Snívali sme, že spoločne vystúpime s Agnostic Front. Nové albumy chystáme so Saprophyte aj Recognition, hovorí Jaroslav Lozák

Kapela Saprophyte je po dlhšom čase výrazne aktívna. Do konca leta odohrá viacero koncertov a objavili sa reálne úvahy o tom, že prichádza čas, kedy by mohol vzniknúť nový album. Okrem toho, že prešovská hardcore ikona vystúpi ako support na koncerte Agnostic Front, alebo na prvom ročníku nového podujatia Helfest, pribudnú do konca roka ďalšie vystúpenia. O aktuálnych veciach nielen z tábora Saprophyte rozpráva gitarista Jaroslav „Koki“ Lozák.

Poznáme sa dlhé roky a nikdy by mi nenapadlo, že budem niekedy s tebou robiť rozhovor. Je to zaujímavý pocit. Ako to teda vyzerá s tvojimi súčasnými kapelami? Kde teraz všade hráš?

Ani mne by to nenapadlo, ďakujem pekne za túto príležitosť. Pre  mňa je to zvláštne aj tým a to sa musím  priznať, že veľa rozhovorov som v živote veru neposkytol, možno nejaký  spoločne s chlapcami z kapely, ale samostatne určite nie. Aktuálne pôsobím v troch kapelách. Nnajdlhšie v Saprophyte, potom  v MindSpy KLMS spoločne s mojím priateľom gitaristom a spevákom Kevinom Mackem, ktorý pochádza z New Jersey a od roku 2003 spolu hrávame všetky možné rockové veci, kde nás dopĺňajú Pavol Kernaševič a Vlado Seman. Moja najmladšia regulérna kapela sa volá Recognition.

Ako to bolo s tvojím príchodom do Saprophyte?                                                                                                                         

Začiatok histórie Saprophyte sa dátuje do roku 1995 a do kapely som nastúpil krátko po tom, ako kapela nahrala debutový album v roku 2000. Nastúpil som ako náhrada za odchádzajúceho gitaristu Ričiho Sčamburu. V  tom čase, ak si spomínaš, sme zdieľali spoločne skúšobňu s mojím hardcorovým projektom, kde som hral spoločne s vašim neskorším basákom Maťom Kukoľom. Prijatím ponuky a zánikom spomínaného projektu  sme sa presunuli spoločne so Saprophyte do priestorov, kde ste vy s Perversity doteraz. Samozrejme s chlapcami som sa poznal už dávnejšie predtým. Všetci sme zo Sídliska III , stretávali sme sa v Netopieri, na Stromku atď. a napr. s Mariánom Sarneckým som hral aj v kapele Worm´s Coke, takže po naskúšaní piesní sme rýchlo začali koncertovať a tvoriť ďalšie nové veci.                           

Pozerám, že toto leto máte viacero koncertov, tiež support pred Agnostic Front v košickom Collosseu. Môžeš prezradiť ďalšie vaše plány s kapelou?

Áno máš pravdu, máme po dlhom čase našej (ne)činnosti dohodnuté akcie, na ktoré sa veľmi tešíme, začíname 22.7 na festivale v Hradci Králové, samozrejme  Agnostic Front asi ani netreba predstavovať, bude to pre nás veľká česť, hrať spoločne na jednom pódiu s kapelou, ktorá stála pri zrode štýlu hardcore, o tomto sme niekedy snívali. Hneď na druhý deň 5.8.  sa presúvame do Prahy , kde organizujú naši kamaráti z kapely Konfront špeciálnu benefičnú akciu na počesť nášho zosnulého kamaráta Trafika, ktorý istý čas pôsobil aj v Prahe ako šikovný tatér a aj bubeník.

Ak som dobre prečítal lineup , tak vo Svidníku na Ynfeste sa spoločne stretneme  (s Perversity) a leto uzavrieme 2.9. na prešovskej Delni na novom podujatí Helfest. 

Minule sme mali spoločnú opekačku, hlavne mimo skúšobne,  kde sme sa skvele zabavili, najedli, niečo popili a porozmýšľali, čo ďalej. Určite sú v pláne ešte nejaké koncerty do konca roka 2023 a samozrejme by sme chceli  po dlhom, dlhom  čase vydať aj niečo nové, uvidíme ako sa to všetko rozbehne aj vzhľadom na čas, ktorého je čím ďalej, tým menej. Ak máte náročnú prácu, rodinu a rozdeľujete čas, ako v mojom prípade medzi tri kapely, toho času je naozaj málo.

Saprophyte. Foto – Róbert Sedlák

Smutné je určite obdobie, keď tento svet náhle opustil váš bubeník Trafik. Mali ste aj spomienkovú akciu v jeho rodnej Snine. Pamätám si ho ako pozitívneho a veselého chlapíka. Bol aj na našom koncerte ,  keď sme hrali v jeho meste. Chceli ste po tejto udalosti skončiť? Ako to vtedy vyzeralo s kapelou?

Na takúto správu nie je nikdy nikto pripravený a hlavne nie, pokiaľ ide o tak mladého človeka. Bol to šok pre rodinu, nás, pre každého, kto Martina poznal. Odišiel skvelý, veselý večne pozitívny človek, kamarát, hudobník a nadaný umelec, ktorý po sebe zanechal veľa pozitívnych spomienok a krásnych tatérskych prác. Ďakujeme Martinovej rodine, Ľubošovi Michalkovi a Lukášovi Brutvanovi za možnosť uctiť si jeho pamiatku v deň jeho menín v jeho rodnom meste tým najlepším možným spôsobom a to hraním na pódiu, ktoré kedysi zdieľal spoločne s nami.

S Trafikom sme odohrali posledný koncert tuším ešte v roku 2019, Martin pracoval v Snine, kde mal  svoje tetovacie štúdio a často chodieval tetovať aj do zahraničia. Prišiel Covid a to sme už toho veľa nenahrali. V tom čase sme už ani neboli aktívnou kapelou, keďže sme spoločne hrali na skúškach tri-štyrikrát do roka už s Marekom Džupinom (Ataraxia, Grinding Jesus Brothers), ktorý sa vystiredal po druhýkrát v histórii Saprophyte na bubeníckom poste s Trafikom a  vlastne to bol Marek, ktorý nás dotlačil do toho, aby sme aspoň občas zahrali na skúške a stretli sa.

Poďme veselšie, respektíve trocha bulvárnejšie. Basák Milan zo Sapro sa už našiel?

Milan? Milan sa našiel, vlastne on sa ani nestratil, len nám občas bohužial nedal o sebe vedieť, kde sa nachádza. A to je v prípade pokiaľ chceš fungovať v zoskupení piatich ľudí problém, pretože každý si prispôsobuje svoj čas medzi rodinu, prácu, kapelu, kamarátov, a keď to niekto nerešpektuje a nekomunikuje, je zle. Milan je fajn chalan, skvelý hudobník, mám ho rád a vždy budem, len…

Recognition. Kapela skúsených muzikantov. Bol si ty hlavný strojca tejto HC metal bandy? Ako sa kapela formovala?

Tak toto je zaujímavý príbeh a moja srdcovka. Myslím že to bolo v roku 201 , kedy ma oslovil Tašo (One Voice, Saprophyte), či by som si neprišiel zahrať s chlapcami, ktorí práve odišli zo Strigy a tvoria novú kapelu, do ktorej ho zavolali spievať. Chlapci boli starí známi  – gitarista Ďuro Roman (Striga) a bubeník Braňo Kóša (Wayd, Gagas, Striga). Keďze nám vtedy končil nájom v skúšobni, kde sme boli so Saprophyte a ešte jeden hardcore projekt spoločne s Tašom, tak sme sa presunuli ku chlapcom, kde nás doplnil Pišta na basu a rýchlo sme začali tvoriť nové veci, plus sme pridali niekoľko vecí z pôvodného hardcore projektu, čím sme vytvorili osnovu nášho debutového EP (vypočuť sa dá na bandcampe, pozn. red.)

Obal EP Recognition – Always look forward.

Bolo mi potešením, že ste zahrali na našom krste Alice v našom prešovskom Stromoradí. Prekvapila ma vaša energia. Zvuk bol výborný. Tasho paráda frontman, Braňo istota vzadu a ty klasika, pán gitarista a charizma. Ako si si užil tento večer?

Ďakujem pekne pozitívnu odozvu a pozvanie na koncert. Napriek tomu, že neprišli Crianotomy, čo je škoda, prišlo veľa ľudí, nálada bola skvelá a nám sa hralo parádne. Hrali sme po dlhšom čase v Prešove a maximálne sme si to užili, čo bolo hádam aj vidieť.

Máme skvelú zostavu od začiatku, odkedy hráme spolu, nič sme nemenili až na jeden Tashov útek  zo zostavy na 6 mesiacov, ale po jeho návrate sme sa pustili do nových vecí, ktoré už máme aj nahraté v štúdiu u Tomáša Višňovského, len musíme dokončiť spevy a mix. Trošku sa nám to naťahuje, ale verím, že album vydáme do konca roka.

Trocha úsmevne spomeniem, ako si omylom zobral z backstage moju mikinu a potom si mi ju vrátil vypratú o mesiac neskôr. Ešte teraz cítim úplne inú aviváž a silnejšiu vôňu a je mi tak milo smiešnejšie, keď si ju teraz obliekam. Nuž dvojičky, čo sa týka postavy a brucha (smiech). Máš aj ty podobnú veselú spomienku z nejakého koncertu alebo pivnej akcie?

Fakt som netušil do nasledujúceho dňa, že som odišiel v tvojej mikine domov, až ked si vytiahol tú moju z backstage, tak som precitol a ľutoval ťa, že si išiel domov iba v tričku.  Ty si zvykáš na novú vôňu aviváže a ja som doma manželke musel vysvetľovať, odkiaľ sa zobral na mikine, ktorá išla do prania, dlhý blond vlas.

Tých historiek je veľa, napr. v dávnej minulosti sme hrali so Sex Appeal v Martine. Doteraz neviem, prečo sme tam išli vlakom o deň skôr, keď sme hrali  na druhý deň večer. No nič, v čase nástupu na pódium si náš gitarista Jerry zobral na plece gitaru, ktorá tam bola položená, že ide hrať, hneď za ním vybehol chalan z inej kapely, že  to je jeho basgitara, prečo mu ju berie, koncert bol asi o troch necelých skladbách a navyše pri ceste naspäť sme až v pohýnajúcom sa vlaku zbadali, že Jerry ostal bezradne stáť na peróne vo Vrútkach. Na druhý deň na obed mi zvonil doma pri dverách, že on aspoň videl zasnežené Tatry, keďže sme tam aj späť cestovali po tme.

Poďme trocha do minulosti. Tvoju osobu si spájam s prešovskou ligou a kapelou Silence, potom Exsilence. Aké boli tvoje úplné začiatky? Ako si začínal v mladom veku, stále s gitarou?

Tak to je strašne dávno. Na gitaru a bicie, ktoré ma vždy fascinovali, som chcel hrať od dvanástich rokov, kedy som na školskom výlete zaregistroval prvé metalové veci. Spoznal som sa v tom čase s Tomášom Hricišákom, ktorý už hral na gitare, potom s Jerrym, od ktorého som veľa pochytil.

Prvú akustickú gitaru som mal v pätnástich a o rok neskôr elektrickú Jolanu Diamant. The Silence bola moja vôbec prvá kapela, ešte na gymnáziu, tuším niekedy v 3. ročníku na prelome rokov 1991-1992. Hrali sme v zostave Jerry (Šarišská Nátierka,Worm´s Coke, Tyran…), Richard Kohlmayer na base, Mayo Petranin (Symphonity, Castaway a ď.) spev a Ďuďo Zábava na bicie.

Boli to skvelé časy, kopec srandy a zábavy, skúšobňu sme mali v legendárnej pivnici na Sabinovskej spoločne s Dysentery, z ktorých neskôr vznikol Wayd. Máme kdesi aj video nahrávku zo skúšky, čo bola v tých časoch veľká rarita, zaobstarať si takýto záznam. Pamätám si, že sme sa pri pozeraní tých záberov vždy strašne nasmiali.

The Bleeding bola ďalšia kapela, ktorá nás spojila. Mali sme rovnakú skúšobňu v rokoch 1998-1999. Viem, že sa nezachovali žiadne nahrávka, čo je celkom škoda. Nejaká tvoja spomienka, keď sa povie The Bleeding?

Skúšobňa bola v atómovom kryte na Budovateľskej ulici, do ktorej sme vchádzali cez veľké pancierové dvere. V tom čase som študoval na UVL v Košiciach a mal som už aj poriadne háro, čo už ani nie je pravda,  za sebou účinkovanie v kapelách, kde som hral heavy metal, hardrock, industrial a nevyhýbal som sa ani počúvaniu death metalu pod vplyvom Dysentery a partie z minulosti.

Keď ma oslovil Jano Dudla, či nespravíme kapelu, v ktorej budeme hrať death’n’roll, neváhal som. Prišiel som do skúšobne a tam týpek s najväčším három v Prešove – Fero Tobiáš. V Bleeding bolo veľa srandy a pozitívni ľudia ako Maťo Marinčák a Slavo Kovaľ. Fero po čase odišiel do Španielska a niekto doniesol do skúšobne Ďuriho Handzuša a pokračovalo sa ďalej, až kým som nedokončil školu a išiel na vojnu. Máš pravdu, nič sa z tej doby nenahralo, je to škoda, lebo tie veci boli celkom dobré, také od podlahy, nielen drtička, ale aj melódie a vyhrávky na gitarách a do toho ten šialený vokál od Fera a neskôr Ďuriho.

Skutočne si úplne nespomínam, ako sa potom v tomto období dalo dokopy zoskupenie Constipation. Ty ako bubeník si veľmi prekvapoval štýlom a citom pre bicie. Toto si dobre pamätám. Taktiež aj náš jediný koncert v Šarišských Bohdanovciach. Zostava ty, ja, Mr. Dudla a Ivo Eliáš bola celkom zaujímavá. Pamätáš si niečo z tohto obdobia?

Som na tom so spomienkami podobne ako ty. Vzniklo to ako sranda projekt, grindcore, vtedy v Prešove, tuším, nehral nikto. Tým, že som chcel vždy hrať aj na bicie a sadal som si za ne aj napriek protestom ich majiteľov, som čo to pochytil a tak som len privítal možnosť, zahrať si na bicie aj v kapele, len som nepočítal s tým, že odohrám aj spomínaný koncert. Naštastie, skladieb nebolo veľa, lebo boli v pekelnom tempe.

Jaroslav „Koki“ Lozák. Foto – Tomáš Telepák

Hráš ešte na bicie? Čo ďalšie nástroje? Chodil si aj na nejaké lekcie gitary?

Vždy, keď môžem, tak si sadnem za bicie, ale len do chvíle, keď ma odtiaľ majiteľ nevyhodí. Už na spomínanom spomienkovom koncerte Trafika som hral zopár skladieb od Saprophyte na basgitare, ale to bolo z dôvodu neprítomnosti Milana, kde sme si rozdelili party s Mariánom. Na gitare som samouk a vždy som niečo pochytil od ľudí z okolia hudby a v kapelách, v ktorých som hral.

Viem, že máš prácu, kvôli ktorej často cestuješ po zahraničí. Stihneš pri tom navštíviť aj nejaké koncerty, prípadne hudobné obchody?

Je pravda, že sa nacestujem dosť. Pri cestách spojených s prácou je toho času menej, preto toto skôr riešim v rámci dovoleniek. Mojím asi top zážitkom bol koncert v malom klube v San Diegu pre 150 ľudí, na ktorom hrali Madball, BillyBio a Cutthroat. Pred koncertom oproti klubu pri večierke, akurát, keď ma manželka vykladala z auta, vyšiel z dverí Billy z Biohazard spolu s basákom so Suicidal Tendencies, tak sme sa dali  do reči.

Ale spomínam si aj na jednu cestu do New Orleans, kde som v rockovom klube videl chlapíka hrať s bosými nohami na base, zároveň hral na gitare a spieval. Keď prišlo sólo, tak hral súčasne na dvoch gitarách – na jednej hral doprovod a na druhej sóloval a stále popritom prepleptal prstami na nohách po base. Neuveriteľné, hneď som si od neho kúpil CD.

Ktoré sú tvoje obľúbené, nazvime to TOP 5 albumy na ktoré nedáš dopustiť?

Tak tých by bolo. Môžem desať? Ja som na klasiky.

Obituary- Cause of death
Slayer – Seasons in the abyss
Pearl Jam- Ten
Biohazard -State of world address
Black Sabbath- Heaven and Hell
Iron Maiden- Seventh son of a seventh son
Guns´n ´roses -Appetite for destruction
Tool- Aenima
AC/DC – Back in black
Tublatanka – Skúsim to cez vesmír

Čo by si po hudobnej stránke chcel ešte dokázať? Máš nejaký vysnívaný sen, či všetko nechávaš na spontánnosti?

Už nemám také sny, aké som mal ako tínedžer a veľa sa mi ich aj splnilo, napr. to, že nahrám album,  že sa to zahrá v rádiu alebo dosť podstatná vec, že prídu ľudia na tvoj koncert, zabaviť sa, pretože poznajú tvoju tvorbu, páči sa im a dokonca si s tebou aj zaspievajú texty piesní. Som rád, že ma muzika stále baví.  Beriem to ako ten najlepší relax pre mňa a je len veľké plus, pokiaľ tým, že hrám a tvorím hudbu, viem spraviť radosť aj ďalším  ľuďom. 

text: Dodi Košč
foto: Robert Sedlák, Pofocim

Tento rozhovor vznikol s podporou SOZA – Slovenský ochranný zväz autorský.