Hudobný Projekt Story, za ktorým stojí basgitarista a textár Marian Zima začal spolurácou na debutovom singli s Petrom Lipom. Pribudli spolupráce s Pavlom Hammelom, Zuzanou Homolovou, Milanom Kňažkom, Nelou Pociskovou, Luciou Šoralovou aj českými hosťami ako Martinom Chodúrom, Michalom Prokopom a ďalšími. Za sedem rokov má Story v diskografii jedno EP a dva dlhohrajúce albumy. Pôvodne štúdiový projekt sa postupne dostáva aj na pódiá.
Hudba projektu Story vznikala postupne, od pesničky k pesničke. Odkedy vám Peter Lipa odpísal na demo, aby ste mu poslali text, prešlo sedem-osem rokov. Kam ste sa so Story za tie roky dostali?
Mali by to asi povedať iní, ale z môjho pohľadu tam, kam sa mi ani nesnívalo. Ale nebolo to jednoduché a tiež nebola to vždy len radostná cesta. Chcel som urobiť najskôr jednu, potom pár dobrých pesničiek. Po ceste sme ich pozbierali už viac ako tri desiatky, deväť klipov, tri nosiče, vrátane LP. Ale hlavne sú to ľudia, spojenia, neuveriteľné malé i veľké príbehy, neočakávané reakcie od nečakaných osôb. Teraz som sa vrátil z Prahy, kde sa v divadle na konci krásneho a slávneho predstavenia Milostné dopisy hrá naša. skladba Takzvaná duša. A hlavne tento príbeh Story stále pokračuje.
Story je štúdiový projekt, vy ste jeho hudobný skladateľ a textár. V poslednom období ste rozbehli aj koncertnú činnosť s Milanom Kňažkom na pozícii speváka. Ako ste zostavili repertoár, pretože nie všetky skladby z EP Story a albumov Potlesk v stoji a Doteraz mu môžu vyhovovať ako spevákovi a interpretovi?
Story bol naozaj zamýšľaný ako štúdiový projekt, len s malou nádejou, že sa niečo podarí dostať aj pred živé publikum. S Milanom Kňažkom sa táto jedna vetva zo stromu Story, ak to tak môžem povedať, rozvíja veľmi životaschopne. My sme prakticky celé covidové obdobie venovali novému repertoáru špeciálne pre Milana, skladbám ako Potlesk v stoji, Takzvaná duša, Rodné mesto, či Čo koho do nás. On u nás má svoj repertoár a iní speváci svoj. Ale nie je to jediný výhonok zo stromu. Hrali sme a zrejme ešte budeme hrať aj s Pavlom Hammelom, pred pár dňami sme vystúpili po prvýkrát s Luciou Šoralovou.
Prvé roky ste o Story otvorene hovorili, že sa nikam neponáhľa, čo je aj pochopiteľné, keďže je postavený na spoluprácach v zmysle, že každá skladba má rôzne obsadenie a to si jednoducho pýta čas, zladiť všetkých účinkujúcich dokopy. Pokračujete v rovnakom tempe?
Podľa frekvencie nových singlov alebo klipov sa zdá, že to tempo je zhruba rovnako pomalé, ale medzitým sme oveľa viac skladieb dostali do predfinálneho štádia, máme demá, napoly alebo skoro celé hotové veci na možno 2 albumy. A vznikajú ďalšie, usilovne nahrávam najmä s výborným klaviristom Pavlom Morochovičom. Ja sa teraz už nejaký čas orientujem na Česko, kde je tých umelcov, ktorí sa hodia do Story, viac, spevákov i muzikantov. Začali sa spolupráce s Martinom Chodúrom, ale i Michalom Prokopom a myslím, že tie veci ešte mnohých prekvapia.
Lipa, Hammel, Kňažko, Homolová, Peter “Punto” Remiš – mená, ktoré nájdeme na oboch albumoch eventuálne aj na debutovom EP. Opakovanie vašich spoluprác môžeme vnímať ako potvrdenie, že ste chceli spolu vydať viac ako len jednu pesničku?
Áno, ale ja som tieto mená nezbieral z nejakých marketingových dôvodov, ale preto, že sa hodili do konkrétnej skladby. U nás je vždy na prvom mieste pieseň. A veľmi ma teší, že s tými, čo som niečo urobil, stále spolupráca pokračuje aj na ich sólových albumoch. Rozširovať to len preto, aby som mal v projekte viac mien, o to mi naozaj nejde. Budú však pribúdať ľudia z českej proveniencie.
Story v sebe mieša blues, jazz, rock, šansón, bigbít – niečo čo v československom prostredí fungovalo v minulom storočí. Chýba vám takáto hudba so slovenským textom?
Nie celkom súhlasím s vašou otázkou. To, čo sme si dovolili na debutovom albume, aj z hľadiska technológií a žánrov, to nie je a nebolo v takzvanej slovenskej pop-music bežné. Sú tam elektronické, ambientné alebo až noiseové experimenty, sample. Ale tiež aj blues, tvrdý rock a šansón. To všetko je ale len oblečenie pre príbeh, myšlienku, pieseň. Story nie je predvídateľné. Ale nie je to retro záležitosť a ani krátkodobá módna vec. Moderné nie je to isté, čo módne, aj keď ľudia si to často zamieňajú. A dobrá pieseň je nadčasová záležitosť.
Keď ste oslovili na spoluprácu Lipu, Hammela, Homolovú, chceli ste priniesť do svojich piesní trochu „Prúdov“, New Orleansu, folkového pesničkárstva minulého storočia a buď to rozvinúť, nechať vyniknúť silu daného espritu alebo si s tým trochu zaexperimentovať?
Znovu zopakujem, pieseň je u nás pánom a istý charakter vokálneho prejavu určil v spojení s textom môj výber interpreta. Sú to väčšinou ľudia staršej vekovej kategórie, čo však súvisí s uveriteľnosťou textov v ich podaní. Niekedy to využíva ich charakteristický prejav, niekedy sa pokúšam posunúť ich do polohy, v ktorej by ich nikto nečakal.
Vaše texty sa oplatí čítať počas počúvania albumu, ale aj bez toho. Každý z nich, rovnako ako každá skladba má svoj príbeh. Veď napokon sa projekt volá Story. Textárstvo je kumštom samo o sebe. Čo vás k tomu priviedlo?
Neviem, čo presne ma k tomu priviedlo, zrejme vzťah k poézii a literatúre, ale Story je určite značne postavené na textoch. Dobrý text by sa mal vedieť obhájiť aj napísaný na papieri, čiže aj bez hudby. Obavám sa, že na súčasnej slovenskej scéne by sme veľa takých nenašli. Textárstvo je veľké umenie, ak sa robí seriózne a napĺňa sa jeho potenciál. Piesňou sa dá povedať oveľa viac, než načo sú ľudia bežne zvyknutí, len to umenie treba ovládať. Samozrejme, hovorím vo všeobecnosti, nie o sebe.
Milan Lasica mal v projekte Bolo nás jedenásť pozíciu, ktorú chcel vždy, bol členom kapely, muzikantom. Neviete ako je na tom Milan Kňažko? Lebo ak má túto ambíciu, tak Story je na to dobrá kapela. Rozprávate sa o tom?
Úprimne povedané, neviem. Raz sa mi zdá, že je v tom na 110%, inokedy tak profesionálne štandardne. Treba si uvedomiť, že hovoríme o ľuďoch, ktorí majú aj iné kariéry a majú ich úspešné. Ale určite to nie je na báze, že jedna strana núti druhú, to by nemohlo fungovať.
Predvlani to ešte vyzeralo tak, že dostať sa na pódiá so Story nebude jednoduché. V rozhovore s Radom Meššom pre náš portál ste to aj uviedli, že to bude chcieť odvážnych promotérov. V auguste ste vystúpili na legendárnom festivale Trutnov open air. Objazdili ste hudobné kluby. Kedy prišli prvé kocnerty, čo to zlomilo a ako si spomínate či už na Trutnov, alebo ďalšie koncerty?
Tak jednoduché to nie je ani teraz. Tam, kde má iná kapela svoje zabehané spôsoby prípravy a vystupovania, my riešime všetky veci ad hoc. Často cielene meníme aranže, napríklad teraz na odovzdávaní cien CE ZA AR sme mali violončelistku a huslistku. Niekedy s nami hrá Ondro Juraši na trúbke, inokedy Mário Belák alebo Erik Rothenstein na saxofóne, všetko špičkoví inštrumentalisti, ale s každým je to iné a treba sa na to aj inak pripraviť. Ale my nechceme hrať veľa, chceme, aby to bol exkluzívny moment pre nás i publikum.
Trutnov bol obrovský zážitok. Uvádzal nás v takzvanom undergroundovom stane legendárny chartista a disident Franta Čuňas Stárek. Zvukári boli v ľahkom opojení, takže technické veci tomu zodpovedali, ale tá atmosféra! Málokde sme cítili také prepojenie s publikom. Myslím, že aj Milan (Kňažko) si užil takú rock’n’rollovú atmosféru a v dobrom zmysle slova festivalovú špinu.
Ešte jedna vec. Presadili ste sa ako skladateľ a textár iných interpretov aj mimo Story. Na čo sa môžeme tešiť?
Tento rok je pre mňa celkom plodný, ale to sa len zbiera ovocie zo semiačok zasadených v uplynulých rokoch. Dve skladby by mali vyjsť na novom albume Pavla Hammela, na ktorý sa teším aj ako poslucháč. Dve skladby som urobil pre Nelu Pociskovú na jej nový album a sú to veci, ktoré by pokojne mohli vyjsť na albume Story. A dejú sa aj spomínané veci v Čechách. Máme už hotovú skladbu s Michalom Prokopom, ktorá by mala vyjsť na jeho novom albume. Veľmi dobre sa rozbieha spolupráca so skladateľom Ondřejom Soukupom, ktorý po rokoch začal znovu skladať. Teraz sme na spomínaných „cézaroch“ odpremiérovali novú spoločnú skladbu, ktorú naspievala Lucia Šoralová. A o pár ďalších veciach nechcem hovoriť, kým nie sú hotové, ale budú zaujímavé.
text: Edo Kopček
foto: archív Mariána Zimu