť skúškou pokory, sebadisciplíny a vytrvalosti. No teraz už nehrám koncerty tohto typu v podstate takmer vôbec a môžem s radosťou povedať, že som tu hrala už aj naozaj veľmi krásne a pomerne veľké koncerty. Vzhľadom na to, že tu hrám relatívne často, som si už zvykla, že návštevnosť vie byť všelijaká, niekedy úplne super, inokedy menej, takže do každého koncertu idem bez očakávaní.

Píšeš texty v angličtine. V niektorých skladbách máš celkom svižnú kadenciu. Nevytrápila si sa s napasovaním textov do úst pri takom tempe a ešte v cudzom jazyku?  

Takto som nad tým ešte nerozmýšľala…, no keď sa teraz vraciam k tvorbe albumu, je pravda, že zopárkrát sa mi stalo, že v hlave som si zložila text, ktorý som mala pocit, že bude dokonale sedieť do už hotovej melódie a mnohokrát až v štúdiu som pochopila, že absolútne neplynie tak ľahko, ako by mal. Preto som zopárkrát na albume uprednostnila sonickosť slova pred jeho obsahom, snažiac sa samozrejme jedno s druhým spojiť čo najefektívnejšie.

Zrovna Pebble Dance bola v tomto veľmi náročná skladba. Väčšinou začínam tvorbu piesne tak, že spievam nezmysly, vymyslené slová do melódie, prípadne keď sa mi zadarí, aj existujúce slová. Pri Pebble Dance som si ale tak veľmi zvykla na túto nezmyselnú verziu, to – ako znie – že som dlho nevedela napísať jej finálny text. Zároveň mi obzvlášť pri tejto skladbe dosť záležalo na texte, keďže bola pre mňa téma, ktorú som rozoberala, veľmi intímna a blízka. Doteraz sa mi niekedy stane, že začnem automaticky spievať tie staré slová. A pri skladbe Traveller je to rovnako.

Pebble Dance je pre teba veľmi osobná skladba. Nedávno si ju spoločne s Vojtíkom zaspievala na odovzdávaní cien Radio_Head Awards. Ako sa ti púšťalo niekoho cudzieho do tejto skladby?

Nepustila by som hocikoho do akejkoľvek z mojich skladieb. Samozrejme to vnímam inak, keď ide o hudobníka, ktorý do skladby prispeje nástrojom, no s niekým iným spievať moju skladbu bola pre mňa úplne nová skúsenosť a myslím si, že práve Vojtík bol ideálnym speváckym partnerom. Keď mi zo strany Rádiohláv prišiel návrh vystúpiť s niekým z nominovaných, v sekunde som vedela, že to bude on a že pôjde o kombináciu Pebble Dance s jeho nádhernou skladbou Love Handles. To je tak krásne napísaná vec! Už keď ju Vojtík vydal, hneď som mu písala, že musíme niečo spolu vymyslieť (čo ľuďom teda vôbec nezvyknem písať). On odpísal, že bude veľmi rád. Myslím si, že máme jeden pre druhého veľký rešpekt a úctu, a čo je hlavné, máme sa veľmi radi. Toto vystúpenie bolo myslím pre všetkých veľmi dojímavé a špeciálne. Obe pesničky sú postavené na čistej láske, ktorú si každý z nás interpretuje inak a zároveň úplne rovnako. Od prvej (a zároveň aj poslednej, haha) skúšky v deň pred Rádiohlavami až po samotné vystúpenie som mala z toho veľmi krásny a úprimný pocit.

Z Rádiohláv si si nakoniec odniesla novinársku cenu za album roka. Dostavil sa nejaký efekt po zisku tohto ocenenia?

Fúha, to vôbec neviem povedať. Neviem, či by bolo niečo inak, ak by som tú cenu nevyhrala vzhľadom na to, že za posledné mesiace sa toho udialo celkom dosť, počínajúc vydaním albumu až po booking na hlavný stage Pohody. Tým pádom vôbec neviem určiť, čomu by som momentálnu aftermath pripísala. Každopádne sa samozrejme z toho naozaj teším a najmä si to veľmi vážim. To, že album, na ktorom som tak dlho a poctivo robila, dostal takúto cenu a uznanie, je pre mňa veľká a krásna vec. Už len nominácia v kategóriách s úžasnými albumami minulého roka od Vojtíka, Jany Kirchner či Viktora Oriho bola pre mňa česť.

Viktor spravil pre mňa jeden z najlepších albumov roka.

On je strašne šikovný. Za mňa je táto trojica absolútnymi hudobnými víťazmi minulého roka. Preto beriem ako obrovskú poctu byť vôbec nominovaná medzi umelcami tejto úrovne. Jasné, že sa z výhry teším. Mne samej to vnútorne veľmi pomohlo. Niekedy je totiž ťažké veriť si za každých okolností a každý deň vstať s pocitom, že robím to najlepšie, čo môžem, a robím to dobre. A v takom momente je super, keď vyhráš cenu Album roka. Vtedy si povieš, že asi to robíš dobre.

Dostala si cenu Album roka, bola si nominovaná na českého Anděla v kategórii slovenský album roka, Jana Kirschner ti skladá komplimenty, hovorí sa o tebe ako o budúcnosti slovenskej alternatívnej scény, dokonca ako o generačnom talente. Dokedy zostaneš nohami na zemi?

Ježiš, vieš čo? Ja zostanem nohami na zemi, kým budem nosiť stále tú istú hlavu na krku! Som na seba veľmi tvrdá, čo okrem toho, že je dobré, vnímam aj ako svoje veľké prekliatie. Keď sa mi jeden deň niečo podarí, už na druhý deň mám pocit, že som mohla urobiť viac. Napriek tomu, že sa mi to ťažko priznáva, v prostredí, v ktorom žijeme a fungujeme, mi trvalo relatívne dlho pochopiť, respektíve si priznať, že ako mladá žena môžem byť dobrou producentkou a  mix-inžinierkou. Je to proces a veľká výzva zobúdzať sa každé ráno s plným sebavedomím vo svoje schopnosti, najmä v dni kreatívneho bloku alebo jednoducho tie, kedy sa mi nedarí. Aj preto ma veľmi teší, keď sa to, čo robím, páči ľuďom, ktorých si vážim. Ale som si takmer istá, že koľkokoľvek pochvál sa mi za život dostane, to, že spyšniem, nehrozí. Bohužiaľ (smiech).

Nina Kohout. Foto – Tereza Červeňová

Občas spomínaš, ako po koncerte za tebou prídu ľudia so slzami v očiach, lebo ich tvoja hudba dojala. Ako to vnímaš?

Podľa mňa je to super! Ja sama plačem často a plačem rada. Hlavne pri filmoch, aj v prípadoch, keď ide o šťastný príbeh. Niekedy ma veci a ľudia vedia jednoducho veľmi dojať. Na druhej strane, v reálnom živote toho veľa nenaplačem, lebo som celkom drsňáčka (smiech). Teda aspoň sa tak tvárim. Umenie mi naopak dáva zelenú dojať sa. Môžem si emočne pocestovať, kam potrebujem a je to pre mňa obrovská úľava. Ak sa niečo podobné stane niekomu na mojom koncerte, veľmi sa poteším, že som im dala priestor sa týmto spôsobom očistiť. Myslím si, že to je zdravé a že sa toho netreba báť.

Čítala som rozhovor, ktorý si robila so Zolou Jesus. Spomínala si jej svoju obavu, z toho, aby ťa príliš nepohltili vlastné ciele a sny a neobetovala si na ich splnenie príliš veľa. Podarilo sa ti nastaviť si stratégiu, ako to mať vyvážené?

Toto som sa dobre opýtala, že? Je to veľká téma, aspoň pre mňa. Neviem, či to tak majú aj iní. Dostala som do vienka dosť divokú kombináciu: som veľmi cieľavedomá a predpokladám, že aj kariérne orientovaná, lebo inak by som asi toľko nerobila. Zároveň som ale extrémne rodinne orientovaná. Tiež netúžim po veciach, ktoré sa blyštia, ale zároveň veľmi dúfam, že v živote budem môcť pohodlne robiť to, čo milujem a budem za to aj ocenená. Nie je to tak, že mi je úplne jedno ocenenie, ale vôbec nepotrebujem slávu. Berúc toto všetko do úvahy, otázka balansu je niekedy trochu problematická a snažím sa to vedome navigovať najlepšie ako viem…, ale myslím, že sa mi to zatiaľ darí zvládnuť. Napriek tomu, že robím dosť veľa, dávam si veľký pozor, aby som sa večer venovala tam, kde sa potrebujem venovať, aby som bola prítomná v momentoch, kde ma prítomnú treba a dávam si extra pozor aby som nezanedbávala rodinu či môj partnerský život. Riešim to vedome pretože si myslím, že tak jedine to môže byť udržateľné. Určite verím tomu, že práca, náplň, ktorú som si vybrala, nemusí vôbec požierať môj osobný život a naopak. Bez ľudskej blízkosti by som totiž nedokázala fungovať.

Ale pritom v hudbe si rada robíš veci sama.

Áno, profesionálne veľmi rada robím sama. Preto je to pre mňa s kapelou trošku komplikované. Vyžaduje si to veľa energie. Ale emotívne nerada existujem sama, respektíve je pre mňa veľmi podstatné mať okolo seba ľudí, ktorých milujem.

V lete ťa čaká veľké vystúpenie na Pohode. Priamo na hlavnom pódiu.

Tak! Pôjde o zostavu, s ktorou som ešte nikde nevystúpila. Budeme hrať nový set s novými aranžmánmi a novým zvukom. Ja sama som veľmi zvedavá, ako to dopadne. Určite budem vychádzať z toho, ako sú moje skladby napísané, sprodukované a ako chcem, aby zneli, ale dostaneme ich aj do nových rovín. Až do finálnych skúšok človek úplne nevie, ako presne to bude znieť. Teraz sme v bode, kedy všetko staviame a každým stretnutím sa dostávame bližšie k tomu, kam smerujeme. Je to veľká výzva, ktorá prináša veľkú zodpovednosť a tým pádom aj stres, no určite vo mne vo väčšine prevláda radosť a očakávanie. Myslím si, že zrovna Pohoda je ideálne miesto, kde si odskúšam moje zatiaľ najkomplexnejšie vystúpenie vôbec. Cítim sa tam veľmi bezpečne. Som v prostredí, ktoré milujem a ktoré mi je blízke. Tak už len dúfam, že ľudia prídu a bude to fajn.

Budeš hrať pred Massive Attack, takže tam budú minimálne tí, čo budú čakať na nich (smiech).

To je pravda. A ja budem v podstate čakať s nimi, len na pódiu (smiech).

Čo plánuješ ďalej?

Čo sa týka ďalšieho albumu, ten ešte vôbec nemám v hlave. Dokončovanie Gentle Autopsy v lete sa priamo prelínalo s typom projektu, s ktorým som dovtedy nemala skúsenosť, a to s tvorbou hudby do seriálu. Konkrétne ide o miniseriál s názvom Bora, detektívku, ktorá sleduje skupinku turistov zúčastňujúcich sa kurzu o prijatí smrti na malom izolovanom ostrove v Chorvátsku. Keď príde veľká búrka, veci sa začnú pomaly zvrhávať, čo tvorilo ideálne podnety na hudobné nálady, ktoré sú mne samej veľmi blízke. Dôležité je dodať, že na hudbe som spolupracovala s Michalom Novinskim, ktorého si veľmi vážim, a ktorý bol ideálnym skladateľským partnerom pri mojej prvej skúsenosti tohto typu. Po lete nasledovalo niekoľko mesiacov intenzívnej práce na tomto projekte, taktiež ako aj na nových projektoch, ktoré prišli do cesty, a tak v tomto momente cítim, že na načerpanie inšpirácie na nový album potrebujem trošku čas…, najmä preto, lebo už teraz mám naplánovaných niekoľko nových externých hudobných projektov, ktorým sa bude treba aktívne venovať. Zároveň v porovnaní s časom, kedy vznikal Gentle Autopsy,  žijem momentálne (klop, klop) oveľa emočne kľudnejší a spokojnejší život a hľadanie inšpirácie v spokojnosti je pre mňa celkom veľká téma, ktorú pomaličky lúskam.

V tomto šialenom období sa mi ale podarilo spraviť jednu skladbu – Memoir – ktorá vyjde už 30.5. na silnej kompilácií českého časopisu Full Moon, tak aspoň niečo nové predsa len predstavím!

Takže keď sa budeš blížiť s novým albumom, budeme vedieť, že je zle, lebo sa ti stala nejaká dráma.

Presne. Alebo to môže znamenať, že som otehotnela.

Najbližšie koncerty Niny Kohout:
16.6. Litera fest, Bratislava
25.6. Fusion Festival, Nemecko
27.6. Kino Kultúrka, Stupava
10.7. Pohoda Festival, Trenčín
17.7. Colours of Ostrava, Česko
1.8. Festival Atmosféra, Hontianske Nemce
2.8. KC Kláštor, Rožňava

Text: Barbora Stuchlíková
Foto: Ema Diehelová (titulná), Tereza Červeňová