Adrián Líška pripravuje autorský album s medzinárodným obsahom

K hudbe sa dostal už ako jedenásťročný, keď sa začal učiť na bicie. V Novom Meste nad Váhom ho rodičia prihlásili do ZUŠ a on sám vraví, že toto obdobie bolo pre neho hudobne extrémne formujúce. Dnes je Adrián Líška jedným z najvyhľadávanejších producentov. Momentálne pracuje na treťom albume Emmy Drobnej, ktorý bude vychádzať tento rok. 

Adrián Líška. Foto – archív Adrián Líška.

Viem, že skôr, ako si sa stal producentom, si hrával v kapelách. O aké kapely šlo?

Tých kapiel bolo nespočetné množstvo práve kvôli počtu kapiel v Novom Meste a okolí. V čase, keď som mal jedenásť, tam bolo možno aj šesťdesiat kapiel, čo je na mesto s približne 20-tisíc obyvateľmi masaker. V mojom dospievajúcom období som sa vedel ocitnúť naraz aj v ôsmich kapelách. Žánrovo to bolo od metalu cez punk až po pop a disco. Boli to skôr menej známe lokálne kapely, ktoré dnes už neexistujú, ale napríklad s Jakubom Kačicom a Martinom Štefánikom, s ktorými som v tej dobe mal kapely, dnes hráme v kapele Emmy Drobnej. To obdobie ma formovalo asi najviac. Zažil som skvelú dobu, v ktorej akákoľvek neznáma kapela plná stredoškolákov obchádzala menšie kluby po celom Slovensku a Česku, neskôr aj Maďarsku a Nemecku, iba za cestovné náklady. V každom meste prišlo najprv desať ľudí, na ďalší raz päťdesiat a na ďalší aj dvesto. Neskôr, keď som žil v Bratislave, som popri začiatkoch v produkcii ešte hrával v kapele General Foxx a v kapele Emmy Drobnej, v ktorej som dodnes. Momentálne som aj súčasťou kapely OuOus.

Prejdime teraz od kapiel, v ktorých si hrával a hrávaš, k hudobnej produkcii, ktorej sa venuješ prioritne. S kým aktuálne spolupracuješ?

Momentálne sa najviac producentsky a mixážne venujem tretiemu albumu Emmy Drobnej, ktorý bude vychádzať tento rok. Ďalej sú to Emma Smetana a Jordan Haj, Erika Rein, menej známy, ale skvelý spevák Simon Hurton, taktiež Alya a začínam teraz spoluprácu s raperom a komikom zo Silných rečí Ivanom Kostrom. Pred nejakým časom som mal stretnutie s Júliou z projektu Waterbased, s ktorou by som mal pracovať na nejakých nových veciach. Prednedávnom som spolupracoval napríklad aj s Blanch, čo bol pre mňa prvý album v úlohe producenta.

Čo sa týka produkovania, zmenilo sa niečo? Tvoríš teraz inak ako na začiatku?

Nemyslím si. Možno sa trochu zmenil môj prístup k veciam. Pred nejakou dobou som sa aktívne snažil hľadať cesty, ako spraviť čo najschopnejšiu popovú skladbu, ktorá sa uchytí v rádiových rotáciách alebo bude mať dobré čísla. V poslednej dobe sa mi nechce až tak do projektov, z ktorých mám pocit, že je to v prvom rade očakávané. Akoby sa mi v hlave trochu zmenila filozofia. Nehľadám, ako viem skladbu dostať do mainstreamovej krabičky. Skôr hľadám, kam sa chce dostať skladba samotná tým, ako je napísaná. Ak vidím, že z nej môže byť popový hit, tak by som nemal proti tomu bojovať, ale podporiť to. V opačnom prípade sa ju tam ani nesnažím dostať. Toto je asi najväčšia zmena oproti môjmu premýšľaniu nad produkciou v minulosti.

Čím je Adrián Líška charakteristický ako umelec a ako človek?

To je veľmi ťažká otázka, na ktorú by možno lepšie odpovedali iní. Môžem ale povedať, aký sa snažím byť. Chcem si držať rozhľad v čo najväčšom možnom žánrovom zábere a popritom si budovať vlastný vkus. Taký, na ktorý sa budem vedieť spoľahnúť aj vo chvíľach, keď si nebudem istý, ktorým smerom mám ísť. Snažím sa pracovať na svojom hudobnom aj osobnostnom sebavedomí, ale tiež si držať čo najvyššiu možnú mieru pokory. Snažím sa v spoluprácach uprednostňovať individualitu umelca alebo umelkyne pred mojím vlastným názorom. To vie byť často ťažké. Myslím, že to tak vníma veľa producentov a producentiek, ale je to zároveň aj to najdôležitejšie, preto si to často vedome pripomínam.

Ako vzniká spolupráca medzi hudobníkom a producentom? Ako sa o tú spoluprácu potom treba starať?

Dlhodobo moje spolupráce vznikali tak, že niekto, kto mal skladbu, ktorú potreboval akýmkoľvek spôsobom spracovať, či už aranžérsky, mixážne alebo inak, mi napísal a povedal, čo odo mňa chce. Povedali sme si, akým smerom to má ísť a spolupráca bola na svete. V poslednej dobe sa ale viac a viac snažím, aby tejto spolupráci predchádzal dlhší rozhovor na filozofickejšej rovine. Aby sme obaja vedeli, prečo ideme robiť to, čo ideme robiť, aká je v tom myšlienka alebo nejaký koncept a čo tým chce byť povedané. Vieme tak prísť na to, či ja pre daného umelca/umelkyňu viem byť ten pravý na spoluprácu, či si budeme rozumieť a tak ďalej. A myslím, že o tento vzťah sa potom treba starať úprimnosťou v akomkoľvek bode a v akomkoľvek zmysle toho slova. Či už úprimnosťou v komunikácii alebo úprimnosťou k danému dielu. To je tá najdôležitejšia vec. Najradšej spolupracujem s ľuďmi, s ktorými sa mi podarí vyvinúť si ten druh vzťahu, že keď prídu do štúdia a príde otázka ako sa máš?, nasleduje dlhý rozhovor, pri ktorom vieme zabudnúť, ako dlho v štúdiu už sme a nastane príjemná atmosféra, pri ktorej vieme zdieľať svoje názory, skúsenosti a kľudne aj momentálne životné udalosti. Keď tak nad tým teraz rozmýšľam, je to zaujímavý druh kamarátstva. Síce spolu nechodíme raz za týždeň večer na pivo, ale keď sa stretneme v štúdiu, tak si povieme čokoľvek.

Sú podľa teba slovenskí interpreti kvalitní? Čo im chýba alebo nechýba, prípadne v čom sú iní ako zahraniční?

Sú kvalitní. Jednoznačné a obrovské áno. Som presvedčený, že na našej scéne je extrémne množstvo kvalitných umelcov a umelkýň, ktorí z veľkej časti doplácajú iba na to, že náš domáci trh je malý. Export kvôli tomu veľmi neexistuje a nejaká hudobná infraštruktúra nám tu pomaly zomiera. Ak by som mal vymenovať moje najobľúbenejšie veci, tak je to určite Fallgrapp, Fvlcrvm (ktorého vnímam ako najlepšieho slovenského producenta), Erika Rein, Quatro Emocione, Billy Barman, Meowlau a Val, Lash a Grey. Katarzia vydala minulý rok album, pri ktorom vždy plačem (smiech). Pustil som sa do menovania a teraz mi je ľúto každého, kto mi nenapadol. Mladú hiphopovú scénu máme extrémne silnú a to s takým výtlakom – čo sa týka čísel – že v ktorejkoľvek krajine nám to môžu závidieť. Na Instagrame mi nedávno písal jeden mladý raper z Arizony, že sleduje našu scénu a že je jeho snom hrať na Slovensku.

Nerád by som rozvíjal smer, v čom je naše domáce interpretstvo iné ako zahraničné, pretože si myslím, že v tomto je veľké mínus nášho zmýšľania. Vnímame sa ako nejaká uzavretá časť sveta, kde sme my a potom je ten ostatný svet a to je škoda. Dokiaľ budú v médiách vychádzať články ako Máme na Slovensku novú Arianu Grande alebo Billie Eilish, alebo nejaký podobný nezmysel s prirovnaniami k svetovým umelcom a umelkyniam, tak sa nikdy nebudeme mentálne cítiť súčasťou sveta. Napríklad si myslím, že najväčším snom mladého hiphopového beatmakera/beatmakerky by malo byť mať placement na albume akéhokoľvek amerického, britského, či španielskeho rapera. Mám ale pocit, že mladá generácia producentov už na veci nazerá presne takto a to je dobré. Asi to znamená, že sa mentálne posúvame viac do premýšľania, že sme súčasťou sveta a nie prílepkom ku svetu niekde v strednej Európe.

Je podľa teba ťažké presadiť sa na Slovensku? Bolo to ťažšie pred rokmi alebo  teraz?

Ťažko povedať. Áno aj nie. Myslím si ale, že dobrá hudba, ktorá si drží svoju kvalitu dlhšie, ako len pár singlov, si miesto medzi ľuďmi skôr či neskôr vždy nájde. Závisí aj od toho, čo pre každého osobne znamená presadiť sa. Pre niekoho sú to plné koncerty a pre iného veľké čísla na sociálnych sieťach. Myslím, že je škoda, že sa práve pomaly prestáva s koncertovaním. Veľa interpretov a interpretiek, s ktorými som sa rozprával, má pocit, že treba vydať úspešný singel, mať veľké čísla na YouTube a až potom spraviť koncert, na ktorý príde veľa ľudí. Len ono to tak väčšinou nie je. A potom, keď im príde na koncert ľudí málo, snažia sa spraviť ešte lepší hit a na nejaký čas zanevrú na koncertovanie. A pritom na tie koncerty začnú chodiť ľudia iba vtedy, ak koncertov daný umelec/umelkyňa bude robiť veľa. Je jasné, že je to finančne náročné a tie koncerty sú nejakú dobu bez honorárov, ale tak by to asi stále z nejakej časti malo byť. Asi to má nejakú dobu trvať. Keď sa pozrieme na slovenský mainstream, v rádiách stále počujeme najúspešnejšie skladby od kapiel, ktoré sú tu už minimálne dvadsať rokov. Vplýva na to samozrejme veľa aspektov, ako napríklad málo odvážna dramaturgia v rádiách. Z veľkej časti to je tým, že sú to kapely, speváčky a speváci, ktorí si tú cestu vyšľapali práve takto. V Česku tento princíp stále funguje. Väčšina mladého interpretstva v okamihu, keď majú prvé skladby, vyrazí na pódia a snaží sa komunikovať so svojím publikom a tvoriť si fanbase. Je to uzavretý kolobeh. Ľudia sú potom viac zvyknutí ísť večer na akýkoľvek koncert. Kluby tým pádom môžu fungovať a scéna žije. Samozrejme popri tom netreba zabúdať na to, že by sme si mali ako spoločnosť dávať pozor, kto drží ruku nad financovaním kultúry, pretože stále sme trh, ktorý nie je veľký. Malé kluby ponúkajúce menej masovú kultúru, ako je napríklad experimentálna hudba alebo iné menšinové žánre, bez podpory štátu a fondov neprežijú. Rovnako tak to platí aj pre tvorbu albumov. Ja by som naozaj veľmi rád pracoval s ľuďmi viac na albumoch než na singloch. Je tam väčšia možnosť niečo vyrozprávať a zvukovo objavovať širší svet možností, Chápem tiež, že náklady pre viac alebo menej začínajúcich umelcov sú neúnosné, a práve funkčné fondy by v tomto vedeli byť dôležitou súčasťou financovania hudobného umenia.

Čo plány do budúcna? Pripravuješ niečo?

Pripravujem svoj producentský album. Už na ňom pracujem dlhšie, pretože hlavne projekty iných ľudí musia byť vždy prioritou. Daný umelec to aj očakáva, ak mi za tú spoluprácu platí. Dúfam ale, že sa stále približujem ku dokončeniu svojho projektu. Bude sa volať Playground a jeho myšlienkou je, že by to mal byť akýsi networkingový album. Za posledné roky som narazil na veľa zaujímavých speváčok, spevákov, raperov a raperiek na sociálnych sieťach, ktorí sú z rôznych kútov sveta. Oslovoval som ich s ponukou spolupráce a oslovil som tiež ľudí, ktorí sú tu zo Slovenska a páči sa mi ich tvorba. Následne chcem s nimi pracovať na skladbách, ktoré možno nie sú úplne v ich primárnom žánri. Bol by som najšťastnejší, keby sa po vydaní tohto albumu na seba títo umelci a umelkyne z rôznych kútov sveta nakontaktovali a ďalej spolu tvorili, ak by cítili navzájom sympatie k svojej tvorbe.

Text: Barbora Repková
Foto: archív Adrián Líška