Podcast

Prekonať hranicu medzi Českom a Slovenskom trvá muzikantom dlho a nie každému sa to podarí, hovorí Pokáč po úspešnom prvom turné na Slovensku

Český pesničkár Pokáč absolvoval premiérové slovenské turné, ktoré bolo veľmi úspešné. Tradícia pesničkárstva aj toho folkového má u našich západných susedov aj v dnešnej dobe veľmi silnú tradíciu. Pokáč nadväzuje napríklad na Jaromíra Nohavicu, Tomáša Klusa alebo Xindla X, pričom umne využíva moderné technologické výdobytky.

Svoj debutový album Vlasy uviedol do života v Lucerna Music Bare, druhý album  Úplne levej vo vypredanom Forume Karlín a nedávno vypredal pražskú O2 arénu. Takto si postupne plnil svoje muzikantské sny v rodnej krajine. Slovenským fanúšikom sa po rokoch predstavil premiérovo a priniesol so sebou nielen aktuálnu nahrávku Antarktida. Tento podcast vznikol po jeho dvojkoncerte v prešovskom hudbnom klube Stromoradie. Možete si ho vypočuť v prehrávači nižšie a zverejňujeme ho aj ako editovaný prepis.

Keď sa človek pozrie spätne na to, čo si absolvoval so svojimi albumami, sú to zásadné momenty. Na prvý pohľad sa môže zdať, že to bolo jednoduché, ale isto to tak nebolo.

Ľahké to určite nebolo, ale bola to ozaj veľká jazda. Nečakal som, že budem hrať v O2 Aréne a už vôbec nie, že tam bude toľko ľudí. Dodnes mám pred očami svoj prvý koncert, ktorý som odohral niekedy v roku 2009, čo je 13 rokov dozadu. Predtým som hral len pred kamarátmi. Držal som gitaru a pripadalo mi to úplne skvelé. Chcel som v tom pokračovať aj cez rôzne prekážky, preto som momentálne tu, na Slovensku a hrám svoje turné. Mám z toho radosť, aj keď to nie je jednoduché, je to krásne. 

O tebe je známe, že radšej odohráš 3-4 koncerty za jeden deň, ako keby si si ich mal rozvrhnúť na viac dní. Prečo?

Nepovedal by som, že radšej hrám štyri koncerty za deň, ale niekedy to tak vyjde. Napríklad u vás v Prešove, kde sme dohodli jeden koncert. Zistilo sa, že sa rýchlo vypredal, tak sme naplánovali ešte jeden rovno v ten deň. Povedal by som, že nemám problém odohrať štyri koncerty za deň, ale zároveň nemám problém odohrať štyri koncerty za týždeň. Kým mi na koncerty chodia ľudia, urobím ich kedykoľvek.

V uplynulých dňoch si odohral svoje premiérové turné na Slovensku. Prečo to trvalo dlhšie?

Je to v určitých smeroch iný svet, aj napriek tomu, že sme štáty, ktoré sú vo všetkom podobné. Známi českí muzikanti nemusia byť známi na Slovensku a zas naopak. Prekonať túto hranicu trvá dlho a nie každému sa to podarí, preto som rád, že som to nevzdal. Veľa českých interpretov to vzdá, pretože v Česku predávajú veľké priestory a na Slovensku by museli ísť do klubov. Ja hrám v kluboch veľmi rád a dokonca prišlo veľa ľudí, preto na to budem dlho spomínať. 

Nemyslíš si, že českí interpreti majú dosť koncertov „doma“, preto na Slovensku nehrajú?

Interpreti v Česku musia robiť veľa, aby im chodili ľudia na koncerty, preto si myslím, že až to docielia, tak im nezostane energia absolvovať to znovu u vás na Slovensku. Mne to za to stojí a som rád, že to tu spoznám, pretože v Čechách to už všetko poznám. 

Rozhodli ste sa hrať na Slovensku v kluboch. V prípade tvojho formátu, resp. vzhľadom na to, aký je záujem o tvoje koncerty, nezavažovali ste s tímom väčšie priestory? 

Väčšinou sa to dohaduje aj rok dopredu a nie je to tak, že ak sa koncert v klube vypredá, je ihneď možné vypredať aj väčšiu sálu. Sú tam iní správcovia, takže sa do toho ide s odhadom. My sme to poddimenzovali, pretože sme si mysleli, že zopár ľudí príde a nakoniec sme všade vypredaní. Niekde sme museli aj pridávať koncerty a teraz už aspoň vieme, ako to funguje. Nemali sme ani tušenie koľko ľudí príde, či ich bude 5, 50 alebo 500. U nás už ten odhad máme, pretože tam koncertujeme dlhšie. Máme aj kontakty na produkčných, pričom na Slovensku sme nevedeli komu sa máme ozvať. Sme radi, že sa Mišo (Malicher, usporiadateľ slovenského turné, pozn. red.) toho zhostil, že to všade klapalo. Ľudia boli výborní a nabudúce možno dáme aj väčšie priestory.

Možno ste si chceli otestovať slovenské publikum, že či vôbec niekto príde z pohodlia domova a dôjde. 

O tom to je aj v Česku aj na Slovensku. Vždy to je risk, ale s tým, že u nás intenzívne koncertujeme sedem rokov, tak vieme, kde ľudia chodia, a kde nie. U vás sme nevedeli ani či je nejaký záujem, no nakoniec to dopadlo nad očakávania. 

Je šanca, že sa ešte vrátite?

My budeme len radi. Už teraz nám chýbate.

Robil si texty pre Voxela, Miraia, Lucku Bílu, a ďalších. Je pre teba písanie textov pre druhých v niečom lepšie, jednoduchšie?

Ide to rýchlejšie ako písanie pre mňa. Ak píšem pre konkrétneho interpreta, tak sa to s ním snažím komunikovať. Väčšinou sa pýtam na melódiu, tému, či myšlienky, ktoré má v hlave. Ja s tým následne pracujem a je to rýchlo hotové. Naťahuje sa to jedine vtedy, keď mi niekto text vráti na opravu. 

Ako to je v tvojom prípade ? Ideš najprv singlovou cestou, pretože kým sa tvoja skladba dostane na album už je známa. Vyhovujú ti single alebo si zástancom albumovej cesty? 

Mám pocit, že albumy sú už prežitok. Nie každý má čas vypočuť si dvanásť skladieb naraz ako kedysi. Dnes je dôležité zaujať v prvých 15 sekundách skladby. Na svoj Youtube kanál toho dávam veľa, preto do albumu nahrávam už len tie skladby, ktoré majú najlepší ohlas. Moje albumy sú skôr kolekcia tých najlepších, takto sa mi to osvedčilo. Singlovú hudbu, ale aj demá nahrávam na Youtube, no niekedy je dobré dať to aj na album, nech to má svoje miesto. 

Žijeme rýchlu dobu. Všetko máme v mobile po ruke, preto sa to muselo prispôsobiť tomu, čo žijeme.

Aj skladby sa skracujú. Máme stanovenú rádiovú dĺžku, kde songy majú dve minúty. Na šesťminútové minútové sóla už nie je priestor. 

Na albumoch, aj celkovo v tvojich pesničkách to hudobne nie je vyšperkované a doladené, no súvisí to s tým, že si na pódiu sám. Tým chcem povedať, že nechceš, aby ľudia z nahrávky počuli niečo, čo na pódiu nebude a ich to prekvapí. 

Často to tak je. Nahrávku urobíme o niečo výnimočnejšiu, napr. hudobným nástrojom navyše. Rozdiel medzi nahrávkou a koncertnou verziou tam nejaký je, ale kompenzujem to tak, že pesničku dohrám trošku inak. Okorením to tempom alebo brnkaním. Občas sa nám stane, že pri nahrávaní niečo pridáme, ale je to regulérne zaranžovaný song. Vo finále ma neláka hranie s kapelou, pretože sa beriem za toho, čo sedí pri ohni s gitarou a ostatní spievajú so mnou. Nepotrebujem bicie preto, aby si to ľudia užili, pretože ak ľudia poznajú texty, beztak si to užijú. 

Na albume Antarktida si na pesničke I když jsme plešatý spolupracoval s Annou Slováčkovou, ktorú si videl v relácii Jana Krausa. Je ešte niekto, s kým by si chcel spolupracovať a považuješ to za nesplnený sen?

Pár týždňov dozadu sme vydali skladbu s Jaromírom Nohavicom, ktorého považujem za veľký vzor a veľmi si ho vážim. No a potom už neviem, možno už len s Eminemom (smiech).

Predstavil som si Eminema s gitarou pri ohníčku. (smiech)

Čo sa týka tém, venuješ sa bežným vtipným veciam a rovnako je to aj na aktuálnom albume. Čo ma však zaujalo je, že ty ako veľký fanúšik futbalu si zložil ďalšiu hokejovú pesničku Když je hokej. Si fanúšik hokeja? 

Futbal je u mňa číslo jeden. Snažím sa sledovať každý jeden zápas, pričom hokej sledujem len občas. 

Na čom pracuješ? Čo plánuješ v blízkej dobe? 

O2 Aréna bola veľký sen. Teraz budeme vymýšľať zaujímavé akcie, ktoré zverejníme už budúci rok. Možno vyjde aj nejaký vianočný song, ak mi niečo napadne. Vyjsť by malo aj video z O2 arény, čo ma vráti opäť do tej atmosféry, na čo sa veľmi teším. Určite sledujte moje sociálne siete a tam sa všetko ostatné dozviete. 

Si fanúšikom internetu a technologickej doby, ktorú žijeme? Keby si pôsobil v 70.-80. rokoch, bola by tá doba pre teba výhodou? 

Minule sme sa bavili s Luckou Bílou, ktorá hovorila, že kedysi boli v Česku traja slávni ľudia: Lucia Bíla, Hana Zagorová a Karel Gott. Sociálne siete nám umožnili istú formu propagácie, čím vzniklo viacero interpretov. Je to svojím spôsobom aj konkurencia, ale považujem to za pozitívum, pretože internet je priestor, kde sa môžeme realizovať a je dostupný pre ľudí. Občas sa mi stane, že nejaká kapela vydá klip a vyhovára sa na čas uverejnenia skladby, no myslím si, že je to skôr o tom, že nie sú dosť dobrí a mali by pridať. 

Je to odpoveď na to, že sa ti podarilo predať O2 Arénu. Určite aj tebe trvalo, kým si našiel nejaký rukopis. 

Úplná bomba pre mňa bola, keď v roku 2016 na moje koncerty prišlo 50-100 ľudí. Dovtedy to boli roky písania skladieb a hrania zadarmo pre päť ľudí vrátane zvukára. Ak niekto niečo robí a robí to dobre, tak si cestu k úspechu nájde. 

Prekvapil ťa tvoj úspech? 

Určite. Bol som na tom tak, že keby mi všetci povedia, že to nie je dobré, tak sa tomu nebudem diviť. 

Symbolom tvojej tvorby a merchu sa stala mačka. Bolo to plánované dostať sa aj medzi najmenších? 

Vôbec. Vždy sa však snažím písať pesničky, ktoré majú široký zásah. Väčšinou témy, ktoré zaujmú viacerých ľudí ako napr. skladba Rád chodím na poštu alebo Úplně levej. Vedel som, že mačku má doma dosť ľudí a ja mám s nimi intenzívne zážitky. Pesničiek o mačkách nie je veľa, skôr sú detské. Bol to pre mňa priemerný song, ale vo finále sa to podarilo tak, že na Youtube má skladba Mám doma kočku 16 miliónov vzhliadnutí. Možno aj vďaka tej mačke som momentálne na Slovensku. 

Veľmi veľa vizuálov súvisia s tvojou tvorbou a majú nádych diy systému. V konečnom dôsledku to má taký incitný dojem. Baví ťa hrať sa v programe Skicár? 

Myslím si, že to k tomu patrí. Ja keď som začal nahrávať pesničky na gitare, tak som si nahrával klipy doma, pretože som nemal peniaze. Ľudí to aj napriek kvalite zaujalo, pretože skladba bola dobrá. Sám si robím aj sociálne siete, či grafiku, pretože ak to robí niekto iný, tak to nemusí dopadnúť podľa mojich predstáv. Sú však aj povolanejší ľudia napríklad na ilustrácie, ktorí mi pomôžu a som za to rád. 

Vystupoval si v kluboch na Slovensku ako je Collosseum v Košiciach alebo Randal v Bratislave. Na tvoje koncerty často chodia aj deti, vnímal si nejaký kultúrny šok u rodičov, keď vošli do klubov? 

Ani nie. Žeby mi niekto hovoril, že je vyšokovaný z punkového, či jazzového klubu, to sa mi nestalo. Bola tam super atmosféra a krásne priestory. Nikto nechce hrať na sterilnom nudnom mieste, čiže bolo to super a máme z toho zážitok. 

Najmenší fanúšikovia si z koncertov odniesli knižku tvojich riekaniek.

Je to knižka, ktorú som vydal pred mesiacom. Inšpirovali ma moje deti, ktorým sme riekanky radi čítali, no nepáčili sa mi ilustrácie, tak som si povedal, že vydám svoju knihu. Mám skvelú ilustrátorku, ktorá mi robí celý vizuál. Ohlasy sú krásne a knižka aj s ostatným merchom je dostupná na našom e-shope. 

Radíš sa medzi interpretov s tvorbou pre deti? Budeš pokračovať a naďalej písať texty aj pre najmenších? 

Detské cédečká mám v pláne, pretože je málo dobrých detských skladieb. Chcel by som urobiť niečo, čo bude baviť aj dieťa, aj rodiča. Uvidíme, či sa niekedy niečo podarí, no aj knižku som urobil preto, že detskej tvorbe sa venujú interpreti len minimálne. 

podcast a text: Edo Kopček
nahrávanie, mix a master zvuku podcastu: Dušan Papp
foto: Bafoviny

 

VSTUPENKY

Prečítajte si

Komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Viac:Podcast