Podcast

Vďaka rozdvojenému signálu počuť v hudbe Detox of a Pony aj gitaru. Podozrievajú ich, že hrajú na playback. (Podcast)

Nebolo to tak dávno, čo v Starej Ľubovni existovala čulá hudobná scéna, ktorá sa v posledných rokoch dostala do útlmu. Vygenerovala však niekoľko kapiel, ktoré sa svojou aktivitou dostali k pravidelným klubovým hraniam, ich single sa hrávali v rádiách a nechýbali v programoch najväčších domácich festivalov. Jedným z mála aktívnych hýbateľov ľubovnianskej scény je hudobník Juraj Beňačka, ktorý pôsobí v indie rockových No Brake a Detox of a Pony.

Druhá menovaná kapela sa definuje ako „rockovo-bluesovo-rockandrollové duo“. Basa a bicie sú všetko, čo potrebujú na pódiu. Zahrali si okrem iného v hudobných kluboch Majestic Music Club, Collosseum, Stromoradie a ako hostia na sólových koncertoch Horkýže Slíže a Iné Kafe. Na konte majú debutový album Dopamín a čerstvý singel Paralýza.

Dopamín, skvelý názov pre debut, práve to sa v človeku hromadí, keď je na vašom koncerte. Energia, ktorá ide z pódia je silná, ale máte aj inú, podľa mňa silnejšiu prednosť. Ste uveriteľní.

Popravde, aj nás to nabíja, je to vzájomné. Keď vidím, že ľudia do nášho vystúpenia dávajú tiež energiu, spievajú, skáču, o to viac sa aj ja vložím do hrania. 

Pamätám si ťa ešte ako bubeníka punkovej kapely The Swill. Teraz hráš na basgitare. Je to pre teba komfortnejšie?

Je to úplne iné, pretože v The Swill som bol zároveň bubeník aj hlavný spevák. To sa človek zadýcha oveľa viac. Teraz nemusím sedieť za bicími a kompenzujem si to skákaním a pohybom na pódiu. Aby sa nepovedalo, že sa nudím. 

Akonáhle viem, že niekde hráte, nenechám si vás ujsť, nielen kvôli energii, ktorú vo dvojici basa-bicie dokážete odovzdať z pódia. Stáva sa, že majitelia podnikov, kde hráte, alebo aj zvukári, neveria, že hráte vo dvojici a pýtajú sa, kedy príde gitarista? Ako si dospel k zvuku svojej basgitary?

Aj po rokoch sa nám stáva, že dokážeme prekvapiť zvukárov alebo majiteľov klubov tým, ako fungujeme. S bratom Martinom a Matúšom Folvarčíkom sme mali nočný projekt. Keď nám zatvorili podnik, išli sme do skúšobne a zhudobňovali najvtipnejšie veci, ktoré sa v ten večer stali. Niekto povedal skomoleninu a my sme ju hneď zhudobnili, a zverejnili. Vzniklo z toho 50 skladieb, ktoré sú na bandzone, viac sa ich tam nevojde. Časom Maťo povedal, že sa mu to už nechce robiť, čo je aj pochopiteľné, pretože keď sme začali, boli tri hodiny ráno a končili sme o pol siedmej, celý deň bol tým pádom ťažký. Ostali sme dvaja s Falkom a začal som premýšľať nad tým, ako by sme mohli robiť hudbu vo dvojici. Použil som jednoduchý nápad. Rozdvojil som signál, jeden do basového a druhý do gitarového komba. Ten z gitarového si ešte prikrášlim cez distortion, reverb a ďalšie efekty. Takto jedným tónom znejú z pódia dva nástroje.

Ako si spomínal, áno, ľudia sú z toho prekvapení. Klasická story, ktorá sa aj opakuje, po koncerte príde za nami pán a hovorí: “Všetko fajn, ale škoda, že hráte na playback.” To nás stále pobaví, pretože nehráme na playback, nepoužívame synťáky, loopy a podobne. Hráme naživo, len mám z basy rozvetvený signál. Keď sa pomýli gitarista, pomýli sa aj basák. Keď sa to stane, som krytý, môžem tvrdiť, že to tak malo byť. 

Juraj Beňačka

Detox of a Pony: Matúš Folvarčík, bicie a Juraj Beňačka, basgitara a spev.

Fúzujete nu-metal, punk, indie rock. Je to hudobný koktejl, ktorý ti chýba na našej scéne?

Snažím sa mať prehľad, ale popravde neviem, či na Slovensku existuje podobná kapela. Snažíme sa mať zmysluplné texty, snažíme sa, aby naša hudba bola rockovejšia, niečím zaujímavá a nech nie je založená na troch akordoch. Pokúšame sa vytvárať zaujímavé riffy, kreatívne bicie a zároveň, aby to bolo čo najpočúvateľnejšie. Určite by som prijal viac rockových kapiel z tohto rangu, aby sme mali s kým zdieľať koncerty. Napriek tomu je na Slovensku veľa zaujímavých kapiel a o to viac sú koncerty pestrejšie. Aby som odpovedal presne, v podstate mi takýto koktejl nechýba, lebo na Slovensku majú zastúpenie hocijaké kapely, len možno majú menej priestoru ako by mali mať, čo je škoda. 

Unikátnosť by mala byť výhodou.

Prvé roky, keď sme hrali, veľakrát nám to pomohlo, pretože aj majitelia klubov boli zvedaví, ako budeme znieť naživo. Povyhrávali sme niekoľko súťaží vrátane Demovnice a boli nominovaní na Radio_Head Awards v kategórii Objav roka. Ťažili sme aj z toho, že sme v kapele dvaja, ale nesnažíme sa takto prezentovať, pretože kapiel o dvoch členoch je mnoho. Baví nás byť vo dvojici a robiť hudbu tak, ako ju robíme. Veľakrát nám hovorili, aby sme vzali klávesáka alebo speváčku do kapely. Ale potom by to nebolo ono. Vznikol by iný projekt. Pokojne môžem mať aj štvrtú kapelu, ale Detox of a Pony chceme nechať tak, ako je.

Netajíte sa obdivom ku kapelám Royal Blood alebo System of a Down. Kde sa vo vašom prípade nachádza miera medzi inšpiráciou a vlastným rukopisom. 

Nemáme mieru. Pri najnovšom songu vznikol náhodne riff, pretože Falkovi vypadol in-ear, zahral som mu do toho smutočný pochod a je z toho singel. Veľa vecí robíme intuitívne, ale signál je, keď sa mi hlava začne kývať do riffu, viem, že to môže byť dobré. Ak to tak nie je, hľadám iný riff. Vždy to príde a nepremýšľame, či sa to na niečo podobá. Určite sa hudobníkom stáva, keď zložia hudbu, že im niečo pripomína. Ale tak to s hudbou občas je, že niekedy niečo pripomína. Nedramatizujeme, ani neobkukávame. Ak sa niečo z našej tvorby pobodá na tvorbu iných kapiel, určite to nie je naschvál. 

Máte skvelé názvy skladieb. Pygmalion Efekt, Virtuálna Identita, Eskalácia odhodlania, Axióma zdaru.

Celé to začalo práve skladbou Pygmalion, ktorá nás uviedla na scénu a hrala sa aj v rádiu. Keď vznikla Aplikácia Asociácie, pýtali sme sa sami seba, či pôjdeme v erudovanej hladinke s bizarnými názvami alebo použijeme klasické názvy. Skúsili sme to takto a pri štvrtej skladbe nám bolo jasné, že by bola škoda v tom nepokračovať. Už keď ich ohlasujem na pódiu, znejú špeciálne a ľudia spozornejú, čo sa bude diať. Nesnažíme sa vytiahnúť názvy skladieb zo samotného textu. A priznám, že sme to trochu odkukali z Big Bang Theory. 

Pochádzaš zo Starej Ľubovne, ktorej hudobná scéna mala vždy blízko k tej prešovskej. Fungovali u vás festivaly, prehliadky mladých kapiel, hudobný klub a zároveň existovalo veľa kapiel. Ako je tomu v súčasnosti?

Môžem byť za to iba vďačný, pretože keď som začínal, mali sme výborné podmienky. Hrávalo sa v klube Bururu a mesto poskytovalo priestor domácim kapelám. Na Rock Feste, ktorý organizovalo mesto, sa ukázalo aj dvanásť čisto ľubovnianských kapiel. Po jeho zrušení nastal problém, lebo viacero kapiel nechcelo opustiť svoju zónu v zmysle – hrám v Ľubovni, na koncert mi prídu kamoši, bude pohodička, ale nepôjdem hrať do Košíc, Prešova alebo dokonca do Bratislavy, lebo tam možno nikto nepríde. Ako skončil Rock Fest, prestali hrať. Keď sme chceli o pár rokov neskôr spraviť minifestival, nebolo veľmi s kým. Ostali asi dve-tri funkčné kapely a to je málo v porovnaní s tým, ako to bolo kedysi. Mrzí ma, že sa to stalo. 

Spôsobil to aj odchod nielen muzikantov z mesta?

Určite. Najkrajšie to je na strednej škole. Nemáš extra záväzky, máš dostatok voľného času, kamošov zo strednej, ktorí chodia na tvoje koncerty a je to pre nich zaujímavé, lebo je to niečo nové. Potom niekto odíde na výšku do Brna, Bratislavy a podobne, niekto ide pracovať do zahraničia a človek zistí, že už nemá ani kapelu. Stretnete sa raz do roka, zahráte si jeden koncert, aj ten je niekedy veľa. A presne tak to bolo aj u nás v Ľubovni.

Existovali veľmi zaujímavé kapely, ktoré takto možno fungujú doteraz, prípadne hrajú už len v skúšobni. Mnohí si pozakladali rodiny a povedzme si otvorene, nedá sa očakávať, že to bude zárobková činnosť. Aj to môže zaťažiť rodinný rozpočet, pretože to nie je len o skúšobni za päťdesiat eur mesačne, ale aj o strunách, nástrojoch, výdavkoch na nahrávky, videoklipy. Sú to stovky, niekedy tisíce eur. Priemerný hráč v kapele si to prepočíta a povie si, že sa mu to neoplatí. A to všetko postupne uberalo z balíka kapiel, ktoré sme niekedy v meste mali. A svoje spravila aj pandémia. Teraz v Ľubovni existujú možno tri kapely, ak nepreháňam.

V Ľubovni som zažil niekoľko koncertov, najčastejšie Lublau, ktorým sa podarilo presadiť sa v Rádiu_FM a upozornili na to, že v meste je aktívna scéna, ktorá ukrýva viacero dobrých kapiel. Napriek tomu, že došlo k spomínanému útlmu, si stále aktívny. Jednoduchá otázka, prečo?

Pretože mám rád hudbu a baví ma vystupovať a hrať pre ľudí. Aj že sa môžem vybiť a vo veľa pesničkách vyvrieskať, čo v škole, kde vyučujem alebo doma nerobím. Primárne sa vyvrieskam v refrénoch a som potom spokojný a kľudný. Je to aj dobrá psychohygiena. 

Ako si spomínal kapely, ktoré sa z Ľubovne presadili, malo to význam aj pre No Brake. Jednoduchšie sa nám podarilo dostať mimo mesto aj do rádia. Videli sme, že sa to dá. Akoby sme mali návod – treba hrať, skúšať, natáčať klipy, robiť hudbu a keď je to dobré, podarí sa to. A zrazu sa to podarilo aj No Brake. To isté, čo sme v dobrom závideli Millasovi, že v rádiu hrajú pesničky Lublau a koncertujú po Slovensku, sme zrazu mali aj my. Dostali sme sa s našou hudbou aj na Pohodu, Grape a Colours of Ostrava. Takmer každý singel bol hraný v rádiu, objavil sa v telke, to bolo veľmi príjemné. Za to im určite patrí veľká vďaka, lebo dovtedy to u nás bolo akési tabu. 

Aj ste boli na spoločnom koncertom zájazde Lublau a No Brake, prípadne iná ľubovnianska kapela?

S Lublau sme nehrali spoločné klubovky. Ale keď bola nejaká ľubovnianska akcia, tam sme sa stretli. Čo je aj škoda, že sme spolu neišli v jednej dodávke, pretože sa s Millasom máme radi. Rozmýšľam, prečo sme spolu nikdy nič podobné nespáchali? Tuším, že sme vtedy ešte neboli na takej úrovni, aby sa to dalo spraviť, a keď už sme boli, tak Lublau ukončili činnosť.

S Detox of a Pony koncertujete v regulérnych kluboch a na veľkých pódiách. Dávate si aj záležať na tom, kde odohráte koncerty?

Chvíľu sme mali ideu, že to nejakým spôsobom budeme triediť, a že budeme hrať za stabilný honorár. Je to náročné. Určite nebudeme hrať v reštaurácii, tam by za nami prišli, aby sme hrali tichšie. Musia to byť kluby, ktoré majú rockového ducha alebo ten priestor je z časti hudobný podnik, ktorý má svojho zvukára a techniku. Sme ten typ kapely, ktorá sa dokáže prispôsobiť akcii, pokiaľ je pre nás zaujímavá. Môže to byť akcia na chate, kde bude päťdesiat ľudí a chcú nás, to chceme zahrať, hoci v tom nebudú veľké peniaze, ale nech to je
„legendary“ akcia.

Aké sú plány Detox of a Pony. Predpokladám, že to nekončí singlom Paralýza?

Ďalší singel na nahratý, ideme nahrávať ďalšie tri a v tomto roku by sme mali stihnúť vydať EP, prípadne uvidíme, či to nepotiahneme a spravíme nakoniec druhý album. Pripravujeme klip, na ktorý sme oslovili našich kamarátov z Cube Art. Čakajú nás koncerty, festivaly, skúšky, čiže klasický kapelový život.

Najbližšie koncerty Detox of a Pony

25.6. Prešov, Wave / hosť kapely ÔK, ktorá krstí album Wasabi
16.7. Stará Ľubovňa, Bururu

text: Edo Kopček
foto: archív Detox of a Pony

VSTUPENKY

Prečítajte si

1 Comment

  1. Super

Komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Viac:Podcast