Krabathor nie je úplne mŕtvy. S Hypnos mám chuť na metalový extrém aj malú zmenu, hovorí Bruno Kovařík

Keď sa povie Hypnos, vybaví sa rešpekt a profesionálny prístup. Keď sa povie Krabathor, otvoria sa silné spomienky nielen na vznik domácej death metalovej scény, ale aj na ich zaslúžený status a kult legendy. Nie je nikto viac povolaný rozprávať o týchto kapelách ako ich člen a pevný pilier Bruno Kovařík. 

Celoročne prebieha vaše Live tour 2023 s Hypnos a vidím tam okrem domácich končín aj zahraničné akcie. Všetko prebieha zatiaľ v poriadku? Predpokladám, že si musíš strážiť svoje zdravie a dopĺňať energiu. Darí sa ti to?

Dá sa povedať, že áno. Až na malé výnimky zrušených alebo presunutých koncertov sa väčšina zrealizovala bez problémov. Hrali sme nielen v Česku a na Slovensku, ale tiež v Nemecku, Rakúsku a Poľsku. Čo osobne vnímam ako negatívum, ale čo bohužiaľ korešponduje s realitou, sú malé návštevy klubových undergroundových metalových koncertov. Naše nedávne jarné turné s Doomas v tomto smere nedopadlo až tak zle, priemer sme mali okolo 90 ľudí na večer, dvakrát dokonca cez 100, ale sú i akcie, kde sú tie počty nižšie. Beriem to tak, že momentálne nemáme potenciál na to, aby sme mali návštevy vyššie a je potrebné hľadať cesty, ako to zmeniť k lepšiemu a čo ponúknuť, aby sme poslucháčov zaujali. Energie mám dosť, tá mi nechýba, ale ide mi o to, aby bola efektívne cielená, aby pomer vynaloženej energie a výsledku nebol výrazne opačný, než je treba.

Celkom by ma zaujímalo, či si kapela ako Hypnos vybavuje akcie sama. Ste pod nejakou agentúrou alebo máte na logistiku a organizovanie týchto záležitosti svojich ľudí?

Všetko riešim sám, agentúru nemáme.

Keď som zadal tvoje meno do Google, tak mi samozrejme vyskočili fotky hudobníka a základné informácie o tebe. Samozrejme metalový životopis je u teba dobre známy. Osobne mi ale trocha uniklo, že si vedený aj ako spisovateľ. Skús prosím trocha predstaviť tento tvoj životný priestor.

Tak takto si vôbec nepripadám. To, že som len amatérskym spôsobom spísal niečo na spôsob svojho životopisu neznamená, že som spisovateľ. Nie je to moja hlavná činnosť, ani ma to neživí. Ale bavilo ma to a mám v pláne pripraviť aj druhý diel “Revoltikonu“ nazvaný „Heretikon“. Len musí byť na to čas a asi aj uplynuť nejaké to obdobie, aby vznikla obsahovo bohatšia kniha.

Hypnos je kapela, ktorá si zaslúži rešpekt. Si v kapele hlavný líder a je všetko riadenie a smerovanie bandy v tvojich rukách? Nechávaš svojim chlapcom voľnú ruku napríklad pri skladaní hudby, vlastnej prezentácii a podobne?

Snažím sa nebyť despotický a nechávať priestor pre realizáciu aj svojim spoluhráčom, ale samozrejme záleží na tom, aké má kto z nich ambície. Pokiaľ viem, tak skladateľské ambície mal v poslednej dobe Vlasa, ktorý má na  The Blackcrow skladbu Liqiud Sands. Mám v pláne ho aj viac začleňovať do spevu, kde by ma mal občas dopĺňať a samozrejme s ním do budúcna počítam aj ako so skladateľom. Všeobecne je to ale tak, takmer všetko, od komponovania až po merchandise, mám de facto vo svojich rukách. Som trocha sebec, väčšinou mám jasnú predstavu, za ktorou si idem a mám aj chuť sa do toho zakusnúť.

Každopádne chlapci občas s niečím vypomôžu a je to pre mňa vítaná pomoc a úľava hlavne vo veciach mimo hudoby. Ja som premiér, ale oni dôležití ministri – Vlasa elektrotechniky, Canni logistiky, plánovania a navigácie a Igor grafického odboru. Snažím sa, aby v kapele bola taká atmosféra a symbióza, aby každý z nich mal svoj dôvod, prečo to robiť, a aby to bola pre nich svojím spôsobom aj istá satisfakcia, že si občas zahrajú na nadštandartných koncertoch a pozrú sa na miesta, kde by sme sa bez kapely len ťažko dostali.

Máte dohodnuté jasné pravidlá? Napríklad žiadna kockovaná košeľa alebo ružové tričko pri živom hraní? Mne osobne sa to takto stávalo, že mi chlapík prišiel podobne oblečený napríklad na fotenie. Išlo ma poraziť čo ti poviem. (smiech)

Nejaké pravidlá máme nastavené, ale nijako zvlášť sme o nich nediskutovali, asi to máme automaticky, že vieme, čo je potrebné. Náš image je de facto reálnym obrazom toho, akí sme v skutočnosti a v civilnom živote.

Si autorom väčšiny skladieb. Hrávaš teda doma často aj na gitare? Ako funguje u teba proces tvorenia melódií a hudobných liniek?

Áno, skladám na gitare a baví ma to, občas gitaru aj nahrávam, naposledy napríklad pre Krabathor na albume Demonizer. Skladanie u mňa prebieha v tom štýle, že musím hrať a potom začnú prichádzať nejaké nápady, len si to už musím plánovať – kedy vyjde album, kedy sa má nahrávať, a kedy začať skladať. Mám svoj denný program dosť našľapaný a pokiaľ sa pripravuje album, mám na to čas až vo večerných alebo nočných hodinách.

Trocha sa strácam pri osobe bubeníka Pegasa a jeho účinkovaní v kapele. Ako je to teda vo vašom vzťahu?

Pegas odišial z kapely koncom minulého roka na vlastnú žiadosť, pretože si chcel zariadiť život už inak a netráviť víkendy na cestách a pódiách. Naším novým bubeníkom je Igor “Sataroth“ Botko, ktorý už v minulosti s nami odohral desiatky koncertov, kedy za Pegasa zaskakoval. Bola to pre nás logická a prvotná voľba, pretože sa dobre poznáme a naša spolupráca bola vždy bezproblémová. Igor je dobrý bubeník, ktorého baví metal, a ktorý má chuť a snahu pracovať na sebe. V medziobdobí, kedy s nami nehral, robil grafiku alebo predával merch na koncertoch, takže je už asi 8-9 rokov členom nášho širšieho tímu. S Pegasom sme samozrejme stále v kontakte, ale od momentu, kedy sa naše cesty rozišli, už sa bohužiaľ tak často nevidíme.

Pár slov o vašom novom mini albume?

Deathbirth sme vydali pred mesiacom ako MCD pod krídlami Einheit Produktionen, tak i 12“ MLP v Nasphyr Records. Okrem dvoch noviniek je na nich remake starých Hypnos, jeden remake mojej skladby od Krabathor a cover Six Degrees Of Separation, druhej kapely Vlasy a Canniho.

Môžeme očakávať nejakú zásadnú zmenu pri ďalšom radovom albume?

To nikto nevie, ale na zásadné zmeny z 99 percent nemáme, ale pritom by som nejakú zmenu aj uvítal. Mohla by byť osviežením. Mám stále chuť na metalový extrém, takže death metal tam bude zastúpený dominantne.

Naše posledné stretnutie pri vašom koncerte v prešovskom Stromoradí mi veľmi utkvelo v pamäti. Celkom pekne sme sa  porozprávali a mal som taký dobrý hrdý pocit. Poviem to otvorene, si pre mňa osobne hudobný vzor a niečo ako, ja to volám, splnená utópia. Myslím tým, že som sa od sledovania klipov, zbožňovania koncertov Krabathoru, odrazu dostal s tebou aj do blízkej osobnej roviny. Ako sa ti teda páčilo v Prešove? Myslím, že ťa tiež celkom prekvapilo stretnutie z viacerými starými kamarátmi.

Tak to ďakujem. Ten koncert ma príjemne prekvapil, pretože sme si s Petrom Beťkom z Doomas dopredu nevedeli predstaviť, ako to môže dopadnúť. Nikdy predtým sme v Stromoradí nehrali, a navyše je rok po covide. Nakoniec to bol najlepší koncert turné, nielen pre najvyššiu návštevu (asi 110 platiacich). Klub je super, zvuk bol vynikajúci a atmosféra tiež. Nechcel by som to preceňovať, ale pripadalo mi, že sa jednalo o významnejšiu regionálnu metalovú udalosť, ktorá pritiahla ľudí nielen z Prešova, ale aj okolia, dôkazom čoho je i prítomnosť mojich pár kamarátov, ktorých som nevidel dlhé roky –  Miro Jankaj, Rado Priputen alebo René Blahušiak. Pokiaľ to bude možné, radi sa v budúcnosti vrátime.

Zaspomínali sme spolu na Jurka Haríňa. Nie je možné vlastne pri stretnutiach nevysloviť jeho meno. Magický bol pre mňa jeho pohreb. Keď som ťa tam videl sedieť medzi prvými lavicami v kostole, tak mal som taký silný emotívny pocit. Ten ešte zmocnila metalová banda, ktorá sa s ním prišla rozlúčiť. Ako si prežíval jeho odchod a tragický rýchly koniec?

Dodnes to nemám spracované, nemôžem stále uveriť, že už nie je a nikdy nebude. Napriek tomu, že sme sa posledné roky vídali už len sporadicky a nijako sme zásadne nespolupracovali, bol mi blízky ako málokto. Strašne mi chýba. Často na neho myslím, môj svet je bez neho iný. Je tam diera a už tam bude stále.

Bol by som rád, aby si vytiahol aj nejaký veselý zážitok s Jurajom.

 Ďuri ma naučil milovať Liptov. Vzal ma do svojej rodiny, začlenil ma do miestnej metalovej komunity a zoznámil ma s mojou prvou ženou, kedy povedal: „Miša! Tu si sadaj, on za tebou prišiel z Čiech!“ Veľké srdce, čistá pozitivita, na druhej strane možno jeho trochu kontroverzná povaha, ale nikdy som mu to nemal za zlé, proste bol taký a niečo vyplynulo aj z vašej slovenskej nátury a temperamentu, ktorý máme asi trocha odlišný.

Jeden zážitok zmienim ,aj keď nie je veľmi veselý, ale leží mi na srdci. Na jeseň 2018 som bol so svojou súčasnou ženou v Tatrách a boli sme s Ďurom dohodnutí, že sa cestou späť za ním zastavím v Ružomberku, zájdeme na obed, pokecáme, zaspomíname. Keď som mu predtým volal, tak nedvíhal telefón a ani nereagoval na správy. Na druhý deň sme chodili po meste a ja som mu sa stále márne pokúšal dovolať. Nakoniec sme to vzadli a išli po niekoľkých hodinách domov. Zareagoval mi asi až za 14 dní s nejakou neurčitou výhovorkou, že čosi… nasralo ma to a sere ma to dodnes o to viac, pretože by to bola posledná výrazná životná chvíľa, ktorú by sme strávili spolu, a o ktorú sme sa pripravili. Potom sme sa stretli o rok na to na našom koncerte v Nitre a za necelý rok nečakane a náhle zomrel. Chcel by som všetko vrátiť, aby to nebola pravda, ale neide to.

Ako by si opísal tvoj vzťah ku Slovensku? Máš niečo špeciálne obľúbené z našej krajiny?

Viac-menej pozitívny. Stále u mňa prevažuje pocit, že sme boli Československo, jedna krajina, jeden národ Čechoslovákov, občas dokonca odpovedám na otázku odkliaľ som, že z Československa. Slovenské tendencie k osamostatneniu, následný rozpad a veľký nárast až pomerne radikálnych antipatií pre mňa bol veľkým sklamaním a dlho mi trvalo, než som to začal brať, že sme skutočne dva samostatné štáty s rôznou históriou, jazykom i mentalitou. Teraz môžem povedať, že to bolo asi dobre, uvoľnilo sa napätie a každý si rieši svoje problémy. Cestovať a navštevovať sa môžeme ďalej. Bolo síce dosť divné, prechádzať naraz hraničné priechody, ale našťastie od doby Schengenu sú zase preč, tak zase o toľko neide. Myslím si, že dnes Slováci vnímajú  Čechov oveľa pozitívnejšie, než to bolo pred 30 rokmi. Slovensko mi zostalo stále blízke tiež vďaka tomu, že bývam kúsok od hraníc. Bolo a je u nás stále veľa zmiešaných manželstiev – de facto ako Christopher z Krabathor, tak aj ja sme mali svojho času slovenské manželky, náš dlhoročný bubeník Pegas je tiež Slovák. Mám na Slovensku veľa kamarátov, Krabathor i Hypnos množstvo fanúšikov. A tiež máte fantastickú prírodu. Už dlhé desaťročia tvrdím, že po Alpách je to jasné č.2 v Európe.

Krabathor. Nie je možné sa neopýtať na toto obdobie. U nás na východnom Slovensku ste mali, myslím v roku 1995, svoje prvé vystúpenie. Išlo o kultúrny dom v Sabinove. Pamätáš si trocha na tento koncert? 

To určite nebol prvý koncert na východe, spomínam si napríklad na koncert v Michalovciach v roku 1993, ale v Sabinove sme hrali minimálne dvakrát a potom ešte raz s Hypnos asi v 2003. Pamätám si problémy, napríklad náš príjazd do Sabinova, miestny Insepultus s Radom, usporiadateľov alebo sivú rifľovú košeľu, v ktorej som u vás hral s Hypnos. Stále si pamätám, že vtedy nemohol hrať Pegas a zaskakoval za neho Kouba z Pandemie.

Meno Krabathor je modla, kult a brutálny pojem všade vo svete. Asi ani nie je otázka, na ktorú by si pri Krabathore neodpovedal. Ktorá udalosť, respektíve moment bol pre teba ten, na ktorý asi najviac s potešením spomínaš? 

Celé obdobie. Od mojej prvej návštevy skúšky až po Brutal Assault 2014 a turné v roku 2015. Stálo to za to a určite je dobre, že Krabathor nie je ešte úplne mŕtvy a stále o sebe dáva trochu vedieť.

Je ešte nejaká šanca, že sa dáte s Christopherom dokopy a potiahnete nejaké koncertné sety?

Hovorí sa,že nikdy nehovor nikdy, ale je len veľmi malá. Chris žije 20 rokov v USA a hudbu veľmi nerieši. Môj život je tiež nabitý inými vecami. Ale keby na to malo prísť, mám už spracovaných zopár nápadov, čo by to mohlo byť. Chcel by som s Krabathor určite ešte niekedy do štúdia.

Máš ešte kontakt s vaším bývalým manažérom Pedrom? Je ešte aktívny na scéne?

V kontakte nie sme, ale viem, že sa na hudobnej scéne aktívne nepohybuje od prvého rozpadu Hypnos v januári 2006.

Celkom by ma zaujímal tvoj názor na mladé nové kapely a modernú technológiu. Ja sa niekedy ako stará škola prichytím, ako ignorujem tieto omladiny. Potom ale na odporúčanie kamarátov dám niektorým šancu. Ako to je u teba?

Moderné technológie mi nevadia, ale súčasné moderné kapely veľmi neberiem ako metal, aj keď používajú agresívny prejav a skreslené gitary. Je to pre mňa nová, svojbitná a životaschopná kultúra, ktorá musí byť samozrejme tiež rešpektovaná. Ale metal je revolta, filozofia, dlhé vlasy, spanie v spacáku v klube a 3 dni bez sprchy. Nie barber shop, iPhone na tyčke a drahé značkové tenisky. Asi som tiež stará škola.

Vieš bez nejakého veľkého rozmýšľania vymenovať svoje najdôležitejšie albumy, ktoré ťa sprevádzajú celý život? Ako vyzerá približne tvoja hudobná zbierka?

To by som písal tri dni, neblázni (smiech). Zbierku nemám až tak veľkú, dohromady je to pár stoviek CD a LP, ale v dnešnej virtuálnej dobe, kedy si môžeš pustiť čokoľvek a kedykoľvek, ide asi o to, koľko toho máš v hlave a v srdci. Za mňa rozhodne stovky albumov a tisíce skladieb, nielen metal. Mám široký záber, od A-ha, Abby, Bee Gees alebo Ramazottiho po Deicide, Cannibal Corpse alebo Hate. Tento rok ma zostrelil nový Doomas! Milujem hlavne 80. roky bez výnimky: disco, pop, rock, metal, grind. Znesiem aj jazz a v poslednej dobe i folk a country. Momentálne celkom zbieram na LP československý pop a art rock zo 70. a 80. rokov. Hudba ma baví všeobecne a asi by som dokázal vymenovať desiatky albumov všemožných žánrov, pri ktorých by som bez váhania padal do kolien.

Ďakujem ti Bruno za tvoj čas a v mene slovenských fanúšikov aj za tvoj prínos pre našu kompletnú domácu metalovú scénu. Prajem všetko dobré.

Ja ďakujem za to, že si si dal čas s tým ma vôbec osloviť, pripraviť tento rozhovor a následne ho publikovať. Je to podpora! A s tými, ktorých Hypnos zaujímajú, sa vidíme niekde na koncertoch.

text: Dodi Košč
foto: archív Hypnos