Od Zoznámte sa s Christinou Mantis: Šesťdesiate roky ma fascinujú svojou drzosťou a slobodou
Na prvý pohľad môže pôsobiť meno hudobníčky Christiny Mantis neznámo, no na hudobnej scéne nie je úplným nováčikom. Za pseudonymom sa skrýva basgitaristka Kristína Čopová z Košíc, pôsobiaca v minulosti vo viacerých hudobných formáciách. Pred dvoma rokmi sa rozhodla vydať cestou sólistky a k inštrumentu pripojila aj spev. Publikum na koncertoch ju nateraz poľahky identifikuje podľa gitary v ruke, neprehliadnuteľného zamatového saka a bosých nôh. Zo svojej originálnej tvorby publiku predstavila single Homeless a Set Me Free, ktoré by mohli byť súčasťou nejedného rockového album 60. či 70. rokov.
Prinášame ďalší diel podcastu Moja Muzika s Christinou Mantis, ktorý si viete vypočuť nižšie vrátane jeho editovaného prepisu.
➡️ Podcast Moja Muzika je súčasťou podcastov Denníka N. Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.
Muzika, ktorú tvoríš, dokáže na počkanie poslucháča preniesť do minulého storočia. Čím ťa obdobie 60. rokov fascinuje?
Aj keď som tú dobu osobne nezažila, vždy ma fascinovala svojou slobodou a drzosťou, ktorú prinášala. Samozrejme, baví ma aj jej móda či uletené outfity. Páčila sa mi spontánnosť, priam „hipisáckosť“ v hudbe 60. a 70. rokov. Svoju muziku v tom čase vydávali rockové kapely The Doors, Jefferson Airplane i Led Zeppelin. Inšpirovala ma, zároveň nadchla aj tvorba skupiny The Rolling Stones. Bola to hudba, ktorú počúvali moji rodičia, keď som bola malá.
Inšpirovali ťa hudobne aj ženské autorky, alebo prevažne mužské rockové legendy?
Formovali ma rôzni hudobníci. Od detstva som počúvala takzvaný „spotený rock“, ako ho teraz nazývam. Ide o klasický rock, ktorý sa dnes nosí skôr ako potlač na tričkách a jeho inšpirácia prichádza v riffoch. Ako som už spomínala, vyrastala som na klasických hudobných skupinách. Drzosťou aj bláznivým prejavom je mojím veľkým hudobným favoritom Iggy Pop. Počúvam tiež dosť súčasnej muziky. Medzi inými preferujem hudobníka Iana Svenonia, skupiny Black Lips, ale i americkú Shannon and The Clams. V oboch prípadoch ide o hudobné formácie, ktoré sú známe svojím vintage zvukom.
Predpokladám, že ako dieťa počúvajúce klasický rock si najprv vnímala spevavosť a melodickosť tvorby svojich obľúbených hudobníkov. Kedy si začala reálne vnímať texty?
Keď som bola mladšia, spočiatku sa mi páčili melódie piesní, ale predovšetkým ich vokály. Sama túžim mať okolo seba kapelu, ktorej členovia by spievali spolu so mnou, alebo mi robili už spomínané vokály. Prirodzene, textom mojich obľúbených kapiel som začala rozumieť až neskôr, keď som sa naučila jazyk. Dnes si ich texty čítam, a tak môžem hľadať inšpiráciu nielen v ich melódiách.
Pamätáš si na svoj prvý kontakt s hudbou?
Ak si správne spomínam, mohla som mať päť alebo šesť rokov. Rodičom som doma našla časopis, kde bol plagát kapely Kiss. Pôsobilo to na mňa celé zvláštne, ale nejako som nerozumela, na čo presne sa pozerám. Vďaka rodičom som bola hudbou obklopená neustále už od detstva.
Keďže si sa narodila po roku 1989, počúvali ste doma disidentov ako Kryla, Plastic People of the Universe a ďalších?
Ani veľmi nie. Povedala by som, že rodičia počúvali skôr americkú produkciu.
Akú úlohu zohrávala u vás doma hudba?
Otec spieva, ale nikdy sa tomu nevenoval profesionálne. Moji starí rodičia hrávali na ústnej harmonike a sesternica sa taktiež venovala spevu. Nikto z našej rodiny sa hudbe nevenoval na profesionálnej úrovni. Popravde, rodičov som svojím rozhodnutím venovať sa spevu prekvapila. Myslím si, že doteraz tomu trochu nerozumejú.
Čo bolo tvojím impulzom začať komponovať a stať sa hudobníčkou?
Od malička som hrávala rodičom divadlo, alebo som im spievala vymyslené piesne, dokonca vo vlastnom jazyku. Spolu s kamarátkou sme v školskej družine mali svoju vlastnú zbierku vymyslených skladieb. Ostatní spolužiaci potom mohli za nami prísť a my sme im spievali. Hrávali sme sa, že nám za to platia.
Niečo ako živý jukebox?
Áno. V detstve sme s kamarátmi robili rôzne hlúposti (smiech). Vždy som cítila, že ma priťahuje vystupovanie pred obecenstvom a do istej miery aj nejaká forma satiry.
Čiže Iggy Pop?
Taký Iggy Pop, áno.
Chrisitna Mantis. Foto – Howk studio
Študovala si hudbu na umeleckej škole?
Skúšala som, ale nikdy som štúdium nedokončila. Trvalo mi to približne tri roky. Výuka na mňa pôsobila výrazne systémovo, a tak som sa celému vzdelávaciemu procesu bránila. Nestotožnila som sa s prístupom, že musím hrať to, čo mi vopred vyberie niekto iný. Neskončila som ihneď, lebo patrím do skupiny ľudí, ktorí aj keď pocitovo vyhodnotia, že im niečo v živote nesedí, dokážu ešte istý čas vytrvať.
Venovala si sa spevu, alebo si sa učila hrať primárne na niektorom hudobnom nástroji?
Najprv som sa venovala štúdiu gitary. Neskôr sme potrebovali do školskej kapely obsadiť pozíciu basáka. Z donútenia, ale napokon aj veľmi prirodzene, som začala hrávať na basgitare čo ma napokon chytilo.
Nezvažovala si, že Christina Mantis bude spievajúca basgitaristka?
Pôvodne áno. Počas môjho prvého koncertu s bubeníkom som niektoré skladby zahrala na gitare, iné na base. Precítila som nakoniec, že keď spievam, lepšie sa na pódiu uvoľním s gitarou.
Basu vnímaš ako sólový nástroj, alebo naopak, je vhodnejšia na doprovod?
Fúha, záleží v akom kontexte je basa použitá. V mojej tvorbe ju skôr využívam ako doprovodný hudobný nástroj.
Mám pocit, že u teba v kapele by si Jaco Pastorius veľa nezahral?
Musela by som ho sklamať, ale asi nie. (smiech)
Považuješ sa za intuitívnu hudobníčku, alebo potrebuješ na hudobnom nástroji pravidelne cvičiť, zdokonaľovať sa cez rôzne tutoriály a podobne?
Nerada používam slovné spojenie „cvičiť na hudobnom nástroji“, pôsobí to na mňa divne. V celom procese som skôr veľmi zvedavá a veľa sa učím prostredníctvom sluchu. Nie som tip, ktorý sleduje tutoriály, len počúvam. Keď sa chcem niečo naučiť cez dostupné platformy nájdem tam veľa možností a potom sa v nich strácam. Uprednostňujem svoj sluch, v ktorom hľadám odpovede, rovnako mi pomáhajú melódia so spevom. Všetko sa to snažím spájať do jedného celistvého balíčka.
Prvý raz som sa o tebe dopočul v roku 2020. Svoj debutový singel Homeless si vydala až vlani v septembri. Prečo to tak dlho trvalo?
Prechádzala som si postupne rôznymi tvorivými zmenami. Basu som vymenila za gitaru, začala som tvoriť vlastný hudobný obsah, a teda som začínala takmer úplne nanovo. Chcela som nahrávať a aj koncertovať, ale v podstate som nemala vlastnú produkciu. Najprv som si musela všetko usporiadať a zbaviť sa zároveň určitej pózy. Musela som sa osobnostne vyvíjať, alebo presnejšie zahodiť moje staré ja. Na môj debut pôsobilo a stále pôsobí viac faktorov, nielen technických, ale aj ľudských.
Avizoval som, že tvoja hudba pripomína 60. roky. Ako tvoríš? Mal by to byť riff, alebo sloha?
Väčšinou tvorím s gitarou. Melódie prichádzajú postupne. Nepoužívam žiaden softvér a ani nič komplikované. Za producentom prichádzam s nejakými náčrtmi, o ktorých sa spoločne intenzívne rozprávame. Diskutujeme o tom, ako by mohol môj materiál znieť napokon ako celok. Náčrty tvorím, primárne, len ja a moja gitara.
Prečo si vybrala singel Homeless, ako svoju debutovú skladbu?
Asi mi bola v tom čase významovo najbližšia. Hovorí, že človek musí vedieť narušiť bublinu z rád iných ľudí, ktorí ti hovoria, ako máš žiť. Urob to tak, alebo onak… Dôverne to poznám, lebo som si niečím podobným sama prešla. Rodičia mi radili, aby som vyštudovala, urobila si doktorát, vydala sa a mala deti. Radili mi ako mať šablónu pre život. Moja debutová skladba Homeless zdôrazňuje, že podobné stereotypy je potrebné porušiť a nasledovať volanie vlastných rozhodnutí, alebo vášní.
Oslovila ma tvoja metafora, parafrázujem, “tancovať budem aj napriek tomu, že mám kamienky v topánkach.” Mňa podobné slovičkárenie v hudbe neskutočne baví.
Tak to ďakujem a tiež som za to vďačná môjmu producentovi. Podobných odkazov na môj život je v skladbe Homeless viac, rovnako ako na mojich rodičov. Napríklad som tam zakomponovala, že mi moja mama niekedy hovorí, že sa obliekam ako bezdomovec.
To sú tiež 60. roky a americká tvorba, ktorú tvoja mama počúvala, dokonca mala plagát Kiss…
Mám pocit, že niekedy ľudia vekom trochu skostnatejú…
Pieseň Set Me Free je druhou skladbou z pripravovaného debutového albumu. Ide o tvoj prvý videoklip ako sólo speváčky Christiny Mantis. V akom období vznikal?
V podstate nedávno. Skladbu som dokončila asi pred rokom, no zverejnili sme ju až teraz, zároveň s klipom. Pieseň odhaľuje, že každému sa nemusí páčiť to, čo robíme. Set Me Free voľne nadväzuje a má presahy na singel Homeless. Spája ich koncept (a teraz sa vrátim na začiatok nášho rozhovoru) slobody, respektíve túžby po nej. Sekundárne v nich môže poslucháč/ka postrehnúť aj satiru toho celého. Dodala by som ešte, že témou skladby je opúšťanie niečoho, čo je v našich životoch nepotrebné, ťaživé.
Nateraz si speváčka a školská psychologička. Vieš si predstaviť, že sa jedného dňa budeš živiť výlučne hudbou?
Asi by som ti nemala odpovedať kladne, lebo dostanem výpoveď už teraz (smiech). Túžim vystupovať pred publikom a zároveň ma koncertovanie napĺňa. Psychológia je tiež zaujímavá. Mám špecializáciu v arteterapii. Fascinuje ma kresba, a to najmä u detských pacientov. V našich životoch prebieha veľa nevedomých procesov, ktoré človek nedokáže verbalizovať, ale dokáže ich nakresliť. Často sa v nich opakujú podobné symboly. Z praxe viem, že pacienti si často nie sú ani plne vedomí, čo na papieri zachytili.
Čo dokážeš vyčítať z arteterapeutickej kresby?
Veľa. U adolescentov sa mi aktuálne opakuje, taká tá, ťaživá temnota. Myslím si, že ich intenzívne ovplyvňuje všetko čo sa okolo nás aktuálne deje. Dospievajúci chlapci a dievčatá sú neuveriteľne vnímaví. Dôležitou súčasťou arteterapie sú aj rozhovory, bez ktorých by som nedokázala odhaliť hlbšie motívy správania sa a problémy ukrývajúce sa pod povrchom. S autorkou, alebo autorom kresby následne spoločne rozoberáme symboly zamaskované v ich kresbách.
Je hudba tvojou arteterapiou?
Áno, ale skôr muzikoterapiou. V minulosti som sa zo zvedavosti zúčastnila podobného kurzu. Existujú aj školy, ktoré sa venujú tomuto odboru, dokonca je jedna v Česku. Nič viac už bližšie neviem, lebo som sa muzikoterapii neplánovala venovať.
Kompletizuješ už materiál na debutový album, v akom si štádiu príprav?
Keď s chalanmi z kapely hráme nejaký koncert, tak máme program zhruba štyridsaťpäť minút. Aktuálne mám hotových sedem vlastných skladieb. Samozrejme pracujem na albume, ale nechcem tvrdiť, že ho dokončím a vydám ešte tento rok. Bola by som rada, ale nateraz môžem bez výčitiek povedať, že na debute intenzívne pracujeme.
V rozhovore si zdôraznila, že túžiš vystupovať a koncertovať s vlastným obsahom. Približne v jeseni minulého roka sa v našej Koncertnej mape Slovenska začal objavovať pseudonym Christina Mantis. Vnímaš ty sama kariérny progres?
Myslím, že áno. Dostávam ponuky vystupovať so svojou hudbou a z toho sa mimoriadne teším. Baví ma byť hudobníčkou a koncertovať. Napĺňa ma, že mám priamy kontakt s poslucháčmi. Zatiaľ si všetko manažujem v podstate sama. Je náročné tvoriť, zároveň dohadovať koncerty a nahrávať v štúdiu. Zjednodušene, to čo robím, má veľa maličkých šuflíčkov, ktoré postupne otváram. Pozvoľna sa to rozbieha.
text a podcast: Edo Kopček
mix a master podcastu: Dušan Papp
foto: Zuzana Kapinajová
