Na novom albume sme intenzívne prekračovali vlastné stereotypy, hovorí Daniel Salontay

Keď Daniel Salontay rozpráva o gitarách, človek má intenzívny pocit, že rozpráva o živých bytostiach s dušou, srdcom, citmi. Pritom je to výborný matematik, od ktorého by ste takúto oduševnenosť a duchovno zrejme nikdy nečakali, keďže muzikanta – matematika si asi predstavujeme inak. Daniel dlhodobo vyvracia rôzne predstavy a klišé o hudbe a vzťahu k nej a hudobným nástrojom. Pre mňa je každý rozhovor s ním veľmi inšpiratívny a vždy sa teším na ďalšie stretnutie s ním.

➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku a počúvať môžete aj bez pripojenia k internetu. Sťahujte kliknutím sem.

Hneď na úvod musím povedať, že sme sa stretli pri príležitosti vášho koncertu v rámci šnúry, na ktorej prezentujete svoj nový album Dočista. Ten album ma zaujal dosť bizarným spôsobom, keď som si v istej chvíli pomyslel, že ste na spev asi angažovali Szidi Tobias. Ako si prinútil Šinu takto hlboko spievať?

Ja som ju neprinútil, z nej to vyletelo. Mali sme k dispozícii elektornickú stopu, ktorú spravil Andrej Bako, veľmi šikovný elektronický producent z Londýna, ktorý robí experimentálnu elektroniku a zvukové dizajny. Aktuálne má v Londýne v Natural History Museum zvukovú inštaláciu k výstave fotografií Wildlife. Je to stála expozícia, ktorá je stále vypredaná. Boli sme s ním na Silvestra, tak ako skoro každý rok, pretože chodieva do Bratislavy, a púšťal nám nejaké nové veci na modulárnej elektronike, čo je veľmi zaujímavá vec. Bez počítačov, všetko robí naživo s množstvom „čudlíkov“ a káblov. Nám sa veľmi páčilo, ako organicky to plynie, a tak sme mu povedali, nech nám pošle pár takýchto trackov.

Sú to jeho improvizácie, ktoré si doma hrá sám pre seba. My sme sa ich ani nedotkli, ani sme ich nestrihali, ale rovno sme do nich nakomponovali naše piesne. Trvalo to dosť dlho, pretože nám ich poslal päť. Pri niektorých z nich som týždne analyzoval, aké tóny mu tam vznikajú, čo sa tam deje a následne som aranžoval harmónie. Pre mňa to bolo občas ako lúštenie krížovky, spôsob ako sa do toho nejakým spôsobom organicky zapojiť a Šina zároveň pracovala na textoch. Nebola to práca ako obvykle, keď sme tvorili s gitarou melódiu na slová a potom sa to nejako zaobaľovalo. Teraz to bolo opačne, prekračovali sme vlastné stereotypy a to veľmi intenzívne. Bolo to naozaj dobrodružné. A potom bolo veľké dobrodružstvo sa to po sebe naučiť, lebo sme nahrávali a komponovali zároveň.

Spomínam si, ako ste kedysi chodili s legendárnym XiDiMinom (MiniDisc), ale spolupráca s Andrejom Bakom musela byť úplne iná. 

Určite. Aj keď sme neboli spolu, zároveň sme boli spolu veľmi intenzívne. Nesnažili sme sa jeho podklady použiť len ako podklad, ako nejaké „křoví“, ale nejako sa do toho vkomponovať.

Musím ti povedať, že miestami na mňa ten album pôsobí až psychedelicky. Atmosférou a energiou mi pripomína Laurie Anderson, už tam chýba len to, aby Šina použila na spev vocoder. 

Hovoríš psychedelicky – áno, mal som ten pocit, keď sme na tom pracovali, aj keď nie látkového charakteru. K tomu vocoderu nedošlo, ale pri niektorých pesničkách Šina zmenila hlas, a tie jej farby alebo výraz, ktoré sa na tomto albume objavili, sú výsledkom toho, že tak, ako sme sa snažili nájsť to správne hudobné k Andrejovým trackom, tak sme dosť veľa času venovali tomu, aby Šina našla správny výraz, ktorý zodpovedá obsahu a charakteru danej piesne. A povedali sme si, že v žiadnom prípade nenecháme vyznenie jej hlasu na náhodu. Väčšina kapiel, keď nahráva v nejakej časovej tiesni, tak nahrá najprv „spodky“ a potom ostatné nástroje. Bicie sa nahrávajú tak tri dni, potom basa a ostatné nástroje tiež niekoľko dní. A keď to už je, potom sa naraz za pol dňa nahrajú všetky spevy. Šina bola vždy frustrovaná z toho, aká pozornosť sa venuje napríklad rytmičáku, kým sa nájde ten správny zvuk, ale keď príde spevák, tak sa mu ponúkne nejaký špičkový mikrofón, a to je všetko. Ale to nie je ono, pretože spevák sa potrebuje do piesne dostať. Takže my sme k tomu postavili tak, že sme každú pieseň spravili od začiatku až do konca aj so spevom. Až potom sme išli na ďalšiu. Vďaka tomu Šina ostávala v skladbe neprerušovane až do chvíle, keď do nej nahrala vokál. To je to tajomstvo zmeny hlasu, ktoré nie je dosiahnuté technologicky, ale procesom. Len na to treba čas.  

Ako ty a gitary na tomto albume? Predpokladám, že si nehral len na jednej. Daroval si každej skladbe aspoň jednu gitaru?

Používal som dosť „nelegálne gitary“. Lebo, podľa mňa, existujú štandardné – legálne gitary a neštandardné gitary. Väčšinou som používal tie, ktoré majú silnú osobnosť, ale málokedy ich nosím na koncerty, lebo sú to gitary ako „one-trick pony“ – poník na jeden trik. Keď sa robila skladba, tak som sa pozeral na gitary a vravel som si – no, ktorá si vypýta byť v tej skladbe? To bolo ako vyberať farby: dívať sa na paletu a vyberať si. To je komfort. Na druhej strane, nahrávať sám seba alebo svoju kapelu je ošemetné, vtedy je výkon gitaristu trochu iný, lebo časť jeho pozornosti je absorbovaná tým, že uvažuje, či to je dobre nabraté, či je zvuk dobre nastavený. Je to trošku náročné a vďaka tomu potom človek aj menej hrá. Ale keď sa mi v takej situácii podarilo uletieť, tak o to väčší úlet to bol.

Daniel Salontay. Foto – Lukáš Velecký

Stále si mi neodpovedal, či si mal medzi gitarami nejakú favoritku.

(Smiech) Najnovšie mám favoritku a tá dokonca hrá na albume v pesničke Biele na bielom. Bola to gitara, ktorá mi minulý alebo predminulý rok prišla na Mikuláša. Je to Anton František Vávra – archtop. Klenutá gitara ako „gibsonka“ z roku 1962, ktorá ešte nebola zreparovaná. Asi tridsať rokov visela na stene, bola rozsušená, ale fantastická. Tak som si hovoril, že tá gitara by už mohla hrať, lebo sa mi veľmi páčil jej zvuk. Ale naladiť ju, alebo vôbec ju dostať do nahrávacieho stavu, bol dosť veľký problém, no podarilo sa to. Ona sa mi hneď odvďačila tak, že priniesla pesničku. Musel som ju dosť podladiť. Musel som ju podladiť od C do C, lebo keby som ju naladil vyššie, krk by už bol ako luk. Je to taká favoritka, že minulý týždeň som ju priniesol z Prahy po generálnej oprave, ktorá stála majlant. Ale je úplne fantastická, takže momentálne je to gitara, ktorú potrebujem nejakým spôsobom nie že skrotiť, ale nejako oživiť. Priviesť ju do života a ona sa mi už začína odmeňovať. Odmenila sa hneď na začiatku, keď priniesla krásnu skladbu v čase, keď ešte ani nebola zreparovaná. No a teraz ona zisťuje, že čo je zač, čo so mnou a čo ja s ňou. Sú to také medové týždne medzi nami.

Bude aj na koncerte?

Nebude. Ona je sedemnásťpalcová, takže obrovská gitara a nemám na ňu poriadne futro. Po všetkých tých investíciách, ktoré do nej išli, je to momentálne asi moja najdrahšia gitara. A to mám všelijaké gitary! Takže som si hovoril, že ešte neviem, aká bude jej úloha. Povedal som si, že jej nebudem robiť nejaké stresy. Gitara, to nie je len kus dreva a nejaké drôty a nejaké elektrické súčiastky. To nie je nejaké zariadenie, to je taká bytosť, v ktorej si tie jednotlivé súčasti na seba musia zvyknúť po takej operácii, akú absolvovala: napríklad vkladanie karbónovej výstuže do krku, takže teraz prebieha u nej fáza rehabilitácie. Preto ju nechcem ešte takto naostro nosiť na koncerty.

S tým karbónom v krku to vyzerá skôr ako nedovolený tuning, že už to nebude taký originálny historický kúsok…

No… je to historický kúsok, lebo ty to vlastne nevidíš. Bol daný dole hmatník, vyfrézovaná drážka, vložená karbónová rúrka. Stabilizácia krku bola nutná, aby zvládla, čo od nej očakávam.

Aké gitary budeš teraz používať na koncertoch? 

Na koncerty teraz nosím štyri. Mám dvanásťstrunovú bulharskú Orfeus, čo je úplný úlet, a ktorú som pred vyše desiatimi rokmi našiel v metalovom obchode vo Zvolene. Veľmi bizarná gitara. Vyzerá úplne futuristicko-vesmírne, aj keď je to historický kus. Bola na nej nálepka Framus. Tak som napísal do firmy Framus do Nemecka, kde je nejaký historik, keďže tie gitary sú historické, aj keď majú moderné modely. No a pán doktor z múzea Framus mi napísal, že to nie je to Framus, ale že mi gratuluje, pretože to vyzerá ako ojedinelá gitara, že takú v živote nevidel, a ten teda toho videl. Potom som pátral podľa snímačov a zistil som, že to bude bulharská gitara Orfeus, a niekto, kto ju mal, ju chcel povýšiť, tak tam nalepil Framus.

Potom bude používať Guild M-120, čo je malá celomahagónová španielka s kovovými strunami. Tá je super a odkukal som ju od Daniela Lanoisa, ktorý na takúto gitaru nahráva všetky akustické gitary. On má špeciálny spôsob nahrávania, tak som odkukal, aký snímač používa. Je to zázrak. Potom mám svoju „gibsonku“ Cremona-Luby u Chebu, ktorá je môj hlavný slákový nástroj. Tá musí byť. No a potom to bude Arioso, čo je kúsok z päťdesiatych rokov, česká „havajka“, na ktorej je obrovský snímač, ktorý bol prvý snímač vyrobený v Československu, patentovaný celosvetovo. Je tam napísané, že je to Czechoslovak patent, ktorý vyhral nejakú svetovú priemyselnú výstavu ako jeden z najlepších dizajnov svojho času. Je to lap steel, vlastne taká doska. Toto sú tie štyri nástroje, ktoré budem používať.

V podstate tu nemám žiadnu legálnu elektrickú gitaru. Lebo mám lap steel, Guild, čo je vlastne akustika, potom tá dvanástka, ktorá je prapodivne naladená tak, že ju nemám v oktávach alebo unisono. Tam sú tri hrubé struny „zdupľované“ v oktávach a tie tri tenké struny sú „zdupľované“ tak, že tá dvojica strún nehrá ten istý tón, ale sú tam dva tóny v intervale kvinty. To znamená, že sa tam nedajú hrať hocijaké akordy, a ja som to naladil tak, aby moji žiaci neskúšali „Stairway To Heaven“, lebo to je zakázané tak ako aj v niektorých najlepších obchodoch na svete. Pretože keď prídu muzikanti a vidia dvanástku, tak tam hneď vypália „Stairways To Heaven“. Takže som to zariadil tak, aby to nikto z tých mojich pár žiakov ani neskúšal. Takto to ostalo, čo som využil aj ako boj proti demencii, aby som nemal tie svoje stereotypy, ktoré mám. Silné. Potom som pátral, lebo mi to prišlo divné, že to hrá ako harfa, ako Pat Metheny. Následne som študoval jeho skladbu „San Lorenzo“ a vravel som si, že tam hrá taká divná gitara. Začal som googliť a zistil som, že on tiež použil tento fór, takže som vlastne nechtiac „opajcol“ Methenyho. 

Má tá gitara snímače alebo nie? 

Má štyri snímače, ale pre mňa je nelegálna, pretože je inak naladená a tie snímače mi opravoval v Bratislave jeden Angličan. On ich otvoril a zistil, že tam nie sú klasické magnety, ale telieska vytesané z magnetitu, také kúsky z horniny. Len som čumel, čo tá gitara v sebe má. Tie štyri snímače medzi sebou fázujú ako blázon, mám tam dvakrát volume a myslím, že jeden tón, takže keď krútim s tými volume potenciometrami, tá gitara prechádza takou paletou zvukov, že je to neuveriteľné. V podstate krútim celý čas a prekvapuje ma aj na koncertoch, čo z nej lezie.

Pri nedávnom vyhlasovaní cien Rádiohlavy som zachytil, že vašu kapelu zaradili do kategórie folk, čo bol pre mňa menší šok. Nikdy som vás totiž nebral a nevidel ako folkovú, alebo aspoň čiastočne folkovú kapelu. 

V prvom rade je to cena kritikov, to znamená, že je to rozhodnutie žánrových kritikov a v kategórii folk sú ľudia, ktorí nás vnímajú dlhodobo ako kapelu, ktorá ctí pieseň ako formu. To znamená, že je tam rovnocenná hudobná aj textová forma v nejakom súznení, čo je vlastnosť folku. A vo folku je niekedy obsah, čiže text, oveľa dôležitejší ako forma. Aspoň v dobrom folku, podľa mňa. To všetko tam je, takže z toho pohľadu to akceptujem.

Mňa ale prekvapilo to, že ide o náš najexperimentálnejší album, na ktorom je kvantum elektroniky, a ktorý je zároveň dosť gitarový, a zároveň je po hudobnej stránke taký neštandardný, že taký sme ešte nespravili. Lebo viem ako vznikal a viem, aké hudobné kľučky, harmónie a všelijaké hudobné módy sú tam zakopané. To ma prekvapilo, ale zároveň to svedčí o otvorenosti kritikov v žánrovej kategórii folk.

Zároveň ma to neprekvapilo, keďže pred niekoľkými rokmi sme už do kategórie folk zaradení boli. Ale tentokrát to prekvapilo aj komisiu samotnú, keď to tak vyšlo. Oni hlasovali nezávisle a Vladimír Potančok – Potkan, ktorý má folkovú reláciu na Rádiu_FM, nám poslal otázky do svojej relácie a hneď prvá bola, ako sa cítime zaradení do kategórie folk, a čo by sme povedali kolegom folkáčom, ktorí sa nedostali do nominácií. To mi naznačilo, že ich samých to prekvapilo, a na to sme nemali čo povedať. Odpovedala na to Šina, že sme radi, keďže je to istá forma prezentácie a ľudia sa o tom dozvedia. No musím sa s nimi porozprávať, že čo je to ten folk…

Ale je pravda, že folk milujem. Vyrastal som na takom otvorenom folku, ako je Joni Mitchell, ktorá začínala ako folkáčka, ale dotiahla to veľmi ďaleko až do spolupráce s Wayne Shorterom, Jacom Pastoriusom či Pathom Methenym. A nedávno som počúval Déjà Vu od Crosby, Stills, Nash & Young a bol som po dvadsiatich rokoch šokovaný, aká sofistikovaná a bohatá platňa to je. Objavil som tam obrovské množstvo vrstiev, ktoré som kedysi nevnímal, ale až teraz mi došlo, aké to je majstrovské dielo. To znamená, že folk v rámci svojej kategórie má obrovský rozptyl čo sa týka sofistikovanosti hudby, prearanžovanosti. Takže folk je Kryl alebo Nohavica až po Joni Mitchell či Bonnie Rait, ktorá teraz dostala cenu Grammy za totálne folkovú skladbu. Možno sme sa dopracovali tam, kde sú Američania, že sa stierajú hranice – akoby sa ten folk rozlial po celom hudobnom spektre. Takže chvíľu som to spracovával a nakoniec som si povedal: „Fajn“. 

Znovu sa vrátim k vášmu prebiehajúcemu koncertnému turné. S Andrejom hráte skladby tak, ako sú nahraté na albume, alebo ste si ich nejako prearanžovali pre živé vystúpenie? 

Hráme ich tak, ako ich vieme zahrať. Vychádza to z toho čo je na albume, ale zároveň je to hrané naživo, takže tá laboratórna situácia tam nie je. Nie je tam, napríklad, vrstvenie gitár, hoci aj na albume som vrstvil minimálne. Je to to, čo z nás v danej chvíli vychádza na tému tých piesní. A to nám hovoria aj ľudia: že počúvajú hudbu z albumu, potom prídu na koncert, alebo aj na viac koncertov v nejakom časovom období, na ktorom hráme niektoré pesničky, ktoré sa opakujú, a povedia: „Zasa ste hrali tie pesničky inak!“. Ja to vnímam tak, že sú to stále tie isté piesne. Nemáme vo zvyku aranžovať skladby totálne natvrdo, nemenne. Keby tam bol nejaký popový zámer, vopred vypočítané aranže bez nejakého prekvapenia, aby bol účinok čo najsilnejší, potom by sme to hrali rovnako. Ale my sa ani každý deň rovnako nezobudíme, nie sme ten istý človek ako včera. A tak isto si niečo pýta koncertná situácia. Iná sála, iný zvuk, iní ľudia, iné jedlo po ceste smerom na koncert. To všetko sa na tom podpisuje, a to je aj dôvod, prečo sú muzikanti schopní hrať poniektorí aj celý život tie isté pesničky, a ešte sa im to nezunuje. Všetko sa to prenáša do hrania a počas rokov sa nám niektoré pesničky ozaj vyvinuli na rozdiel od ich pôvodných verzií. Napríklad „A to je všetko?“ alebo „Na horu a dolu“, ktoré stále hráme, no počas tých rokov sa menia na nepoznanie. Ostáva to stále tá istá pieseň, ale inštrumentácia a vyznenie sa jednoducho mení.

Daniel Salontay. Foto – Zdeněk Kamrla

Ešte nedávno ste experimentovali s klasickým sláčikovým telesom. Pred covidom bol členom vašej kapely aj skvelý bubeník Marián Slávka. Nechýba vám taký presný zacielený bubeník?

Nemám ten pocit. Bola to epizóda, ako sa ukázalo, veľmi príjemná a veľmi veľa sme si dali navzájom. My sme dlhé roky hrali bez bubeníka. Dvanásť rokov. Predtým sme s Mariánom nahrali, myslím, dva albumy a jeho príchod bol taký nečakaný a prirodzený ako jeho odchod. Takže už sme si zvykli na to, že nemôžeme vlastniť človeka, a že tá situácia nás vedie zasa niekam ďalej. Aj to, čo teraz vzniklo s Andrejom Bakom, bola náhoda. My sa nebránime náhodám, vždy nás dokážu pozitívne prekvapiť. Nedá sa spoliehať na nejakú dlhodobú spoluprácu, hlavne pri hudobníkoch, ktorí majú takú kapacitu ako Marián, superinštrumentalista. Mladí muzikanti si potrebujú vyskúšať, uplatniť a rozvíjať svoje umenie v rôznych situáciách. Ak sa uviažu na nejakú kapelu, tak v istej chvíli môžu cítiť stagnáciu. V prípade bubeníkov je to tak, že sú naozaj schopní hrať v mnohých kapelách, dokonca to potrebujú, aby si rozvíjali svoj výraz vo všetkých smeroch. Marián mal u nás absolútnu slobodu. V našej kapele, keď hráme s hocijakými hudobníkmi, tak majú absolútnu slobodu. 

Aké máte plány v blízkej budúcnosti, napríklad, pekné festivalové leto?

Čakáme či sa niektoré festivaly predsa len rozkývu a tá naša golfová loptička zapadne do jamky alebo nie. Netrváme na tom. Čo sa týka koncertovania, nehovorím, že starneme, ale už si vážime čas strávený v živote. Koncertovanie je také, že kvôli dvom hodinám hrania človek prejde stovky kilometrov, strávi deň až dva na cestách. Je dôležité, aby to bol príjemne strávený čas, aby sa človek pritom rozvíjal, aby nemal pocit, že okráda svoju rodinu alebo sám seba o čas strávený na ceste. Myslím, že už nebudeme robiť také rekordy, aké sme robievali. A táto postpandemická doba, kedy sa veľmi pomaly rozbieha klubová scéna, ani veľmi nepraje takému spôsobu fungovania. Je to celosvetový fenomén a až teraz ideme zisťovať, v akom je štádiu.

Na druhej strane, tie dva-tri roky v relatívnom kľude nám umožnili pracovať na veciach, na ktoré sme predtým, keď sme intenzívne koncertovali, nemali čas. Napríklad teraz sme na turné a ja viem, že to, čo som si rozrobil v rámci gitary, pochopenia hudby, harmónie a vôbec vecí, ktoré čakali na nerušené chvíle, je minimálne dvadsaťjeden dní, aby človek na niečo prišiel a zvnútornil to tak, aby to bolo jeho súčasťou, jeho výbavou ako plávanie alebo bicyklovanie. Takže také koncertné prerušenie človeka pošle znova na začiatok toho procesu.

Viem, že teraz sa vrátim a budem sa musieť znova pozrieť na veci, ktoré som mal rozrobené dlhodobo. Našťastie som si cez pandémiu vyvinul takú techniku alebo metódu, že nepotrebujem gitaru na to, aby som pracoval. Takže vlastne vizualizujem, cvičím, a viem to urobiť aj bez gitary. Má to celkom dobrý efekt, veď už som nabehal tisícky kilometrov po hmatníku a viem, že prsty sú na to pripravené. Je to niečo ako keď skokan na lyžiach skáče, no na mostíku nemôže skákať týždeň. Môže urobiť tak tri skoky za týždeň, aby sa nezabil. Pomedzi to sa venuje bezpečnému tréningu a potom vizualizuje, prechádza si proces toho skoku vnútorne. Je to dosť veľa o psychike, no potom sa mu to o dosť ľahšie realizuje fyzicky. Je to vec, ktorú používajú vrcholoví športovci. Trochu som si to študoval a je to naozaj tak. Psychická príprava je totálny základ, no je to na hodiny kecania. 

Daniel, veľmi pekne ti ďakujem, že si navštívil náš podcast. Prajem ti ešte veľa šťastných chvíľ s gitarami.

A ešte niečo, keď si hovoril o plánoch, tak ideme robiť novú hudbu, lebo sme si povedali, že čas, ktorý budeme tráviť v dobe, keď tých koncertov nebude až tak veľa, sa budeme venovať hudbe nerušene ďalej. Máme na to štúdio. A druhá vec je, že práve mixujem album, ktorý sa volá Zedzdžez. Je to freakjazzový album v zostave Jakub Kačic – bicie a hocičo, lebo on je multiinštrumentalista, a Daniel Špiner – vesmírny klavirista. Vyzerá to tak, že ten album bude mať dve a pol hodiny. Je nahraný a jedna verzia bude „best of“ – dve a pol hodiny a potom bude druhá komprimovaná verzia na formát vinylu a CD, a teraz mám problém zostrihať ho na nejakých štyridsať minút. Je to úlet.

Na tom freakjazzovom albume hráš aj ty?

Samozrejme. Ale minimálne. Keď človek hrá s takýmito hudobníkmi, tak to je tak, že je dôležité vytvoriť priestor a neprekážať. Skúsim také trochu honosné prirovnanie: keď mal Miles Davis svoje prvé jazzrockové projekty, on len umožňoval muzikantom, aby sa totálne otvorili. On tam len sem tam zatrúbil na trúbku. Zatrúbil ale tak, že to tam bolo cítiť. Keby to tam nebolo, tak by to tam chýbalo. Ale nebolo to nejaké invazívne. V tomto duchu sa nesie Zedzdžez a mňa to baví. Dobre sa to počúva, a pritom to je hudba, ktorá je instantne komponovaná. Nie je to džemka. 

text a podcast: Dušan Papp
foto: Zdeněk Kamrla