Stano Baláž: Je škoda, že niektorí folkloristi dnes hľadajú už iba hity

Ľudová hudba Stana Baláža patrí medzi tie hudobné zoskupenia, ktoré svojou tvorbou dokazujú, že foklór nie je konzerva. Vkusne prepájajú ľudovú hudbu s modernými prvkami, ich pesničky sú prijateľné pre širšie publikum a dokázali to nielen megaskladbou Daj Boh Ścesce, ale aj na svojej stále aktuálnej nahrávke Jak še mace?, ktorá vyšla zároveň aj na vinyle.

V dnešnom podcaste sa dozviete:

• Prečo folklór nie je konzerva
• Ako vníma kapely, ktoré sa snažia napodobiť ľudovú hudbu
• O zodpovednosti, ako citlivo upraviť staré piesne
• Prečo sa rozhodli vydať ľudovú hudbu na vinyle
• Aký má vzťah k rómskym muzikantom a ich vplyvu na ľudovú hudbu
• Prečo skladba Cigáni z platne Jak še mace je odkazom na viacero ľudoviek
• Čo v jeho ponímaní znamená heslo “Basa tvrdí muziku”
• Čo mu chýba u mladých muzikantov?

V predvianočnom čase sa Ľudová hudba Stana Baláža dostala do domácností nielen v prešovskom kraji vďaka nádhernej úprave koledy Daj Boh Śčesce.

„Nebolo to nič spontánne, táto myšlienka dozrievala. Vedeli sme, že chceme spraviť niečo, čo vydá silný signál, silné posolstvo všeobecne ľuďom. Vieme, čo sa deje v tejto dobe, vieme, ako ľudia zvyknú nezmyselne bojovať na sociálnych sieťach a koľko hoaxov sa objavuje, mali sme pocit, že je potrebné spraviť niečo, čo by jednak spojilo ľudí a jednak vydalo silnú myšlenku spojenia v jednoduchosti tradície. Čakali sme až doteraz, v tomto roku sme nadobudli pocit, že takýto počin je nielen vítaný, ale dokonca aj potrebný,“ hovorí otvorene v podcaste MojaMuzika hlavný protagonista tohto nevídaného hudobno-foklórneho projektu Stano Baláž.

Migrujúce piesne

Forma koledy je ideálna pre túto myšlienku. Ako ste sa k tomu dopracovali?

Túto koledu sme poznali ešte zo študenstkých čias. Autorom spracovania je náš bývalý kontrabasista Jojo Hrušovský, ktorý nám túto koledu krásne zaranžoval. Hrávali sme ju ako Torysania vo vysokoškolskom súbore Torysa na Katedre hudby v Prešove. Cítil som, že toto úprava má potenciál aj na takýto obrovský počin. O koledách sa vo všeobecnosti hovorí, že sú migrujúce piesne. Ich textové a melodické varianty migrovali z regiónu do regiónu a tato vznikali rôzne nové obmeny kolied, vznikali originálne tvary a aj to bol dôvod, prečo sme začali rozmýšľať nad tým, že to bude koleda.

Chceli sme poukázať na pestrosť, originalitu, farebnosť folklórneho prejavu rôznych regiónov, nárečí, v klipe aj krojami v rámci estetiky, rôznorodosť exteriéru aj interiéru, ktorý sme volili. Necheli sme unifikovať. Chceli sme priniesť koledu, ktorá bude mať istý stupeň štylizácie, č sa týka hudobného prejavu, ale na druhej strane sme chceli nahrať spevákov tak, ako to cítia. Rusíni po rusínsky aj so špecifikami svojho hlasového prejavu, s ich dvojhlasom, trojhlasom, dokonca gorali to isté, máme tam zemplínčanov, šarišanov a spišiakov. Navyše v skladbe účinkuje niekoľko generácií, od detí až po najstarších, doslova nositeľov tradícií jednotlivých regiónov. Bolo to aj o hľadaní najreprezentatívnejších spevákov a skupín.

Z nahrávky Daj Boh Ścesce ide človečina a je to aj jej veľká devíza.

Novodobá kultúra a príchod rôznych syntetizátorov, spresňovanie, setup, midi a podobne nám vytvára pocit, že nie všetko folklórne znie čisto, ale to je len zvykom, prípadne novodobosťou prístupu k tejto muzike. Folklór ako taký, je krásny tým, že nie je úplne všetko čisté. Volám to zdravá špina za nechtami, ktorá je tiež veľmi podstatná a vytvára to, čomu hovoríme štýl. 

Folklór teda nemá byť učesaný? Folklórne pesničky si spievali prevažne  ľudia, ktorí nemali hudobné vzdelanie.

Presne tak. Väčšinou to boli ľudia bez hudobného vzdelania. Stačí si pozrieť niektorý z legendárnych filmov, či už je to Rok na dedine alebo Zem spieva, alebo naposledy som videl Barabášov film o Svetozárovi Stračinovi. Tma je scéna, keď Stračina prišiel za dedkom na salaš a ten ako držal husle, to sa priečilo všetkým klasickým, didaktickým metodikám, ale tomu dedkovi, tradičnému hudobníkovi, to znelo fantasticky, čo sa týka tónu, zdobenia, liezla z neho úžasná hudba. A to je to. Tí ľudia na to prišli a prijímali danú tradíciu. Toto je esencia v pravom slova zmysle. A to sa tradovalo, obmieňalo a odovzdávalo ďalej. A kvôli tomu je to krásne. 

Stano Baláž.

Zakódovaná tradícia

Aký si hráč na hudobný nástroj? Máš k hre na husle ortodoxný prístup?

Čo je ortodoxné? To je akoby sme sa bavili o autenticite. Čo je autentická hudba? Možno ani tá najstaršia hudba, ktorú poznáme zo začiatku storočia alebo z medzivojnového obdobia, keď sa začalo nahrávať v rozhlase, tak ani to sa nedá považovať za autentiku. Zo sdemnásteho, osemnásteho storočia máme veľmi málo podkladov, ako ľudová hudba vyzerala a ako sa interpretovala, preto pojem ako autenticita alebo autentický nemám vo folklóre veľmi rád. Ja mám klasické “zuškárske” vzdelanie, začal som hrať na husle na Základnej umeleckej škole, potom som sa stal členom detskej ľudovky, neskôr som začal pôsobiť v Raslavičane a vždy som to bral prirodzene.

Zamýšľať som sa nad tým začal až na vysokej škole. Práve pri tom stál Jojo Hruškovský. Udal nám smer s tým, že to, čo robíme, sa nos všeektých týka a nadväzujeme na časopriestor, ktorý vygeneroval nejakú muziku, štýl, ľudí, interpretov, dejiny a tradíciu a my sme jej súčasťou. Vtedy to vo mne prepuklo, v tomto som sa našiel a prijal som to ako moje poslanie. Pri tomto som mal pocit, že sa potrebujem zahĺbiť hlšie do našich koreňov a tam to všetko začalo. Považujem sa za huslistu, ktorý má klasické vzdelanie, hlási sa ku koreňom a snaží sa intepretovať muziku tak, aby v nej ostal kód jej tradície. A ten kód je súčasťou DNA každého z nás. 

Ako je to v súčasnosti s ľudovými pesničkami? Máte s čím pracovať? Sú ešte nezmapované dvadsať, tridsať alebo päťdesiatročné skladby?

Samozrejme, zachovalo sa toho mnoho. Z každého regiónu by sme našli množstvo všelijakých prameňov, rôzne knihy, zborníky ľudových piesní. Pamätám si, že sme veľmi radi chodili na terénne výskumy aj s manželkou, nejaké terénne záznamy máme tiež od jej otca, ktorý je stále vedúcim folklórnej skupiny Raslavičan a má na starosti organizačnú stránku, manželka je umelecká vedúca Raslavičanu, takže po tejto línii sa nám zachovalo z nášho mikroregiónu veľké množstvo piesní, materiálu alebo zvykoslovia.

Mám pocit, že je ešte mnoho neobjavených piesní. Nie všetko je hneď rukolapné. Najväčší problém súčasnosti je v tom, že aj folkloristi už hľadajú iba hity. Z každej piesne chcú mať hit. A teraz majú pocit, že zádumčivé, jednoduché pesničky nemajú až takú príťažlivosť a možno nestrhnú natoľko, ako nejaká iná tvorba. A možno aj preto má dnešné publikum pocit, že Raslavičan, to je Dzivče počarovne, Co še čeveňeje, A pre moju frajirečku a tak Ďalej, akoby ten okruh piesní bol uzatváraný alebo dokonca uzavretý. Ale to tak vôbec nie je, pretože je to takmer nevyčerpateľná studnica.

Dokonca sa tvorí množstvo ľudových piesní aj v súčasnosti, prípadne sú to ponášky na ľudové piesne, a keď sú v poriadku a nie sú tam prílišné metafory alebo príliš veľa nánosov súčasného jazyka, ak sú urobené štýlovo, s nadhľadom a poznaním toho pôvodného, tradičného, tak prečo nie? Som otvorený aj tejto téme. Len všetko treba prehodnocovať, dokonca aj staré piesne a postaviť sa k nim kriticky, pretože je to materiál, ktorý je, bol a stále bude živý. Folklór pre mňa nie je žiadna konzerva.

Oveľa viac sa dozviete v našom podcaste. Vypočuť si ho môžete v tomto článku, bez potreby inštalovať si akúkoľvek aplikáciu.

Naše podcasty nájdete na Spotify, Google podcasts, Apple Podcasts, Podmaz.sk a Anchor.fm

text a podcast: Edo Kopček
nahrávanie, mix a master podcastu: Dušan Papp
foto: archív Stana Baláža