Meno Konstantinos Karamitroudis bude niečo hovoriť asi len úzkej skupine najväčších fanatikov gitarovej muziky, ale keď sa povie Gus G, žiarovka sa rozsvieti už viacerým. Aby nie, tento grécky gitarový fenomén má na svojom konte okrem úspešnej sólovej kariéry a štvrťstoročie fungujúcej domovskej kapely Firewind aj osemročný angažmán u Ozzyho Osbournea. Momentálne je tiež súčasťou gitarového zoskupenia Electric Guitarland, s ktorými sa v rámci európskeho turné objaví aj na Slovensku. Pri tejto príležitosti nám ochotne odpovedal na otázky ako o súčasnom projekte, tak aj o Firewind či sólovej dráhe.
V prvom rade mi dovoľ pogratulovať ti k úspešnému ukončeniu obrieho turné s Beast in Black, ktoré čítalo neuveriteľných 42 zastávok. Ako sa cítiš? Si vyčerpaný alebo by si ešte prihodil jedno-dve vystúpenia?
Vlastne sa mám celkom dobre, nie som vyčerpaný. Unavenejší som býval možno v minulosti, na tomto turné som sa o seba staral viac. Snažil som sa dobre spať a musím povedať, že na to, že to bolo dvojmesačné turné, veci prebiehali veľmi hladko. Prišiel som domov, pár dní som prespal a potom som sa vrátil naspäť do normálu.
Trochu si mi nahral na ďalšiu otázku, pretože som sa ťa chcel spýtať, ako sa na turné udržiavaš v kondícii. Nie je ťažké predstaviť si, že takéto koncertné šnúry sú náročné ako na fyzičku, tak aj (a možno najmä) na psychiku.
To áno. Z hľadiska psychiky tam naozaj bola istá príprava. Vedel som, že budem preč z domu takmer šesťdesiat dní. Čo sa týka fyzickej kondície, snažím sa aspoň trochu cvičiť ešte pred turné a nabrať silu, pretože počas turné na to veľmi nie je čas. Rozcvičujem sa pred koncertom a samotné vystúpenie je taktiež určitá fyzická záťaž vo forme kardia. A tiež sa snažím jesť čo najmenej mastných jedál. Nie som ani bohvieaký fanúšik alkoholu, maximálne pár pohárov vína za týždeň. Po koncerte si dám len sprchu a idem rovno do postele. Možno zniem ako starec, ale snažím sa dávať na seba pozor, takto to robím v súčasnosti. Sústredím sa na akciu v daný deň, spravím si svoju prípravu a dopriavam si dostatok spánku.
Takže si „dobrý chlapec“ a žiadne divoké žúry nehrozia?
Nuž, zopár večerov v rámci celého turné si trochu doprajem a s chalanmi sedíme v zákulisí, ale celkovo vzaté, naozaj to nie je o tom. Nie som ten typ človeka, ktorý by ponocoval a do neskorých hodín by pil v backstagei. Zvyčajne som aj tak po koncerte celkom unavený.
Keď sa na to turné pozeráš spätne, hrali ste nejaký koncert, ktorý sa ti vryl do pamäti viac než iné?
Jedno z najlepších vystúpení bolo asi to v Paríži. Tamojšie publikum bolo asi najhlučnejšie za celú šnúru. Boli úžasní. Bláznili sa dokonca aj na nás ako na predskokanoch. Bol to naozaj skvelý večer. Asi náš najveľkolepejší francúzsky koncert za celú kariéru Firewind. Myslím, že aj chalani z Beast in Black spomínajú parížsku akciu ako tú najlepšiu na turné. Ale aj v iných mestách bolo vrelé publikum. Napríklad v Nemecku – Lipsko a Berlín, to boli taktiež vydarené koncerty, prípadne nórske Oslo. Naozaj množstvo super večerov. Aj záver turné v Sofii v Bulharsku bol taktiež fantastický.
Napriek tomu, že máte za sebou dlhé turné, nemáš mnoho času na odpočinok, pretože čoskoro ideš na ďalšie ako člen ELECTRIC GUITARLANDS spolu s gitarovými veličinami Michaelom Angelom Batiom (Manowar, ex-Nitro), Rowanom Robertsonom (ex-Dio) a Andym Martongellim (Ellefson-Soto). Povedz niečo viac o tejto kolaborácii, ako k nej došlo?
To sa udialo vďaka bookingovému agentovi menom Stefano. Je to človek, ktorý usporadúva mnoho viac-menej undergroundových akcií zameraných na gitaristov. Minulý rok som sa s ním podieľal na koncertoch, ktoré sa niesli v duchu pocty Jimimu Hendrixovi. To bola zábava, lebo išlo o trochu odlišnú stránku mojej hry, fakt som si to užíval. Stefano mal v hlave myšlienku urobiť akciu na spôsob G3 s gitaristami, s ktorými počas roka spolupracuje. Ponúkol mi účasť a šiel som do toho. Ako vravíš, je v tom aj Michael, je v tom Rowan Robertson a Andy Martongelli, čo je môj dlhoročný kamarát. Veľmi sa na to teším. Budem hrať inštrumentálne sety, čo je znova niečo iné, než čo robím bežne.
Bolo to pre teba okamžité rozhodnutie, ísť do toho?
Áno, pretože koncertné šnúry so svojím sólovým repertoárom už veľmi nerobím. Moja posledná bola v roku 2019. Ak nie si čo do popularity na úrovni Joea Satrianiho alebo Stevea Vaia, sú takéto turné o dosť menšia záležitosť, preto som s tým prestal. Maximálne zahrám set na nejakom gitarovom festivale. Takže, keď sa zrazu naskytla možnosť, dať sa dokopy s týmito skvelými muzikantmi, povedal som si: „Áno, toto je dobrý nápad“. Budeme štyria gitaristi, takže si vieš predstaviť, koľko sól tam zaznie. (smiech)
To teda. Budú to dvojhodinové vystúpenia, však?
Každý z nás bude mať zhruba polhodinový set a napokon si všetci zajamujeme spolu na niektoré klasické rockové hity. Rowan bude mať, tuším, set zložený z Diových vecí, ja budem hrať svoju sólovú tvorbu, rovnako ako Michael. Ten v Európe so svojou kapelou nebol už riadne dlho. Bude to fakt zaujímavé, bude to jedno dlhé gitarové sólo.
Ako vyzeral proces výberu piesní pre tieto koncerty? Samozrejme, viem, že budeš hrať svoje skladby, ale v promo materiáloch som sa totiž dočítal, že sa budú hrať piesne od Pantery, Megadeth alebo Black Sabbath (v tomto momente už Gus dvíhal obočie – pozn.). Tak neviem, je to pravda?
Ja ich hrať nebudem. Neviem, či ich zahrá Andy alebo niečo plánuje Michael, ale ja budem hrať výhradne vlastné kompozície a bude to kompletne inštrumentálne a všetko to budú veci z mojej poslednej sólovky Quantum Leap, ktorý vyšiel pred dvoma rokmi. Pre mňa je to príležitosť prezentovať tento album, pretože som k nemu neodohral turné. Nahral a vydal som ho počas pandémie, takže som sa nikdy nedostal k tomu, aby som tie skladby zahral naživo. Takže to bude prvýkrát, čo ich budem prezentovať na pódiu. Takže to budem robiť ja, ale neviem, čo chystajú ostatní.
Aha, už rozumiem. Ale na konci koncertov si s chalanmi nejaký ten jam strihneš, však?
Ale áno, ako som povedal, na konci budeme jamovať.
Neviem, či si už o tom rozmýšľal, ale ako to vidíš s budúcnosťou tohto projektu? Pôjde len o jednorazovú záležitosť alebo sa môžeme tešiť aj na pokračovania?
Asi to bude závisieť od toho, aký bude mať úspech táto šnúra. Boli ohľadom toho nejaké debaty, že by sme to mohli robiť dokonca každý rok, možno každú jar spraviť mesačné turné alebo tak nejak. Ťažko povedať, či by sme boli všetci k dispozícii alebo či by sa niektorí hráči menili a niektorí by ostávali, môže to byť na princípe rotácií. Ale ak sa projektu bude dariť, nevidím dôvod, prečo v ňom nepokračovať.
Možno by to mohla byť nejaká variácia originálneho G3. Takáto pravidelná oslava gitarovej hudby by mohla ľudí zaujímať.
Vieš, akcií tohto typu nie je v súčasnej dobe zas tak veľa. Pochopiteľne, Joe Satriani bol zakladateľ G3, no dokonca ani on sa už do toho nehrnie až s takou vervou, urobí jedno G3 raz za štyri-päť rokov. Takže takéto koncerty sa veľmi neusporadúvajú. Možno aj práve preto, že je to dosť undergroundová vec. Každá oslava gitary je však dobrý nápad a mali by sme byť jej súčasťou vždy, keď je možnosť.
Tieto niekoľkomesačné turné pre teba nie sú žiadnou novinkou, napokon, každý vie, že si osem rokov hral v kapele Ozzyho Osbournea. Myslíš, že tento angažmán u Ozzyho ovplyvnil spôsob, akým skladáš hudbu? Nemám na mysli nutne Firewind, ale napríklad aj tvoju sólovú tvorbu.
Myslím, že spočiatku, keď som k nemu nastúpil, to tak naozaj bolo. Napísal som pre neho niekoľko skladieb mysliac si, že spolu urobíme ďalší album, no so mnou napokon ostalo iba pri nahrávke Scream. Mnoho tých nápadov, pôvodne určených pre Ozzyho, napokon skončilo na mojich sólových albumoch, preto zrejme na nich môžeš počuť nejaké stopy jeho zvuku. Vedome som sa snažil písať piesne v Ozzyho štýle. Postupom času som začal skladať songy bez týchto vplyvov. Ale moje prvé dva albumy, ktoré boli aj o spolupráci s rôznymi umelcami, také určite boli.
A keď už sme pri tom skladaní, ako vyzerá tvoj kompozičný proces? Dostaneš nápad na riff a okolo neho modeluješ celú skladbu alebo skôr začínaš od refrénu? Alebo dokonca nejak inak?
V drvivej väčšine prípadov je to fakt o riffe. Dám ich pár dokopy, hodím ich do Pro Tools, naprogramujem bicie, doplním basu a všetky ďalšie časti spojím dokopy a potom už len sám zisťujem, kam ma to všetko navedie. Niektoré nápady sú úplnejšie než iné, inokedy zas naozaj len spojím do jedného celku viaceré čiastkové idey a takto aj začínam pracovať na albume.
Prejdime k Firewind. Dúfam, že ohlásenie nového albumu je už za rohom. Pred mesiacom ste vypustili skladbu Destiny’s Calling. Je tento track podľa teba dobrým reprezentantom toho, ako budete znieť na ďalšej platni?
Povedal by som, že áno. Bude na ňom veľa hymnicky ladených piesní, takže si myslím, že ako prvá ochutnávka to je dobrá voľba. Nájde sa tam aj nejaký tvrdší materiál, aj nejaké… no, nechcem povedať „komerčné“ veci, ale skôr pre masy – piesne, ktoré si vieš ľahšie predstaviť na festivalových pódiách.
Tie také, kde máš chuť zdvihnúť zovretú päsť do vzduchu?
Presne! Keď som ten album začal písať, pôvodná myšlienka bola vydať niekoľko singlov a až následne celý album, tak som si vravel, že potrebujeme piesne, ktoré obstoja aj ako samostatné single a nebudú len súčasťou koncepčného albumu. Takže s touto myšlienkou v hlave som aj začal skladať hudbu. Momentálne sme v procese nahrávania skladieb, ja sám musím ešte nahrať gitary, zatiaľ ich mám nahrané len do troch songov, takže mám čo robiť.
Váš nateraz posledný, eponymný album je prvý po 16 rokoch, na ktorom nefiguruje klávesák Bob Katsionis. Ten vypomohol iba so skladbou Orbitual Sunrise. Ak môžeš, povedz mi niečo o jeho odchode. Bolo dôvodom to, že si si uvedomil, že klávesy v pohode zvládneš aj sám, ako si to napokon krásne ukázal v Longing to Know You, alebo to bolo kvôli niečomu inému?
Nie, rozhodne to nebolo preto, že si myslím, že klávesy obstarám sám. Som úplne nahovno klávesák (smiech). Dokonca na Longing to Know You to bol Adam Wakeman (syn legendárneho Ricka Wakemana z Yes – pozn.), môj starý spoluhráč z Ozzyho kapely, kto nahral klávesy a urobil aj všetky orchestrálne pasáže. Urobil skvelú prácu.
Ale nie, na albume som urobil klávesy tak, ako ich chcem mať ja, Bob pridal vlastné vrstvy a evidentne som mal o tom iné predstavy. Ale ten dôvod bol v istom zmysle niečo ako kruh, ktorý sa uzatvára. Bol v inej fáze života, ja takisto a rozhodli sme sa ísť každý svojou cestou. Ja som chcel s kapelou robiť veci inak, on sa chcel sústrediť na svoju štúdiovú prácu – kúpil si nové štúdio a chcel sa zameriavať na svoju prácu producenta. Zhodou okolností bol so mnou dva dni dozadu (rozhovor zvnikol 23.marca 20023, pozn. red.), ja som bol u svojich rodičov a on tam prišiel tiež, pozdraviť nás. Dlho som ho nevidel, takže to bolo milé stretnutie.
To je skvelé, že medzi vami nie je žiadna zlá krv.
Nie, to vôbec nie. Stále sme veľmi dobrí priatelia, raz-dvakrát za rok sa stretneme, voláme si, aby sme sa porozprávali, ako sa máme. Ale vieš, jednoducho teraz každý robíme iné veci. Firewind boli pre neho uzavretá kapitola, takže nadišiel čas trochu prestavať kapelu a posunúť sa do jej ďalšej kapitoly, to je celé. Stále osobnostne rastieme.
Sú to určite pádne dôvody. Na druhej strane, rytmická sekcia Firewind sa zdá byť pevná ako skala. Jo je bubeník už 12 rokov a Petros s tebou hrá na base celé dve dekády.
Áno, my traja spolu fungujeme už naozaj dlho, vychádza nám to.
Pri výbere spevákov si mal vždy šťastnú ruku na silné a ľahko rozpoznateľné hlasy. Myslím, že každý spevák, ktorého ste mali, priniesol na stôl niečo vlastné. Máš pri skladaní hudby na zreteli momentálneho speváka a snažíš sa prispôsobovať vokálne linky jeho hlasu alebo máš istotu, že zaspieva čokoľvek, pred čo ho postavíš?
Takto to úplne nefunguje. Pravdu povediac, pri písaní nemyslím na nikoho okrem seba a spevové melódie riešim až následne spolu s tým-ktorým spevákom. Samozrejme, že to, čo vymyslím, by som najradšej nijako nemenil. Tých výmen za mikrofónom sme však mali už priveľa a ako si spomenul, každý vokalista prinesie do kapely niečo vlastné. Každý má svoj rozsah, v ktorom sa cíti pohodlne, takže musíme brať ohľad aj na to a vokálne nápady vybudovať okolo toho. Nie je to teda tak, že prídem za spevákom a poviem mu: „Chcem aby si spieval toto, hento a tamto“ a on to urobí. Spolupracujem s ním, chcem počuť aj jeho nápady, navzájom si vymieňame myšlienky a takto to napokon dokončíme.
S výnimkou nahrávky Few Against Many a eponymného albumu ste vždy mali medzi skladbami aspoň jednu inštrumentálku. Je to niečo, čo pri komponovaní cielene zamýšľaš? A ak áno, podľa čoho sa rozhoduješ, či je song vhodnejší pre Firewind alebo pre sólovku?
Zvykol som to brať tak, že áno, na každom albume by mala byť inštrumentálna skladba, ale časom som od toho upustil, pretože som skrátka nemal nápad na song, ktorý by obstál bez spevu, čo bol aj prípad poslednej nahrávky. A potom som urobil sólovú platňu, ktorá je kompletne inštrumentálna. Vyvinulo sa to týmto spôsobom, myslím, že moje ďalšie sólovky pôjdu omnoho viac týmto smerom, s menej vokálmi a pre Firewind si nechám spievané veci. Máme však jednu inštrumentálnu vec, ktorú vždy musíme zaradiť do koncertného playlistu – The Fire and the Fury.
Och, tú milujem.
Pre ľudí, ktorí kapelu sledujú, sa stala do istej miery klasikou, tú jednoducho naživo nesmieme vynechať. Fanúšikom sa veľmi páči a neraz je to jeden z vrcholov koncertu.
Takže aby som to zhrnul – začalo to skôr náhodou, potom som to rozvinul do niečoho, čo pre nás bolo typické a teraz tieto dva svety delím medzi sólovky a Firewind. Myslím, že dáva väčší zmysel, že sólo albumy sú viac zamerané na gitaru a Firewind je väčšmi o samotnej kapele.
Herbiemu možno aj vyhovuje,že si vďaka The Fire and the Fury môže medzi skladbami trochu oddýchnuť.
Haha, jednoznačne. Hlavne vtedy, keď hráme dlhšie koncerty, kde sme headlineri, si myslím, že by mu vôbec nevadilo, keby sme tých inštrumentálok hrali aj viac.
Si častým hosťom na albumoch iných metalových umelcov, napríklad na Ten od Michaela Sweeta, na poslednej radovke Orden Ogan, Place Vendome, Sinner atď. Čo sa musí udiať, aby mal človek na nahrávke Gusa G.?
To závisí od viacerých okolností. Občas je to len službička pre kamarátov, ľudí, ktorých som za tie roky spoznal a inokedy je to kolaborácia, o ktorej si myslím, že je prospešná pre obe strany.
Vieš, ja si rozšírim okruh fanúšikov a druhá strana takisto. Myslím, že na tomto princípe by kolaborácie mali fungovať. Ale je pravda, že v tejto chvíli ti to vysvetľujem takto, no zároveň platí aj to, že musím byť presvedčený o tom, že do skladby naozaj mám ako prispieť. A, samozrejme, musí sa mi páčiť.
Presne na to som sa chcel spýtať – či sa niekedy stalo, že si spoluprácu odmietol jednoducho preto, že sa ti pieseň nezdala dosť dobrá.
Ale áno, dokonca nezriedka. Dostávam dosť veľa žiadostí o hosťujúce sólo (guest solo, pozn. red.). Vlastne môžem povedať, že odmietam väčšinu. Hlavne v tejto dobe naozaj nemám čas nazvyš, no občas sa mi do cesty pripletie niečo, čo je príliš dobré na to, aby som tomu povedal nie a vtedy robím všetko pre to, aby sa to nejako uskutočnilo.
V poslednej otázke ešte ostanem pri spolupráci. Hosťoval si aj na albume Jasona Beckera Triumphant Hearts, ako došlo k tomuto? Je to nádherný album a prispel si k nemu nemalým vkladom.
To je celkom zaujímavé. S Jasonom som v kontakte už odkedy som ho spoznal, čiže nejakých desať rokov. V istej dobe pracoval na spomínanom albume. Robil na ňom dlho a spýtal sa ma, či by som si nechcel zahrať v jednej piesni. Vravel, že plánuje pozvať množstvo hráčov. Mal vtedy pri sebe chlapíka, neviem, či to bol producent alebo niekto iný, zabudol som jeho meno. Poslal mi úryvok skladby, len akýsi backing track, šesť alebo sedemminútovú slučku. Požiadal ma, nech len improvizujem do, povedzme, ôsmich taktov a nech skúšam všelijaké veci. Nech skúsim hoci aj akustickú gitaru, ak chcem. A ja som si povedal: „Okej, to je super“. Poslal som mu teda naspäť dve verzie, jednu so sólom na elektrickej gitare a druhú na akustickej. Napokon použili tú druhú, aj keď akustická gitara nie je práve moja špecialita. No možno ten part použili práve preto, lebo všetci ostatní hrali klasické elektrické sóla a oni potrebovali niečo odlišné. Každopádne, bola to česť byť súčasťou toho albumu a myslím, že radosť mal aj Jason, že mal na svojej platni všetkých tých legendárnych umelcov. Lebo naozaj, na tom albume sa podieľal kopec hostí.
A dokonca sa ti minulý rok podarilo s Jasonom aj stretnúť, však?
Presne tak! Vždy, keď prídem do San Francisca, snažím sa navštíviť jeho a jeho rodičov. Okrem toho, že som tam bol minulý rok, stretol som sa s ním aj v roku 2016. Minulý rok sa to podarilo preto, lebo sme neďaleko končili turné s Dragonforce, presnejšie v Berkley v Kalifornii. Človek, ktorý Jasonovi vypomáha s aukciami a podobnými vecami ma prišiel vyzdvihnúť na miesto, kde bol koncert a vzal ma k nemu domov. Strávili sme spolu pár hodín a bolo skvelé vidieť jeho, jeho rodičov a priateľov, zahrať si na jeho gitarách. Bol som tam aj so svojou ženou a spravil som o návšteve aj video, ktoré som potom hodil na svoj Youtube kanál.
Slovenské termíny koncertov Electric Guitarlands G4:
28.04 Košice, Collosseum /Lístky: Ticketportal.sk/
30.04 Žilina, Smer Klub 77 /Lístky: Tootoot.fm/
text: Peter Hajdu
foto: archív Gus G
