Dominika Zelienková je mladé šikovné dievča, ktoré do svojej tvorby vnáša tie najintímnejšie kúsky seba samej. Morazdvora, ako si Dominika hovorí, spieva autenticky o prvých láskach, vlastnom vesmíre a každodenných strastiach aj slastiach života v tejto rýchlej spoločnosti. S gitarou v ruke dokáže zo svojich myšlienok vytvoriť príbehy, s ktorými sa stotožní nejedna citlivá duša.
Na svete má svoje prvé EP Pirate Lullabies a už čoskoro sa môžeme tešiť na nové piesne a EP Colours, v ktorom nás prevedie svojím detským svetom – v dobrom aj v zlom.
Vždy som vedela, že moje reálne meno – Dominika Zelienková – neznie vôbec umelecky. Hľadala som preto niečo, čo bude dobre „chutiť“ na jazyku. Chvíľu som si hovorila forest ghost, pretože keď som netrávila čas vo svojej izbe, často som sa prechádzala sama po lese a pripadala som si ako taký lesný duch. Po čase som si však uvedomila, že aj to je dlhé a, aj na môj vkus, príliš anglické. Jedného dňa som tak premýšľala nad slovenskými slovami, ktoré sa mi páčia vyslovovať. Mátoha, bastard, poludnica, mora,… Mora ma oslovila najviac, a tak som si aj tak chvíľu hovorila. Na podnet kamaráta som si založila Spotify, publikovala prvé piesne – keď tu zrazu vidím komentár pod videom na YouTube, že moja pieseň skončila na Spotify umelca z Puerto Rica. A tak som si povedala, že treba niečo originálnejšie. Až mi jedného dňa, z ničoho nič, napadlo mora z dvora. Jednoduchý rým. Mora, čo straší doma na dvore. To tiež sedelo, na našom dvore som tiež často strašila (aj keď v mojej hlave morazdvora straší na tradičnom českom dvore, ako z Princeznej ze mlejna. Neviem prečo haha). A tak som morazdvora, a aj keď je to len umelecké meno, mám pocit, že presne to som ja.
Keď som prešla zo základnej školy na gymnázium, v našej dedine mi neostalo veľa kamarátov. Vyrastala som tam sama s mamou, nemali sme auto, autobusové spoje boli obmedzené, takže večery som nemohla tráviť s kamarátmi zo strednej. Určite nie toľko, koľko by som chcela. Veľa času som trávila doma sama vo svojej izbe, kde som si postupne vytvorila svoj vlastný svet. Písala som si básničky, občas som si aj spievala. Moja mama je učiteľka v materskej škole a viedla ma týmto smerom. Odmalička som recitovala, prednášala v našej obci na rôznych podujatiach, na oslavách SNP, oslavách obce a podobne. Postupom času som vyjadrila záujem o hudbu, chcela som sa naučiť hrať na gitaru, ale mama, ktorá vedela, že niekedy mám problém sústrediť sa na jednu vec, mi povedala, že mi gitaru nekúpi, pretože pri nej vydržím maximálne dva týždne. Ostala som teda pri básničkách, a vlastne som ani neverila tomu, že mi spev alebo hudba nejak veľmi idú. Stále som si však pospevovala. Až jedného dňa, keď sme v škole trénovali na besiedku, mi učiteľka hudobnej povedala, že mám pekný hlas, že sa mám snažiť a pracovať na ňom. Vtedy mi to otvorilo oči. Gitaru som si kúpila sama, keď som mala osemnásť rokov, a učila som sa hrať pomocou internetu. Neučila som sa noty, pretože som ich nevedela čítať. Našla som si svoj spôsob. Každý večer som si sadla k videu a učila som sa hrať. Na gitaru neviem hrať nejako extrémne dobre, ale stačí to na to, aby som dokázala vyjadriť pocity. Básničky, ktoré som kedysi písala, sa ani nedali nejako stráviteľne zhudobniť, ale snažila som sa o to, pretože som ich chcela vyjadriť aj hudobne.
Prvý moment, keď som veľmi chcela zhudobniť básničku, bol ten, keď som mala napísanú jednu o chlapcovi, ktorý sa mi páčil a veľmi sa mi páčili jej slová. Až ma lákali, aby som ich zhudobnila. Bol to inštinkt zhudobniť túto básničku. Bolo to trochu krkolomné, pretože som tie básničky nevedela správne zladiť s hudbou. No tam sa to všetko začalo.
Gitara bola najlacnejšia. Našla som ju na bazáre, kde ju nejaký pán predával veľmi lacno, pretože zrušil obchod a potreboval sa jej zbaviť. Tým, že som vyrastala iba s mamou, nemali sme peniaze nazvyš, takže to bolo to najlepšie a najjednoduchšie riešenie. Veľmi som chcela klavír, ale na to sme peniaze nemali a ani som si nevedela predstaviť, že by som sa naň dokázala naučiť hrať a zároveň spievať. Aj pri gitare mám občas problém udržať rytmus. No gitara mi pripadala najatraktívnejšia.
Zo začiatku som sa veľmi dlho hanbila zdieľať svoju tvorbu s okolím. Mala som pocit, že nikdy nebudem dosť dobrá, že mi ľudia povedia, že sa nemám ani snažiť. Mala som strach otvoriť sa svetu. Mojej mame som samozrejme veľakrát hrávala, veľmi sa jej to páčilo, no vždy som mala pocit, že ma chváli iba preto, že som jej dcéra. Neskôr mi ale najlepšia kamarátka vyčítala, že som jej veľmi dlho nezahrala na gitare, že som takto moju hudbu nezdieľala. Postupne som sa začala otvárať ľuďom okolo mňa a tí mi hovorili, aby som v tom pokračovala. Stále som tomu však neverila a hovorila som si, že mi to hovoria iba preto, že ma majú radi a nechcú, aby som bola sklamaná. Raz sme boli niekde s kamarátkami a jedna z nich mi povedala, že mám pekný hlas. Vtedy mi došlo, že to môže byť pravda. Takéto malé krátke frázy, ktoré mi moji známi hovorili a ktoré pre nich možno ani nič špeciálne neznamenali, mi otvorili oči, aby som sa naozaj snažila. Motivovali ma teda najmä také malé poznámky medzi rečou, povedané úprimne.
Určite áno. Stále tam však sú nejaké pochybnosti, že ľudia tlieskajú len preto, že niekto stojí na pódiu. Mám pocit, že keď sme boli malí a vystupovali sme, rodičia nám tlieskali, lebo sme boli ich deti. Z toho mi to asi ostalo. Keď som prvýkrát vystupovala pred ľuďmi, nebolo to pred veľkým davom. Boli to nejaké oslavy SNP. Pani, ktorá ich organizovala, sa ma opýtala či nechcem k tejto udalosti zložiť pesničku, ktorú som aj zložila, hoci bola len taká krátka. Vtedy som prvýkrát vystupovala s niečím vlastným. Keď som vystupovala na pódiu, vznikla taká vtipná situácia, že mi zle pripevnili mikrofón. Ako som spievala, mikrofón klesal a klesal, nikto ma neprišiel zachrániť. To boli prvé traumatické zážitky z vystupovania. Ľudia mi ale povedali, že to bolo veľmi pekné a pani, ktorá to organizovala, ma poprosila, aby som tú pesničku nahrala a neskôr ju použila vo videu, ktoré malo tiež veľmi dobré ohlasy. Hovorila som si, prečo som sa nezačala pred ľuďmi hudobne otvárať skôr. Určite by mi to pomohlo mentálne so sebadôverou. Na druhej strane si vždy hovorím, že tými hodinami, kedy som sa schovávala doma v izbe, som si predsa len vytvorila sebadôveru, ktorá začala vo mne. Začala som si púšťať svoje texty a pesničky a uvedomila som si, že sa rada počúvam, mám svoje texty rada a vždy, keď ich počúvam, nájdem v nich niečo, čo som pri ich písaní ani nemala v hlave. Možno keby som počúvala veľkú chválu od okolia hneď od začiatku, nevážila by som si to tak a brala by som to celé povrchnejšie.
Keď som bola mladšia, bola to hlavne láska, aj keď neopätovaná, ale len taká vymyslená, keď sa mi proste niekto páčil. Snažila som sa to sformulovať a keďže väčšinou išlo o lásku neopätovanú, bolo to smutné. Bol to taký ten dievčenský tínedžerský svet, kde čakáme lásku hneď a ona neprichádza. Chlapci v tomto veku nie sú na nežné preukazovanie lásky. Hovorila som si, že raz tieto moje smutné pesničky nahradia nejaké veselšie. Chvíľu som sa aj bála, že ak nájdem tú ozajstnú šťastnú lásku, ktorú som nakoniec aj našla, nebudem už vedieť písať texty a stratím svoju múzu. Ako som spomínala, predtým som veľa času trávila vo svojej izbe a tvorila si vlastný svet, z ktorého som čerpala. Mám dosť divokú fantáziu, predstavujem si rôzne postavy a ich príbehy. Často sa mi aj snívajú šialené veci, v ktorých nachádzam inšpiráciu pre moje piesne. Možno je tento môj svet smutnejší, preto nie sú moje piesne veselé. A možno som taký tragický človek, ktorý sa v tom vyžíva.
Asi aj áno, ale nie je to niečo, čo by som si uvedomovala. Často sa pristihnem, že mi napadne jedna myšlienka, ktorej sa chytím a nepustím. Kým nie je pieseň stopercentne hotová, hrám a spievam si ju dokola, až kým nie je ten príbeh kompletný. Rovnako som to mala aj pri básničkách. Chytila som sa jednej myšlienky, ktorú som ďalej rozvíjala.
V podstate ani nie. Mám piesne, ktoré vznikli v autobuse alebo uprostred noci v posteli. Múza ma môže kopnúť hocikde a väčšinou aj pri hocičom, či už pri oberaní jahôd alebo pri varení. Naozaj sa viem chytiť každého detailu a stavať na ňom.
Snažím sa o to. Väčšina mojich piesní má už roky a podmazy, ktoré som vymyslela, sú veľmi jednoduché, zložené z pár akordov. Často sa niektoré pesničky aj podobajú. Pri počúvaní hudby sa snažím vnímať, čo sa deje v pozadí, čo môže ten zvuk spestriť. Niekedy mám najskôr hotový text a k nemu sa snažím doladiť hudbu. Inokedy zase naopak, začnem si vybrnkávať melódiu a do nej si spievať text, ktorý už mám dlhšie napísaný, a zrazu to do seba zapadne ako puzzle. Experimentujem, čo spolu sedí, čo nesedí, a opakujem to, kým sa mi nepáči, ako to znie.
Zatiaľ som spolupracovala len s jednou kočkou z Ameriky, s ktorou sme napísali pesničku. Mali sme odlišné nahrávacie podmienky, bolo to teda najmä o zábave a novej skúsenosti. Momentálne pracujem na novom EP, pri ktorom pracujem aj s programom, kde si do hudby pridávam rôzne zvuky. Učím sa teda niečo nové aj mimo gitary. Moja hudba mi zatiaľ pripadá dosť jednoduchá a chcela by som ju ozvláštniť, aby bola zaujímavejšia.
Teraz už určite áno, ale – a to sa až hanbím povedať – keď som bola tínedžerka, prestala som mať rada slovenskú modernú hudbu. Ako dieťa som veľmi rada počúvala Elán, Senzi Senzus, no ako tínedžerku ma nejak prestalo baviť to, čo sa hralo v rádiách a nevedela som si nájsť interpretov, ktorí by ma inšpirovali. Pamätám si, že sa medzi mladými hrával Rytmus, no to sa úplne netrafilo do môjho štýlu. Neviem, kde sa vtedy stratili hudobníci, ktorí by mi hovorili do duše. Preto som hľadala v zahraničí a jednou z najväčších inšpirácií sa mi stala Taylor Swift práve kvôli tomu, že si píše texty, ktoré sú príbehmi. Na začiatku jej kariéry ľudia hovorili, že nevie spievať, a asi som sa v nej trochu videla. Hovorila som si, že keď to môže robiť ona, tak môžem aj ja. Inšpirovalo ma to. Vždy sa mi páčili aj Paramore, hoci hudobne to neznie ani len podobne. Snažím sa ich vnímať ako kapelu a všímať si, ako skladajú hudbu. Posledné roky sa snažím nájsť slovenských hudobníkov, ktorí by ma inšpirovali. Mám ale pocit, že slovenská hudba sa ťahá vždy do tých tvrdších štýlov, ako je metal. Neviem tam zatiaľ nájsť takú tú svoju krvnú skupinu.
Neviem, prečo mám takú averziu voči slovenčine. Na jednej strane je pre mňa veľmi intímna, keďže ide o môj rodný jazyk. Na druhej strane sa mi zdá, že v slovenčine sa ťažšie spieva. Niekedy sa snažím svoje texty preložiť do slovenčiny, aby som na ňu úplne nezanevrela, no ťažko sa mi hľadajú slovenské slová. Angličtina je pre mňa niečím osobnejšia a zdá sa mi, že pri slovenčine sa musí človek ohýbať podľa nej. Často sa ma ľudia, ktorí nevedia dobre po anglicky, pýtajú, o čom tie piesne vlastne sú. Niektoré moje videá preto majú v sebe aj slovenský preklad. Keď som začínala s hudbou, bola som motivovaná osloviť anglickými textami väčšiu skupinu ľudí. Snažila som sa byť atraktívna pre zahraničie. Mám poslucháčov z Arménska, z Ameriky aj z Poľska. Nájdu sa po celom svete, avšak zatiaľ ich nie je veľa.
Kamarátka mi raz poslala pieseň, kde spievala Zuzana Smatanová s kapelou Vesna (Vesna feat. Zuzana Smatanová – Bečva, pozn. red.) s tým, že takto si predstavuje moju hudbu, keď bude znieť profesionálnejšie. Niektorí hovoria, že moja hudba by sa hodila do hry Zaklínač.
Veľmi dlho som si myslela, že by som chcela byť slávnejšia, zarábať si hudbou a hľadala som také to externé odobrenie mojej hudby. Čím som staršia a sledujem, čo sa v hudobnom svete deje, uvažujem nad tým, že najradšej by som len vypúšťala hudbu do sveta a nechala ju nájsť si cestu k niekomu, kto ju má počuť. Neviem ale, či to v dnešnej dobe takto funguje. Trochu ma deprimuje, že umelci, ktorých sama sledujem a myslím si, že by si zaslúžili oveľa väčšiu pozornosť, majú veľmi málo fanúšikov a poslucháčov. Miestami ma to demotivuje, pretože neviem, čo ďalej s vlastnou hudbou. Ale teší ma, že môžem tvoriť a počúvať tú hudbu. Sama alebo s mojimi blízkymi, ktorí sa o ňu zaujímajú. Momentálne si môj život robí, čo chce, a aj keď som mala nejaké plány, tak sa často pokazili. Rada by som išla do sveta, no aj hrala na Slovensku. Snažím sa nájsť spôsoby, ako moju hudbu viac zdieľať a dostať medzi ľudí. To, že som na začiatku pociťovala strach zo živého vystupovania, sa zmenilo, ani nie tou ďalšou tvorbou, ale skôr tým, že už by som chcela hrávať viac pred ľuďmi. Mám pocit, že som skôr človek skupinový a tímový, preto by som k sebe rada našla ľudí, ktorí by so mnou túto hudbu hrali. Keby som dostala ponuku na väčšie pódiá, na festivaly a podobne, určite by som do toho nechcela ísť sama. Rada by som to pódium s niekým zdieľala.
Viem si predstaviť aj spoluprácu so zahraničnými hudobníkmi. Posledné roky som ale nemala ani energiu plne sa venovať svojej hudbe a práve tomu rozrastaniu sa po svete. Viem, že ako malý umelec sa musím chytať šancí. Ako dieťa som veľmi dúfala, že niekto príde a predostrie mi tácku, na ktorej bude všetko pripravené, a dlho mi trvalo uvedomiť si, že takto nikto nepríde. Ja musím byť ten človek, ktorý sa proste chytí každej príležitosti a nepustí ju. Dlho som sa bála, čo si budú ľudia myslieť a prečo by som práve ja mala mať nejaké publikum. Nemôžem sa na to ale takto sústrediť.
Bude sa volať Colours, teda farby, a bude mať osem piesní. V posledných rokoch často upadám do nostalgie za mojím detstvom – v dobrom aj v zlom. Tiež sa snažím nájsť cestu späť k môjmu detskému ja, ktoré som rokmi potlačila do pozadia. Colours bude práve o tom – o prepojení môjho, alebo nášho všeobecného ja s našimi predošlými, mladšími ja. Aj keď sa na narodeniny lúčime s uplynulým rokom nášho života, naše mladšie ja neumiera. V tomto EP hovorí moje mladšie ja k tomu staršiemu a naopak, pomyselný duch môjho staršieho ja sa snaží vrátiť do minulosti a strážiť tie mladšie. Colours je o dospievaní, starnutí a o snahe udržať všetky moje mladšie ja pri živote. Dve piesne, ktoré budú súčasťou tohto EP, som už aj dávnejšie publikovala, no nie v ich finálnych verziách. Golden je pieseň o detskom priateľstve, ktoré sa zdá, že bude trvať naveky, no často trvá len do istého bodu dospievania. Favourite dress je pieseň o strácaní toho, čo pre nás veľa znamenalo, či už sú to obľúbené šaty, kamaráti, spomienky alebo pocit domova. Pieseň otváram vetou: „Toto boli moje obľúbené šaty, už ich neoblečiem. Asi preto, že som ich nosila keď som mala štyri.“ Možno je to trochu úsmevné, no nie je to len o šatách. Aj keď má EP trpký podtón, dúfam, že pripomenie poslucháčom, že všetci sme len deti, ktoré vyrástli a tvária sa seriózne, aby ich svet bral vážne.
EP by som rada vypustila niekedy v zime. Keďže si všetko robím sama, a doma mám mačky, ktoré veľmi často spievajú so mnou práve vtedy, keď nahrávam, trvá to celé o niečo dlhšie. Miestami je to dosť frustrujúce. Pracujem, mám život aj mimo hudby, toho času sa preto nie vždy nájde toľko, koľko by som chcela a potrebovala. Pesničky sú pripravené, texty sú hotové. Čo sa týka hudby, potrebujem ešte nejaké veci nahrať a pohrať sa s novými zvukmi.
text: Petra Hartmannová
foto: Dominika Zelienková
