Tomáš Sloboda: Gramofón som si púšťal odmalička, ale prebudil ma John Lennon

O Tomášovi Slobodovi sa na internete dozvieme, že je to slovenský hudobník, spevák, textár, skladateľ, hudobný producent, hudobný vydavateľ, DJ God Save The Vinyl a hlavne to, že je známy hlavne ako líder, spevák a gitarista skupiny Le Payaco. Viac o ňom a o tom, čo ho dostalo k hudbe, čo ho ovplyvnilo a ovplyvňuje, akú hudbu robil, robí a počúva, sa dozviete v našom exkluzívnom rozhovore.

Gramofón a Beatles

Vraj som si púšťal muziku, už keď som mal rok. Vraj som sa to naučil a vedel som si sám pustiť platňu na gramofóne. Ale ja si to nepamätám. Viem to len z rozprávania a fotiek. Čo si ale dobre pamätám, je dátum 9. december 1980. Deň pred tým zabili Lennona a na “rakúšákoch” sa vysypalo vrece s beatlesáckymi pesničkami. U nás bolo rádio zapnuté vždy už od rána. Zrazu začalo hrať niečo zvláštne a výnimočné a ja som sa pýtal, že čo to je. Mama mi povedala, že John Lennon. Bola to skladba (Just like) Starting Over. Pamätám si ten zvonček na začiatku, a že ma to veľmi chytilo…a hneď po tom sa ozvalo She Loves You. To ma okamžite zmenilo a bolo to, ako keby som sa zobudil.

Odvtedy som sa začal zaujímať o hudbu, ale aj o všetko, čo sa deje okolo mňa. Chcel som mať beatlesácke nahrávky. Pomohol mi s tým otec, ktorý išiel do rozhlasu za Milanom Markovičom, ktorý tam vtedy robil a mal prístup do archívu. Z pásov nám stiahol na kazety dve výberovky. K červenému a modrému dvojalbumu pridal aj ďalšie veci, ktoré na nich neboli. K tomu mi rodičia ešte museli kúpiť aj kazeťák, za ktorý vysolili celkom dosť peňazí. Mám ho dodnes a je fantastický. Je to JVC a má aj balance a teda som si na ňom mohol púšťať osobitne len pravý alebo ľavý kanál, čo pri prvých nahrávkach Beatles bolo dosť dôležité, lebo takto som si mohol všetko analyzovať a skúšať si to zahrať a zaspievať. To bol môj svet a nerobil som takmer nič iné, len som si občas išiel s chalanmi von zahrať futbal, ale toto ma bavilo najviac.

Od mojej tety Marty som dostal prvú gitaru. Tiež ju stále mám. Z návštev, ktoré k nám chodili, vždy niekto vedel niečo zahrať na gitare, tak mi to ukázali a takto postupne som skúšal prvé akordy. Potom ma naši prihlásili na klavír a keďže sme klavír doma nemali, cvičiť som mohol len na nakreslenej klávesnici, ktorú som mal rozloženú na stole. Nemalo to však veľký význam, lebo takto sa nedá cvičiť dynamika a vôbec hra na klavíri, tak som z toho bol skoro znechutený a nechal som to. Keď som mal 12 rokov, tak som sa sám prihlásil na gitaru, ale to tiež netrvalo dlho. Bol to mladý učiteľ, vyzeral ako Angličan a volal sa Peter Vágner, ak si dobre pamätám. Bolo to rýchle, lebo asi po mesiaci sa obesil, ale aj za ten krátky čas ma stihol naučiť základy, z ktorých doteraz čerpám. Odvtedy som už do LŠU nechodil.

Tomáš Sloboda. Foto – Jozef Steinecker

Prvé skladby

Keď som sa naučil prvé dva akordy, hneď som napísal pesničku. Okrem Beatles, u ktorých som podrobne študoval a po čase aj chápal všetky tie postupy, som sa nikdy neučil hrať iné pesničky, ale vychádzal som skôr zo svojich. Prvý text som napísal asi v deviatich rokoch a bolo to asi takto: Ahoj, viem, čo ťa trápi a chcem ti čo najviac pomôcť…tam sa to celé začalo. Okrem toho som chodil do divadelného súboru LUDUS. Tam boli okolo mňa Karol Vosátko, Rasťo Sokol, Andy Kraus…Karol stále hral na gitare. S Peťom Sklárom hrali pesničky, ktoré som dovtedy nepoznal. Napríklad úplne starú skladbu Smútok, ktorú s Modusom spieval ešte veľmi mladý Meky Žbirka…Parkom chodím, lístie padá…skúšal som sa k nim nejak pripojiť a úplne prirodzene to pokračovalo ďalej. Rodičia chceli, aby som išiel na konzervatórium, ale nezobrali ma. Zdôvodnili to nejakým logopedickým problémom, ktorý som vôbec nemal. Ale bola taká doba, ešte za “komoušov” a asi som nemal tie správne páky a protekciu. Tak som nastúpil na gymnázium, kde som to len ako-tak ťahal takmer tri roky. Skoro som začal blicovať, mal som už kapelu, ktorá ma zaujímala viac ako škola a tak som skúsil zase konzervatórium. Podarilo sa a nastúpil som na hudobno-dramatický odbor. Tam sme potom založili už naozajstnú kapelu.

Prvé kapely

Je super, že som začal s Beatles, ktorí vo svojej tvorbe zahŕňajú množstvo žánrov, takže mi potom takmer nič nebolo cudzie. Od klasickej hudby, cez jazz, reggae, rock…a tak som akoby cez nich objavoval hudbu, ktorá vychádzala z nich, lebo oni oslovili a dodnes oslovujú mnohých, vrátane tých najväčších. Nedávno som si prečítal životopis Davea Grohla a aj on, podobne ako mnohí iní, v nej hovorí, že ho k hudbe dostali Beatles. Oni ovplyvnili tú najväčšiu kvalitu.

Mali sme veľké šťastie, že sme v Bratislave mohli počúvať a sledovať rakúske rádio a televíziu a tým sme boli v kontakte s tou najnovšou a aj najkvalitnejšou hudbou z celého sveta. Sledovali sme to s veľkým záujmom, mali sme náskok a bola to najväčšia téma rozhovorov a aj roztržiek.

Ale mať kapelu bolo absolútne najdôležitejšie. Tá už ozajstnejšia vznikla až na konzervatóriu, ale úplne prvú kapelu som založil už na základnej škole, keď som bol šiestak. Vyhlásil som do školského rozhlasu, že hľadám spoluhráčov. Hneď sa prihlásili traja. A mali sme aj koncert v telocvični pre 600 spolužiakov. Potom prišli ďalšie pokusy, ale až na konzervatóriu to nabralo skutočné rozmery kapely. Volali sme sa Sonic, potom Merry Go Round… Všelijako sa to miešalo. Niektorí zostávali, iní sa menili.

Na konzerve som sa zoznámil s Ďurom Vitézom, ktorý sa poznal s Martinom Štempelom a spolu sme založili kapelu bez toho, aby sme si zahrali. Ale už sme sa poznali aj s Ďurom, ktorý bol super bubeník. Ja som ho chodil cez také okienko sledovať, ako cvičí. Marcel Buntaj, Martin Valihora a Ďuro Vitéz boli vtedy najväčší bubenícki králi. Juraj s Martinom sa poznali od detstva a chodili spolu do orchestra. A na jednej lyžovačke sme si povedali, že založíme kapelu. Dali sme si názov Sekery Božie a do nejakého pol roka sme spolu začali fungovať. Hľadali sme skúšobňu a môj spolužiak a spoluhráč zo Sonic a Merry Go Round, Stano Petrov ponúkol priestor a my sme mu povedali, že poď si s nami zahrať a tak nejak to celé začalo fungovať.  

Le Payaco

To sa stane tak, že na dobrom žúre si poviete, že potrebujete dobrý názov pre kapelu. Nemôže to byť hlúposť, lebo sa tým dá všetko aj pokaziť. Raz sme sa u Ďura Vitéza v Lamači slušne “zrichtovali” a niekde “pod stolom” sa to stalo. Niekto povedal že Pajáco, niekto že dajme pred to eL, ktoré sme zmenili na Le a bolo to hotové.

Hudobne sme sa už od začiatku dobre dopĺňali. Ja som mal rovnako ako Martin rád Soundgarden. Na ňom sme sa vlastne testovali a oťukávali. Obidvaja sme to dokázali zaspievať, aj tie Cornellove výšky. Martin však dovtedy nehral na gitare ani basgitare. Hral na klarinet a flautu. Ja som mu požičal svoju basu a on pre mňa od suseda požičal elektrickú gitaru. Naučiť sa na tom hrať nám išlo prekvapivo veľmi rýchlo.

Prvé vlastné pesničky sme do kapely nosili ja a Stano Petrov. My sme boli už zohratí z predchádzajúcich kapiel a písania pre nich. Postupne na to naskočili aj Juraj s Martinom. Už pred nahrávaním prvého albumu sme pesničky robili všetci. Vtedy sme vymetali všetky podniky v Bratislave, kde sa dalo hrať a Hex nás v tom čase zobral na turné. Práve Fefe z Hexu nám povedal, že skladbu Horská chata by sme mali nahrať a ponúknuť rádiám. Skúsili sme to a chytila sa toho Ola Záblacká vo Funku a rádio Ragtime. Veľa ľuďom sa to zapáčilo a mnohí nám vtedy veľmi pomohli.

Le Payaco. Foto – Branislav Káľavský

Prvý album Le Payaco vydal v roku 1999 Palo Bílek. On nám neskôr povedal, že sa mu ozvali z vydavateľstva Warner, že nám chcú vydať album, ale bolo to v období, keď som bol akurát na vojne, síce iba na deväť mesiacov, ale keď máš dvadsaťštyri a rozbehnutú kapelu, je to nekonečne dlho. Zároveň sme sa začali tak trochu hľadať a chceli sme to robiť dôsledne a dobre. To vyvolalo aj malé trhlinky vo vzťahoch a prvé nedorozumenia v kapele. Nejak sme to ustáli a album Okná vesmíru dokorán vyšiel v roku 2001.

Stále sme to robili tak, aby sme sa nemuseli ničomu prispôsobovať. A to sme si zachovali doteraz. Je to síce ťažšia, ale rozhodne krajšia cesta. Robiť to vždy iba tak, ako chceme my.

Neriadená strela

Mali sme skladby v rádiách, ale zároveň u nás stále fungoval taký ten pankáčsky spôsob existencie. My sme všetko vždy minuli na muziku. Ani nie tak do nástrojov, ako do cédečiek. A väčšinou nám už potom nezostalo nič na nejaký marketing, klipy a tak. Vždy sme v tomto mali pankáčsky prístup, trochu nezodpovedný, bez konkrétnych krokov, vízií, ale tak sme vtedy žili.

Nemali sme nejakého patróna, či manažéra, ktorý by nás usmernil a robil by nejaké plány. A ak aj sme niekoho mali, tak sme ho nerešpektovali. Vydali sme v tomto móde ešte dva albumy a v roku 2006 sa to rozsypalo. Postupne sme prišli na to, že už asi nemáme žiadne pokračovanie. Nič sa nám už neukazovalo do budúcnosti.

Máš tridsať, si na vrchole svojho snaženia, prichádzajú vážne vzťahy, rozmýšľaš o tom, ako budeš žiť ďalší život a vidíš, že sa tvoji súputníci v našich či zahraničných kapelách rozchádzajú, alebo začínajú robiť pekné blbosti…a až tam sme sa dostali aj my…a povedali sme si, že je asi lepšie to skončiť, než by sme museli robiť niečo, čo by sme nechceli. Asi by sme museli začať plánovať, kalkulovať, prispôsobovať sa a to bolo pre nás neprijateľné. Skončili sme a vtedy to vyzeralo, že už navždy…

Každý sám

Všetci sme mali nejaké skladby, ktoré boli plánované na ďalší album “Pajácov”. Ja som ich potom použil na Sound Like This, Martin v Diegu a Ďuro v Datasysteme. Keď sme si to vypočuli, tak sme zistili, že každý je už niekde inde a že tam síce je niečo podobné, ale už by sa to nezmestilo do jednej kapely. Čiže sme urobili čiaru a každý sa postavil na vlastné nohy.

Pre mňa bolo veľmi dôležité, že som sa oženil a začal veľa cestovať, čo som pretavil do svojej hudby. Vďaka mojej žene a cestovaniu po svete sa mi začal meniť aj pohľad na život. Išiel som viac do vnútra a začal som to robiť ešte vážnejšie ako predtým. Zistil som, že chcem dávať von len to, čo je skutočné. Aby to nebola iba pesnička, ale že tým chcem niečo povedať a potrebujem to povedať práve takto. Aj za cenu toho, že neoslovím mainstream, ale iba ľudí, ktorí to vidia a cítia podobne ako ja. A tak to robím doteraz.

Návrat 

Odkedy sme sa s “Pajácmi” rozišli, tak mi pravidelne každý rok volal Mišo Kaščák, či by sme nezahrali aspoň jeden koncert na Pohode. My sme tam predtým od roku 2000 hrali každý rok a myslím, že aj to nám pomohlo dostať sa viac medzi ľudí na celom Slovensku.

Päť rokov som odolával jeho ponuke, ale nakoniec nás ukecal, pretože pozval na Pohodu našu najobľúbejšiu kapelu dEUS z Belgicka. A ani finančne to nebolo nezaujímavé. Skúsili sme nahrať spolu pesničku. A asi sme si od seba dosť oddýchli, lebo to fungovalo. Predchádzalo tomu aj to, že sa nám s Martinom približne v rovnakom období narodili dcéry a boli sme spolu nejaký čas v Thajsku, kde sme sa opäť zblížili.

Po niekoľkých rokoch sme začali spolu komunikovať a zistili sme, že je to v pohode. Dohodli sme sa, že to dáme na skúšku. Ja som však v tom čase ešte musel dokončiť album Chobotnica a nebol som tak úplne nastavený na návrat “Pajácov”. A tak sme ten koncert odohrali a bolo to také všelijaké…Keď som dokončil Chobotnicu a uzavrel si ďalšiu kapitolu, zistil som, že už som pripravený na ďalšiu. Chýbalo mi živé hranie, práca na pesničkách v kolektíve, nahrávanie. Myslím, že aj ostatným. Zároveň sa ukázalo, že nám zostalo publikum, ktoré malo rado našu hudbu a zároveň dobre reagovalo aj na nové skladby. A funguje to stále, čiže vlastne už viac rokov, než predtým. Napriek tomu sa ešte často stretávame s otázkou: Vy ešte hráte?

Tomáš Sloboda. Foto – facebook.com/tomas.sloboda.12

Rozhýbať nehybné 

Po pauze sme nahrali album Dnes je ten deň, čo bol taký prvý dotyk s našimi novými skladbami. Ja osobne ho mám veľmi rád, lebo je pesničkový od začiatku do konca. Veľmi však medzi ľuďmi nezarezonoval. Doba sa zmenila a my sme si zase išli to svoje…netrafili sme sa ním asi do doby a ani proces jeho prípravy nebol úplne najlepší…ale album Pohybliví v nehybnom bol už celkom iný. Makali sme na ňom poctivo všetci. Hecli sme sa a mali sme obrovskú chuť urobiť niečo spolu. A naozaj nás to dalo dohromady. Prežívali sme a myslím, že ešte stále prežívame oveľa lepšie obdobie, než kedykoľvek predtým. 

Hostia na stálo

Pribudli k nám hostia, ktorí nie sú len koncertnou podporou, ale už sa stali aj pevnou súčasťou procesu tvorby. Tomáš “Tomky” Vagaský s nami občas niečo nahral a zahral a už zostal. Potrebovali sme aj klávesy, ďalšiu gitaru a vokály, tak som oslovil kamaráta Jerguša Oravca. Oni sú ďalším elementom, ktorý nás dopĺňa a obohacuje. Sú to veľmi silné osobnosti a zároveň dlhoroční kamaráti. To znamená, že sa veľa vecí dá vyriešiť jednoducho.    

Producent

Prvý, kto ma pozval na spoluprácu bol Kubo Ursiny. To bolo asi v roku 2002. Bolo to pre mňa veľmi inšpiratívne sedieť v inom štúdiu s inými ľuďmi, sledovať čo sa deje a vstupovať do toho. Je to super byť stále v tvorivom procese a pomôcť ďalším muzikantom svojou hrou, svojím pohľadom na hudbu, svojimi skúsenosťami.

Keď raz niekedy skončím s aktívnou činnosťou hudobníka, tak práve toto je niečo, čo by som chcel robiť. Veľmi ma to baví. Keď ideme do štúdia s Le Payaco, tak to trvá mesiac a je koniec, ale ja by som tam išiel zas a zas. Preto som začal prijímať ponuky na spoluprácu na produkcii. A to sa nejak rozšírilo, tie nahrávky zneli fajn a dnes si to hrozne vážim. Pozvali si ma aj kapely, ktoré už mali za sebou niekoľko úspešných albumov. Napríklad s Hexom som robil album Nikdy nebolo lepšie. S Korben Dallas ich posledný album Deti rýb.

Okrem produkovania sa mi objavila aj ďalšia výzva. Tvorba a výber hudby do seriálov. Pri tom som sa musel naučiť úplne nové veci. Ako hudbu vsúvať do obrazu, čo som predtým vôbec nevedel. Oslovila ma Miša Čobejová do štyridsaťdielneho seriálu a chcela, aby tam hudba znela skoro stále. Pozeral som na obraz, počúval texty a začalo mi to naskakovať. Vidím obraz a hneď mi pri tom ide v hlave soundtrack. Bola to super robota a veľmi ma to bavilo. Zároveň som dbal na to, aby bol aj dobrý zvuk a preto som sa musel naučiť ďalšiu novú vec, ako sťahovať hudbu z CD do počítača, čo som dovtedy vôbec nerobil. Keď dídžejujem, tak je to momentálna improvizácia, podľa mojej nálady, podľa publika a toto bolo zas podľa obrazu a obsahu. Stále sa snažím vyberať dobré a známe tracky, ale nie tie úplne prefláknuté.

Chcem proste zdieľať s niekým moju radosť z toho, aká je to super hudba a to, že si to nepúšťam len doma sám (aj keď aj to robím často), je perfektné. A ak sa tí ľudia z toho potom tešia a osloví ich to, či už v bare, kde som ako DJ, alebo v televízii, mám z toho radosť. To zdieľanie dobrej hudby ma veľmi teší a napĺňa. 

Vinyly

Moja láska k vinylom vznikla už v detstve.  Otec mal doma veľa platní aj hovorené slovo a divadelné predstavenia. To mi púšťal často. K tomu som až tak neinklinoval, viac ma bavili pesničky, ale takto som sa zas dostal k menám ako Lasica a Satinský, či Radošinské naivné divadlo, kde môj otec aj hrával… Mama mala zas takú klasickú zbierku. Napríklad ABBA sa mi z toho veľmi páčila. Potom prišlo obdobie Beatles a kaziet, neskôr som začal kupovať CDčka. Kupoval som si ich možno aj každý druhý deň. Mal som jeden album od nejakého interpreta, ktorý ma chytil, začal som zháňať ďalšie a ďalšie až som si z niektorých vytvoril kompletnú zbierku.

Tomáš Sloboda. Foto – Magda Tomalová

Napríklad Dylana som takto objavoval. Urobila sa mi z toho celkom slušná zbierka, z ktorej som časť rozpredával cez kovid, lebo som potreboval peniaze. Ale aj tak mi zostalo doma veľa vecí na CD. Hlavne také špeciálne edície a vydania. Popri tom, ak sa dalo, tak som na burzách získaval aj nejaké vinyly. Hlavne v Prahe boli bazáry, kde sa v deväťdesiatych rokoch dalo všeličo zaujímavé na vinyloch zohnať. Našiel som tam Harrisona All Things Must Pass, albumy a single Beatles, The Police, Radiohead a mnoho ďalších. A postupne sa z toho vyvinulo niečo ako posadnutosť, mať doma špeciálne veci na vinyle. Pamätám si, že som viac ako tri roky nemohlo nikde natrafiť na album Kinks a v Londýne to bolo také drahé, že som si to nemohol dovoliť kúpiť. Len som ju držal v ruke a “slintal”. A potom Laco Lučenič rozpredával nejaké veci zo svojej zbierky, tak som sa k nej dostal a mám ju aj s jeho pečiatkou. Takých špeciálnych kusov mám viac. Vždy sú pre mňa v zbierke najváženejšie tie, za ktorými je silný príbeh. Nielen hudobný, ale aj zberateľský.

Dnes je to trochu jednoduchšie, už vychádza množstvo vinylových repressov. Ale to je len otázka peňazí. Mám, tak kúpim, ale ten príbeh toho pátrania a zháňania mi tam chýba a preto stále hľadám skôr raritné veci, ku ktorým mám vždy aj príbeh o tom, ako som sa k nim dostal. Tým príbehom môže byť aj to, že si na vinyly odkladám bokom po päťeurovkách, aby som nezruinoval rodinný rozpočet a keď myslím na nejakú platňu, ktorú by som chcel a v sobotu ju na burze v tržnici objavím. A len za 15 EUR…

Domáca scéna

Zo súčasnej domácej scény ma oslovuje dosť vecí. Počúvam hlavne alternatívnu, ale vždy si vypočujem nový IMT Smile, keď vyjde. Potešili ma vinylové reedície Richarda Müllera a mnohé iné…

Našej hudobnej scéne by som prial, aby bola odvážnejšia, aby skúšali prekonávať svoje limity, aby mohli v sebe objavovať aj to, o čom ani netušili, že v sebe majú. Je tu veľa šikovných muzikantov a autorov. Mnohí to aj všelijako skúšajú, ale je dôležité, aby išli stále ďalej, aby sa vyvíjali, nezostali stáť na mieste a neopakovali len overené vzorce. Treba prepájať žánre, ľudí, muzikantov, producentov a posúvať sa a obohacovať navzájom. To všetko môže našu scénu posilniť a získať jej viac fanúšikov. Lebo bez dobrého popu nebude dobrá alternatíva a naopak. Treba byť na svetovej úrovni a zároveň pôvodný a dávať do hudby to, čo jej nikto iný dať nemôže. A robiť to tak, aby tomu všetci rozumeli. Teda najlepšie po slovensky. Aj keď je to možno niekedy ťažšie a zložitejšie, ale keď raz rozmýšľaš a snívaš po slovensky, je najlepšie a najúprimnejšie po slovensky aj spievať a tvoriť.

Budúcnosť

Bookli sme si štúdio Birdland na dva týždne a uvidíme, ako to dopadne. Teraz sme podľa mňa v dobrej hráčskej aj ľudskej kondícii a keďže sa nám s poslednou platňou podarilo veľa vecí, tak máme pred sebou celkom slušnú, výzvu spraviť niečo lepšie. Nechceme urobiť takú istú platňu. Bude určite iná a o tom, čím žijeme teraz, možno vážna, lebo mi stále chýbajú veselé pesničky. Tie sa v časoch, ktoré sme nedávno prežili ani veľmi robiť nedali. Zároveň by sme chceli, aby bola pekná. Uvidíme, čo nám z toho vylezie…

Le Payaco sa do štúdia vybrali krátko po tomto rozhovore v októbri. Čo tam nahrali a aké to bude je už téma na ďalší rozhovor….

Tento text vznikol s podporou SOZA – Slovenský Ochranný Zväz Autorský.

text: Rado Mešša
titulná foto:  Branislav Kaľavský