The Swan Bride: Čerpáme zo života viac ako sa vám môže zdať!

Žilinská skupina The Swan Bride vydala podarené kabaretné dielo s jednoduchým názvom 2. Fanúšik je počas jeho posluchu konfrontovaný s potemnelou atmosférou a ak sa nechá vtiahnuť do „deja“ piesní, je v tom klaustrofóbia, šialenstvo, bizarnosť ľudskej mysle a neskutočná trpká krása. Vitajte, ide sa na okružnú plavbu po rieke Styx.

Nový album mi pripomína kabaretné divadlo. Zámer?

Maťo: Nie priamo, nejako to tak vyšlo. Ale chápem, že to tak môže pôsobiť. Spôsob nášho vyjadrenia a zároveň tej hudby môže vyvolať tento pocit. Veľa ľudí nám hovorí o tej našej “divadelnosti” alebo “kabaretnosti”, my to tak ale nevnímame. V každom prípade sa ale snažíme robiť to, čo počujeme v sebe. Neštylizujeme sa zámerne do niečoho. Ono si to našlo nás a nie naopak 🙂

Mišo: Niečo ti to pripomínať musí. Ja by som v tom zámer ale nehľadal. Pokiaľ viem, tak sme zatiaľ vždy tvorili hudbu, ktorá je pre nás prvoradá. Ak by som bol v kapele, ktorá by ma nútila zapodievať sa najprv umeleckou formou a až potom pesničkami, tak to s nimi veľmi rýchlo ukončím J

V skladbách cítiť odkaz Edgara Allana Poea, Toma Waitsa, či Cure. Aký máte vzťah k týmto umelcom?

Maťo: Títo umelci, aspoň keď môžem hovoriť za seba, sú súčasťou môjho života už veľmi dlhú dobu a ovplyvňujú moje myslenie a pocity do naozaj veľkej miery. Cítim voči ním obrovský rešpekt. Ak niekomu niečím pripomíname práve ich, potom mi to naozaj veľmi imponuje.

Mišo: Všetci sú to veľkí a významní umelci, ku ktorým ja osobne pociťujem veľký rešpekt a úctu. Za seba môžem povedať len to, že som naozaj rád, že ti naša hudba pripomína práve The Cure a Toma Waitsa. Určite nás pri našej tvorbe ovplyvňujú a ešte aj dlho budú. A nielen oni. Je dobré mať za vzor dobrú hudbu.

Album má ako celok jasne temnú atmosféru od úvodného recitálu Styx tracel inc. až po záverečnú Cabaret marionette. Mali ste chuť pohrať sa s odvrátenými zákutiami ľudskej mysle?

Maťo: Každý z nás niečo prežíva, či už sú to dobré alebo zlé pocity. Ja napr. počúvam dosť temnú hudbu, melancholickú, atmosférickú, čiže tá temnota je niečo, v čom sa cítim doma. Fuxa a mňa fascinuje spôsob, akým v poslednej dobe funguje spoločnosť, kam sa uberá. A myslím si, že tej temnoty je okolo nás niekedy až priveľa. Stačí si zapnúť TV alebo prečítať si noviny, ktoré prinášajú obraz spoločnosti. Texty na 2 sú tým do veľkej miery ovplyvnené, napr. Freak show, ale potom máme aj reflexívne, niekedy až introspektívne pohľady do seba. Snažíme sa o “môj pohľad na vec”. Takto to vidím resp. cítim ja/my.

Nemyslíte si, že témy piesní môžu vyznieť neaktuálne? Predsa len sa mi skôr hodí do obdobia parížskej avantgardy 19. storočia á la Baudelaire a prekliaty básnici, či Emile Zola, alebo maliari Gauguin, Cézanne a ďalší.

Maťo: No a čo by bolo aktuálne ako téma teraz?? 😀 Podľa mňa je na umení skvelé to, že si môžeš vybrať cestu, smer ktorým pôjdeš. Umenie je pohľad človeka na svet taký, ako ho vníma a pociťuje. Len pokiaľ naozaj tvoríš zo seba, tvoríš umenie. Ostatné je pokus o to. A pokiaľ Fuxo vidí svet okolo seba ako mestečko plné hororu z 19.storočia, plné upírov a vlkodlakov, je to podľa mňa úžasné. Dokazuje to mieru jeho fantázie a snov 🙂 Snívajme, pretože sny nás posúvajú ďalej 🙂

Mišo: Moc tej otázke nerozumiem. Čo je teraz aktuálne? Témy, ktoré presadzujú Gladiátor, Desmod a No Name? J

Skôr by som povedal, že večný boj jedinca zaradiť sa do spoločnosti. Jeden druhému sa odcudzujeme, ľudia chodia spolu menej na pivo, ženú sa za peniazmi alebo na druhej strane je tu frustrácia z globálnej mašinérie, pričom sa z mnohých ľudí stáva iba potrava pre stroj. Pomôcť sa človeku zorientovať. Hudba by mala poskytovať únik a možno aj odpovede na otázky, ktoré si bežný človek vo svojom živote kladie. To je podľa mňa aktuálne. Ale priznávam, že to môže byť skôr môj subjektívny pohľad na vec. Uvedené skupiny nepočúvam. J Preto sa opýtam skôr či chcete byť kritický alebo sebareflexívny vo svojej hudbe.

Maťo : Chápem, čo máš na mysli. Ja nad týmito vecami uvažujem takisto. A už len preto si myslím, že sa objavujú a budú objavovať v našich piesňach. Snažíme sa písať zo seba, čiže sebareflexívne, ale tieto témy sú našou súčasťou, takže je v nich aj tá obrovská dávka kritiky. Aj keď si nemyslím, že my by sme mali alebo chceli byť kazatelia s nejakým posolstvom. Skôr chceme nastavovať zrkadlo spoločnosti. Ale na druhej strane je tu aj otázka: Prečo hudbu počúvaš? Počúvame? Ide o názor alebo skôr o emócie?

Album vyznie koncepčne. Ako sa vám na ňom pracovalo, pretože koncepčná práca je vždy veľkou výzvou a má svoje úskalia?

Maťo: No opäť, ten koncept vznikal až postupne. Nebolo našim cieľom vytvoriť nejaký

konkrétny “príbeh”. Aj preto, že tie skladby sme písali postupne a nie naraz. Každá z nich vznikala v inom období našej existencie. Ale je fajn, že do seba takto zapasovali. Myslím, že EP bolo omnoho konceptnejšie. Textovo je 2 oveľa intímnejšia a lyrickejšia. Ale pokiaľ tam niekto vidí nejaký dej, je to skvelé, pretože to môže znamenať, že sa nám podarilo vytvoriť nejakú jednotnú atmosféru.

Mišo: Na albume sa popravde nepracovalo najľahšie. Po vydaní EP Monsters in your drowers sa roztrhlo vrece s koncertmi, rozhovormi, anketami a neviem čím ešte. Každý víkend sme hrali v nejakom inom meste a cez týždeň sme buď makali v práci alebo boli v škole. Ku koncu to už vyzeralo tak, že sme sa každý jeden streli až na pódiu, kde sme si zapojili nástroje a začali hrať. Vôbec nezostával čas na skúšanie, tvorenie a už vôbec nie na stretávanie kapely ako takej. V podstate sme skoro rok fungovali len na koncertoch a bolo dosť ťažké si sadnúť do skúšobne a začať tvoriť. Našťastie sa nám to nakoniec podarilo, ale samotná cesta do štúdia, po ktorej sme sa vybrali, bola naozaj ťažká a namáhavá.

Je jasné, že v čase vydania albumu, kedy sa s ním publikum ešte len oboznamuje, kapela ho má prepočúvaný. Ako je to teda teraz s vašou vyťaženosťou a či už vznikajú nové piesne? A ako ste sa zmenili, vyvinuli ako osobnosti?

Maťo: Hrali sme celý rok neustále skoro každý víkend a konečne si dávame na nový rok pauzu, nabrať novú energiu, skladať piesne, oddýchnuť si. Veľa z toho čo je na 2 sme hrávali už dlho predtým číže reálne tých „nových“ songov nie je až tak veľa. A čo sa týka zmeny si myslím, že proste skúsenosť ma posúva neustále k lepšiemu výrazu a prevedeniu toho čo mám v hlave.

Stalo sa vám, že ste sa pri písaní, resp. skladaní zasekli?

Mišo: Sú a boli piesne, ktoré vznikajú bez problémov a od začiatku vieme, ako s nimi  naložíme. Boli piesne, s ktorými sme bojovali dlhé týždne a boli ďalšie, ktoré sme nikdy nedokončili. Skladanie piesní je proces, do ktorého sa zapája celá kapela. Vždy sa odrážame od nejakého nápadu, basovej linky, gitarového riffu a pod. Potom sa to už pekne nabaľuje a je neskutočne úžasný pocit vidieť, ako pomaly ale isto vzniká nová pesnička. Ak to funguje, cítiť to, ak nie, zvyčajne sa zastavíme, rozmýšľame a najčastejšie to dopadne tak, že je po pesničke. Ale to je podľa mňa úplne normálna vec – zaseknúť sa.

Chcem sa vyhnúť klasickej otázke, že prečo LP, keďže odpoveď sa dá vytušiť. Položím ale inú v súvislosti s LP. Uvažovali ste nad praktickou stránkou, keď si váš fanúšik prinesie album 2 domov a zistí, že si to LP nemá na čom prehrať?

Maťo: Preto sme pribalili k LP aj CD 🙂 Môj názor na vec je taký, že dnes všetci, aj ja dokonca, používajú MP3 prehrávače a majú hudbu stiahnutú v počítači. CD je pre mňa mŕtve médium. Ale keďže sme sa rozhodli, že dáme von aj nejaký fyzicky nosič, prečo to neurobiť v najvyššej možnej kvalite? Vo svete je obrovská vlna vinylu, ktorá dúfajme raz príde aj sem a ľudia si kúpia gramofón a vtedy pochopia ten zvukový rozdiel medzi digitálnou podobou a vinylom.

Všetky slovenské alternatívne kapely chcú spievať anglicky. Ale väčšina z nich to jednoducho nevie a další zas navyše spievajú aj falošne. Som rád Matej, že to v tvojom prípade nemusím hovoriť. Práve naopak. Potešila ma farba tvojho hlasu, frázovanie a čistota spevu v zmysle nie falošne. Ako dlho sa venuješ spevu a ako pracuješ na svojom spevovom prejave i expresivite?

Maťo: V prvom rade ďakujem. J Spievam už dlhšie, no predtým som robil veľa rokov tvrdú hudbu (metal) a vlastne so samotným čistejším spevom som začal až v The Swan Bride. Čiže to bude asi tak 4 roky. Snažím sa spievať tak, ako cítim. Niekedy mám v mojom speve tvrdší výraz, inokedy zasnenejší. Pokúšam sa byť naozaj emocionálne otvorený, pocitový, nehrať to na techniku, ale skôr na výraz a ten závisí vždy od toho, čo chcem danou piesňou povedať.

A ešte k tej angličtine. Na albume ste mali ako hosťa Angličana Andyho Hillarda. Viem si živo predstaviť, že Matejovi vypomáhal s fonetickými cvičeniami. Alebo sa mýlim?

Maťo: Bol pri mne, keď sme natáčali spev, za čo mu aj takto opäť ďakujem. Vedel som, že nie je šanca, aby som znel ako native speaker a osobne takúto snahu považujem za smiešnu. Popravde je to naozaj veľmi počuť, aj keď to my povedzme nepočujeme až tak výrazne. Narodil som sa na Slovensku, v strednej Európe, rozprávam našim jazykom a preto som si povedal, že budem spievať prirodzene. Z môjho pohľadu by akákoľvek snaha vyšla nazmar a načo s tým potom aj strácať čas, keď to nemá byť dokonalé? Snažil som sa s Andym dosiahnuť to, aby ten prízvuk bol zaujímavý, čo mi viac native speakerov povedalo, že je a potom, aby bolo frázovanie v poriadku, aby to nebola “kitchen english”, ale aby to bolo aj zrozumiteľné.

Mišo: Väčšinu času nahrávania dvojky s nami strávil v štúdiu. Veľmi nám pomohol nielen čo sa týka frázovania a angličtiny.

Matej, ako je to so spevovými linkami? Niektoré z nich sú totiž veľmi vydarené. Napríklad Lionella.

Maťo: Ďakujem opäť.:) Lionella je taká naša pocta Blues, ale v takom našom psychedelickejšom rozpoložení 🙂

Mišo: Lionellu mám veľmi rád. Už od prvých tónov na skúšobni sa mi táto pesnička veľmi páčila a patrí medzi moje najobľúbenejšie na dvojke. Mám rád songy, ktoré sa skladajú sami. Ak si dobre pamätám došiel Fuxo s basovou linkou, a na konci skúšky bola hotová pesnička. Maťovi sadla.

Musím pochváliť vaše texty, ktoré v angličtine vyznejú veľmi ekonomicky, čo sa týka rozsahu, pričom v krátkom verši (i slohe) dokážete vyjadriť veľmi veľa. Robil vám korektúry nejaký native speaker, napr. Andy?

Maťo: Nie, všetko sme si urobili sami. Dali sme mu naše texty z pochopiteľných dôvodov prečítať, ale nemal na nich veľmi čo meniť. Na textoch si totiž veľmi zakladáme a dúfam, že je to počuť 🙂 Trávime nad nimi veľa času a diskutujeme o nich.

Mišo: Pokiaľ viem, tak nám pomáhal iba v štúdiu. O inej spolupráci neviem.

Uvažovali ste už nad prevedením albumu do divadelnej podoby? Myslím, že by to mohlo byť naozaj podarené dielo.

Mišo: To je myslím veľmi aktuálna otázka na Maťka.

Maťo: Zaujímavá myšlienka, ale osobne som momentálne oveľa viac naklonený niečomu novému. Chceli by sme sa pohnúť ďalej. 2 je naša výpoveď v danom čase. Ale odvtedy sme zažili každý veľmi veľa a sme už inde. Cítime, že sme sa hudobne posunuli a nerád by som tým strácal čas, keďže ho máme ukrutne málo. Každopádne ale do budúcnosti to nie je zlý nápad a možno sa to raz nejakého divadelného prevedenia dočká, kto vie? 🙂 Ale musím povedať, že mojim osobným snom je raz urobiť alebo sa nejakým spôsobom podieľať na soundtracku k filmu. To považujem za veľkú výzvu pre každého hudobníka. Vytvoriť audio k vizuálu tak, aby to podporilo film a umocnilo tak v divákovi emócie z obrazu a príbehu.

Album sa volá 2. To veľa nenapovedá o hlavnej myšlienke albumu. Aká teda je?

Maťo: 2 sa volá preto, lebo je náš druhý počin, veľmi jednoduché 😉 Toto je skôr otázka smerovaná na Fuxa, ale tak za seba môžem povedať, že hlavná myšlienka je nezatvárať si oči pred tým, čo sa deje okolo nás a nebáť sa.

Zaujíma ma spôsob, akým vznikali texty. A dávali ste si pozor pri ich písaní na vopred určené symboly (mačka, obluda pod posteľou atd.)?

Maťo: Nie, to sú všetko obrazy, ktoré prišli samotne, ako pri písaní automatickej poézie. Skrátka ako filmárove oko, ktoré si pri scenári predstavuje scénu ako takú, tak u nás je to zas v podobe tónov hudby, ktorá nás niekam vezme a ten text skrátka príde 🙂 Samozrejme sme potom robili rozličné korekcie, povedzme kvôli frázovaniu alebo sme našli lepšie slovo, ktoré by viac vystihovalo, čo sme myslel. Určite sme si však nedávali pozor na “isté” obrazy.

Existuje nejaký súvis medzi myšlienkami obsiahnutými v textoch na „dvojke“ a vašim reálnym životom, alebo je to len o tom, že sa nechávate inšpirovať filmom, hudbou, či literatúrou?

Maťo: Je to z každého niečo. Aktívne čítame, chodíme do kina, na koncerty, na výstavy, do divadla, píšeme. Všetko čo zažijeme alebo nejakým spôsobom absorbujeme, podľa mňa transformujeme do hudby a textov. Prezradím len, že v tých textoch je oveľa viac z našich životov než sa zdá 🙂

Mišo: Myslím, že chalani čerpajú hlavne zo života. Aj keď sa to niekedy nezdá

P.S. My nie sme celkom normálni! 🙂

text: Edo Kopček
foto: archív kapely