Cody Lee Ford. Foto - Miguel Fuenteso (zdroj Facebook Soen)
Dlhé roky sa nevedeli zbaviť porovnávania s Tool a Opeth. Do istej miery to bolo pochopiteľné, keďže kapelu založil Martin Lopez práve po svojom odchode z Opeth, no od vydania albumu Lotus v roku 2019 sebavedomo kráčajú vlastnou cestou. Dnes môžeme povedať, že Soen znejú ako Soen. Platí to aj pre ich aktuálny album Memorial, s ktorým sa kapela momentálne nachádza na európskom turné. V tomto mesiaci odohrajú dvadsaťpäť koncertov a 27. októbra bude bratislavské MMC hostiť ich dvadsiaty druhý koncert v poradí. Kanadský gitarista Cody Ford však verí, že aj keď budú s kapelou unavení, fanúšikovia im dodajú energiu odohrať výborný koncert.
V septembri ste hrali v Ottawe na CityFolk festivale. Aký to bol pre teba pocit hrať doma?
Bolo to úžasné. Bolo to už asi tretíkrát, čo sme hrali v Ottawe, ale tentoraz to bolo špeciálne tým, že išlo o jeden z najväčších festivalov. Nikdy som ani len nedúfal, že by som na takomto festivale mohol niekedy hrať. A už vôbec nie s metalovou skupinou. Na festivale väčšinou nie je metal, takže bolo super, že nás pozvali. Pre mňa to bol nezabudnuteľný zážitok. Pozrel som sa do davu a videl svoju rodinu, priateľov, známych, ktorých som nevidel od strednej, bývalých kolegov z práce. Dokonca prišiel aj môj chiropraktik. V ten deň som cítil obrovskú podporu a na konci nášho koncertu som bol aj trochu dojatý. Niektorí z mojich známych ma videli hrať prvýkrát a po koncerte mi hovorili, že sú na mňa pyšní.
Cítil si sa inak ako keď hrávaš v náhodnom európskom meste?
Keďže hrávame takmer denne, nepovedal by som, že som bol vtedy nervózny, ale bola v tom iná dávka nadšenia. Je iné vyjsť na pódium a vedieť, že uvidíte kamarátov a rodinu. Je to ako hrať doma v obývačke. Cítil som, že som doma. Ťažké však bolo nezabudnúť sa sústrediť na hranie, lebo som mal každú chvíľu s niekým očný kontakt a hovoril si: „Aj ty si tu? Aj ty? Aj ty? To je skvelé!“ A potom som sa musel rýchlo spamätať a zahrať sólo.
Spomínaš si, keď si sa úplne prvýkrát postavil na pódium? Aké to bolo?
Prvýkrát som stál na pódiu s mojím otcom a bratmi. Mal som asi štrnásť. Mám troch bratov a všetci sú mladší. Jeden hrá na basgitaru, druhý na bicie a tretí na gitaru. Otec nás vtedy zobral do celkom vychýreného baru v Ottawe, volá sa The Rainbow Bistro. Mali sme nacvičenú skladbu Fire od Jima Hendrixa. Otec hral na gitare a spieval a ja som hral melódiu. Bol to skvelý pocit v krásnom bluesovom bare.
Toľko muzikantov v rodine si doslova pýta rodinnú kapelu.
A dokonca sme jednu aj mali. Volali sme sa Sonburst. Najmladší brat vtedy nebol v skupine, lebo bol ešte príliš malý. S ďalšími dvoma bratmi sme hrávali metal. Dosť nás inšpirovali Children of Bodom a Opeth. Vydali sme jedno EP. Dá sa nájsť aj na YouTube. Podarilo sa nám predskakovať Devinovi Townsendovi, Protest the Hero aj Exciter. V skupine sme ešte mali kamaráta, s ktorým som chodil do školy. Volal sa Nick Miller a dnes hrá v skupine Unleash the Archers. Celkom nám to šlo, len potom sa moji bratia zamerali na iné žánre a prešli do iných skupín. A teraz som tu so Soen a môj kamoš cestuje po svete s Unleash the Archers.
Do Soen si prišiel v roku 2018. To sa mi spája s obdobím, kedy sa skupina začala vzďaľovať večnému porovnávaniu s Tool a vyrazila vlastnou cestou. Mal si na to vplyv aj ty?
Nemal som s tým toľko spoločné, ako si niektorí myslia. Martin (Martin Lopez, bubeník a zakladateľ Soen, pozn.red.) je hlavný vizionár v skupine. On skladá gro našej hudby a my nasledujeme jeho vízie. Ale ak mám porovnať našu staršiu tvorbu s tou novou, teraz je v nej viac sól. Je to tým, že keď Martin skladá, uvažuje nad tým, kde by chcel, aby Cody zahral sólo. Pozná naše silné stránky. Samozrejme, všetci nejakou mierou prispievame svojimi nápadmi, ale nebolo by správne tvrdiť, že mojím príchodom sa zmenila naša hudba.
V októbri ste vyrazili na európske turné s vaším aktuálnym albumom Memorial. Čo ti utkvelo v pamäti z obdobia, keď ste robili na tomto albume?
Špeciálnu spomienku mám na to, ako som býval u Martina. Bolo to počas leta, keď bola festivalová sezóna. Nedávalo zmysel, aby som každý víkend lietal z Kanady do Európy, a tak som bol u Martina vo Švédsku. Ráno sme vstali, dali si kávu a posadili sa za počítač, kde sme prechádzali cez všetky skladby a riffy a písali k nim melódie a sóla. Bolo toho toľko, že som mal niekedy pocit, že sa mi to len sníva. Po dvoch týždňoch, kedy sme nepretržite osem hodín denne skladali hudbu, som už vstával s tým, že nechcem skladať žiadne ďalšie veci. Cítil som, že potrebujem pauzu. Na druhej strane sme cítili, že sa tým potrebujeme prehrýzť. Nastavili sme si ciele a termíny a tvrdo makali, čo bolo skvelé, lebo presne toto potrebujem. Je to, ako keď máte v škole odovzdať esej. Ak nie je termín, dokedy ju treba odovzdať, nikdy ju nedokončíte. Rovnako je to s hudbou. Celkovo to ale bola zábava. Na konci celého procesu sme si konečne mohli vydýchnuť. Album sa postupne začal formovať a keď sme počuli výsledok, uvedomili sme si, že sa oplatilo tvrdo makať.
Keď som si prechádzala setlisty z vašich nedávnych koncertov, ukázalo sa, že z nového albumu hráte štyri skladby a z predchádzajúceho Imperial päť. Má Imperial najsilnejší koncertný materiál?
Nie nevyhnutne. Na začiatku sme hrávali päť skladieb z nového albumu, ale setlist sa mení. Vždy sa nájdu nejaké dve skladby, ktoré obmieňame. Imperial bol pre nás veľký album a veľmi nás baví hrať z neho skladby naživo, ale mám pocit, že na skladby z Memorial máme najlepšie odozvy. Keď vydáte album, je skvelé vidieť, že ľudia už vedia aj všetky texty. To je dobré znamenie. Samozrejme, fanúšikovia majú svoje obľúbené skladby a nedá sa zavďačiť každému. Ani som si neuvedomil, že z Imperial hráme až päť skladieb, ale prečo nie? Bavia nás, naživo fungujú dobre a odozva od fanúšikov je, že ich to baví tiež.
Podľa čoho dávate dokopy playlist?
Samozrejme, keď vydáme nový album, musíme zaradiť do setu aspoň štyri skladby z neho. A potom pozeráme aj na to, ktoré skladby sú populárne a pozeráme si čísla Spotify. Snažíme sa tiež vybrať skladbu z každého albumu, ale to sa mám nie vždy podarí. Na niektorých koncertoch sme nezahrali nič z Telluriana viem, že niektorých fanúšikov to hnevá. Je to však ťažké. Na tom albume sú dosť dlhé skladby a pravdou je, že veľa z našich fanúšikov nás objavilo až s našimi poslednými tromi-štyrmi albumami. Niekedy na nás niekto zakričí, nech zahráme skladbu z našich prvých albumov a my to spravíme, a potom vidíme že naživo to ľudí veľmi nezaujíma, pretože veľa z nich tie skladby ani nepozná alebo jednoducho nezapadnú do setlistu. Pre nás je totiž dôležité, ako plynie set. Pamätám si, ako sme sedeli v tourbuse a vymýšľali set. Snažili sme sa, aby pekne plynul. Ak sme mali pár tvrdších skladieb za sebou, chceli sme dať fanúšikom šancu na výdych a zahrali sme pár balád. Aj takto rozmýšľame nad setlistom. Obľúbenosť skladieb hrá veľkú úlohu, ale zároveň si to chceme užiť a chceme hrať skladby, ktoré nás bavia hrať.
Ktoré skladby ťa najviac baví hrať?
Veľmi ma baví Antagonist. Je to skladba, ktorá naštartuje ľudí. Podobne ako Martyrs. Veľmi ma bavia skladby z nového albumu. Koncerty začíname skladbou Sincere a istý čas sme hrávali aj Fortress, ktorá ma tiež veľmi baví. Je to najmä tým, že veľmi rád hrám sóla. Memorial je tiež skvelá a Violence je super, pretože ľudia ju milujú a rozhýbe ich. Z pohľadu gitary je to jednoduchšia skladba, ale umožní ti ponoriť sa do nej celým telom. Samozrejme mám rád aj balady. Lotus je veľmi emocionálny zážitok. Ak niekto z fanúšikov plače, tak je to pri tejto skladbe. Keď má človek v sebe trochu empatie, cíti tú emóciu v ľuďoch a vtedy je to aj pre mňa nádherný zážitok.
Na október máte naplánovaných dvadsaťpäť koncertov. Slovensko bude váš dvadsiaty druhý koncert v mesiaci. Ako sa zvyčajne cítite v takejto fáze turné?
Ťažko povedať. Niekedy dobre, niekedy vyčerpane. Ak ideme na päťtýždňové turné po tom, čo sme mali pár mesiacov oddych, budeme v pohode. Samozrejme, že budú dni, kedy budeme unavení, sme ľudia a na telo je to veľká záťaž, ale už máme svoju rutinu a vieme, že sa o seba musíme starať, dobre jesť, menej piť a poriadne sa vyspať. To sú asi tie najťažšie veci, ktorých sa musíme držať na turné, ale ak máme správne usporiadané priority, budeme sa cítiť fajn. Aj keď sme unavení, postavíme sa na pódium a ľudia nám vždy dodajú energiu. Je pre nás dôležité, aby sme odohrali najlepší koncert, aký dokážeme. Sľubujem aj slovenským fanúšikom, že to bude dobrý koncert.
Deň pred bratislavským koncertom hráte v Budapešti. Vzdialenosti medzi oboma mestami nie sú veľké. Čo robievate, keď máte na turné viac voľného času?
Po koncerte máme trochu času vychladnúť a dať si sprchu. V každom klube je iný čas, dokedy musíme odísť. Potom ideme do tourbusu a buď vyrážame ďalej na cestu, alebo ak cesta do ďalšieho mesta trvá len dve hodiny, zostaneme v odparkovanom tourbuse a vyrazíme povedzme až o piatej ráno. To nám dáva priestor ráno si pozrieť mesto, v ktorom hráme, čo je skvelé. Veľa ľudí si myslí, že som videl celý svet, čo je síce sčasti pravda, ale väčšinou nemáme čas vidieť aj niečo iné ako klub a zvyšok mesta sledujeme len z okna autobusu.
Ešte predtým, ako si sa dal a hudobnú kariéru si to skúšal s futbalom. Na Slovensku sa nám Kanada spája skôr s hokejom. Ako si sa dostal k futbalu?
Pravda je taká, že som hral hokej aj futbal, ale keď som mal trinásť musel som si vybrať šport, na ktorý sa zameriam. Vybral som si futbal, lebo naše družstvo bolo celkom konkurencieschopné a dostali sme sa na vyšší level. Trénovali sme trikrát do týždňa. Bolo to celkom náročné. Na víkendy som chodil do Toronta, kde sme hrávali zápasy a cez týždeň som sa venoval škole. Futbal mi začal zaberať veľa času a na hokej som nemal už čas. Preto som sa ho vzdal. Miloval som ho, bavilo ma to, ale s futbalom som sa začal dostávať na profesionálnu úroveň a zostal som pri ňom. Vďaka tomu som zažil úžasné veci. Dokonca moja úplne prvá návšteva Európy bola vďaka futbalu. Išli sme vtedy na medzinárodný turnaj do Rakúska. Strávili sme tam nejaký čas a bolo to fantastické. Okúsil som, ako je v Európe a veľmi sa mi tam páčilo. V podobnom čase som však začal hrávať aj na gitare. Prvýkrát som chytil do rúk gitaru, keď som mal štrnásť a úplne ma to pohltilo. Mal som pocit, že nemám dosť času venovať sa gitare, lebo stále hrám futbal, a tak som sa rozhodol skoncovať aj futbalom. Mal som vtedy asi šestnásť a oplatilo sa. Rozhodol som sa správne.
Tvoje hudobné začiatky boli však z trochu iného žánru. Je pravda, že prvý koncert, na ktorom si bol, boli Backstreet Boys?
Keď som bol malý, bola iná doba. Počúval som hudbu, ktorú hrali v rádiu alebo to, čo počúvali moji rodičia. Keď som vyrastal, bola éra boybandov. V rádiu nehrali nič iné. S bratmi sme si ako decká spievali skladby Backstreet Boys a podobných skupín a raz hrali niekde v okolí a rodičia nám kúpili lístky. Bol to prvý veľký koncert, na akom som bol. Bolo to skvelé. Dokonca aj dnes, keď počujem Backstreet Boys, mám ten nostalgický pocit a hovorím si, aká super hudba.
Pred Soen si ešte pôsobil v projekte No Mistakes in Space. Vydali ste jeden album. Plánujete tvoriť ďalej?
Ide to veľmi pomaly. Pred pandémiou sa bubeník a speváčka zosobášili a odsťahovali sa do Vancouveru. V Ottave sme zostali len ja a basgitarista, takže už nie je také jednoduché zadžemovať si. Máme však už skoro dostatok materiálu na ďalší album a chceme ho nahrať, len to nie je jednoduché. Nemám toľko času a keď som doma, pracujem na veciach pre Soen. Verím, že jedného dňa sa nám podarí album dokončiť. No Mistakes in Space pre nás nie je vážna záležitosť. Sme najlepší kamaráti, poznáme sa od škôlky a kapela pre nás bola zámienkou, aby sme mohli spolu tráviť čas a hrať. Nie sme pod tlakom niečo vydať.
So Soen ste už niekoľko rokov v jednom kole – album, turné, album, turné,… Také tempo niektoré skupiny položí. Takí Blues Pills si prešli vyhorením a potrebovali dlhšiu pauzu. Vy to ako zvládate?
Sme v tomto kolotoči a chceme v ňom byť tak dlho, ako budeme vládať. Samozrejme, dbáme o našu fyzickú aj psychickú pohodu. Je to pre nás dôležité. Väčšina členov má deti, preto nechodíme dlhšie ako na päťtýždňové turné. Chceme byť aj s našimi rodinami, sú dôležitou súčasťou našich životov a o vzťahy sa treba starať. Hľadáme balans. Niekedy sa cítime tak, že by sme potrebovali rok pauzu. Realita je taká, že máme mesiac-dva voľno a už sme pripravení vyraziť opäť na turné. Myslím, že sa nám podarilo nájsť spôsob, ako fungovať a aj nášmu booking manažérovi veľmi dôrazne komunikujeme, čo už je priveľa, a on na to prihliada. Dávame na seba pozor a snažíme sa fungovať tak, aby sme tu ešte dlho vydržali.
Pracujete už aj na ďalšom albume?
Áno. Plán je taký, že hneď po tomto turné sa do toho pustíme naplno. Do januára chceme dokončiť skladby a ak všetko pôjde dobre, hneď potom pôjdeme nahrávať. S každým albumom sa snažíme posúvať a priniesť niečo nové. Napríklad na Memorial sme oveľa viac experimentovali so syntetizátorom. Vďaka tejto drobnosti sme dosiahli o niečo modernejší zvuk. Joel zasa experimentoval so svojím vokálom a snažil sa do neho dať viac drsnosti, vďaka čomu skladby znejú tvrdšie. Nechcem prezrádzať veľa o ďalšom albume, ale z dem, ktoré som počul, môžem povedať, že bude cool.
Text: Barbora Stuchlíková
Foto: Miguel Fuenteso (zdroj Facebook/Soen)
