Rozhovory

Keď sme v Španielsku vypredali všetky cédečká, pýtali si od nás napálené kópie, hovorí saxofonista Radovan Tariška

Slovenský saxofonista Radovan Tariška je členom kapely Petra Lipu a zároveň je aktívny aj v sólovej tvorbe. V našom rozhovore spomína na hranie v rôznych kútoch sveta, a približuje svoju sólovú tvorbu. V zime odohral koncerty na Kube a s bratmi Hodekovými založili projekt Modal Trap, v ktorom miešajú modálny jazz a hip hop. 

V zime tohto roku si absolvoval koncertné turné na Kube. Ako k tomu prišlo? Kto ťa oslovil a kde konkrétne si vystupoval?

Pred dvomi rokmi som bol na Kube po prvýkrát v rámci Havana Jazz Festivalu. Ide o najväčší festival v Karibiku, kde hrajú absolútne svetové špičky. Možnosť účinkovať na tomto festivale mi sprostredkovala konzulka Dagmar Timurová, ktorá v Havane žije už niekoľko rokov. Festival trvá niekoľko dní. Koncerty sa konajú na krásnych tradičných miestach, či už v koncertných sálach, alebo v hudobných kluboch.

Po úspešnej premiére som mal možnosť sa tam vrátiť tento rok. Spolupracoval som s tamojšími kubánskymi hudobníkmi, s ktorými sme si sadli nielen po hudobnej, ale aj po ľudskej stránke. Konkrétne to bol klavirista a multiinštrumentalista Rolando Luna a trubkár Carlos Sarduy. Hrali sme na viacerých miestach. Najväčším bolo Teatro America, čo je koncertná sála s kapacitou pre 5000 ľudí. Boli to vydarené koncerty. 

Mal si možnosť cestovať a spoznať tamojšie okolie a kultúru?

Áno, kvôli cene leteniek som tam bol dva týždne, takže som mal čas cestovať. Pred dvomi rokmi som bol iba v Havane. Navštívil som krokodíliu farmu v Playa Larga, ktorá sa nachádza neďaleko Havany. Ďalej som bol v mestečku Trinidad, v národnom parku Viñales, kde som jazdil na koňoch a kúpal sa vo vodopáde. 

Veľmi často hrávaš a pôsobíš v zahraničí. Precestoval si celú Európu, niekoľkokrát si hral na rôznych miestach v USA vrátane Carnegie Hall, Rusku, Thajsku, ale aj v Číne. Ako by si porovnal jednotlivé miesta a ich hudobnú scénu?

Celá severná pologuľa je z hľadiska architektúry a kultúry podobná. Rozdiely sú cítiť najmä v mentalite ľudí a celkovej atmosfére jednotlivých krajín. 

Úplne iný je život na Kube, kde majú miestni obyvatelia náročné podmienky pre život. Takmer vôbec tam nefunguje internet, ľudia sú obmedzení z hľadiska dostupnosti tovaru, potravín a služieb, no napriek tomu sú šťastní a užívajú si „analógový“, reálny život. Obyvatelia si tam užívajú umenie a hudbu, ktorá je všade prítomná. Hráva sa tam veľmi často v mnohých kluboch, na uliciach a v koncertných sálach.

V New Yorku je život veľmi špecifický. Mesto multikultúrne, preľudnené, veľmi rýchle a nachádza sa tam najviac špičkových hudobníkov na meter štvorcový na celom svete. Ak tam človek chce ako hudobník aktívne pôsobiť, musí byť veľmi bystrý, neustále v pozore a rýchly, pretože konkurencia je tam obrovská.

V Jakarte som hral na Java Jazz Festivale, čo je najväčší jazzový festival na svete. Reprezentoval som tam Slovensko v rámci projektu Nusantero Big Band. Každú krajinu zastupoval jeden umelec z Európy, ktorí sa spojili s indonézskymi hudobníkmi. Každý z členov priniesol autorské kompozície, z ktorých sa vybrala jedna, alebo dve skladby, na ktorých bol postavený koncertný program pre big band. Zaznela tam aj skladba Do dvorečka do dvora z môjho projektu Folklore To Jazz, s ktorou mi aranžérsky pomáhal vynikajúci klavirista, skladateľ a aranžér Ľuboš Šrámek. Skladba mala na koncerte veľký úspech, čomu sa teším. 

Aj v Jakarte som mal pocit, že si ľudia kultúru a hudbu veľmi vážia a ctia. Neustále navštevujú rôzne koncerty, aktívne počúvajú hudbu a užívajú si ju. 

Radovan Tariška je nielen sideman, ale aj sólo aktívny umelec. foto: Rudolf Baranovič

V Šanghaji som si uvedomoval neustálu kontrolu a izoláciu. Hral som tam na najväčšom konzervatóriu sveta, ktorý bol tak obrovský, že nás tam museli voziť autobusom. Boli tam stovky tried, miestností a koncertných sál. Keď sme chceli odísť z tejto školy do mesta ako turisti, musel ísť niekto s nami. Miestny jazzový klub bol plný turistov, kde som mal pocit, že domácich obyvateľov jazzová hudba veľmi nezaujíma.

V Petrohrade som vystupoval niekoľkokrát na krásnom festivale Biele Noci, ktorého umeleckým vedúcim je jeden z „otcov“ tamojších jazzových hudobníkov, multiinštrumentalista Dávid Goloshchekin. Vedie vlastnú jazzovú filharmóniu. Festival sa odohráva jednak v jeho filharmónii a pred festivalom sa odohráva plavba na riečnej lodi po Volge, kde sa v dolnom poschodí jamuje, v hornom poschodí sa hrá mainstreamový jazz. V rámci tejto plavby som sa tam stretol s legendárnym americkým bubeníkom Louisom Hayesom, ktorý mi rozprával zážitky z jeho spoluprác s Oscarom Petersonom, Stanom Getzom, Cannonballom Adderleym a ďalšími ikonami tejto hudby. Následne ma zavolal, aby som si s ním zahral spolu s kontrabasistom Tomášom Barošom a klaviristom Alexeyom Podymkinom.

Každá krajina je iná a špecifická, ale všade v zahraničí si umenie a hudobníkov ľudia vážia a podporujú ju. 

Kde v zahraničí si sa cítil najlepšie?

Všade bolo veľmi dobre, ale najviac mi utkveli v pamäti zážitky zo Španielska, kde som hral na krásnych historických miestach, rôznych zámkoch, pri jaskyniach a v prírode. Hral som tam spolu s Gabrielom Jonášom a Jurajom Kalászom, kde bolo fantastické publikum, ktoré sa zaujímalo o hudbu. Po vypredaných koncertoch chodili ľudia za nami a pýtali si podpisy, kupovali od nás albumy. Keď sme ich vypredali, pýtali si od nás napálené kópie.

Na druhom mieste v poradí mojich najobľúbenejších miest mám Kubu, kde ako som už spomínal, sa mi veľmi zapáčil „reálny“, nie „digitálny“ spôsob života, ktorého neoddeliteľnou súčasťou je pre domácich obyvateľov hudba. Akonáhle tam hudobník začne hrať na nástroji, alebo spievať, ľudia spozornejú, tešia sa a bavia sa. Tento pocit je pre hudobníka najkrajší.

Dlhodobo badáme priepastné rozdiely medzi tým, aké sú podmienky pre kultúru na Slovensku a v zahraničí. Nerozmýšľal si niekedy nad tým, že budeš budovať svoju kariéru v zahraničí?

Stále nad tým rozmýšľam a zvažujem túto možnosť. Podmienky u nás a kdekoľvek v zahraničí sú priepastné. Pandémia tieto rozdiely ešte viac prehĺbila a zviditeľnila. Veľmi ma mrzí, že Ministerstvo kultúry má na Slovensku dlhodobo veľmi slabé zastúpenie. 

Jediná reforma, ktorá sa na Slovensku v rámci kultúry udiala, bola ešte za bývalého ministra, ktorý založil inštitúciu Fond na podporu umenia ako príspevkovú organizáciu pre umelcov, nebyť ktorej, neviem, ako by umelci prežili a vykonávali svoju činnosť. 

Ako som spomínal pred chvíľou, kdekoľvek v zahraničí majú ľudia k umelcom veľkú úctu a rešpekt. Vážia si ich. 

U nás sa nám spoločnosť neustále obracia chrbtom, čo vyplynulo na povrch aj počas pandemickej krízy. Nemali sme dovolené vykonávať svoju prácu a podpora bola absolútne nedostatočná, čo nie je fér, pretože faktom je, že najlepšie meno našej krajine robia umelci a športovci, ktorých tu máme na svetovej úrovni – bratia Hodekovci, Váradyovci, Jánoškovci, Martin Valihora a ďalší. Spoločnosť je však o ich úspechoch neinformovaná. Chýbajú tu médiá, kde by si umelci mohli odprezentovať svoju hudbu a projekty. 

Z tejto situácie som veľmi sklamaný a rozčarovaný, pretože kultúra je to jediné, čo po nás ostane.  

Radovan Tariška. foto: Ľubomíra Petrová

Po tom, čo si vydal svoj ostatný album Folklore To Jazz, si pôsobil viac menej v roli sidemana. Viem, že aktuálne pripravuješ spolu s bratmi Hodekovcami nový album Modal Trap s podtitulom Our World. Povedz nám ako vznikla inšpirácia a aká je hlavná myšlienka tohto projektu?

Môj posledný autorský projekt bol Folklore To Jazz, v ktorom som spolupracoval so súčasnou elitou newyorskej jazzovej scény – na klavíri hral Benito Gonzalez a na kontrabase hral v rámci niekoľkých koncertov kontrabasista Essiet Okon Essiet. Dlhé obdobie som sa venoval hudbe z tohto albumu. Následne som pôsobil ako sideman v kapele Andreasa Varadyho, Petra Lipu a mnohých ďalších. Nemal som inšpiráciu pre založenie nového projektu. Som hudobník, ktorý vsádza na kvalitu a nie na kvantitu. 

Projekt Modal Trap – Our World vznikol úplnou náhodou počas prebiehajúcej prvej vlny pandémie, keď som navštívil Dávida Hodeka. S Dávidom sme sa stretli u neho doma, kde sme hrali a muzicírovali v jeho štúdiu. Ukázal mi svoje nové produkcie a niečo sme si začali nahrávať. S Dávidom sa poznáme dlhé roky a hrali sme spolu všetky rôzne žánre, takže si úžasne rozumieme nielen po ľudskej, ale aj po muzikantskej stránke. Dlhodobo sa venuje produkcii hip hopových, popových beatov a ja taktiež nemám problém s interpretáciou rôznych hudobných štýlov. Dávid už dlhé obdobie komponuje beaty a tracky, ktoré počas pandémie predáva rôznym umelcom po celom svete.  

Hudba projektu Modal Trap je naša autorská. Ide o unikátny koncept spojenia (modálneho) jazzu a hip hopu, ktorý nemá obdobu nikde na svete. Doposiaľ som nezaregistroval kolegov, ktorí by vyprodukovali niečo podobné. Všetky skladby sú naše autorské. Výnimku tvorí skladba Smells Like Teen Spirit od Nirvany, ktorú sme však prearanžovali do úplne nového šatu. Všetky melódie skladieb, rytmus, harmónie sme vymysleli spoločne s Dávidom.

Saxofónové sekcie som si nahrával sám. Dávid nahrával okrem bicích nástrojov a perkusií aj určité sample a elektronické zvuky. Začal som sa hrať aj so saxofónovými efektmi a pedálmi, čo ma začalo veľmi baviť. Tieto efekty používam aj v kapele Petra Lipu. Je pre mňa zaujímavé, že som si našiel cestu k elektronike, ktorú som doteraz nejako výrazne neobľuboval. V niektorých skladbách aj spievam. Dávid okrem produkcie a hrania, v tomto projekte dokonca aj rapuje na svetovej úrovni. 

Veľmi ma prekvapil a neustále prekvapuje aj jeho mladší brat, geniálny basgitarista Áron Hodek, ktorý do tohto projektu fantasticky zapadá. 

V niektorých skladbách hrá aj Tomáš Baroš na kontrabase, Eugen Vizváry na keyborde a klavíri. Na klavíri tu ďalej hrajú aj dvaja umelci svetovej úrovne – Benito Gonzalez z New Yorku a Róbert „Szakcsi“ Lakatos z Budapešti. Na perkusiách hrá Tomáš „Max“ Farkaš.  

Hudba tohto albumu má teda dve polohy: prvá je akusticko – elektronická a druhá je akustická, založená na klasickom jazzovom kvartete. Časti, ktoré sme mali možnosť nahrať osobne, sme nahrali osobne. Pandemická situácia však nedovoľovala, aby sme sa mohli so všetkými stretnúť, takže sme si aj posielali a následne spájali jednotlivé zvukové vrstvy na seba. Tejto veci som sa dosť obával, ale napokon to vyšlo fantasticky. Celý album sme si skomponovali, vyprodukovali a zmastrovali a vydali sami. 

Aké máte ďalšie plány s týmto projektom?

Plánujeme postupne vydávať jednotlivé tracky ako single a budeme ich zverejňovať na streamovacích platformách a posielať ich aj do (jazzových) rádií po celom svete. Následne vydáme CD a LP, a samozrejme prezentovať túto hudbu na koncertoch po celom svete.

Okrem aktívnej koncertnej, skladateľskej, producentskej a aranžérskej činnosti, pôsobíš aj ako pedagóg, či už v rámci rôznych workshopov, alebo súkromne. Ďalej máš rodinu a mnohé každodenné povinnosti. Ako sa ti darí všetko stíhať a neustále sa udržiavať vo forme?

Všetko je o disciplíne a časovom manažmente. Človek si musí vedieť správne zadeliť čas, ktorý nám počas dňa ostáva mimo nevyhnutných 6 – 8 hodín spánku. Ako umelec na voľnej nohe musím mať čas na cvičenie, skúšanie, jamovanie, ale aj na vybavovanie koncertov a nahrávanie. Súčasná doba zvádza k prokrastinácii na smartfóne, bezvýznamnému sledovaniu televízie a podobne. Práve tieto veci treba obmedziť natoľko, aby sme nestrácali čas zbytočnými aktivitami. Toto všetko vysvetľujem aj mojim žiakom.

Radovan Tariška pravidelne vedie workshopy pre hudobníkov. Najbližšie bude lektorom na Letnej Jazzovej Dielni, ktorá sa uskutoční 4-7.júla v Bratislave.

Pokiaľ má človek rodinu, tak od veku, kedy deti začnú chodiť do škôlky a školy, už deti nie sú taká veľká „starosť“ ani časová záťaž, ako by sa na prvý dojem mohlo zdať. Samozrejme, že človek musí mať chápavého partnera, ktorý mu bude v starostlivosti o rodinu pomáhať.   

Keď som na koncertnom turné, alebo hrám s Petrom Lipom, tak vyššie spomínané aktivity idú bokom. Môžem si to dovoliť, lebo učím súkromne.

Povolanie hudobníka je založené na cestovaní a kto nerád cestuje, by podľa mňa túto prácu nemal robiť, keďže cestovanie je esenciálna súčasť muzikantského života. Ja osobne veľmi rád cestujem, spoznávam nové krajiny, ľudí, mentalitu a kultúru a hrám na nových miestach.

Aké sú tvoje budúce plány a aktivity?

Tieto dva roky plánujem uskutočniť veľké koncertné turné po Slovensku a po celom svete, kde odprezentujem projekt Modal Trap spolu s našimi hosťami. Chystáme sa ísť s týmto projektom aj do Mexika na prestížny Euro Jazz Festival. Taktiež sme mali ísť do Petrohradu na festival Biele Noci, ale to sa ešte uvidí podľa vývoja spoločensko-politickej situácie. 

Koncom roka pôjdem do New Orleans nahrávať hudbu Petra Lipu, ktorý ma oslovil.

V lete tohto roka sa chystám do mestečka Guča v Srbsku na známy festival dychoviek.  

Ďalej chcem nahrať album tvorený kubánskou a africkou hudbou spolu s Carlosom Sarduym, Rolandom Lunom a bratmi Hodekovcami.

Veľmi rád by som navštívil aj Gypsy Jazzový festival v Austrálii, o ktorom mi hovorili Váradyovci a určite plánujem koncertovať v Japonsku, keďže Japonci sú veľkými fanúšikmi jazzovej hudby.  

text: Dávid Oláh
titulná foto: Rudolf Baranovič 

You may also like

Leave a reply

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

More in:Rozhovory