20 rokov kapely Gloom: Ženský element je pre našu hudbu veľmi dôležitý

Slovenská metalová kapela Gloom už túto sobotu 11. septembra oslávi 20 rokov na scéne koncertom v prešovskom hudobnom klube Stromoradie. Prinášame rozhovor z nášho podcastu s bubeníkom s textárom Radoslavom „Jussym“ Priputenom. 

Aké je to pre teba byť po roku v tomto priestore? Vynorili sa ti nejaké spomienky?

Spomienky spred roka sú krásne, mám to ešte v živej pamäti, pretože to bol na dlhý čas posledný koncert. Takže mám len tie najlepšie spomienky. Aj odozvy od ľudí boli vynikajúce. Bola to akcia, ktorá sa podarila.

Takže si vedel, že ak 20 rokov, tak opäť tu? Čo ste si pripravili?

Chceli sme niečo vymyslieť. Dali sme si métu, že by bolo dobre osláviť 20 rokov, aj keď kapela nehrala celých 20 rokov. Boli tam aj nejaké prestávky, ale v roku 2011 som to dal do pohybu ako svoj projekt. S chlapcami z kapely sme sa dohodli, že by sa patrilo osláviť 20 rokov na Stromku, kde je super atmosféra, super klub. A dúfam, že to bude ešte lepšie ako minulého roku. Veľmi sa tešíme.

Minulý rok ste v  Stromoradí predstavili aktuálny album, vtedy absolútnu novinku Awaken. Predpokladám, že pri tejto príležitosti pôjde o prierez albumov Nostalgia, Catharsis a Awaken.

Áno, máme pripravený program tuším na hodinu až hodinu a pol a bude to prierez všetkých troch albumov. Môžem povedať, že máme pripravené aj nejaké prekvapenia, ale uvidíme, ako to vypáli. Nechcel by som prezrádzať viac, ale určite sa máte na čo tešiť.

Poďme ešte k aktuálnej platni Awaken. Album ste vydali pod hlavičkou Slovak metal army. Juraj “Immortal“ Haríň nás minulý mesiac opustil. Zároveň ste prišli o vydavateľa.

Poznal som Jura 28 rokov. V roku 1993 som bol na vojne v Ružomberku, odkiaľ Juro pochádzal. Pomáhal mi v začiatkoch s INSEPULTUS, čo bola moja prvá death metalová kapela, jedna z najstarších na Slovensku. Čo na to povedať? Je to situácia, ktorú keď človek nezažije na vlastnej koži, tak… Jednoducho stále to predychávame, lebo album sme kvôli kovidu vydali s oneskorením. Začal sa promovať, s Ďurom sme boli v dennodennom styku, urobilo sa promo po svete.Venovali sa mu rádiá, časopisy atď. V jeseni sme natočili klip k pesničke Hollow. A jeseň dopadla, ako dopadla. Povedali sme si, že sú veci, ktoré človek v živote neovplyvní, išli sme maličkými krokmi a verili sme, že raz nastane stav, keď sa to upokojí a my budeme môcť robiť čo najlepšie promo pre kapelu. Do toho prišla minulý mesiac tá nešťastná udalosť. Sám to veľmi ťažko nesiem, pretože na jednej strane máte človeka, ktorého poznáte ako kamaráta, a na druhej strane je to vydavateľ. Je ťažké to predýchať. Neviem ako to bude ďalej so značkou Slovak metal army, veci sú, myslím, ešte horúce. Album ostáva a čo sa týka proma a ďalších vecí, zatiaľ je všetko úplne na nás. Ale neviem, či sami dokážeme urobiť takú kvalitnú promotion, pretože Juro bol v tomto smere jednička.

Čo sa týka koncertovania Gloomu, máte v pláne aj ďalšie koncerty?

Tohto roku sme hrali jednu akciu v Martine, potom na Sninských jazerách a toto je tretí koncert. Zo skúseností z minulého roka vieme, že nie je problém nasekať dátumy koncertov a začať ich promovať. Horšie je, keď sa akcie odvolávajú a vzniká chaos a nervozita. V dnešných časoch je ťažké niečo organizovať. Uvidíme, ako sa situácia vyvinie, a keď bude šanca urobiť nejakú akciu, tak určite do toho pôjdeme. Ale koncert k 20. výročiu je zatiaľ náš posledný koncert.

Posledný rok-dva dosť veľa kapiel oslavuje okrúhle výročia, či už je to 20, 25, 30 rokov. Čím to podľa teba je, že aj veľa vašich kamarátov, muzikantov, dokáže takto dlho existovať?

Je to veľmi pekné. Myslím, že každý, kto hrá na undergroundovej báze, je vďačný za každú príležitosť zahrať si. Ďalšou dôležitou vecou je pasia. Poznám veľa ľudí, ktorí to hodili do koša, že už nechcú mať nič spoločného s muzikou. Na druhej strane poznám ľudí, ktorí sa tlačia, chcú hrať aj za cenu výmeny muzikantov v kapele, čo je aj môj prípad. Toto je diagnóza, to je vec, ktorú sa ťažko naučíte. Musíte to mať v sebe. A ak milujete hudbu, píšete knihy alebo robíte umenie či nejakú aktivitu, tak chcete, aby vás to napĺňalo, aby to išlo ďalej. V tomto smere sa teda nečudujem, že títo ľudia a tieto kapely niečo oslavujú. Je to troška zadosťučinenie a poteší to hlavne ich fanúšikov alebo okruh ľudí, ktorí ich majú radi.

Z metalovej scény na Slovensku cítim niečo rodinné, že aj fanúšikovia vedia veľa o členoch kapiel, a naopak, že kapely poznajú svojich fanúšikov. Máš tiež podobný pocit?

Rocková alebo metalová hudba má svojich ľudí, svoje zázemia, ale nikdy to nebude prúd, ktorý bude udávať smer v hudbe, respektíve aspoň nie, čo sa týka nejakých ziskov atď., aj keď existujú kapely, ktoré sú vlajkovou loďou niektotého štýlu. Už 30 rokov som v tejto brandži, pôsobím na scéne a počúvam túto hudbu a stále sa stretávam s nejakými narážkami či odsudzovaním, pozeraním zvrchu. Práve toto nás robí silnejšími – že tá minoritná časť ľudí je ako rodina. To je veľké plus, veľká devíza, ktorú si práve títo ľudia, ktorí nerozumejú tejto hudbe a subkultúre, neuvedomujú.

Keď sa pozrieme na kapely, na tvojich kolegov na scéne, vnímaš v ich tvorbe nejaký kvalitatívny posun?

Rozhodne! Často som dostával túto otázku. Myslím si, že je tu veľký potenciál. Už keď sme s kapelou INSEPULTUS začínali v roku 1990, stará death metalová slovenská scéna, ale aj tá dnešná je na tom niekedy kvalitatívne lepšie ako niektoré zahraničné kapely, ale nechcem nikoho uraziť. Myslím si, že tam vidno posun. Už aj moderná technológia prináša veci, o ktorých sme pred dvadsiatimi piatimi rokmi mohli len snívať. Aj to prispieva k tomu, že kapely, nahrávky a všetko okolo je profesionálnejšie a lepšie a po kvalitatívnej stránke na veľmi dobrej úrovni. Slovenská metalová a rocková hudba napreduje a vždy príde niečo, čo vyskočí. Je to na dobrej ceste. Aj s tým, že ako hudobníci, ktorí musia chodiť do roboty od šiestej do štvrtej, čo sú diametrálne odlišné podmienky pre hranie ako v zahraničí, tak to stojí za námahu.

Každá kapela má veľa momentov, ktoré ju niekam posunú. Ako jeden z takýchto významných momentov považujem to, že sa k vašej kapele pridal spevák Martin Pazdera na platni Catharsis a Awaken. Pritom Gloom je autorsky tvoja a Igorova kapela. Vnímate mladícku energiu, ktorú priniesli ostatní členovia?

Určite! Martin je momentálne frontman. Keď som začínal s Gloomom, neviem, či mal vôbec 13 rokov, nič netušil o tejto kapele. Ale jeho príchodom v roku 2014 išla laťka výrazne hore a odozvy naňho sú vynikajúce. Nesmiem opomenúť Mira Maľcovského z kapely Alter Ego, ktorý je už aj naším stálym členom. Som veľmi rád, že som takých ľudí zohnal, lebo v kapele musí byť symbióza. Každý je nejaký, ale v základe, v celkovom myslení musíte byť pre kapelu zapálení. A oni priniesli do tejto kapely to, čo som potreboval, sú zodpovední aj na hráčskej úrovni a sú odo mňa o dosť mladší. Takže niekedy vznikajú veľmi zaujímavé situácie – keď poviem, že nejaký album z roku 1995 a oni na to: Bože, to som mal 4 roky.

Gloom som založil v roku 2001 ako svoj projekt po rozpadnutí Insepultusu. Nechcel som z toho robiť kapelu, ale to je už choroba muzikantov. Urobíte nejaké skladby a chcete ísť hrať. A keď chcete ísť hrať, potrebujete živú zostavu. Boli sme s Igorom sami a potrebovali sme basu, a hlavne spev, ktorý bol kameňom úrazu, až kým sme pre prvý album Nostalgia našli Mariána z kapely Frown. Potom sme dlho hľadali, až nakoniec prišiel Martin, takže budem sa opakovať, ale som vďačný, že som sa s nimi v živote stretol.

Katka Knechtová, ktorá účinkovala na vašom debutovom albume, tiež povedala v našom podcaste, že pravý muzikant bude vždy chcieť hrať. Ako to vidíš ty?

Každý hovorí, že si hrá pre seba v garáži a nič ho nezaujíma. To nie je pravda, muzikant často klame sám seba. Potrebuješ nejaký feedback, odozvu a ty si sám povieš, že toto je dobré sólo a som dobrý gitarista. Aj mne sa to stalo. Ale bol problém nájsť ľudí, správnu zostavu so správnou symbiózou. V prvej zostave sme boli dokonca šiesti. A 6 ľudí v kapele, to môže potvrdiť každý, kto mal kapelu, je niekedy problém. Teraz sme už len dvaja a je to super, aj keď by sme privítali stáleho klávesáka.

Aké sú zásadné momenty Gloomu, o ktorých by si povedal, že patria k zásadnej histórii tejto kapely?

Tých vecí je viac. V prvom rade, keď sme ešte v roku 2003 vydali Nostalgiu, ktorú sme točili v (PHtskom) štúdiu a CD vyšlo v (ruskom?) vydavateľstve MysticEmpire. Tam sme hrali nejaké koncerty v Poľsku. Niekedy v 2004–2005 sme už mali spriaznené kapely, čo na Slovensku vôbec neexistovalo, takže tam sme zažili celkom príjemné veci. Hrávali sme, čo len prišlo, bol to predsa len trošku mäkší metal… 

To je čaro originálnych akcií, pri ktorých sa spájajú nespojiteľné kapely.

Točili sme v štúdiu a Katka Knechtová tam spievala Death romance, skladbu na našom albume. A neskôr po comebacku prišli také momenty, ktoré dnes až obdivujem a pýtam sa, ako sa to mohlo stať. Tuším, že v roku 2017 prišla do kapely Baška Petrašová a my sme v tom roku boli predskokanmi XIII. Století v Bratislave a v Banskej Bystrici, čo boli ich jediné koncerty na Slovensku po asi pätnástich alebo desiatich rokoch a bolo to masakrálne. Boli to zimomriavky.

V bystrickom klube Tartaros?



Áno, Tartaros. To bola jedna z vecí, ktorá s nami zahýbala. Vtedy sme ako kapela išli na „plné gule“, urobili sme prvý klip Fatal trust, čo bola pre nás prvá skúsenosť. A v roku 2018 sme robili predskokanov kapely Crematory vo Vrútkach v Mlyne. To sú medzníky v živote kapely, na ktoré nezabudneš, veci, ktoré s tebou trochu emočne zahýbajú, lebo Crematory je legendou gothického metalu. No a potom sú tu akcie a festivaly v Poľsku, Čechách, kde sme stretli množstvo kapiel. Vždy je niečo, na čo sa oplatí spomínať. Nesmiem zabudnúť ani na celý rad recenzií na naše albumy, či už zo zahraničia alebo z domácej scény. To je veľmi veľký balík vecí, na ktoré som dosť hrdý.

Zaujali ste kapelu Crematory a boli tam náznaky na možnú širšiu spoluprácu.

Ako to je?

Sme v istom kontakte, sem-tam si napíšeme buď so spevákom Felixom Stassom alebo bubeníkom Markusom. Veľmi sme ich zaujali, majú aj naše albumy. Teší to a hreje pri srdci, veď ide o takú kapelu. Keď tam s nimi sedíš pri poldeci, a Felix ti povie, je to super… Hrali sme dokonca cover Wicked Game a Markus povedal, že to bolo jedno z najlepších živých hraní tejto piesne, čo nás veľmi potešilo. Vravel, že nás berie na turné, ale to sme brali s rezervou. Keď človek nie je priamo v ohnisku, už to ostane vo forme písania, mailov alebo chatu. Myslím si, že na to do konca života nezabudnem. Ten zážitok, že v roku 1994 som ich mal nahratých na kazete, a zrazu o nejakých 14 rokov si spolu zahráme, to pochopí len muzikant.

Takisto silným momentom v hudbe Gloom je ženský element. Robíte aj na nových veciach alebo minimálne o nich uvažujete? 



Určite, ženský element má pre našu hudbu veľmi dôležitú úlohu. Myslím si, že v tomto štýle to nie je povinnosť, ale vytvára to scenériu a atmosféru. Na novom albume Awaken sme poprosili o vokály špičkovú speváčku Marcelu Jurčenkovú. Pôsobí v Prešove s kapelami Stopa, Darkmood, čo je tribute Depeche Mode. Na Catharsis sme spolupracovali s Natáliou Bučkovou a na Nostalgii bola Katka Knechtová. Vyšlo to super, neuveriteľne to znelo ešte ďalších pár rokov, lebo nikto nechcel veriť, že je to ona. Ale aby som sa vrátil k tomu ženskému elementu, je to súčasť tohto štýlu, nie je to vždy smerodajné, ale pasuje to tam, a keď píšem texty a sú tam nejaké dialógy, tak je jasné, že to musí to byť žena verzus muž. Na Awaken sme použili ženský vokál v širšom spektre. Som si istý, že ženský element využijeme aj na ďalšom albume, na ktorom ešte nepracujeme, ale už sa pomaličky chystáme.

Mám rád gothic metal, ale nemám pocit, že by Gloom bola gothic metalová kapela. Ste metalová kapela?

Vždy hovorím, že sme melancholic metal. Škatuľku „gothic metal“ používame pre lepšie určenie alebo preto, aby to bolo viac pochopiteľné. Neviem, kto to vytvoril, či to boli nejaké masmédia alebo ľudia pohybujúci sa v tomto smere, ale začala sa používať škatuľka „gothic metal“. Bolo to silné obdobie. Traduje sa, že to začala kapela Him, aj keď ja si to nemyslím. Takže sme si osvojili nejakú škatuľku. Ale teší ma, keď povieš, že sme metalová kapela. Keď sa ma niekto opýta, akú mám kapelu, poviem Gloom. Čo to znamená? Poviem melanchólia. A čo hráte? Hráme melancholickú, smutnú hudbu.

 Nechápu, prečo hráme takú smutnú hudbu. Hovorím, že keď sme Gloom, tak musíme hrať smutnú hudbu, nemôžeme spievať o dáždnikoch, lete a bazénoch. Udomácnilo sa to tak, že Gloom je gothic metal. V časopisoch ťa recenzenti musia k niečomu priradiť, ide o zjednodušenie. Ale nech. Nech je to pre ľudí čitateľné, nech si osvoja nejaké správy o tejto kapele, aby sa im ju možno lepšie spoznávalo.

text: Edo Kopček
foto: archív Gloom