Uspávanky Katky Koščovej a Martina a Veroniky Husovských pre deti aj dospelých

To boli časy, keď sme nemuseli ráno vstávať do školy alebo do práce. Celý deň sa len motať v chodačke, poriadnym krikom dať o sebe vedieť, nechať sa nosiť na rukách a v noci zas nechať sa uspávať. Ešte si spomínate aké to je byť malým dieťaťom? Katka Koščová sa spolu so sestrou Veronikou Husovskou a jej manželom lídrom prešovskej kapely Komajota, Martinom Husovským pustili do nahrávania uspávaniek. A veru vydarených. Keď som ich navštívil večer v štúdiu a započúval sa do niektorých úryvkov, ani sa mi domov nechcelo. Dajte mi perinu a ide sa spať. Ale pred spaním si ešte niečo dobré prečítame.

Katka, aký máš vzťah k uspávankam?
Takúto otázku mi ešte nikto nepoložil (smiech). Určite pozitívny, keďže sme ich začali robiť. Ale doteraz som poznala len tie klasické ako „Hajaj, búvaj“ a tiež si pamätám, že mi naši spievali „Spadla hviezda na balkón“ zo Zlatej Brány. Z muzikálu Na skle maľované mám veľmi rada uspávanku, kde sa spieva „Hajaj, búvaj, búvinkaj“. Je to veľmi pekne urobené. Musím teda povedať, že sa mi uspávanky naozaj páčia. Keď sme rozmýšľali nad týmito uspávankami, chceli sme so sestrou niečo menej mainstreamové. Zamýšľali sme skôr niečo na štýl Anny Marie Jopek, ale napokon sme to zavrhli a rozhodli sa, že to spravíme naozaj pre deti. Uspávanky, ktoré sme spravili sú aj ľahšie spievateľné.

Mne zas Huso prezradil, že ich niekedy malému Matejovi radšej nechce spievať, pretože sú tam nejaké závažné party.
On má také. Ja som si ich textovala sama a vyslovene som sa snažila robiť tie texty tak, aby ich mamky mohli spievať svojim deťom. Huso s Veronikou si dva texty robili sami, dva napísal Husov brat Jožo, ktorý má skôr intelektuálnejšie texty a ďalšie dva robil Mišo Baláž a to sú skôr texty, ktoré si rodičia zapamätajú, ale bude ťažšie, zaspievať ich deťom. Spravili sme to teda pol na pol. Sú tam pesničky, ktoré sú spievateľné pre malé detičky a ďalšie skôr ulahodia dospelým.

Trocha som sa obával, že budú znieť až príliš tradične. Mal som možnosť počuť niektoré úryvky a nie je tomu tak. Preto sa chcem spýtať, nakoľko ste chceli zachovať tú tradíciu?
Nám šlo najmä o to, aby boli úplne autorské. Odmietli sme teda tú ľahšiu, klasickejšiu cestu. Nechceli sme ich prevziať a dať im nejakú našu podobu, ktorá by sa páčila nám. Nechceli sme ich iba interpretovať. Rozhodli sme sa, že ich spravíme úplne nanovo. Vznikli nové melodické linky ako aj texty. Ja som sa  snažila ísť klasickejším štýlom, teda aby boli uplatniteľné pre rodičov, tým, že ich budú môcť spievať svojim deťom a Maťo s Veronikou skôr riešili to, aby mali povedzme umeleckú hodnotu, aby neboli až tak jednoduché. V konečnom dôsledku sú všetky melodické linky prispôsobené tomu, aby tá melódia deti nerušila, ale aby plynula. Maťo to podľa mňa veľmi pekne zaranžoval. Rozdiel je skôr v textoch.

V úryvkoch, nad ktorými teraz sedel Randy, som počul spievať prevažne Maťa. Ako ste si delili spevy? Predpokladám, že som počul Maťove skladby.
V podstate to vychádza tak, že mám najviac piesní. Spravili sme to takto: “Vy máte domácnosť, urobte 6 pesničiek a šesť urobím ja.“ Čiže akoby som mala prevahu. Povedali sme si teda, že sa prestriedame. Raz ja, raz vy, potom zaspievam ja s Maťom, ďalšiu s Veronikou a jednu máme spoločnú. Dúfam teda, že to bude znieť príjemne.

Pre koho by malo byť určené vaše cédečko?
Pripravovali sme to cielene pre detičky a pre rodičov. Hlavne „Uspávanku unaveného otca“ (smiech). V tom texte sa podľa mňa nájdu všetci rodičia. Pokiaľ viem, na Slovensku existuje len jedno cédečko s uspávankami, ktoré natočil Richard Čanaky a Mária Podhradská, ktoré už má pár rokov. Aj preto sme si povedali, že to skúsime spraviť inak a tým, že je to autorské, mám pocit, že v tom bude aj troška invencie.

Ako sa ti písali tieto texty? Bolo to ťažšie?
Asi sa mi písali ľahšie ako pesničky, ktoré robím pre seba a svoju tvorbu. Predsa len som ich písala s ohľadom na to, že tie texty majú byť použiteľné. Nevyhýbala som sa takzvaným stereotypom ako „Hajaj búvaj“ alebo „Spinkaj sladko“ a pod. Na druhej strane som nechcela, aby to vyznelo až príliš vykradnuto. Snažila som sa tam niečo doplniť, ale v prvom rade som chcela, aby boli spievateľné. Ostala tam, ale klasická uspávanková forma.

Zvykla si niekedy počúvať nejakú muziku pri zaspávaní?
Už strašne dlho nepočúvam muziku, keď zaspávam, ale kedysi som počúvala rôzne veci. Veľmi dlho som točila Zuzanu Navarovú. Keď som chodila vlakom, tak som si na noc púšťala Bártu a niektoré pesničky dookola, napr. Kontrabásnika z albumu Illustratosphere alebo Andělskú Zuzany Navarovej a skôr také uspávankové veci, akurát, že pre dospelých. (smiech)

Spomínaš si na uspávanky, ktoré ti spievali rodičia?
Tak „Spadla hviezda“ zo Zlatej Brány a babka mi spievala, teda nie uspávanku, ale „Turčin Poničan“ (Katka si spieva: „Jaj, že bože, strach veliký/ sadli Turci na poníky/ sadli, sadli o pol noci/ jaj, že bože niet pomoci“). Bolo to veľmi dávno a tú pieseň som milovala. Minule sme boli s Matejom pri otcovi na chate v jaskyni a spieval mu rôzne uspávanky. Ešte mi spievali „Bola raz malá hviezdička“ a to bolo veľmi smutné, lebo tá hviezdička zomrela. Vidí sa mi, že tú pesničku spievalo veľa rodičov (smejeme sa obaja).

Ty máš aké skúsenosti so spievaním upávanok deťom?
Zatiaľ som to nemala veľmi ako odskúšať, až na nášho malého Mateja. Veronika vraví, že na neho platí moja uspávanka „Spinkaj sladko.“ To bola prvá vec, ktorú som mu spievala. Ďalej sme to neriešili pretože sme už pre-uspávankovaný. Takže to niekedy radšej v praxi ani neriešime.

Zaspávali ste niekedy pri nahrávaní alebo mixovaní tu v štúdiu?
Musím povedať, že hlavný producent je Maťo, takže on si to asi najviac užije. Ale nepúšťala by som si to teraz doma, keďže sme nad tým strávili asi dva mesiace. Potrebujeme si od toho vydýchnuť.

Komu a v akej situácii by si naopak neodporúčala vaše uspávanky?
Asi na cestu autom a tiež fanúšikom, ktorí majú radšej tvrdšiu hudbu a pohŕdajú niečím takým. Naozaj sme to robili pre rodičov a hlavne ich detičky. Ale minule mi vravela kamarátka, ktorej sme to púšťali, že to počúva každý večer. A to má 28 rokov.

Pred spaním?
No, áno a dokonca ešte aj ráno, keď vstáva. Neviem či chce ešte spať, ale každopádne sa jej to páči.

Mnohým ľuďom sa ráno nechce hneď vstávať z postele. Radšej sa ešte naťahujú v posteli.
Áno, to poznám (smiech). Som rada, že to našlo odozvu u širšieho publika.

Ako sa darí tvojmu albumu?
Som veľmi spokojná. Dokonca to predčilo moje očakávania, keďže sa v dnešnej dobe albumy veľmi nepredávajú a je problém aj s koncertmi. Musím poklopať. Darí sa nám v tom asi aj preto, že sme spravili niečo, čomu stopercentne veríme a uverili tomu tým pádom aj ľudia. Teším sa z toho, že tá odozva je dobrá a chystáme dvojité turné. Už koncom septembra začíname turné s názvom Unplugged tour a potom budeme pokračovať od polovice novembra v Piano tour, ktoré pôjdem len s klaviristom Danom Špinerom. Veľmi sa na to teším, pretože najradšej hrám iba s jedným nástrojom a dúfam, že to bude pekné.

Možno aj preto si si viac užívala tieto uspávanky.
Asi áno. Páčia sa mi pokojné, príjemné skladby s minimom nástrojov, kde to nie je už prehnané, teda čisté. Môže to znieť zvláštne a nie je to hudba, ktorú normálne robím, ale myslím si, že sa nám to celé podarilo. Tým, že sú to autorské piesne a robili sme to sami, nie je to silené a umelo urobené. Tiež to takto znie vďaka Maťovi, ktorý má výborné hudobné nápady.

Ešte by som sa rád vrátil k tvojej sólovej tvorbe. V júni si vystúpila na Topfeste. Aké to tam bolo?
Strašne som sa bála ísť na tento festival. Predsa len je to veľký a rockový festival. A bolo super. V ten deň sme hrali tri koncerty a tento bol úplne najlepší zo všetkých za dlhšie obdobie až dodnes. Bola som strašne prekvapená, že to ľudia prijali a  ostali na moje vystúpenie, hoci sa hralo na všetkých stage-och. Určite tam nebolo toľko ľudí ako pred hlavným pódiom, ale mala som pocit, že im to prišlo zaujímavé, tým, že tam doteraz mali tvrdšie kapely a teraz prišlo niečo, pri čom si môžu vydýchnuť. Mám pocit, že to brali ako osvieženie.

Tiež si myslím, že ľudia prijímu koncert, pri ktorom si môžu na takejto akcii oddýchnuť.
Jasné. A hlavne som zistila, že naozaj netreba škatuľkovať. Sama sa hrozne bojím škatuliek a občas ich robím a na Topfeste sa mi naozaj potvrdilo, že ľudia prekvapili a dobre reagovali na naše „uspávanky“ (smiech). Predsa len sme hrali skôr stredné až pomalé tempo a úplne iný štýl v porovnaní s ostatnými účinkujúcimi.

Interview s Martinom Husovským už v pondelok 14.septembra 2009

Text: Edo Kopček ml.
Foto: súkromný archív Katky, Veroniky a Martina