UG

V Perversity sme načali novú kapitolu, ľudia sa majú na čo tešiť, hovoria Juraj „Kazateľ” Handzuš a Marek Baran.

07.12.2023709 views0

S obdivuhodnou vytrvalosťou a konzistenciou sa drží na scéne prešovská Perversity. Aj napriek početným personálnym zmenách zostávajú už dvadsaťosem rokov verní svojmu death metalu. Aktuálne dokončili svoj šiesty štúdiový album Spiritual Negation, ktorý vyjde začiatkom budúceho roka. Nedávno kapela zverejnila prvý singel Fate Weaver a sľubuje viacero zaujímavých hosťovačiek. Zahraničný vydavateľ by mal zasa zabezpečiť, aby sa hudba Perversity dostala ďaleko za naše hranice. Ďalšie detaily o novom štúdiovom albume Perversity a ich metalovej ceste rozoberáme so spevákom Jurajom „Kazateľom” Handzušom a bubeníkom Marekom Baranom.

Keď sme dohadovali tento rozhovor, Juraj spomínal, že akurát skúšate. Čo skúšate. Ako to ide?

Juraj: Raz do týždňa máme skúšku a snažíme sa tvoriť aj nové veci. Okrem toho stále cvičíme program k novému albumu, ale pomaličky pripravujeme aj nové songy a riffy. Boli sme zvyknutí skúšať viackrát do týždňa, aj dva-trikrát, no teraz hráme len raz týždenne, lebo chalani majú okrem Perversity ešte bočný projekt Constipation, takže sa čas delí medzi tieto dve kapelky. 

Marek: Cvičíme hlavne setlist okolo nového albumu a občas pridáme aj pár starších vecí, keďže som ich nenahrával a nie som s nimi ešte dostatočne zžitý. Nie som veľmi na memorovanie songov. Skladby potrebujem hrať dookola, kým sa mi nedostanú do svalovej pamäte, a potom je to už lepšie. Tým chcem vzdať hold všetkým bubeníkom, ktorí sa vedia na týždennej báze naučiť nové covery a presne do bodky ich zahrať. Som opačný prípad, čiže tie staré husté veci od Perversity by mi dlhšie trvali. 

Predtým ste mali v kapele na bicích Petra Jakubíka, o ktorom išla chvála, že mal významný vplyv na ďalšie smerovanie skupiny. Teraz ho nahradil Marek. Ako Marek ovplyvnil smerovanie skupiny?

Marek: Každý bubeník má svoj rukopis. Keď som prišiel do Perversity, už mali vymyslené niektoré veci k novému albumu. Mali nejakú štruktúru, snažil som sa jej držať čo najvernejšie, ale samozrejme vo výsledku to znie odlišne. Za bubeníkov viem povedať, že je ťažké zahrať to isté, keď sa učíte niekoho party. Takže skromne za seba poviem, že je tam trošku toho môjho „toucheu”. 

Juraj: Peťo s nami hral desať rokov. Keď k nám prišiel v roku 2012, neskutočne nás nakopol. Akurát sme išli nahrávať album a on nás nabil energiou a svojím štýlom hrania. Vtedy bol naším hnacím motorom a vďaka nemu sme pri nahrávaní v štúdiu využili napríklad click a metronom, ktoré sme dovtedy nepoužívali. Vďaka nemu naše nahrávky zneli oveľa lepšie, boli sme presnejší a celkovo aj energia na koncertoch, ktorá z neho išla, nás nakopávala dopredu. Sadli sme si aj ľudsky, všetko fungovalo, no žiaľbohu to došlo do takého štádia, kedy sa možno cítil už trochu unavený a nestíhal aj kvôli práci. K tomu ešte dostal ponuku hrať s Wayd, s ktorými predtým hrával naživo. Dodi (gitarista Perversity) vtedy oživil projekt Constipation. V tom čase tam hral na bicie mladý chalan Lukáš Trón, ktorý je v undergrounde dosť známy zväčša z blackmetalových kapiel ako Iria alebo Merged in Abyss. On s Constipation nahral demo a miničko. Keď zháňali bubeníka, ktorý by s Constipation mohol hrávať aj naživo, padla reč na Mareka. Ten už v tom čase nefungoval v Brute a Dodi ho zlákal do Constipation.  V Perversity sme videli, že sa dostávame do štádia, kedy nám to s Peťom mrzne so skúškami a hraním. V kapele sme sa rozprávali aj o tom, že ak by nás Peťo opustil, vyskúšame Mareka. Nakoniec to osud zariadil tak, že Peťo od nás odišiel a Marek nastúpil na jeho miesto. Marekov prístup ku kapele bol taký, že „wow!” Mladá krv, nabil nás energiou, sadli sme si ľudsky, máme podobné obľúbené bandy… Je to opäť úplne iný level. V podstate sme načali novú kapitolu Perversity. Za mňa je to veľmi dobrý bubeník, veľmi dobrý kamarát, s ktorým je sranda na skúškach aj na koncertoch. 

Marek: Vlastne to bolo tak, že s Perversiťákmi sme sa registrovali zo spoločných akcií, keď som ešte hral s Brute. To bol náš prvý kontakt. Potom sa stalo, že nás opustil náš kamarát Juraj Haríň a ja som sa chystal na jeho pohreb. Niečo som ale mal s autom a nevedel som sa tam dostať. Niekde som zachytil, že Perversiťáci sa tiež chystajú na pohreb, tak som napísal Dodimu, či náhodou nemajú voľné miesto v aute. Mali už plné, ale vysvitlo, že v tom čase sa Dodi s Fetusom (gitarista Perversity, ex-Brute) bavili, že by ma možno skúsili do Constipu. Mali takú malú dušičku, lebo to bolo trošku mimo žáner, ktorý som dovtedy hrával. Takže takto nás spojil Juraj. 

Ako by ste opísali nový album Spiritual Negation?  

Marek: Ja si osobne myslím, že pre typického deathmetalového poslucháča to bude rôznorodé. 

Juraj: Ľudia sa majú na čo tešiť. Je to temnejšia vec. Fanúšikovia temného death metalu si určite prídu na svoje. Album obsahuje dosť prekvapení. Je tam jeden element, ktorý je pre nás nový. Na ostatných nahrávkach to nemáme. Ide o ženský spev v jednej skladbe, ktorý tomu dáva nový rozmer, takže ľudia sa majú na čo tešiť. Hosťuje v nej Lenka Serafínová, priateľka nášho gitaristu Fetusa. Ďalším hosťom je René Blahušiak, bývalý člen kapely Dementor, momentálne Breking the Tarot, ktorý do tej istej skladby nahral gitarové sólo.

Od predchádzajúceho albumu Idolatry uplynulo viac ako šesť rokov. Predpokladám teda, že materiál pre nový album ste začali tvoriť dávnejšie. Ako ste s ním s odstupom času stotožnení? Ako ste si udržali nadhľad?

Juraj: Tieto skladby sa črtali dlho, ale bola korona plus do toho personálne zmeny. Niektoré skladby, ktoré budú na novom nosiči, sme spravili ešte s bubeníkom Peťom. Keď nastúpil Marek, potrebovali sme tie skladby cvičiť nanovo, aby sa ich naučil. Vtedy sme ich dosť prekopali, najmä čo sa týka gitarových liniek, aby sme ich prispôsobili Marekovmu hraniu. Upravil som aj texty, niečo som zredukoval, aby boli jednoduchšie, aby sa mi lepšie frázovalo pri spievaní. Do toho sme museli nanovo zapracovať basgitaru a upraviť linky.

Dosť dlho trvalo, kým sme to celé dali dokopy, aby sme mohli ísť do štúdia. Aj v štúdiu nám nejaké veci napadli, takže niečo sme menili dokonca aj vtedy. Aj počas mixu sa niečo menilo, keď sme boli nespokojní s nejakým konkrétnym zvukom. V štúdiu nám so zvukom gitár aj spevom dosť pomohol Martin Barla. Za to mu veľmi pekne ďakujem. Teraz sú už skladby nahrané, takže nemôžeme nič meniť, ale ja som s celkovým výsledkom spokojný a teším sa na finálny fyzický nosič. Dúfam, že budú spokojní aj fanúšikovia. 

Marek: Za seba môžem povedať, že asi nikdy nebudem spokojný. To je ale tým, že potrebujem mať skladby v svalovej pamäti. Viac-menej skladby vo mne zrejú ako vínko. Rozdelil by som to na dve časti. Tá prvá je kompozičná, kde vymýšľame nové veci a tam platí, že vo mne skladby zrejú. Na začiatku viem, koľko mám hrať blastu a až časom, po niekoľkých skúškach, dostanem nápad, že tu by mohla byť pekná kurdlinka, tam by sa hodil taký detail. Postupne sa to črtá a naberá finálnu formu. Nie je to len také surové.

Samozrejme, nesnažím sa pozerať len na bicie, ale je to o tom, aby to ako celok malo prijateľnú podobu, ktorá nebude nudiť. A potom je tu štádium, keď máme všetko nahrané a dostaneme prvý mix. Vtedy sme špekulovali so zvukom a pre mňa bolo ťažké udržať si nadhľad. Čím viac sme počúvali nové skladby, tým viac mi išli hore krkom. Už som absolútne nemal triezvy pohľad. Treba si jednoducho robiť pauzy, a potom si to pustiť znova, či naozaj niekde pridávať alebo uberať. Niečo sme zmenili s Maťom Barlom, dali sme si týždeň-dva pauzu, a potom sme sa k tomu vrátili. Maťo veľakrát prišiel s nápadmi, pri ktorých sme si povedali, že je ako šiesty člen skupiny.

A tiež dosť záleží, na akom aparáte počúvš hudbu. Keď ju počúvaš na štúdiových slúchadlách, a potom si to niekto pustí na mobile, znie to úplne inak. Aby toho teda nebolo málo, treba hľadať kompromis aj v tom, aby to všade znelo dobre, nielen na štúdiovom aparáte. Odkedy sme vyšli zo štúdia, pozerám sa na naše skladby inak. Keby som išiel teraz do štúdia, určite niektoré veci zahrám inak. Nie je to ale tak, že som nespokojný. Štúdio je unikátny moment v danú chvíľu, takže to tak beriem a neberiem to nijako tragicky. 

V minulosti mal Dodi (Košč, gitarista kapely, pozn.red.) ambíciu mixovať album v zahraničí. 

Juraj: Už keď sme nahrávali predchádzajúci album Idolatry (2017), mali sme debaty, že nahrávať budeme u Maťa a zmixovať ho necháme vonku, ale potom z toho zišlo. Ohľadom nového albumu sme mali podobné debaty. Uvažovali sme, že spravíme jeden singel, ktorý by sme skúsili posunúť niekomu inému, ale nakoniec to nevyšlo. Jednak prišla korona a tiež z finančného hľadiska to bolo o niečom inom. Zároveň sme sa nevedeli rozhodnúť, ktoré štúdio osloviť, a tak sme od toho upustili a nechali bremeno opäť na Maťovi. Myslím si, že odviedol veľmi dobrú prácu. Sme s ním veľmi spokojní. Je to dobrý producent, človek, ktorý má veľmi dobrý sluch a nie je to len človek, ktorý nám album nahral, zmixoval a zmastroval. Je to producent, ktorý do toho mohol aj trošku zasahovať. Do budúcna neviem povedať, či by sme využili niekoho iného. S Maťom som veľmi spokojný.

Marek: Za seba môžem povedať, že Maťo ako bubeník veľmi dobre vie, čo bubeník potrebuje a chce. To je pre mňa obrovský komfort pri nahrávaní. Dokáže človeka odbremeniť od akéhokoľvek stresu a v štúdiu je to potom taká pohodička. Dokážeš zo seba vydať to najlepšie. To je pre mňa ako pre bubeníka veľká pridaná hodnota. A tiež si nemyslím, že niekde v zahraničných štúdiách by s nami mali takú trpezlivosť ako Maťo. 

Juraj: Tak to určite nie. S tým môžem súhlasiť. 

Juraj, texty píšeš v angličtine. Kde si nabral takú slovnú zásobu?

Juraj: Ani sám neviem. Zaujímam sa o dosť zvláštne veci – mytológiu, náboženstvá, mysticizmus a pod. Čítam veľa kníh, kde hľadám inšpiráciu. Niekedy ma kopne múza a napíšem viac textov v priebehu dňa-dvoch a niekedy to zo mňa lezie ako z chlpatej deky. Snažím sa využívať poznatky z kníh a vytvárať príbeh. Chcem, aby človek po prečítaní textu pochopil, o čom je. Na konci sa potom snažím doladiť všetky texty tak, aby spolu vytvárali celok a aby skladby sedeli k albumu. Je to beh na dlhé trate, lebo nie vždy som spokojný s tým, čo vytvorím. Niektoré texty sú staré päť-šesť rokov. Stále som sa k nim vracal, obmieňal ich a zjednodušoval. Čo sa týka slovnej zásoby, niekedy som sám prekvapený, čo zo mňa vylezie. Pre niekoho to možno bude prekvapenie, ale texty píšem hneď v angličtine, a potom ich preložím do slovenčiny a posuniem chalanom, aby si ich prečítali a dali pripomienky. Snažím sa písať tak, aby s tým boli spokojní aj chalani. 

CD vám vychádza vo francúzskom vydavateľstve Great Dane Records. Predchádzajúci album ste vydali u slovenských Metal Age a tešili ste sa na ich široké distribučné siete. Prečo teda zmena?

Juraj: Počas nahrávania albumu sme debatovali, že by sme vyskúšali iného vydavateľa, nejaký zahraničný label, aby sme sa posunuli dopredu a bližšie verejnosti.

S prácou Metal Age sme veľmi spokojní, sú to naši dobrí priatelia, ale oni toho mali v poslednej dobe veľa. Zaúradovala u nich korona, nemali veľa času, vydávali pomenej, a tak sme skúsili nájsť iného vydavateľa. Rozposlali sme promo materiály, na ktoré reagovalo niekoľko zahraničných vydavateľstiev. Niektoré s tým, že na rok 2024 majú plno a u niektorých by sme dlho čakali.

Potom nás kontaktoval Rafael z Great Dane Records, že sa mu naše skladby páčia, a že by ich rád vydal. Začali sme s nimi komunikovať, poslali nám zmluvu, pozreli sme si podmienky a nakoniec sme sa rozhodli, že to podpíšeme. Je to malá francúzska firma, ktorá spadá pod väčšie vydavateľstvo Season of Mist. To bolo pre nás veľké prekvapenie. V Great Dane Records pracujú muzikanti, ktorí sa točili okolo kapiel ešte v staršom vydavateľstve Perennial Quest. Tam vyšiel prvý album Perversity In The Garment of Lust. Osud to tak zariadil, že sme sa s novým albumom vrátili späť k francúzskemu vydavateľstvu.

CD vyjde v digipacku u Great Dane Records. S Metal Age sme stále v kontakte. Vedia, že CD vydávame u francúzskej firmy a páči sa im to. Aj nám gratulovali. LP vyjde pod hlavičkou Metal Age. Malo by vyjsť súbežne s CD v limitovanej edícii 200 kusov. 

Osvedčili sa vám zahraničné spoločnosti na spoluprácu? Máte pocit, že vaša hudba sa lepšie šíri aj v zahraničí?

Juraj: Keď vyšiel prvý album Perversity u francúzskej firmy, ešte som nebol v kapele, ale viem, že spravili dosť dobré promo, takže ľudia v zahraničí vedeli, že sa aj na Slovensku tvorí takáto hudba. Otvorilo nám to dvere do undergroundu, robili sa rozhovory a dosť sa koncertovalo v Česku.

Odvtedy sme vystriedali viacerých vydavateľov. Boli sme u Grodhaisn a Lavadome, čo sú české firmy. S ich prácou sme tiež boli spokojní. Promo bolo veľmi dobré, album sa dostal do zahraničia, dal sa zohnať aj v USA, Kanade, Ázii. Mali sme aj dobré recenzie a viac a viac sa naša hudba dostávala k ľuďom. Získali sme nových fanúšikov zo zahraničia, ktorí si objednávali naše veci.

S Metal Age to bol už trošku vyšší level. Okrem Antarktídy sa náš album Idolatry dal zohnať asi všade. Aj predajnosť bola veľmi dobrá, čo nás veľmi prekvapilo. Dokonca bol nominovaný na Radio_Head Awards. Vedeli sme teda, že sme odviedli fakt dobrú robotu.

Od novej firmy očakávame, že bude pokračovať v tomto duchu a že sa naša hudba dostane k väčšiemu počtu ľudí. Uvidíme, či sa nám podarí navštíviť aj Francúzsko. 

Dosť často vás prirovnávajú k skupinám ako Immolation, Morbid Angel a Suffocation. Niektorí hudobníci nemajú radi, keď sú prirovnávaní k iným. Vy to ako vnímate?

Juraj: Všetky kapely, čo si spomenula, sú naši obľúbenci. Sú to naše hudobné vzory. Keď som prišiel do kapely, vyšiel album Beyond the Reach of Heaven, ktorý naštartoval tzv. druhú éru Perversity. Temnejšiu éru. Už vtedy nás ľudia prirovnávali k Immolation, Morbid Angel alebo Incantation.

Sú to naši obľúbenci, takže niekto v našej hudbe môže cítiť vplyv tých kapiel. Mne osobne to lichotí. Na druhej strane s odstupom času sa s tým moc nestotožňujem, ale nikomu neberiem jeho názor. Niektorým vadí, že robíme deväťdesiatkový death metal, ktorý by sa už nemal hrať. Ja to ale beriem tak, že tieto kapely sú naše vzory a hreje ma na duši aj na srdci, že nás k nim niekto prirovnáva.  

Marek: Mne osobne to tiež nevadí, lebo každý máme nejaké veci, ktoré radi počúvame. Či sa to niekomu páči alebo nie, každého tie veci ovplyvňujú. A kto tvrdí opak, klame sám seba. Viac-menej hráme hudbu, ktorú máme radi a radi ju počúvame. Nemyslím si, že niekto čaká, že vymyslíme nový žáner, ktorý bude podobný a predsa úplne iný. Dokonca, keď sa chceme na skúškach medzi sebou usmerňovať a chalani sa snažia opísať ich predstavu – čo a ako zahrať, tak máme zaužívanú terminológiu, že: „A teraz skús Cannibalovku, teraz skús nejaký Morbid,…” Ja zhruba viem, o aký blast ide a v tomto duchu skúšame. 

Juraj: Presne tak. Keď sa to už raz na človeka nalepí, ťažko využívať iné veci. 

Marek: To si človek veľakrát ani neuvedomí, že hrá niečo také. Aj keď to nerobíš cielene, podobá sa to. 

Ako by ste teda opísali vašu hudbu?

Juraj: Sme deathmetalová kapela. Označovali nás ako blasfemický death metal, okultný death metal, mystický death metal alebo brutálny death metal, s čím nie úplne súhlasím. My jednoducho hráme klasický death metal 90.rokov temnejšieho razenia. Ja to volám druhá éra. Mojím príchodom sme to trochu potemnili, textovo aj hudobne. 

Marek: Je to hlavne o tom, že každý prispieva svojou časťou, a potom z toho vzniká niečo, a to niečo je Perversity. Nie je to tak, že na začiatku máme predstavu, aký album ideme spraviť a nastavíme si mantinely, ktorých sa držíme. Každý člen niečo pridá, a potom z toho vznikne „toto”.

Nemyslím si, že je to brutálny death metal, to určite nie. A nemyslím si, že je to old school death, lebo ten je na Slovensku zaužívaný v iných vodách. Nenaberáme ani nové moderné prvky, breakdowny a podobné veci. Má to svoju vlastnú podobu. Sme to my. Napríklad v súvislosti so skladbou Fate Weaver niekto spomínal, že úvod je čistý Black Sabbath. Nebol ničí zámer hrať Black Sabbath, skôr sa to tak vyvinulo. 

Aká bola vaša cesta k takémuto štýlu hudby?

Juraj: Keď som bol na základke, k tvrdšej muzike nebol veľký prístup. V tej dobe sa nedala zohnať. K rockovej a metalovej hudbe ma priviedol môj bratranec. Vtedy sme počúvali Tublatanku, Elán, Olympic, a potom aj české metalové kapely ako Törr, Arakain, Root alebo Citron. Vďaka bratrancovi som objavil kopu ďalších vecí, ktoré prichádzali z rôznych búrz, kde sa dali kupovať nahrané kazety. Prípadne sa cestovalo do Maďarska a kupovali sa pirátske kazety.

Medzi kamarátmi sme si posúvali rôzne kópie a kto mal kazeťák, nahrával si doma svoje kópie. Takto sa šírila metalová muzika. Postupom času som od tých jemnučkých vecí ako Tublatanka alebo Iron Maiden, prešiel na tvrdšie záležitosti ako Slayer, čo je moja srdcová záležitosť dodnes. No a potom sa to nejako na mňa nalepilo a začal som objavovať aj ja svoje kapely. Kupovali sme si rôzne časopisy, čítali recenzie a človek pozeral na tie obrázky, na obaly a hovoril si, že „toto chcem”. Veci sme kupovali na burze, prípadne, ak niekto poznal niekoho, kto mal známeho a ten mal známeho a ten ďalšieho známeho, čo nosil veci zo zahraničia, tak sa človek dostal k rôznym nahrávkam.

Mal som všelijaké obdobia. Mal som heavymetalové obdobie, gothic-rockové obdobie, počúval som len ambientnú hudbu, ale stále tam niekde koloval death metal. Tá muzika mi učarovala. Aj jej rýchlosť aj pomalšie pasáže. Neviem to opísať. Tá hudba sa mi dostala až do srdca a death metal milujem.

Hovoril som si, aké by bolo super mať kapelu. Mali sme rôzne podomácky robené projekty, kde sme hrali na španielkach a krabicových bicích. Postupom času som sa dostal do mojej prvej kapely The Bleeding, ktorá bola úzko prepojená s Perversity. Tam som sa dostal k profesionálnemu hraniu a spevu. Potom to už išlo od The Bleeding k Perversity a som v tom viac ako dvadsať rokov. 

Marek: Ja som trošku iná generácia. Jedna z mála vecí, na ktorých sa so zvyškom celej kapely nezhodneme, je československá scéna za minulého režimu. Nejako som si k nej nenašiel cestu. Minulo ma to. Ale pamätám si, že to celé začalo na základnej škole. Boli dve osoby, ktoré ma na začiatku ovplyvňovali. Môj bratranec, ktorý ma zoznámil s grungeom – Nirvana, Alice in Chains a Silverchain. To ma dosť formovalo, mám to veľmi rád a počúvam to doteraz. A potom ujo. S ním to bolo zasa z toho ťažšieho súdka. Pamätám si, že mal kazeťák a CD prehrávač, čo vtedy bola novinka. Mali sme zakázané sa toho chytať. Mal pekný stojan na albumy a zo začiatku sme s bratom len opatrne z diaľky obzerali obaly albumov. Bola tam Sepultura, Iron Maiden, Metallica, Black Sabbath, jednoducho, všetko možné. S obdivom sme na to pozerali a neskôr sme si dovolili sem-tam niečo na tajňáša pustiť. Postupne sme sa s mojím mladším bratom prehryzávali týmito vecami a paradoxne on bol ten, ktorý bol stále trošku predo mnou. Keď prišiel s nejakým extrémom, mne trvalo trošku dlhšie, kým som sa k tomu dostal. Postupne s rešpektom som objavoval tvrdšiu hudbu. A potom sa to na človeka už lepí, začne objavovať nové veci a niečo pochytí od známych. V škole som si nemal s kým také veci vymieňať. Bol som v tom viac-menej sám mohykán, aspoň z triedy. Ale potom som našiel pár spolužiakov a s nimi sme sa vzájomne formovali.  

Juraj: My sme v tej dobe počúvali v rádiách relácie ako Posloucháte Větrník a Gung-Ho. Aj takto sa človek vedel dostať k nejakým novinkám. Boli aj časopisy, ziny, prípadne v slovenskej televízii sa objavila relácia, kde človek po prvýkrát videl v telke Citron, Kreyson a podobne. Fakt metal. Púšťali tam klipy Helloween, Iron Maiden, King Diamond a aj tvrdšie veci ako Sepultura alebo Pestilence. To bolo „wow!”.

A potom človek objavil MTV a reláciu Headbangers Ball, a to bol svätý grál. Človek videl v telke, žiaľ len v telke, festivaly a koncerty kapiel, ktoré objavil v časákoch ako Metal Hammer. V dnešnej dobe by na teba mladí možno pozerali, že o čom točíš, ale v tej dobe bol človek vďačný za každú jednu vec, ktorú objavil – či to bol časák, kazeta na burze, LP požičané od kamoša. Dnes je to tak trochu samozrejmosť.

Marek: Môžem potvrdiť. V dnešnej dobe možno majú také veci úplne inú hodnotu. Každý ich považuje za samozrejmosť. Pustíš si čokoľvek, kedykoľvek a kdekoľvek. Pamätám si, že keď som sa dostal k nejakej nahranej kazete, mala hodnotu zlata. K tomu nosiču si sa jednoducho musel nejako dostať, inak bol problém pustiť si len tak, čo chceš a kedy chceš. 

Juraj: Presne, človek si aj vážil, keď sa k dostal k originálnemu nosiču. Šporil si popri škole, aby mohol dať peniaze do kaziet a CD-čiek. CD-čká boli v tej dobe drahé, takže človek si viac vážil hudbu. V dnešnej dobe si hocičo stiahneš z netu, počúvaš to na Spotify alebo na YouTube a podobných serveroch. No my starí harcovníci máme citovú väzbu k veciam ako sú kazety, CD-čká, poprípade vinyly. 

Ja patrím skôr do Marekovej generácie a my sme zasa mali na škole chalana, ktorý mal napaľovačku a zoznam albumov na A4, ktoré ti vedel napáliť. 

Marek: Aj ja som mal takého chalana s A4. 

Juraj: Presne, aj my sme to riešili tak, že poznám nejakého Ivana, on má napaľovačku a môže pozháňať toto a tamto a napáli ti to za toľko a toľko. A my už sme mu len dávali zoznamy, čo chceme pozháňať a napaľovalo sa. Keď si potom človek kúpil prvý komp s napaľovačkou, tak to už bolo „wow, má komp s napaľovačkou!”. A už to išlo. 

A ako to pôjde ďalej? Povedzte na záver, aké máte plány na rok 2024?

Juraj: Vydanie albumu a hneď potom koncerty a festivaly. Uvidíme časom, ako sa to bude vyvíjať. Samozrejme, pomaličky pracujeme na nových skladbách. Uvidíme, aký bude rok 2024, v čom bude bohatší oproti ostatným rokom. Zatiaľ sa chceme sústrediť na samotné vydanie albumu a propagovanie na klubových koncertoch a festivaloch. 

Marek: Ja len dodám, že aby sme boli zdraví a ďalej pokračovali. Nech nás to aj ďalej baví tak, ako nás to baví. 

text: Barbora Stuchlíková
foto: archív Perversity