Black Light: Za naše hodnoty sa vieme postaviť a nemáme problém vyhraniť sa
Najprv koniec, potom pauza, teraz návrat. Kedysi košická, dnes už česko-slovenská skupina Black Light pred siedmimi rokmi oznámila koniec. Spravila to neštandardne – s vydaním svojho druhého štúdiového albumu Privilege of Choice. Pod váhou životných zmien si Black Light nevedeli predstaviť fungovať ďalej. Dnes však prekážky, ktoré kedysi vnímali ako neprekonateľné, riešia bez problémov. Ich nový album As the Ember Dies je zhmotnením dospelosti a zrelosti skupiny a ukážkou toho, kam celé tie roky smerovali. Tentoraz úspešne. Svoje pohľady na roky ticha aj nový začiatok ponúkajú gitarista Matúš Mlích a spevák a gitarista Martin „Wevo“ Tomáš.
Na úvod musím pochváliť, ako profesionálne máte pripravené materiály pre médiá. V podobnej kvalitne zvyknú promo materiály rozosielať zahraničné vydavateľstvá. Ako ste prišli na to, že to treba robiť takto?
Matúš: S propagáciou nám pomáhala Anička z AMPromotions. Ja som zároveň na JAMU študoval hudobnú produkciu a manažment, takže to ide ruka v ruke.
V roku 2018 ste vydali svoj druhý štúdiový album Privilige of Choice a hneď nato ste oznámili koniec. Rozpŕchli ste sa na školy. Ako sa rodilo rozhodnutie pochovať skupinu hneď o vydaní albumu?
Wevo: Viacerým sa životy rozbiehali inými smermi a minimálne z mojej strany trochu poklesla radosť z hudby. Ani si nepamätám, ako som vtedy toto rozhodnutie vnímal. Dávalo mi zmysel a neviem, či som ho vnímal ako ľahké alebo ťažké. Na druhej strane nemám pocit, že pauza bola reálne taká dlhá, ako sme pôvodne plánovali. Naďalej sme si doma skladali hudbu a prirodzene sa ku kapele vrátili naspäť.
Okrem toho, že dnes viete fungovať aj na diaľku, zmenilo sa ešte niečo iné v nastavení skupiny?
Matúš: Akceptujeme, že sme rôznorodí a že každého baví trochu iný hudobný štýl. Snažíme sa z toho vyťažiť to dobré a myslím, že v našej hudbe je aj počuť, že každý prináša niečo iné. Berieme to ako našu výhodu. Myslím, že sme dospeli.
Váš nový album As the Ember Dies sa mi zdá dospelejší a učesanejší v porovnaní s predchádzajúcim. Zo starších nahrávok ešte bolo cítiť istú nesúrodosť.
Matúš: Pri novom albume sme sa hlavne chceli poučiť z minulých chýb a snažiť sa zlepšiť v každom ohľade. Texty majú väčšiu hĺbku. Myslím si, že na predchádzajúcich albumoch neboli songwriting ani riffy našou slabou stránkou. Pri predchádzajúcich albumoch sme neboli úplne spokojní s finálnym výsledkom. Tie albumy majú fajn myšlienky, ale nemali dobré prevedenie. Teraz sme sa chceli zamerať hlavne na nahrávanie a zvuk. Zvolili sme prístup, ktorý sa nám osvedčil už pri EP Firestealer (2021). Na toto EP sme mali dobré ohlasy, teraz sme chceli dosiahnuť niečo podobné, len v plnej dĺžke – chceli sme mať album, ktorý bude znieť dobre.
Wevo: Chceli sme posunúť o krôčik ďalej nielen kvalitu produkcie, mixu a masteringu, ale aj našich výkonov. Dosť nám vyhovovalo, že sme nemali žiaden fixný termín a nič nás netlačilo. Išlo len o to, ako nám to pôjde. Ak sme sa aj nedostali tam, kam sme chceli, minimálne sme sa dostali veľmi blízko k našej predstave.
Predchádzajúcu album Privilege of Choice ste venovali všetkým ženám, ktoré nemali možnosť výberu. Je aj nový album niekomu venovaný?
Wevo: Asi nie. V textoch nie je fixný naratív, ktorý by mal niekomu patriť. Snažil som sa metaforicky spracovať svoje osobné cesty, ktoré som do textov schoval tak, aby nezneli ako moja autobiografia.
Vydávanie singlov k tomuto albumu ste celkom rozťahali v čase. Už rok pred jeho vydaním ste zverejnili prvý singel, nové skladby ste hrávali aj na koncertoch. Čo ste chceli dosiahnuť touto stratégiou?
Matúš: Myslíme si, že v dnešnej dobe je škoda čakať na vydanie albumu ako celku. Pozornosť ľudí je roztrúsená a keď máme kvalitný materiál a chceme niektoré skladby vypichnúť a dať im väčší priestor, toto je stratégia. Povedali sme si, že pôjdeme cestou vydávania singlov a rozložíme to viac v čase.
Ku skladbe Circled Snake ste zverejnili aj klip. Má zmysel robiť klipy, kde sa pozeráme na kapelu, ako hrá na svoje nástroje?
Wevo: Chceme ukázať, že to vieme (smiech).
Matúš: Ja beriem klipy ako ďalší spôsob ako podporiť dosah našej hudby. Je to časť proma a dáva nám to možnosť dostať sa inou formou k ešte viac ľuďom.
Wevo: Ja mám celkom rád klipy. Deafheaven nedávno vydali album, ku ktorému spravili pätnásťminútový film. Keď som si ho pustil, vôbec som sa nevedel sústrediť na ich skladby. Uvedomil som si, že som vôbec nepočúval hudbu, ale pozeral som film. Zdalo sa mi, že to stratilo zmysel. Keď máme klip, v ktorom sú zábery na kapelu, ako hrá, dá sa ešte vylepšiť zaujímavými prestrihmi na iné scény, ale nenapadlo nám nič, čo by nebolo trápne a nepôsobilo, že je tam nasilu.
Máte tam prestrihy na hada.
Wevo: To je metafora na text. Basák Kili má toho hada doma a keď už ho mal, tak sme to využili.
Matúš: Možno by sa dalo niečo viac vymyslieť, ale ďalšia vec je rozpočet. Undergroundová skupina nemá rozpočet na nakrútenie filmových klipov. Klip k Frameshift je kompromis medzi live videom a klipom. Môže byť zaujímavý pre promotérov alebo pre ľudí, ktorí nás nevideli naživo a chcú vedieť, ako hráme.
Čo vám najviac utkvelo z obdobia, kedy vznikal album As the Ember Dies?
Matúš: Celý proces bol dosť dlhý. Stihol som sa zasnúbiť aj oženiť. Reálne sme mali aspoň časť skladieb hotovú možno aj štyri roky dozadu. To už je dosť dlhá doba. Narážali sme aj na rôzne problémy, stále sa nám niečo posúvalo, ale keďže nás netlačil žiaden termín, povedali sme si, že radšej budeme v sklze s našimi plánmi a spravíme to poriadne. Dali sme si na tom záležať. Medzitým sa mi v šuflíku začali hromadiť ďalšie skladby, ale chcel som, aby sme konečne dokončili album a aby som ho mohol pustiť z hlavy a mohol riešiť niečo nové. Keď budeme chcieť do budúcna riešiť nejaké single alebo EP-čká, verím, že sa opäť poučíme z tejto skúsenosti a niektoré veci zefektívnime.
Wevo: Tento album berieme ako náš míľnik. Chceli sme, aby to bol náš prvý dlhohrajúci album, ktorý dosiahne určitú kvalitu. V budúcnosti naň chcem spomínať, ako na prvý album, ktorý sa nám naozaj podaril.
S ktorou skladbou na novom albume ste sa najviac vytrápili?
Wevo: Za mňa je to rozhodne Into the Nothing, lebo som si v nej vymyslel refrén, ktorý som potom nevedel poriadne odspievať. Bol to boj a nadával som, že čo som si to na seba ušil.
Ale nevzdal si to.
Wevo: Nie! Som hrdý ako sa mi podarilo spracovať vokál a zasadiť ho do skladby. Som aj celkom hrdý, ako kreatívne sa mi to podarilo vymyslieť text k Son of Sam. Je o Davidovi Berkowitzovi, sériovom vrahovi z New Yorku zo 70.rokov. Zveršoval som listy, ktoré posielal polícii a novinárom. Refrén je jeho báseň z posledného listu, ktorý poslal predtým, ako ho chytili.
Matúš: Ja som sa vytrápil na sólach. Snažil som sa v nich posunúť ďalej a mal som obdobie, kedy som cvičil každý deň aspoň hodinu a snažil som sa naučiť nové techniky. Učil som sa známe sóla od gitaristov, ktorých technika sa mi páči a chcel som to zužitkovať pri vymýšľaní vlastných sól. Vyžadovalo si to naozaj obrovské úsilie. Potom som ale mohol prísť do štúdia a bez problémov za pätnásť minút nahrať sólo. Spomenul by som ešte Sticks and Stones a The First Touch. The First Touch pre mňa symbolizuje to, čo sme chceli hrať od začiatku. Nejde len o zvuk, ale som hrdý aj na riffy a refrén alebo na breakdown, ktorý je v Sticks and Stones.
V minulosti ste organizovali benefičné koncerty a vyzbierané peniaze ste venovali detskej onkológii. V staršom rozhovore ste otvorene hovorili, že ste sa počas pandémie dali zaočkovať a aj na základe skúseností z prvej línie to beriete ako správne rozhodnutie. Na novom albume máte skladbu Stick and Stones, ktorá je o prvom teroristickom útoku na Slovensku. Vnímam vás ako spoločensky zodpovednú skupinu, ktorá otvorené hovorí aj o témach, ktoré vedia rozvíriť debatu a nemusia byť každému sympatické. Kde sa berie tento váš aktivizmus?
Wevo: Hoci som hovoril, že náš nový album nie je venovaný nikomu, Stick and Stones je venovaná Jurajovi a Matúšovi na ich pamiatku. Vyrastal som na hudbe, ktorá je spájaná s odvahou vyjadriť svoj názor. Počúval som staré punkové kapely zo sedemdesiatych rokov, ktoré nemali problém na plnú hubu povedať, čo si myslia a postaviť sa za svoj názor. Už od detstva mi tento prístup prišiel normálny. Na strednej som sa dostal do kolektívu ľudí, ktorí mali podobný postoj, aj keď to neznamená, že sme sa vždy názorovo zhodli. Vždy sme sa však vedeli vecne porozprávať a s pokojnou hlavou sme argumentovali. Preto mi je to prirodzené a keď mám príležitosť svoje názory vyjadriť aj prostredníctvom hudby, rád to využijem.
Matúš: V kapele sme v tomto na jednej vlne. Vieme sa za naše hodnoty postaviť a nemáme sa problém vyhraniť, ak to treba. Sú kapely, ktoré na tom priamo stavajú. My to tak nemáme, ale nemáme problém povedať svoj názor. Vnímame spoločenskú situáciu okolo nás a niekedy sa to prejaví aj v textoch. Napríklad skladba Blackout na EP Firestarter je o trende, ktorý sa nám tu rozmohol – každý má potrebu povedať svoj názor na všetko, hoci ten názor môže byť postavený len na vode a dá sa vyvrátiť miliónmi argumentov. Keď však niekto má názor, musí ho vybliakavať na všetky strany.
Nový album vnímate ako to najlepšie, čo sa vám zatiaľ poradilo spraviť. Ako meriate jeho aj váš úspech? Sú to počty vypočutí, počty interakcií na sieťach, návštevnosť na koncertoch?
Matúš: Je to mix všetkého. Lajky nie sú smerodajné, ale samozrejme, že interakcia na sieťach niečo napovie. Pomôže aj spätná väzba od ľudí, ktorí sa pohybujú na scéne a vyznajú sa. Dôležitý je aj náš osobný pocit, či sme spokojní.
Wevo: Mňa najviac teší feedback od našich známych, o ktorých viem, že priamo povedia, čo si myslia a nebudú nás podporovať len preto, že sme kamaráti. Pozitívny feedback je obrovská vec. Keď vidím v číslach na Spotify alebo na YouTube, ku koľkým ľuďom sa dostala naša hudba alebo vidím, že sa k nej vrátili a pustili si ju znova, beriem to ako hlavný ukazovateľ, že sme to asi spravili dobre.
Matúš: Ja by som bol rád, keby sa touto nahrávkou možno aj zabudlo na naše predchádzajúce albumy a aby ich ľudia brali skôr ako súčasť nášho vývoja. Black Light je to, čo sme vydali teraz. Trochu sa s nami ťahá, že niektorí ľudia na nás zanevreli po prvých albumoch. Určite by som bral ako úspech, ak by sa k nám s týmto albumom vrátili. A ak by to podporila ešte pozvánka na nejaký významnejší festival v Česku a Slovensku, tak by som to bral ako veľký úspech.
Čo ešte musíte spraviť, aby ste sa dostali do širšieho povedomia ľudí a možno aj promotérov?
Wevo: Neviem. Asi každá kapela sa snaží prísť na odpoveď.
Matúš: Toto bola téma mojej magisterskej práce na škole (smiech). Chcel som svoje školské útrapy spojiť s niečím, čo ma reálne zaujíma a čo by som vedel zužitkovať v kapele. Je to ťažké. Je to súhrn náhod a čísel. V dnešnej dobe potrebuje mať človek čísla, aby mal čísla. Je to začarovaný kruh. Napríklad, ak sa človek chce dostať na Spotify do oficiálnych playlistov a má desať vypočutí, nikoho to nezaujíma. Je to malá kapela. Potrebuje mať čísla, aby sa niekam vedela dostať. Celé je to trochu povrchné, ale rozumiem tomu. Kapiel je veľa a konkurencie nie je malá. My sa snažíme naše čísla zvyšovať a starať sa o siete. V offline priestore sa dnes už veľa proma nerobí. Pamätám si, že keď sme začínali, po celých Košiciach sme lepili nálepky s naším logom, ale neviem, či to reálne malo nejaký efekt. Asi musíme čo najviac koncertovať, vydávať dobré veci, snažiť sa ich dostať k ľuďom a čakať, či budeme mať šťastie a ísť mu naproti.
Wevo: Mojím cieľom bolo spraviť hudbu, ktorá sa mi bude páčiť a bude ma baviť hrať ju. Ak sa bude páčiť aj iným ľuďom, je to veľké plus. Som v bode, kedy by som bol spokojný, aj keby sa tá hudba páčila len mne.
Vaše rodiny vás v hudbe dosť podporujú. Matúšov otec vám robí obaly albumov, rodina vám pomáha s klipmi. Ako vnímajú hudbu, ktorú hráte?
Matúš: To, že nám pomáhajú, trochu súvisí aj s tým, že sme nízkonákladová skupina (smiech). Keď niečo vedia, načo hľadať niekoho iného. Môj otec nám od začiatku maľuje originálne obrazy podľa našich požiadaviek a vždy to vypáli brutálne dobre. Ak je niečo, čo by som od začiatku fungovania našej skupiny nezmenil, tak sú to naše obaly. Na tie sme boli vždy hrdí. Otca to zároveň aj teší. Vyrastal na podobnej hudbe, takže to mám asi po ňom. Je rád, že sa venujeme hudbe a rád nás podporí. Keď sme ešte nemali vodičáky, rodičia nám pomáhali s odvozom na koncerty. A niekedy im svojou hudbou robíme aj rodinný program, keď hráme v meste, kam sa môžu ísť na nás pozrieť.
Na svojich koncertoch sa snažíte ľudí aktivizovať, vyzývate ich na circle pit a podobne. Ako sa vy správate na koncertoch, keď ste v pozícii návštevníka?
Wevo: Ja chodím na koncerty skoro každý deň. Záleží, o aký žáner ide. Keď sme začínali s kapelou, počúval som hardcore alebo hardcore punk, ktorý má silný základ vo vybláznení sa. Keď idem na death metal alebo black metal, kde sa väčšinou stojí, tak stojím aj ja, ale na hardcoreových koncertoch rád skáčem z pódia. Som veľký fanúšik mosh pitov a keď nejaký na koncerte je, som v ňom.
Nový album ste dávali dokopy minimálne štyri roky. Čo vás čaká teraz?
Matúš: Chceme pár mesiacov venovať tomu, aby sme náš album dostali k čo najviac ľuďom, nech tie štyri roky majú zmysel. V lete nás čakajú koncerty a na jeseň by sme chceli podporiť album na miniturné. Riešime to, ale oficiálne ešte nemáme nič dohodnuté. Je to komplikované. Každý má toho v osobnom živote veľa, bubeníkovi sa nedávno narodila dcéra, takže to nebude jednoduché. Uvidíme, ako nám čas dovolí koncertovať. Ja by som rád v druhej polovici roka začal pracovať na nových veciach. Fixne nemáme nič naplánované, nie sme viazaní žiadnym vydavateľstvom.
Text: Barbora Stuchlíková
Foto: Melinda Mlíchová