Dobrý festival je festival tolerancie, hovorí Miro Tásler v rozhovore

Mohol to byť iný Dobrý festival a toto mohol byť iný rozhovor o ňom. Dobrý festival je v Prešove každý rok veľkou témou. Lokálna akcia, ktorá dokázala pred pandémiou prilákať desaťtisíc ľudí denne má tento rok jedinú ambíciu. Prežiť. Miro Tásler, ktorý postavil podujatie na IMT Smile, Chiki liki tu-a a Heľeniných Očiach a miešaní nespojiteľných žánrov, sa po dvoch rokoch so svojím tímom mohol pustiť do organizovania akcie bez akýchkoľvek obmedzení. Dobrý festival sa uskutoční tento víkend 17. a 18. júna na prešovskom prírodnom kúpalisku Delňa, jednom z najkrajších priestorov na Slovensku.

S Mirom Táslerom som sa stretol pred pár dňami na Stromoradí, aby sme spravili rozhovor o aktuálnom ročníku. Stáva sa z toho tradícia. Netradične sa k nám pridal Martin Višňovský v úlohe korešpondenta a zapojil sa do rozprávania.

Dobrý festival mal ambíciu vzniknúť a prevziať štafetu po Festivale Dobrej Hudby Sigortus. Akú má ambíciu na tento rok?

Miro Tásler: Prežiť. Ale festival nemal nikdy veľkú ambíciu. Chcel som, aby k nám chodili ľudia z okolia na dobrú muziku. Nechcel som byť celoslovenský alebo európsky festival. Mesto Prešov je ťažko zorganizovateľné pre festival veľkého typu. Alebo je možno ešte príliš skoro. Som rád za všetkých zahraničných návštevníkov z Maďarska, Ukrajiny, Poľska a ďalších štátov , ktorí v minulosti prišli na festival, a ktorí každoročne prídu.

Martin Višňovský: Keďže je to putovný festival, ktorý raz logicky prevezmem, tak mám väčšiu ambíciu. Ale skupinu IMT Smile pozvem vždy, keď bude mať voľno a za prijateľný honorár.

Miro: Je to tak trochu aj tvoj festival.

Martin: No to je taký nápad alebo heslo a tuším, kto s tým prišiel.

Miro: Pri festivale si roky, odkedy sme začali viesť debaty o line upe.

Martin: Podstatné bolo niečo iné. Pri festivale som od momentu, keď si ho išiel spraviť prvýkrát. Bol som u rodičov, zavolal si mi a veľmi slušne si sa opýtal, (a to sme neboli vôbec v kontakte), či by som bol ochotný vystúpiť s našou skupinou v rámci tohto podujatia. A ja som ti odpovedal veľmi slušne, že jasné, okej, veď chvalabohu tu aspoň niečo bude. A som stále hrdý na to, že tu Dobrý festival je. Nerozumiem tomu podujatiu, ale som rád, že existuje, lebo je vždy lepšie to podujatie mať, ako ho celé zrušiť. 

Miro: Ty si stále zrkadlo tohto podujatia. Lebo, keď spravím nejaký line up … (Martin pokračuje)

Martin: My ako hudobné skupiny (Chiki liki tu-a a IMT Smile) máme svoje vinkle, ale technicky nemáme problém. Pre mňa bolo podstatné, že existuje nejaký „blázon“ a bolo mi úplne jedno, že je z Tomášikovej ulice, ktorý dokáže investovať vlastné peniaze do niečoho, kde je na istotu jasné, že pôjde do straty. To, že riskuje pri tom meno skupiny, tak o to som sa nebál. Preto vznikol medzi nami kontrakt. Mohol som spraviť fintu, že to bude somarina, lebo tam hrá Tublatanka, čiže podujatie znegovať. Ale čo by to bola za blbosť? Ako by vyzeral ten muzikant, čo to povie, a pritom chce hrať na pódiu. Ak je niekto ochotný investovať svoj vlastný čas, energiu, financie, celé to postaví a ešte je veľakrát ochotný zaplatiť ti honorár, nevidím dôvod to nepodporiť.

Miro: Sú aj takí.

Martin Višňovský na Dobrom Festivale 2019. foto: Edo Kopček

Martin: Veď sú, ale nevedia o čom hovoria. Nechajte ich prísť ku mne (do klubu). Nevedia, čo činia. 

Koľko ľudí očakávaš tento rok?

Miro: Už som o tom rozprával, hlavne interne. Neočakávam veľa. Určite menej ako v roku 2019, mám na to triezvy pohľad… asi tretinu toho, čo po iné roky. A možno ma ľudia prekvapia, ale doba je aká je.

Čo bol highlight návštevnosti?

Miro: Desaťtisíc návštevníkov denne. Ale to sme mali mená ako Gary Moore, Steven Segal. Keď sme mali LP a Davida Hasselhoffa, prišlo asi osem a pol tisíc ľudí denne, čo je samo o sebe neuveriteľné, že to tak môže byť, ale tak to fakt bolo. Nikdy som nemal ambície robiť väčší festival a zároveň si myslím, že tento druh festivalu a na tomto mieste je komfortný, keď príde do 10 000 ľudí na deň. Na Delňu vojde aj 30 000 ľudí, ale to by som ho musel postaviť inak. Vždy tam niečo prepchám, je tam plno pivných zastaveníčok, lebo veď v Prešove musí byť pivo. Tak by tam muselo niečo nebyť, aby sa nám vošlo 30 000 ľudí. Mali sme nápad, že vypustíme Delňu a postavíme v nej stejdž, ale to niekedy v budúcom živote, lebo by to už nebol tento festival.

Maťo: Už si v tej lige, že ťa to baví.

Miro: Najväčší mínus už som mal za sebou, ten sa nedá prekonať. 

Maťo: Myslíš vznik skupiny IMT Smile ?

Miro (smiech)

Edo: Ktorý to bol ročník?

Miro: Ročník 2017. Nebolo to ani kvôli honorárom interpretov, ale celkový support okolo veľmi predražuje celý festival. A to vie každý, kto robí festival.

Prečo nemáš ambíciu spraviť z toho väčší festival? Pozíciu na to máš.

Miro: Nikdy som nemal potrebu hrať sa na veľký festival, lebo veľký festival potrebuje festivalovú firmu, ktorá sa tým živí a jej život je daný festival. Dobrý Festival je čiastočne môj život, ale primárne som hudobník. Neviem, či je na Slovensku niekto, kto je tak vrcholový hudobník, ako sme my a zároveň robí festival. IMT Smile je môj main job, festival je mojím koníčkom. Stále bol a asi to tak aj ostane. 

Ak si bude vedieť na seba zarobiť a zároveň sa ľudia budú tešiť, že sme im pripravili super podujatie, tak ostane aj dobrý pocit. Každý rok si poviem, že s tým skončím, ale potom sa teším, že idem na to, poprechádzam sa po Delni, ako dnes, ako je to tam celé postavené, celkom som sa z toho tešil. Aj preto som teraz meškal na rozhovor, lebo som kontroloval, či sú veci správne rozložené, prípadne som to korigoval s tímom. Nasával som energiu, ktorá vzniká, keď sa stavia podujatie.

Dobrý Festival 2022. foto: Miro Tásler

Martin: Ako to bolo naozaj, keď si festival prevzal po Mlokoch a Žobrákoch?

Miro: Zavolal mi Sašo Hudák a povedal: “Počuj Miro, nechcel by si robiť taký festival?” Ja, že aký? “Raz ste tam aj hrali, na amfíku. My už nevládzeme, sme starí, máme iné práce.“

Martin: Priamy prenos?

Miro: Priame zadanie. 

Martin: Tak to som za. Dobre, pokračuj.

Miro: Asi to aj súviselo s Mišom Hudákom. Boli v tom viacerí, robila na tom celá partia z kapiel Žobráci a Mloci. Povedal som im, že prvý ročník nejako spravím, nech prídu aj zahrať. Povedali, že nemajú čas. Ani nezahrali, ani mi nepomohli vybaviť žiadneho interpreta. Nejako cvične som to spravil, o rok na to mi opäť nepomohli a povedali: “My na to nemáme čas, preto sme ti to dali.” Postupne sa z toho festivalu, ktorý bol country a folkový festival, stal “all you can eat” festival, kde sa strieda metal, pop music a drum’n’bass, čo sú pre nás zásadné štýly. 

Prirovnanie “all you can eat festival” sa objavilo na sociálnych sieťach, keď si v roku 2017 ohlásil Sepulturu. Pre mňa osobne to pomenovanie vystihuje podstatu Dobrého festivalu, že nie je žánrovo vyhranený.

Miro: Nie je žánrovo vyhranený, ale každý tvorca festivalu si robí festival podľa svojho vkusu alebo svojho hudobného rozhľadu. Nie sú tam všetky štýly. Niektoré veci nepočúvam a nemám rád, tak tu nehrajú. Ale na druhej strane nemám hudobný mindrák a mám pomerne veľký rozhľad a rozptyl  v hudbe. Na Dobrom Festivale hrajú rôzne hudobné štýly, pretože k sebe patria. 

Jeden z najlepších ročníkov bol podľa mňa, keď po sebe nastúpili IMT Smile a Sepultura. Všetci ľudia z IMT Smile prešli k druhému pódiu a pozreli si Sepulturu. Moja svokra sa na to pozerala a tešila sa, aké je to brutálne. Po anglicky nevie ani slovo a nevedela, čo je Sepultura. Napriek tomu mi povedala, že to bolo super. Myslím si, že takéto spojenie je všade vo svete normálne a bol som na niekoľkých festivaloch, kde boli úplne bežné spojenia, ktoré by sa u nás asi inde neudiali. Napríklad na Coachelle Guns’n’Roses s X-beatom. Pozerali sme na to ako blázni, ale tak to bolo a tak to má byť. Vymenili sa ľudia pred pódiom a celé to bolo dobré. Dobrý festival je festival tolerancie.

Martin: Teraz padla dobrá myšlienka, že to necháš trochu divne, trochu navoľno. Fakt je ťažké odhadnúť, čo ľudí baví, ale berieš to intuitívne, presne ako organizátor, lebo ten za to musí dať peniaze, ale intuitívne cíti, že by to mohlo ľudí zabaviť. A to je veľmi vtipná situácia,  tým, že tu (v Prešove) veľmi nefungujete, je ťažké to odhadnúť, niečo vyjde a niečo nevyjde. Keď v tom priestore nie si, nevieš to trafiť. Ale ste aspoň takí frajeri, že na úkor toho musíte s kapelou vypredať Inchebu a aj to urobíte. Keď je prúser, musíš nájsť iné možnosti, ako to ďalej posunúť a to je obdivuhodné. Čiže aj napriek tomu, že nesúhlasím s tým festivalom, som vyslovene proti nemu (smiech) a vybral by som úplne iných interpretov, tak som veľmi rád, že je niekto taký optimista a zorganizuje ho. 

Miro: Mali sme párkrát debatu o interpretoch, čakal som, že mi dáš meno zo svojho súdka, a vybral si v zásade veľmi drahého interpreta.

Martin: Boli to Kula Shaker?

Miro: Nie, Kula Shaker by som zavolal okamžite.

Edo: Primus?

Miro: Primus.

Martin: To si pamätám, vtedy boli veľmi blízko hranice východnej Európy. Vieš čo bola škoda? Že sme nemali predprípravu. Keby sa na tom robilo od októbra, tak by si teraz smutne konštatoval, že si zarobil. Ukrajincov by si mal asi 2000, pre Poliakov by si musel písať navádzače po poľsky. Bola to skupina, ktorá mohla prísť do Prešova, na územie neutrálneho mesta tak, ako tu boli King Crimson. 

Miro: King Crimson bola frajerina. 

Dobrý festival si vybudoval svoje verné publikum. foto: smARTin

Ktorá položka je v rozpočte festivalu najdrahšia?

Miro: Tento ročník bude najväčšia položka béčkové pódium kvôli železu, ktoré je pod ním. A tá cena nemá nič spoločné s kapelami. Teraz mám na béčku železo, na áčku hliník, hoci som si hovoril, že nebudem robiť železné stejdže, ako to robia iné festivaly, pretože nemáme taký vietor, ani to nie je potrebné z iných dôvodov. Nám totiž prší každý rok a fúka spredu na pódium. To znamená, že je úplne jedno, aký budem mať stejdž, môže byť aj najvodotesnejší. Vtedy nehrá z bezpečnostných dôvodov ani jedno z nich. Keďže toho máme veľa každý rok, teraz bude vodotesný aj na béčku a céčko bude najvodotesnejšie.

Martin: Céčko som chcel, lebo tam nefúka vietor. 

Miro: Najdrahšie je teda železo. A potom druhá najvyššia položka je DPH. A elektrika. 

Pomohla by aspoň na nejaký čas znížená DPH pre kultúru?

Miro: Z rovnakej tržby by ti ostalo trochu viac peňazí aspoň na nejaký čas. Jasné, že máš náklady. To je vždy zložitý proces, lebo jedna vec je príjem s DPH a druhá výdaje s DPH. Chápem, že by sa to miešalo. Ale na to obdobie by ti z tržby ostalo o trochu viac a minimálne na niekoľko rokov by si mal väčší cash flow. Aj keď by si tú sumu nakoniec musel zaplatiť v závislosti od toho, ako by si mal riešený celý reťazec DPHčiek. Nie je to otázka, na ktorú sa dá odpovedať „z rýchlika“. Ale keď to porovnám s inými krajinami v Európe, tak sme najdrahšia krajina na DPH v kultúre.

Všetci ju majú nižšiu, ba niektoré štáty nulovú, napríklad Anglicko, ktoré už nie je v Európskej únii. Iné štáty myslia na kultúru a vedia, že tento segment nie je tak silné odvetvie ako iné, napriek tomu chcú, aby kultúra existovala, aj keď neprináša do štátnej kasy najväčšie príjmy. Vážia si kultúru, pretože má veľký prínos pre štát, ale nie s ohľadom na financie. Vážia si kultúru, chcú, aby bola zachovaná, aby existovala a preto robia všetko pre to, aby bola na čo najvyššej úrovni, aby dokázala pritiahnuť ľudí zo zahraničia a podporovala turizmus. Kultúra má väčšiu silu ako auto, ktoré vyrobíš a vyvezieš do zahraničia. Nikto nevie, kde si ho vyrobil. Ale keď niekto príde na Slovensko na festival, vie presne, kde bol.

Martin: Problém je iný a to, kam chceš s tým autom ísť. Máš auto a stále ideš iba po nejakej ceste. Lenže niekde sa musíš zastaviť. Je jedno, či na benzínovej pumpe, motoreste, niekde potrebuješ ísť na toaletu. A to je už kultúra. Ako ťa privítajú, ako sa k tebe správajú, každá jedna vec aj v McDonalde, každý jeden obal je kultúra, lebo to musí spraviť grafik a tak ďalej. Všade je kultúra a za to sa platí.

Očakával si, kam sa festival rokmi posunie?

Miro: Nemôžem povedať, že sa stalo niečo veľké. Sme na Slovensku, Dobrý festival je vnímaný ako jeden z najväčších festivalov u nás, to je fajn, ale neviem, či je na Slovensku tak veľká konkurencia, aby sa to nemohlo stať. Prešov je veľké mesto, tretie najväčšie na Slovensku, veľká spádová oblasť, a festival narástol do svojej veľkosti.

Ako si skladal program pre tento ročník?

Miro: Tým, že prišla pandémia, niektoré kapely som už v roku 2020 bookol na 2023, lebo nebolo jasné, kedy budú môcť fungovať. Nevedeli sme to pri niektorých kapelách odhadnúť. Orphaned Land sa ozvali začiatkom tohto roka, že prídu v lete. Ale  všetky ostatné metalové kapely som prebookoval na rok 2023. Základ mám ale rovnaký: pozvýam IMT Smile, Chiki liki tu-a, Heľenine oči a napíšem si svoje metalové skupiny, ktoré sa mi páčia a tie oslovujem. Prejdem si s bookingvými agentúrami, kto bude hrať tento alebo budúci rok v našom termíne. 

Novinka v programe je reggae stejdž.

Miro: Jeden ročník sme tento stejdž mali ako pokus a zapáčil sa mi. Zmenili sme mu miesto, upravili, ako bude vyzerať a myslím, že  bude super.  Je to malá scéna, verím, že poteší reaggae a dub step komunitu, ktorá k nám chodí. Nie som „reggae festival“, ale keďže túto hudbu počúvam a mám rád, má aj tento hudobný štýl svoje zastúpenie v programe. 

Dobrý festival je o subkultúrach. 

Primárne vyberám zo slovenských skupín a potom vyberám zahraničné mená. Nemám ambície spraviť festival a pozvať na neho U2. Keď mám obdobie, že počúvam niektorú skupinu, tak ju aj zavolám na festival. IMT Smile, Chiki liki tu-a a Heľenine oči sú stálice, ku ktorým pridávam drum’n’bass, ktorý mám rád a je v zásade v programe od úvodu festivalu. Každý rok hľadám interpreta, ktorý stál pri začiatkoch D’n’B štýlu a je podstatný, svetový dídžej. Preto som tento rok pozval Andyho C, ktorý je tento rok headlinerom na Glastonbury. D’n’B dídžejov hľadám cielene aj niekoľko rokov dopredu. Väčšinu starších sme už mali, novších ešte nie. Počítam aj s tým, že niektorých postupom času zopakujem. Boli tu London Electricity, Goldie, Roni Size.

Metal bol kedysi o mladých, amatérskych kapelách, postupom času som začal bookovať veľké mená. Nie sú to áčkové hviezdy, pretože ako metalový fanúšik asi nechceš vidieť Slipknot na festivale na Delni. Primárne chceš vidieť ich vlastný koncert. Mám rád metalovú subkultúru, ale veľké skupiny si zaslúžia hrať svoje koncerty. Keby som vzal veľmi veľkú skupinu, musel by som zmeniť koncept celého festivalu. Kapela by musela mať veľké zázemie a z malého rodinného festivalu by sa musel stať veľký festival. Pre nich by som musel postaviť veľký stejdž, čo technicky nie je problém, ale už by to vyzeralo čudne a vtedy by som začal narážať na problém, či je to veľké alebo malé, či mám dosť elektriky, aj keď teraz idem na agrerátoch. Možno niekedy…, ale Dobrý festival má podľa mňa ostať na európske pomery malý, rodinný festival. 
Nechem robiť veľký festival, pri ňom sú úplne iné problémy. Chcel by som hrať veľké koncerty s našou kapelou IMT Smile, ale pri festivale mi stačí, že je malý. Zároveň ako návštevník festivalov mám rád určitý druh festivalov, preto Dobrý Festival vyzerá tak, ako vyzerá. Niektoré festivaly nemám rád, preto niektoré prvky, na ktoré sa ľudia pýtajú, u nás nenájdu, lebo sa mi nepáčia. Robím taký festival, na aké chodím. 

Ktoré prvky máš na mysli?

Miro: Chcem, aby sa striedali pódiá, nasledovali po sebe nezlučiteľné žánre, aby po IMT Smile išla Sepultura, po Desmode London Electricity a podobne. To chcem a tak to mám rád. Nechcem robiť festival o jednom žánri. Na to sú žánrové festivaly. Zároveň je to festival pod stromami, lebo nechcem, aby bol na prázdnej ploche. Chcem, aby bol v prírode a pri vode, nech je v tom kúsok dovolenky. Delňa je skvelý priestor. 

S kolegami si dávate záležať aj na vizuále jednotlivých pódií. Čo ste vymysleli pre tento rok?

Tanečný stage dostal iný dizajn. Prišiel nový partner, prinesú nám hardvér, ktorý bol už aj na Let it roll, veľmi sa nám páči. Stan som nemal veľmi dlho, tento stejdž bol pôvodne naplánovaný inak. Vyskúšali sme si to na Waldovej svadbe, ktorý nám dodáva techniku pre festival aj kapelu. Waldova svadba bola jeden veľký stejdž. Zastrešili sme celé pódium v prešovskom amfiteátri, všade boli svetlá. Stoly boli z nivtecových dosiek. Vázy a ozdoby boli z rôznych vecí, ktoré má Waldo v sklade, obopínané káblami, čo fungovalo svietilo, využili sme aj vyradené kusy.

Martin: Zmenil amfiteáter na niečo úplne iné. Prišiel som im zagratulovať, už sa to chýlilo k záveru, rozprával som sa s nevestou a prišiel Waldo: “Tak čo miláčik, už pôjdeme? Lebo zajtra staviame (pódium) v Košiciach.”

Miro: Kvôli Waldovej svadbe sme preložili náš koncert na sobotu. Volali mi, aby sme hrali v piatok, ale povedali sme, že nemôžeme, lebo sa Waldo žení. Tým pádom Waldo dal tú istú obetu a išiel zo svadby spraviť náš koncert. Waldo aj navrhoval, že spravíme v jeden deň svadbu aj koncert, že odbehneme na obrad, a potom sa odohrá vystúpenie. Jasné, že sme náš koncert presunuli.  

Martin: Walda poznám, je to človek, ktorý ľuďom veľakrát podržal chrbát, preto viem, že sa tí ľudia za neho postavia kedykoľvek. 

Najväčšie požiadavky na techniku?

V zásade IMT Smile. Zahraničné kapely, ktoré k nám chodia, nemajú veľké požiadavky na techniku, pretože my ju máme na pomerne vysokej úrovni. Keď nám niekto pošle požiadavku na lineárny systém alebo nejaké konkrétne pulty, chce tie isté, čo tam máme. Nemusím si nič požičiavať. Riderové veci máme všetky, plus-mínus maličkosti. Tento rok si musím požičiať backline, čo sa dlho nestalo, lebo väčšinou si kapely nosia svoj. Gary Moore prišiel na tourbuse a veci mal v jednom kamióne. Teraz prvýkrát beriem backline od Hula, ktorý má dva týždne po sebe festivaly. Pre Eluveitie musíme priniesť všetko. Orphaned Land zas dávame celú našu techniku vrátane pultov, v porovnaní s Eluveitie nemajú tak zložitý backline. My máme všetko svoje a ostatné kapely tiež. Hlavne kombo, ktoré má Maťo (Višňovský), sa nedá ničím nahradiť. To by nemal svoj zvuk, ktorý je nenahraditeľný a s iným kombom ho nespravíš. 

Všetky svetlá berieme zo skladu od Walda. Máme málo dosák, časť si požičiavame na tanečný parket. Preto hovorím, že nie sme veľký festival, plus nie každý organizátor má kamión vlastného aparátu. 

Celý ročník som sa snažil postaviť tak, aby sme prežili a použili sme náš aparát, aby aj ľudia, ktorí s nami robia, robili na festivale, nech nemusím volať ľudí z iných miest. Je podstatné, že to robia naši, a že títo ľudia budú mať prácu. Musel som prepustiť 45 ľudí (počas pandémie), ale troch som už znova zamestnal. Maličkými krokmi ideme hore. Teším sa, že prídu naši technici, s nimi ďalší a na konci dňa, keď sa nám podarí prežiť a táto „špeciálna“ vláda zase niečo nevymyslí, verím, že to dáme. Snažím sa všetko nastaviť tak, aby sme všetci mali prácu. Tak, ako sa Poliaci snažia udržať seba. V minulosti som sa veľmi rád stretol s poľskými dodávateľmi, aj sme spravili spolu nejaké ročníky, majú veľmi super veci. U nás také nie sú a pre Prešov je to blízko. Tento rok ale nie je na to, aby som dával prácu poľským technikom, keďže potrebujeme dať prácu našim technikom. Snažíme sa všetko spraviť u nás, regionálne. 

Aký bol návrat pre tím k príprave akcie?

Chlapci sa toho chytili dobre. Dva týždne pred akciou sme mali pripravených 60 – 70% areálu, čo je veľmi rýchlo. Tešia sa, že robia festival, v tíme máme veľa mladých ľudí, nových ľudí, pretože „starých“ som nezískal. Odišli preč, niektorí nám vraj prídu pomôcť na festival. Zatiaľ som ich nestretol, a keď ich tam uvidím, budú robiť na akcii až v závere príprav a počas nej. Väčšina ľudí nám odišla do úplne iného segmentu, už nepracujú v kultúre  a mnohí mi povedali, že sa do tohto biznisu už nevrátia. Tí, čo robia, robia s nasadením a robia kompletne všetky koncerty IMT Smile aj festival. Majú toho pomerne veľa, pretože musia robiť všetko naraz. Tieto posledné dva týždne majú náročné a potom to už bude lepšie. 

Keďže nehráme veľa koncertov, robia naši technici na všetkom. Časť ich práce tvorí IMT Smile, časť nejaké festivaly, firemky, koncerty v Štiavnici (Miro Tásler prevádzkuje okrem prešovského amfiteátra aj amfiteáter v Banskej Štiavnici, pozn. red.), prípadne robia pre agentúru Vivien Offline festival v Bratislave a ďalšie ich podujatia. 

Každý z nás, kto niečo robí, sme sa snažili spojiť sily a zamestnať stále tých istých ľudí, aby mali prácu. Verím, že sú radi, že majú prácu a niekto na nich myslí. Riešime aj to, aby mali catering aj na stejdži. Snažíme sa aj o to, aby ľudia (organizátori) na Slovensku mysleli na to, že technici majú mať tiež svoj servis, tak ako kapely. Verím, že sa to časom podarí.

text: Edo Kopček
foto: archív IMT Smile (titulná)