Žojco Havadej zo skupiny Mloci: Sme z Východu a nehanbíme sa za to

Minulý týždeň som sa stretol so Žojcom Havadejom zo skupiny Mloci. Po tom, čo zvučil niekoľko hodinový koncert mi podal výlisok koncertného záznamu z minulého roka, kedy sa pri príležitosti 25 Rokoch Mlokoch predstavilo v prešovskej športovej hale okrem jubilantov ďalších niekoľko významných prešovských interpretov. Obaja sme mali pocit, akoby to bolo včera. Žojco živo rozprával o koncerte, o svojej skupine a ďalších prešovských skupinách, ktorých tu podľa jeho slov „chvalabohu mame do bludu.“ V závere sme sa nevyhli téme východniarskej nátury.

Prečo až po roku vychádza tento záznam aj na DVD?
Nechceli sme to nejako urýchliť, pretože na to nebol dôvod. Nik na nás netlačil, žiadna agentúra, vydavateľstvo alebo producenti, pretože sme si to všetko robili vo vlastnej réžii. Materiál bol pomerne rozsiahly. Koncert bol úžasný a ešte po roku žijeme v eufórii, ktorú sa nám podarilo vytvoriť spoločne so všetkými účinkujúcimi kapelami, ktoré prijali naše pozvanie. A samozrejme veľká vďaka patrí aj prešovskému publiku, ktoré mestskú športovú halu zaplnilo. Štúdiá neboli koncom minulého roka voľné, tak sme si povedali, že počkáme. Po roku je ten správny čas a DVD koncert 25 Rokoch Mlokoch Lajf sme si dali ako darček k našim 26. narodeninám.

Celý záznam trvá dovedna päť hodín. Musím povedať, že je to výdatné dvd.
„Je to do ošaľeňa,“ jak še u nas hutori. (smiech) Máme z toho veľkú radosť, lebo sa nám podarilo zachovať úžasnú atmosféru z tohto koncertu. Sú tam aj chybičky, kedy sme sa aj my pomýlili v texte, ale je to o tom, že je to originál. Zachytené je aj niekoľko tisícové publikum a najlepšie to vyznie v záverečnej pesničke Marja Kovaľova, ktorá sa stala prešovskou hymnou. Na pódiu ju preto s nami spievajú všetci hostia. Úžasné. Máme veľmi pozitívne ohlasy aj dojmy z tohto večera.

Keď si spomínam na tento koncert spred roka, Martin Husovský spolu s Bizonom z Heľeniných očí si nacvičovali text piesne Marja Kovaľova na balkóne. Spomínaš si aj ty na podobné veselé momenty?

Niektoré sa nájdu aj priamo na tom bonusovom nosiči, pretože Rado Meša vždy odchytil niektorého z hostí, keď práve schádzal z pódia. Bolo to pekné. Vidieť tam prvé dojmy, emócie i radosť z toho hrania. Ale nechám to na ľudí, aby si tú srandu sami našli. Konkrétne Maťo spieval s Komajotou našu pesničku Digitalni Deži a vypadol mu text. Ale to sa stalo asi každému. Povinne asi všetci speváci z hosťujúcich skupín mali ťaháky a každý mal „hadí voči“, kedže pozerali až dakde tam dole (smiech). A keď Maťo zišiel z pódia, odspieval tú časť bezproblémov Radovi na kameru.

Celému koncertu predchádzala séria rozhovorov s týmito kapelami, ktoré takisto priznali, že ich Mloci priamo či nepriamo ovplyvnili.
V každom prípade v Prešove existuje fenomén, ktorý sme si uvedomili už dávnejšie a teraz sme si ho pri tom celom dianí zase pripomenuli.  Dá sa predpokladať, že sme boli po dlhšom čase prvá koncertná skupina v Prešove. Nikto z nás pred tým nehral v žiadnej svadbovej ani barovej kapele. Hneď sme začali hrať vlastné pesničky, vo vlastnom štýle, kedy sme aj mali trochu problémy. Niektorí muzikanti to nepoznajú, no za romantizmu-socializmu musela mať každá kapela autorizované prehrávky. Keď sme prvý krát prišli pred komisiu na verejné prehrávky, bol tam povinný repertoár 60 piesní. Komisii sme povedali, že sme začali hrať tohto roku (1984) a preto ešte nemáme nacvičených 60 vlastných piesní. Tak sme pridali všetko čo sa hrávalo pri ohni ako Jessie James, Rosa na kolejích, Panenka a pod. Ani nevedeli, kam nás majú zaradiť. Nielen naša muzika, ale aj to, že sme začali niečo nové, ďalej fakt, že sme si všetko čo sme dosiahli, poctivo vyšliapali, ovplyvnilo dnešné prešovské kapely. Žiadna skratka, žiadne tlačenky, žiaden ujo niekde. A sme hrdí na to, že sme tu, že sme ostali v Prešove, a že sme sa  dostali do povedomia nielen muzikantov či divákov na Slovensku, ale aj v zahraničí. Sme hrdí na to, že sme ostali doma, na rodnej hrude a odtiaľ sa nám to podarilo. A možno aj preto sme toľko prešovských kapiel oslovili a motivovali, že sa to dá. Nech si každý vyberie muziku, ktorá sa mu páči.

Osem kapiel, osem originálov. Aj tak by sa dal zhrnúť tento koncert.
V Prešove takéto kvasenie a pestré dianie existuje už veľmi dlho. Môžem povedať, a za tým si stojím, že je Prešov nielen mekkou muziky, ale aj kultúry ako takej, pretože tu stále fungujú rôzne divadlá, tanečné súbory, folklórne súbory, bábkové divadlá … Ale keď sa budeme baviť o muzike, v Prešove funguje množstvo špičkových kapiel a veľa z nich hrá prvú ligu v tom, čo robia a sú tu ďalšie kapely, ktoré ešte len vyliezajú z garáží a klubov. Je tu fenomén, ktorý nemá žiadne iné mesto na Slovensku. Nemá toľko kvalitných, rôznorodých a dobrých kapiel v jednom meste a k tomu sa pridružuje rádio Prešov, ktoré je druhým fenoménom na Slovensku, pretože prešovské rádio môže pokojne hrať mesiac alebo dva len prešovskú muziku a stále bude mať čo hrať. Toto nemá nikto, Bratislava, Košice ani Banská Bystrica.

Skúsim prorockú otázku. Ako sa z tvojho pohľadu vyvíja prešovská scéna a kam to až môže zájsť?
Vyvíja sa veľmi dobrým, povedal by som zdravím spôsobom. A napriek tomu, že sme zažili obdobia, kedy kultúre ako takej doba nepriala, ani teraz to nie je ktovie ako ružové, či už to bolo z politických alebo ekonomických dôvodov, boli obdobia, kedy vydržali len tí silnejší. V Prešove je však niekoľko zapálených ľudí v oblasti kultúry, že sa vždy nájde jeden blázon, šaľený Prešovčan, ktorý napriek všetkému, ako Don Quijot bojoval s veternými mlynmi, tak aj on nehľadí na to, že sa niečo nedá. Jednoducho sa na to nepýta. Povie si, že to jedoducho urobí a ide dopredu. Takíto ľudia posunuli celú prešovskú kultúru tam, kde dnes je. Na druhej strane s tým súvisí aj naša východniarska nátura, pretože keď už musíme ísť niečo vybaviť do Bratislavy, tak to vybavíme, pretože nás to stojí deň cestovania autom alebo vlakom. A tí, čo to tam majú pod nosom, majú čas. Keď nie dnes, tak zajtra. Je to o nás, pretože sme v tomto trošku iní. Keď sa do niečoho zakusíme, snažíme sa to urobiť a chvalabohu nie cez mŕtvoly. Sú aj takí, ale my sa o to snažíme skôr našou dobrosrdečnosťou. Rád ti to poviem aj z iného hľadiska. Naj prešovská a naj slovenská kapela, s ktorou robím ako zvukár je IMT Smile. A ja som vždy rád, keď môžeme niekde na Slovensku alebo aj v Čechách robiť ich koncert a urobiť ho dobre, aby aj tí ľudia videli, že áno, sme z východu a nežereme tu seno. Vieme to urobiť, vieme hrať, spievať, zvučiť, svietiť, vieme všetko, čo muzika potrebuje. Je to niečo naviac. Sme odtiaľ, nehanbíme sa za to a my to vieme.

Sme jednoducho pracovití.
Áno. Nehcem nikoho uraziť, ale sú ľudia na Slovensku, ktorí sa bijú do pŕs, že hej my Slováci. Nechcem sa nikoho dotknúť, ale sme trošku miešanci. Najprv tu boli Slovania, ale prišli aj Tatári, Turci, potom Rakúšania, Maďari, Poliaci, Nemci a tak ďalej. Jednoducho sme mišmaš. Možno keby každý druhý Slovák šiel tri generácie dozadu, zistí, že je tak trochu Poliak, Maďar, Ukrajinec alebo Čech. A ja si myslím, že je to dobre a aj to nás robí životaschopnými, pretože každý v sebe máme „kus totej pomišanej naturi“. Naša krv je pomiešaná a to je dobre. A práve preto sú Slováci a Východniari zvlásť, keďže máme k týmto trom hraniciam najbližšie, viac priebojní a nemáme problém s ničím, do čoho sa pustíme. K všetkému máme totiž blízko.

Už ťa len doplním, že náš život je pestrejší.
Ako skupina Mloci sme tu priahli mnoho ľudí, ktorí s nami hosťovali (Lojzo, Bukasový masív, Taktici, Drišľak, Helenka a Jirko Ružičkovci, Robo Kajzer a Peter Meluš …). Stretávame ľudí z kultúrnej branže, niečo sme spolu preskákali, poznáme moderátorov i hercov, ktorí už pôsobia v Bratislave, ale to čo robí Prešov Prešovom je zvláštna natura, ktorú by si inde na Slovensku nenašiel. A to nám hovoria aj ľudia, ktorí prídu zvonku. Aj ľudia zo zahraničia. Toto si všimnú pokiaľ tu nie sú len na otočku a vnímajú život, aký tu funguje. Funguje to tu na úplne iných princípoch. Tu nie sú na prvom mieste peniaze, ale niečo iné.

Je to o tom, že „še dohodňeme“.
Áno, še dohodňeme. K tomu ti poviem príklad, ktorý sme zažili na jednom koncerte. Išli sme turné po strednom Slovensku. Mali sme hrať v Kasárňach pre vojakov niekde blízko Liptovského Hrádku. Došli sme tam a dôstojník, ktorý mal službu bol Čech v stredných rokoch. Povedal nám, že má ženu Rusnáčku a hovorí: „Mě se u vás nejvíc líbi tá jednotná měna.“ A my, že aká? „No, keď potrebuješ, aby ti niekto pomohol narúbať drevo, fľaša pálenky. Potrebuješ poorať pole? Fľaša pálenky. Potrebuješ pomôcť na stavbe? Fľaša pálenky. Potrebuješ vymaľovac chižu? Fľaša pálenky. Jednotná mena.“ A takto to u nás funguje. Veľa vecí sa tu dá vybaviť kamarátsky a tak, že človek príde vďačne pomôcť druhému a ani možno nečaká za to nič veľké. Zje párky, chľib zo šmaľcom, vypije čaj, paľenku a je to vybavené. Aj u nás je už samozrejme doba, kedy človek trošku ináč pozerá. Už nás „pohlúpili“ Američania, je to už viac cez biznis, cez peniaze, ale ešte stále sa to tu drží. Ešči furt pri paľenke veľo dohodneš. Je to niečo medzi nebom a zemou. (smiech) Ešte stále to nie je tak ďaleko ako vzťahy vo veľkých mestách, kde všetko ide cez peniaze, obchod, bohatstvo a kariéru. Nie cez to, aby z toho mal človek radosť, niekomu pomohol v núdzi a možno mal  neskôr nejaký úžitok alebo kontakty, ktoré ho posunú ďalej.

A ako to bolo v prípade skupiny Mloci?
Mali sme šťastie na dobrých ľudí, aj keď ich nebolo veľa, no pomohli nám aj bez toho, aby sme sa niekomu pchali do riti. Išli sme si svojou cestou, robili muziku, ktorej sme verili, ktorá sa nám páči, nikoho sme nepresviedšali, že to je to, čo musí počúvať. Výber sme nechali na ľuďoch a odozvu máme takú, že zo všetkých koncertov, ktoré počas roka odohráme, sú možno jeden alebo dva, kedy dvihnem telefón a zavolám niekam, kde je akcia, ktorá sa nám páči. Aj po toľkých rokoch je to väčšinou tak, že niekto volá nám a stále má o nás záujem. Môžem povedať, že keď zahráme ročne v priemere 40 koncertov, niekedy to bolo aj 70, keď sme boli mladší a mali menej zdravotných problémov, možno by nám to aj niektoré rockové kapely trošku závideli. Odohrajú niektoré letné festivaly, trošku ich hrávajú v rádiách, ale majú problém zahrať normálny koncert a keď sa ti stane to, že po 25 rokoch hrania, príde na tvoj koncert plná športová hala fanúšikov, je to super zážitok.

Už keď sme pri tom, po vás to dokázali až v apríli práve IMT Smile.
Presne, bolo to v apríli. A mali ich tam trošku viac. Priznávam, že ani na náš koncert nedošli ľudia výlučne kvôli nám. To je samozrejmé, ale presne na to sme stavili, že to nebude koncert o Mlokoch, ale o všetkých kapelách, ktoré tu sú a nech každý príde na toho interpreta, ktorého má rád a možno pri tom zistí, že niekto ďalší, koho ešte včera nepoznal alebo ho nevidel hrať naživo sa mu zapáči. Presne na to sme stavili a vyplatilo sa nám to. Prišlo pestré publikum od malých detí až po fanúšikov v našom veku a generáciu našich rodičov.

O niektorých pesničkách som napríklad nevedel, že sú od vás.
Do dnešného dňa sme hrali a napísali asi stopäť vlastných pesničiek, alebo viac. Do teraz  sme z toho nahrali presne sedemdesiatšesť. S tým súvisí aj naše dvojcédečko z minulého roka, kde sa nachádza našich pätnásť starších pesničiek z našich prvých rokoch tvorby a k nim sme pridali ďalších desať pesničiek z posledného obdobia a aj úplne nových, ktoré neboli nikdy na žiadnom cédečku. Tým pádom sa stalo to, že ľudia objavili veľa našich pesničiek, ktoré sme pred tým hrávali, ale jednoducho si ich už nepamätali a tí mladší ani nemohli pamätať. Druhá vec je, že posledných päť rokov sledujeme pre nás zaujímavú situáciu. Na naše koncerty prichádzajú deti našich rovesníkov. Alebo aj mladší. Ako to priznal Huso alebo Ľubo Petruška z Chiki Liki Tu-A. Prichádza ďalšia generácia. A čomu fakt nerozumiem, ale ma to veľmi teší, prichádzajú na naše koncerty chalani alebo baby, ktorí inak počúvajú tvrdú muziku a pritom poznajú naše pesničky a texty. Nemám slov.

Mnoho pesničiek poznajú ľudia skôr ústnym podaním.
Vezmi si, že dnes, pre začínajúceho muzikanta je pomerne jednoduchá cesta hrať a mať cédečko vtedy, keď má na to peniaze. Teraz sa to dá. Ale pred tým to bola pomerne dlhá cesta. Hrať sme začali v roku ´84 a prvý oficiálny nosič Mloci Paska sme vydali v roku ´89 ešte na kazete. A potom v roku ´91 sme vydali album cez Opus na gramofónovej platni, kazete aj CD. Trvalo nám šesť rokov hrania, kým sme sa dostali na oficiálny nosič. Niekedy to nebolo až také jednoduché. A tým pádom, že teraz je možná takáto skratka, je to pre začínajúcich muzikantov ľahšia možnosť a rýchlejší prístup k vlastnému cédečku. V dobe, kým sme vydali prvý album, existovalo množstvo kaziet, ktoré si ľudia nahrávali na našich koncertoch, alebo sme si naše vystúpenia nahrávali my pre naše vlastné potreby a potom si tie nahrávky požičiavali naši kamaráti, ešte na kotúčových pásoch alebo kazetách. Zrazu kolovalo pomerne veľa nahrávok z našich vydarených vystúpení z Košíc, Sabinova, Prešova, ktoré sa chvalabohu podarilo nahrať. Kým sme teda vydali náš prvý nosič, bolo medzi ľuďmi množstvo takýchto kaziet a mali ich napočúvané. Aj Ivan Tásler priznal, že nás presne z takejto kazety prvý krát počul a začali s Mirom fičať na Mlokoch. Z toho vzniklo to, že nás ľudia podvedome poznali. Počúvali nás cestou autom alebo doma pri robote.

2 x DVD 25 Rokoch Mlokoch Lajf obsahuje:

Disk 1: Intro, 1. Posledný pasažier (Mloci), 2. Horebirdi švet (Mloci), 3. Princezná Eva (Mloci), 4. Bosorka (Heľenine Oči), 5. Trabant (Heľenine Oči), 6. Spolupráca (Heľenine Oči), 7. Brejk (Mloci), 8. Digitalni Deži (Komajota), 9. Mesto v nás (Komajota), 10. Ráno v novinách (Komajota), 11. Matematická rozprávka (Mloci), 12. Futbalova (Mloci), 13. Laska moja kde si (Chiki Liki Tu-A), 14. Perši šarišski protestsong (Chiki Liki Tu-A), 15. Monte Carlo (Chiki Liki Tu-A), 16. Autobus č.33 (Mloci), 17. Švekra (Mloci), 18. Kuracka (Peter Lipa), 19. Život ma raz prehol cez koleno (Peter Lipa), 20. Páni v najlepších rokoch (Peter Lipa), 21. Hi everybody (Gapa & Groovin´ Heads), 22. Pijacka (Gapa & Groovin´ Heads), 23. Pravidlo pravej ruky (Mloci), 24. Padišach (Žobráci), 25. Wayfaring stranger (Žobráci), 26. Oj mila pila (Žobráci), 27. Kamarat (Mloci), 28. Odviate vetrom (IMT Smile), 29. Opri sa o mňa (IMT Smile), 30. Niekto ako kráľ (IMT Smile), 31. Marja Kovaľova (Mloci), 32. Marja Kovaľova – hymna (Všetci)

Disk 2: Bonus( rozhovory zo zákulisia so všetkými hosťami koncertu) a Archiv( zostrih z rokov 1992-93 Grécko a Taliansko, zostrih z rôznych koncertov a akcií z rokov 1993-2003, pesničky zo spoločného turné s Helenkou a Jirkom Rúžičkovými, zostrih z turné Colštok 2000, Mloci & Žobráci, samostatné úspešné pesničky a scénky z koncertov z rokov 1988 – 1997).

album si môžete objednať  mailom na mloci@vadium.sk alebo telefonicky na t.č. 0905 232 676

text: Edo Kopček
foto: archív kapely a epresov.com (pre zväčšenie klikni na obrázok)