Rozhovory

Známi aj neznámi. Hudobný projekt Story Mariana Zimu je o muzikantskom rešpekte

Projekt Story na slovenské pomery celkom netradične prepája rôzne hudobné žánre s hudobníkmi rôznych žánrov pod jednou hudobnou strechou. Prvý album Potlesk v stoji je toho dobrým dôkazom. Svoje príbehy o jeho vzniku a fungovaní nám vyrozpráva jeho duša, autor hudby, textov a basgitarista projektu Story, Marian Zima. 

Story o prvých pokusoch a úspechoch

Hudba pre mňa znamenala veľa, odkedy si pamätám. V čase dospievania som žil hudbou už naplno a doteraz sa to nezmenilo. Všetky peniaze a voľný čas som vždy venoval nahrávaniu a kupovaniu hudby a lístkov na koncerty. Doslova ma to pohltilo a už na strednej škole som sa dostal k pokusom o vlastnú kapelu. Smeroval som k tomu cez folkové pesničky. Hral som na gitare a spieval krylovky, nohavicovky a ďalšie. Prišli deväťdesiate roky a nastala éra fúzovania žánrov. Kapely ako Faith No More, Jane’s Addiction a grunge zo Seattlu nás oslovili a založili sme na strednej škole v Brezne skupinu Plexus, Nexus & Sexus. S ňou sme sa dostali až do finále celoslovenskej súťaže Marlboro Rock-In ‘95 a zahrali si na mnohých festivaloch. Boli sme dosť spojení s breznianskym klubom Bombura, lebo práve v tom čase si Maroš Pavúk otvoril klub a my sme boli jeho domovskou kapelou, ktorá tam často hrávala.

Story o hudobných vplyvoch

Od malička som počúval veľa slovenskej a českej hudby. Prvá skladba, ktorú si pamätám, bola Zažni od Mira Žbirku. Mám niekde aj nahrávku, na ktorej to ako dieťa spievam. Popri tom som počúval aj veľa inej hudby. V osemdesiatych rokoch sa to delilo na depešákov a metalistov. V mojom okolí bolo viac tých tvrdších duší, ale mojou prvou veľkou láskou, ktorá stále trvá, bol Queen. V Brezne som bol vtedy jeden z mála, ktorý ich uznával, bolo to vtedy niečo absolútne „nemódne“. Potom som sa dostal aj k  základným rockovým kapelám. Keď som niečo objavil, vždy ma zaujímalo, čo bolo predtým a tak som postupoval až k začiatkom rockandrollu, jazzu, bigbandom a blues. Počúval som a počúvam všetko, čo má podľa mňa dušu. Vždy ma veľmi zaujímal text, a keď som sa trochu naučil  angličtinu, zistil som, že aj mnohé moje obľúbené kapely sú v textoch slabšie. Keď som objavil pesničkárov Boba Dylana, Neila Younga, Leonarda Cohena, či neskôr aj Nicka Cavea, bol to zážitok, ktorý už nikdy neskončil. Som zberateľ hudby, mám toho strašne veľa. Hlavne sledujem, čo robí generácia mojich obľúbených pesničkárov. Od Toma Waitsa mám takmer všetko, čo vyšlo, oficiálne aj pirátsky. Teraz počúvam kapelu Body Count, ktorá má neskutočnú energiu a otvára mi svet čiernych get, ktorý my tu nemáme ako poznať. Snažím sa sledovať, čo sa v hudbe aktuálne deje, ale myslím si, že toto nie sú tie najšťastnejšie roky pre hudbu. Mrzí ma, že dnes už hudba pre ľudí neznamená toľko, ako kedysi. Škoda, že už asi nikdy nebudú na prvých priečkach hitparád albumy, ktoré sú aj umelecky prelomové, ako to bolo v prípade Hendrixa, či Pink Floyd a ďalších. Dnes to všetko len tak rýchlo preletí a rovnako rýchlo sa na to aj zabudne. Ja stále patrím do čoraz menšej skupiny ľudí, ktorí si pustia platňu a okrem počúvania nerobia nič iné, maximálne študujú obal. Ale verím, aj kvôli Story, že nejakí ešte sú.

Story o písaní o hudbe

Z Brezna som sa dostal do Bratislavy na štúdium žurnalistiky. Začal som sa venovať hudobnej publicistike. Písal som vtedy takmer pre všetky denníky, ktoré tu boli, pre mnoho časopisov, pre český Rock&Pop, a chodil som robiť reportáže z koncertov po Európe. Urobil som rozhovory s ľuďmi ako Ozzy Osbourne, Robert Plant, Jimmy Page, Ian Anderson, Iron Maiden, Judas Priest, Dream Theater, Steve Vai, Joe Satriani, Vernon Reid, Marcus Miller, Tony Iommi a mnohými ďalšími. Vtedy bola dobrá doba pre hudbu, lebo aj tzv. mainstreamové média boli ochotné venovať sa aj menšinovej hudbe. Dnes je to už nepredstaviteľné, ale nám sa napríklad podarilo dostať na titulku televízneho magazínu Nového času Toma Arayu zo skupiny Slayer…Toto obdobie mi dalo veľa. Strávil som so svetovými hviezdami niekedy polhodinku, hodinku, ale aj celý deň a videl som, že sú to “normálni ľudia”, ktorí svoju prácu milujú, a aj keď je to často náročné, sú schopní urobiť pre ňu maximum. A takmer vždy platí, že čím väčšia hviezda, tým pokornejší človek. Podobné je to aj s domácimi populárnymi, aj alternatívnymi legendami. Myslím, že to všetko ma výrazne ovplyvnilo vo vnímaní hudby a všetkého okolo nej.

Story o písaní hudby

Plexus, Nexus & Sexus sa rozpadol ako každá školská tínedžerská kapela. Možno keby pokračoval, dosiahli by sme viac, ale osud takýchto kapiel je vždy podobný. S mladosťou sa skončí aj kapela. Vtedy som na dlhú dobu prestal hrávať a skôr som sa len tak udržiaval vo forme v revivalových kapelách. Stále som si však písal skladby “do šuflíka”. V roku 2012 sme založili skupinu Story, s ktorou sme sa chceli venovať pôvodným slovenským pesničkám. Vydržalo nám to nejaké tri roky. Mali sme to dobre našliapnuté, veľa sme hrali, ale napriek tomu sme sa rozpadli. Vtedy som sa zapovedal, že sa už nikdy viac nechcem vyhodiť toľko energie navnivoč kvôli hlúpostiam. Nemal som vlastne inú možnosť, ako pripraviť to celé sám a na nahrávanie si nájsť tých najlepších ľudí, ktorí sa k tej, či onej skladbe budú hodiť. Myšlienka to bola pekná, ale jej realizácia mi dala poriadne zabrať. 

Story o projekte Story

Vznikol projekt, ktorému zostal názov Story, ale okrem mňa ho tvoria vždy iní hudobníci, ktorých dopĺňajú fotografi, režiséri, kameramani…čiže Story je vlastne niečo ako dáždnik, pod ktorým sa vždy stretnú ľudia, ktorí majú chuť spolu niečo vytvoriť. Oproti kapele to má výhodu, že tie vzťahy sú založené na rešpekte, nikto nikomu nič nevyčíta a nevstupujú do toho kapelové ponorky, ktoré sa v každej skupine skôr, či neskôr vyskytnú. My sa k sebe priebežne vraciame a na každú spoluprácu sa vzájomne tešíme. Tie priateľstvá sú pre mňa rovnako dôležité ako hudba samotná. Dôležité je, že som si už na začiatku vyriešil fakt, že je nulová šanca, že sa peniaze, ktoré do Story vrážam, niekedy vrátia. Bude stačiť, keď sa vráti záujem od poslucháčov. Dobrá spätná väzba a dobrý pocit z toho, že sme si sami urobili radosť je zatiaľ mojim jediným zárobkom. Chcel by som aj niekde aspoň z času na čas naživo vystúpiť, ale vzhľadom na počet hostí a ich vyťaženosť je to ešte momentálne komplikované. Verím, že sa niečo podarí. Dúfam, že sa nájde nejaký osvietený promotér, ktorý by sa chcel odlíšiť a ponúknuť divákom niečo, čo sa len tak nevidí…že si na jednom pódiu zahrá René Lacko s Palim Hammelom a množstvo iných netradičných spojení, ktoré skladby Story prinášajú. Alebo Milan Kňažko na rockovom pódiu…Zatiaľ sa nikto taký nenašiel.

Story o hosťoch

Hostí si vyberám len podľa toho, ako si predstavujem, že by mala skladba, ktorú ideme robiť, vyzerať. Nevolám nikoho preto, že je slávny, ale preto, že je dobrý alebo najlepší. A preto sú tam mená, ktoré všetci poznajú, vedľa mien, ktoré možno mnohým veľa nepovedia, ale majú tam svoje pevné miesto. Keď mám pocit, že tú skladbu by najlepšie zaspieval Pavol Hammel, Peter Lipa, či Zuzana Homolová, tak ich oslovím. Robím výhradne len s ľuďmi, ktorých si vážim ako poslucháč a sledujem ich. Týka sa to nielen spevákov, ale aj inštrumentalistov. Už pri tvorbe s nimi počítam, ale samozrejme, vždy je riziko, že ich to nemusí osloviť. Našťastie sa mi to, až na veľmi malé hráčske výnimky, zatiaľ nestalo. Teší ma, že tí ľudia sú takí, ako som ich odhadol, že majú záujem tvoriť a odvahu vystúpiť zo svojej komfortnej zóny a skúsiť so mnou niečo iné. 

Story o pesničkách

Robím hudbu aj texty, teda skladby vznikajú organicky a postupne si každá z nich “vypýta svoj kabát”. Vznikne text, ktorý vytvorí atmosféru pre hudbu, prípadne hudba spätne ovplyvní text a takto sa mi to viackrát prepletie a postupne z toho vylezie homogénny tvar, pri ktorom je už jasná aj vizuálna stránka. Nie je to tak, že jeden dá hudbu a druhý donesie text a pricapí sa to na seba, ako to vyjde, alebo nevyjde. To podľa mňa vždy počuť. Všetko sú to mikropríbehy, každá skladba má svoj mikrosvet a jeho príbeh. Preto aj názov Story. Keď robím album, nechcem, aby tam bola nejaká vata. Chcem, aby si každá skladba našla svoje miesto, priestor a poslucháča. Preto nerobím pesničky “do počtu”. Snažím sa o žánrovú pestrosť, ktorú spája poetika textov. Napokon to celkom pekne drží pokope a o niečom súčasnom vypovedá. Jeden kritik v Čechách Story označil ako nadžánrové pesničkárstvo, čo mi znie ako najlepšia definícia toho, čo robíme. 

Story o albumoch a spoluprácach

Najprv sme vydali eponymné EP v Pavian Records Paľa Maruščáka, medzitým niečo vyšlo na nejakých kompiláciách a minulý rok som vydal album Potlesk v stoji, ktorý vznikal štyri roky. Jednu vec sme spravili na album Srdce bez anjela Paliho Hammela. Zložil som skladbu Jeden šansón o dvoch umývadlách pre Nelu Pociskovú, ďalšiu máme rozrobenú. Nejaké texty sú „porozhadzované“ po umelcoch. Teraz nedávno sme vydali druhú spoluprácu Story s Petrom Lipom. Skladba sa volá Anjel strážnik. Je to niečo ako začiatok nového cyklu. Tak, ako sme začali v 2017 s Petrom Lipom skladbou Bojím sa nočných zvonení, tak teraz opäť s ním štartujeme prácu na novom albume. Už mám pre Story rozpracovaných 10-12 skladieb v rozličných fázach, s opäť prekvapujúcimi spolupracovníkmi, napríklad so Stroonom. To bude zaujímavá vec. Nedávam si nejaké časové ohraničenia. Keď budem mať pocit, že je na to správna doba, vydáme album. Možno ešte predtým príde vinyl, na ktorý dáme Anjela strážnika a výber z toho, čo sme doteraz nahrali, lebo si myslím, že naša hudba sa hodí na vinylovú platňu s obalom a textami.

Story o budúcnosti

Určite to nikdy nedotiahneme k nejakej masovosti a ani o to nestojím. Sme skôr projekt pre hľadačov a milovníkov hudby a slov, ktorí sú ochotní hľadať a nachádzať v pesničkách viac ako len zábavu a kulisu. Chcel by som zažívať aj priamu konfrontáciu medzi javiskom a hľadiskom, ale bude ako bude. Hlavne chcem robiť pesničky a uvádzať ich do života. Či už cez Story, alebo iných interpretov. Písanie textov a hudby je to, čo ma naozaj napĺňa. Hádam sú ešte ľudia, ktorí niečo podobné, ako robíme v Story, hľadajú. 

text: Rado Mešša
foto: archív Mariana Zimu

VSTUPENKY

Prečítajte si

Komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.