Rozhovory

Takto pestrý program sme na Konvergenciách ešte nemali, hovorí organizátor Jozef Lupták

Festival komornej hudby Konvergencie prinesie v dňoch 13. až 25. septembra pestrý program. V čase vrcholiacich prípav sme sa spojili s organizátorom Jozefom Luptákom, ktorý nám priblížil nielen to, čo pre návštevníkov pripravili. Na chvíľu sme sa pozreli do minulosti festivalu a ako sa dočítate, už teraz sa celý tím zamýšľa nad jeho budúcnosťou. 

Úvodom roka potešila organizátorov podujatí informácia, že sa po troch rokoch budú môcť konať podujatia bez obmedzení. Čo táto správa znamenala pre festival Konvergencie, ktorý sa vlani a predvlani uskutočnil v oklieštených verziách?

Zažili sme si to už v marci a máji, keď sme začali prvú časť Konvergencií venovanú Johannesovi Brahmsovi. V marci sme síce boli ešte v rúškach a mohli mať takmer plnú kapacitu a v máji sme boli bez rúšok . Je to samozrejme istý typ uvoľnenia. Na strane druhej to prežívam veľmi silne. Ľudia si za tie dva roky akosi odvykli od istého typu podujatí. Nesmierne sme bojovali za to, aby sme prežili a ľudia mali program. Preto sme realizovali online prenosy, robili záznami, púšťali sme taký počet ľudí na podujatia, aký bol možný vzhľadom na danú situáciu a išlo o poväčšine naplnené kapacity, ktoré boli možné. Neviem, akú skúsenosť majú všetci organizátori, ale tí, ktorých poznám (od východu Slovenska až na západ Čiech) a rozprával som sa s nimi, cítia, že sa ľudia rozbiehajú pomalšie do spoločenského a kultúrneho života. Pri niektorých podujatiach to platí, pri iných nie. Pri podujatiach so skôr objavným programom sú opatrnejší. K čomu majú vzťah, na to sa tešia a vidieť to na predpredajoch lístkov. Platí to aj v našom prípade. Je to iné ako pred pandémiou.

Ako ste pristupovali ku skladbe programu?

Dá sa povedať, že po monolitickom programe, keď sme mali Brahmsa v marci a máji, zasiahla nás vojna u susedov, ktorá trvá od februára, my sme k Brahmsovi pridali ukrajinských hudobných aj literárnych autorov, pretože sme si nevedeli v tejto situácii predstaviť, že sa budeme venovať len Brahmsovi. Prišlo nám nepatričné, nevnímať, čo sa deje na Ukrajine. Bolo to o jednom autorovi a jednom type hudby, preto sme si naplánovali hudobne pestrú jeseň. Aby si každý z nášho publika našiel niečo,  k čomu môže mať vzťah a môže ho to osloviť. Aj ja naozaj vnímam, že je súčasný program pestrejší ako ktorýkoľvek pred tým. Nájdete v ňom mnohé od súčasnej hudby, mladých slovenských autorov, renomovaných autorov ako Zeljenka alebo Zagar, cez klasickú hudbu, nové spolupráce, ktoré sú až worldmusicovo-jazzové, po rappera Čavalenkyho. A toho sme ešte nikdy nemali. (smiech)

Čaká nás veľa premiér, veľa skladieb prvýkrát uvedených na Slovensku, príde mnoho nových interpretov, ktorí tu ešte nehrali, niektoré programy sme museli presunúť z minulosti, ale veľmi sme ich chceli a zároveň sa opäť vyjadrujeme k vojne. Mám pocit, že sme si na vojnu zvykli a podľa mňa by mali umelci na ňu upozorňovať tým spôsobom, ako vedia. Celý záverečný deň, ako aj úvodná skladba festivalu na otváracom koncerte, bude patriť ukrajinským autorom a interpretom. Týmto spôsobom si chceme pripomenúť, že to ešte neskončilo a nesúhlasíme s s tým. 

Veľkou témou je, či pozývať na podujatia ruských umelcov. V programe festivalu Konvergencie sa predstaví ruský klavirista a skladateľ Alexei Lubimov, ktorý žije v exile. Bola to pre vás dilema?

V tomto prípade to nebola dilema, pretože Alexei Lubimov sa už dva alebo trikrát veľmi otvorene vyjadril proti vojne na Ukrajine. Dokonca spravil v Moskve dva alebo tri recitály. Má 72 rokov a je osobným priateľom ukrajinského skladateľa Valentina Silvestrova, ktorý musel počas vojny odísť z Kyjeva do Berlína, čo v jeho veku to nebolo nič jednoduché. 

Lubimov sa vždy nejakým spôsobom dostane do Moskvy, kde niekoľkokrát odohral Silvestrova, okrem toho aj Schuberta. Na sociálnych sieťach ste mohli zachytiť, ako dvaja príslušníci polície zastavili jeho koncert a odviedli ho preč.

Síce to nerobí hlasným spôsobom, ale je to jeho vyjadrenie nesúhlasu. Protestuje proti tomu a keďže žije v Paríži, je istým spôsobom nezávislým občanom, hoci je ruského pôvodu, a nakoniec sa dostane domov. Ale riskuje, riskuje veľmi veľa. Veľmi si vážim tento jeho postoj, pretože veľmi veľa ruských umelcov sa takto nevyjadrilo a myslím si, že stále pre to robí veľa. Myslím, že aj po recitáli na Konvergenciách v nedeľu 25. septembra, na druhý deň cestuje opäť do Moskvy. Samozrejme to budem sledovať s obavami, ako to dopadne, pretože nie je najmladší. Je to vynikajúci klavirista. Aj keď sme ho oslovili a povedali mu, aký typ koncertu chceme s ním spraviť, okamžite súhlasil.

Alexej Lubimov dokonca priamo pomáhal Silvestrovi Valentinovi dostať sa z Ukrajiny.

Áno a boli sme s ním (Silvestrovom) v kontakte aj cez môjho kolegu Andreja Šubu a pripravení v prípade potreby ísť pre pána Silvestrova aj s dcérou a vnučkou na hranicu. Napokon išiel cez Poľsko. Aj preto táto myšlienka vznikla, keď sa Valentín Silvestrov presúval do Berlína. 

Vlani ste Konvergencie venovali Astrovi Piazzollovi. Prečo ste si vybrali pre tento rok Brahmsa?

Keď sme si pozerali 22 ročnú históriu nášho programu, každý rok sa Brahms vyskytoval v programe Konvergencií. Za tých 22 rokov sme odohrali takmer celé dielo jeho komornej hudby. Povedali sme si, že je na čase priniesť komplexnejší obraz, čo sme spravili v marci a máji. Teraz sa k nemu vraciame symbolicky a prinesieme Brahmsa v trocha inej podobe. Sláčikové sexteto, ktoré odznelo v marci v originále, teraz zahráme v orchestrálnej verzii. Bude to echo z marcového festivalu a spojíme ho s Beethovenom a Silvestrovom.

Nórsko-slovenský program je trochu prekvapením.

Z tohto projektu mám veľkú radosť a veľmi sa na neho teším. Je to naozaj špecifický projekt v rámci Konvergencií, ktorý bude trvať dva roky a bude mať aj menšie dozvuky. V tomto roku je to práve s kontrabasistom Steinarom Raknesom. Vzniklo niečo nové a nové je pre mňa vždy zázračným momentom, lebo sa stretli štyria ľudia, ktorí sa s Raknesom nepoznali – Boris Lenko a Braňo Dugovič, s nimi spolupracujem dlhé roky, ale so Steinerom sme sa stretli prvýkrát. Spoločne sme uchopili rómske piesne, židovské piesne, ukrajinské piesne, vlastnú tvorbu a spracovali do tohto kvarteta. Prizvali sme si k sebe ukrajinskú huslistku Juliu Roshko, ktorá s nami zahrá dve skladby a spomínaného rappera Čavalenkyho, ktorý sa bohužiaľ nemohol zúčastniť júnovej premiéry v Banskej Bystrici, ale tento raz verím, že to vyjde a príde. Už sme s ním aj skúšali a má to nesmiernú dynamiku, je to pre nás veľmi obohacujúce.

Steinar Raknes je neuveriteľne multifunkčný hudobník, fantastický kontrabasista, ktorý hral s najväčšími jazzovými hviezdami (napr. Chick Corea, Michal Brecker, pozn. red.) a zároveň je výborný aranžér s výbornými nápadmi. Keď sme pripravovali tento koncert, bola to veľmi intenzívna spolupráca. A super spieva, aj ako sólo performance, kedy sa doprevádza na kontrabase. Celý večer bude navyše obohatený o jeho projekt so saxofónistom Torem Brunborgom. Ide o dlhodobú spoluprácu a sami to k nám chceli priniesť. 

Keďže sme festival komornej hudby, prinesieme ešte komunikáciu medzi slovenským a nórskym romantickým skladateľom Jánom Levoslavom Bellom a  Edvardom Hagerupom Griegom. Vďaka tomu prinesieme návštevníkom pestrý obraz od klasiky až po smooth jazz slovensko-nórskej hudby. Zároveň obohatený o minority, veľmi sa na to teším. 

Ako ste sa dostali k Steinerovi Raknesovi? Poznali ste jeho tvorbu?

Robili sme si prieskum nórskej scény a hľadali sme niekoho zaujímavého nielen svojou hrou, ale aj tvorbou. Hľadali sme hudobníka, ktorí tiež spolupracoval s rôznymi ľuďmi, aby dokázal zapadnúť tam, kam smerujeme. Mali sme viacero tipov, ale po napočúvaní jeho skladieb a albumov sme si hovorili, že Steinar by mohol byť ten typ. Zároveň sme na neho dostali dobré referencie od agentúry, s ktorou na tomto projekte spolupracujeme.

Na budúci rok chceme pokračovať s huslistom Nilsom Auklandom, ktorý robí niečo podobné, ale v inom duchu ako Steinar. Výborný typ, kotrý sa venuje skôr meditatívnejšej hudbe na pomedzí klasiky a world music. Začali sme už spolu komunikovať a veľmi sa na to teší.

Ťažiskovým programom francúzskeho večera bude kvinteto Césara Francka. Ako ste sa k nemu dostali?

To bola zaujímavá obkľuka. Keďže hosťom festivalu bude klavirista Claudio Trovajoli, v podstate by sme mali mať niečo talianské (smiech), ale na jeho festivale sme počuli Franckove kvinteto, ktoré u nás ešte nehralo a neodolal som pokušeniu, pozvať ho tento rok. Časť muzikantov sme pozvali z Ríma, keďže Andrej Bielow tam hral tiež prvé husle, Claudio bude hrať na klavíri. K nim som prizval huslistu Petra Bieleho, môjho súputníka, ktorý žije v Španielsku a violistu Martina Raumana známeho zo Slovenskej filharmónie.

Pôvodne som mal v ňom hrať aj ja, ale keďže som mal úraz začiatkom tohto roka, v apríli som si netrúfal na takéto veľké dielo. V tomto som bol opatrný.

Keď už sme mali tento program, povedali sme si, že ho doplníme o ďalších Francúzov, pretože až tak čato nerobíme francúzske programy. Debussyho Faunovo popoludnie, dva klavíri, síce je to produkčne náročné, keďže sa koncert uskutoční v primaciálnom paláci, ale klavír tam prinesieme a Ravelova Sonáta, ktorá kvázi zapadne aj do skoro world music programu (smiech) aj do klasického, tak sa nám to prepája aj s inými programami. Všetky tri diela sú skvostné a bude to skvelý večer.

Videl si na tohtoročnom festivale Pohoda vystúpenie Kontrabas?

Tento rok nie, lebo som mal v tom čase iný program, ale pred rokmi práve aj na Pohode. Videl som ho samozrejme niekoľko krát v L+S a bol som dokonca aj na derniére. Už vtedy sme veľmi chceli Kontrabas na Konvergenciách. Videl som ho päťkrát a je to úžasný koncert herca, pána Martina Hubu. Je to taký vhľad do duše hudobníka a tak to výborne hrá, že som si hovoril, že by som to raz chcel aj na Konvergenciách. Po derniére som sa s týmto snom aj rozlúčil, aj sme sa tam spolu rozprávali v zmysle, že sa s tým už nedá nič robiť. V tej chvíli mi dal pán Danišovič nádej, že to spravíme, ak sa k tomu raz vrátia.

Ozvali sa mi v čase, keď nad tým začali premýšľať. Z tých pár licencií na toto skvelé dielo sme to hneď objednali. Herecký výkon bude určite fantastický, ale tým, že to nebude v L+S, ale v Primaciálnom paláci, bude to iné vidieť v novom prostredí, v novom priestore aj pre tých, ktorí to už videli. Vystúpenie je už vypredané a to ma teší, že k tomu ľudia majú vzťah. 

Jozef Lupták a Martin Ruman. Foto – Jarma Uhlikova

Konvergencie saza nieľko dní uskutočnia navskutku mnohých miestach. Prečo?

Pre nás je to aj akási z núdze cnosť. Hľadáme adekvátny priestor pre adekvátnu hudbu. Stratili sme ideálny priestor Design Factory, ktorý sme mali veľmi radi. Tento rok je to naozaj veľmi špecifické, máme deväť rôznych priestorov a je to produkčne veľmi náročné pre celý tím. Zobrali sme to ako fakt, hoci by bolo príjemnejšie organizovať festival na jednom mieste a venovať sa len programu.

Verím, že je to len obdobie. Preto sme zvolili chrámové priestory pre typ hudby ako je Interstellar alebo Stroon. Chceme do chrámu priniesť niečo modernejšie, súčasnejšie aj s vizualizáciou a do industriálnych priestorov program typu Harlekýn v Piešťanoch, čo bude veľmi zaujímavé. Tam sa na to veľa ľudí teší a chystá. Trochu je to aj náhrada za Design Factory. Hoci sa Elektrárňa nachádza 80 km od Bratislavy, verím, že prídu nielen Pieštanci a cestu na predstavenie si nájdu aj ľudia z Bratislavy a okolia, pretože tá cesta nie je zložitá.

Tento rok vzdáte hold Iljovi Zeljenkovi a v rámci jedného podujatia venovanému práve jemu, zavítate do domu Albrechtovcov. Ako veľmi si poznal pána Jána Albrechta?

Hansiho Albrechta som poznal osobne, síce nie a tak blízko, a v záverečnej fáze jeho života. Často sme chodievali na počúvania hudby k nemu a on chodieval na koncerty, kde som ešte hrával. Dokonca som poznal aj ich dom pred tým, ako ho zrekonštruovali. Pamätám si  jeho vôňu od “viržiniek”, ktoré tam Hansi fajčil a zároveň tam bola naozaj veľmi špecifická atmosféra.

Bratislavská noc komornej hudby sa svojím obsahom snaží odkázať na život komornej hudby nielen v Bratislave, ale aj iných mestách a nám sa zdalo prirodzené, že sa čítanie o Zeljenkovi a jeho hudba uskutoční práve tu. Samozrejme by sme tam radi robili viac vecí, ale častokrát nám to aj kvôli počasiu nevyšlo. A nie je tam klavír, ktorý potrebujeme pre ďalšie koncerty. Poňali sme to ako putovanie po centre Bratisalvy. Začneme na nádvorí Starej radnice koncertom pre deti, odznejú slovenské riekanky v jazzovom poňatí, pokračujeme mladými slovenskými skladateľmi z našej súťaže a orchestrom konzervatória v Primaciálnom paláci, čítačkou v dome Albrechtovcov a večer prinesieme zaujímavú kombináciu. Polovica koncertu ponúkne 20. storočie a súčasnosť – Zagar, Zeljenka, Crumb, Nino Rota a po nich návrat do starých časov a predsa si donesieme trochu Talianska – Luigi Boccherini a Nino Rota.

Vieš si predstaviť, že by talianská hudba dostala v budúcnosti výsostnejšie miesto v programe?

Viem si to úplne predstaviť, samozrejme. Častokrát komunikujeme s talianským inštitútom a tieto idey tam aj sú od viacerých štátov. Riešime aktívne, čo a odkiaľ priniesť. 

Ktoré obdobie bolo pre Konvergencie najťažšie? Úvod, keď si sa vrátil zo zahraničia s otvorenou mysľou do uzatvorenej krajiny, kovidové obdobie alebo niečo medzitým?

Samozrejme to boli rôzne ťažké obdobia. Jedno prišlo hneď po začiatku. V úvode je veľa nadšenia a prvé dva roky boli fantastické v tom, že sme síce boli finančne v totálnej strate, ale to človek vtedy neráta.

Do piateho ročníka prišiel nadšenecký útlm a už nás začali ľudia vnímať.

Nebohý violista Vladi Mendelssohn mi hovoril, že “najdôležitejších je pri takomto festivale prvých päť rokov. Keď ich prežije, potom je šanca, že môže ísť ďalej.” Prvých päť rokov sme prežili, festival sa naďalej rozrastal a potom prišlo veľmi krásne obdobie spolupráce s Design Factory, dá sa povedať, že sa to rozvíjalo pomerne kontinuálne a naozaj nás pandémia nieže zabrzdila, ale prinútila inak konať, inak rozmýšľať a istým spôsobom bola veľmi vyčerpávajúca. Cítim to ešte aj teraz. Bolo to náročné, ale nechceli sme a ani sa tomu nepoddali. Istým spôsobom však cítime únavu a mnohé veci chceme do budúcnosti preformátovať, aj hľadať nový spôsob komunikácie s publikom aj umelcami. Uvidíme, čo to prinesie. Teraz ideme ďalej. A blíži sa naša štvrťstoročnica, možno prinesieme aj nové veci. 

Čo sa týka tímu, ktorý pracuje na festivale, aký je veľký?

Základný tím tvorí sedem ľudí. Niektorí majú aj iné zamestnanie, niektorí sme dedikovaní iba festivalu. Nevieme ale z toho uživiť sedemčlenný tím na celoročnú prácu, také zdroje nemáme. Nebolo by to zlé, lebo tej práce máme naozaj toľko, že by sme potrebovali takýto tím. Počas festivalu sa k nám pridávajú ďalší ľudia do produkcie a pomocníci. Vtedy sa základný tím rozrastá na pätnásť ľudí a to nerátam technické zázemie, nahrávanie, svetlá, ozvučenie, natáčanie pre online… 

Prerástli Konvergencie tvoje úvodné predstavy, prípadne túžby?

Určite áno. Sám som si nevedel predstaviť, že by festival bol takto produkčne a technicky náročný. Mojím cieľom bolo tvoriť komornú hudbu a vytvárať priestor. v ktorom by mohla znieť. Zároveň som túžil prepájať ľudí zo zahraničia so slovenskými interpretmi a vždy ma lákala multižánrovosť. Presahy do iných žánrov sú mi vlastné. Bavia ma nové projekty typu so Steinarom Raknesom a to sa na Konvergenciách vždy dialo.

Dnes sú výrazne bohatšie na program, ako som si to kedysi v minulosti predstavoval. Myslím si, že to ide vo vlnách. Narástli sme oproti nášmu začiatku a možnože hľadáme správnu mieru, ako pokračovať ďalej, pretože sme sa pustili aj do realizácie kurzov, skladateľskej súťaže, máme vydavateľskú činnosť a myslím si, že sme sa dostali na naše maximum. Ak to budeme najbližšie roky zvládať a chceme to robiť ďalej, bude dôležité, ako sa vyprofilujeme, pričom naozaj zostaneme a čo bude náš základ. Pre mňa ostáva túžbou, aby znela komorná hudba, diali sa multižánrové presahy a čo si k tomu ešte necháme, je pre mňa samotného otázkou. 

Adrián Kokoš bude dirigovať vystúpenie dievčenského a detského speváckeho zboru. Aké to je, pre natoľko významného umelca a uznávaného profesionála, ísť mimo svoj zabehnutý kruh?

Väčšinou ľudia, ako je Adrián (Kokoš), ale aj iní veľkí umelci, ktorí prídu na festival, hovoria, že je to pre nich oživením. Zároveň je tento festival postavený na vzťahoch a snažíme sa,  aby sa dobre cítili nielen ľudia v publiku, ale aj interpreti a ľudia z produkcie. Chceme, aby to bol veľmi dobre strávený čas aj pre tých, ktorý na festivale účinkujú. To je pre nás takisto veľmi dôležité. Ak sa toto splní, máme z toho radosť.

Podobne to prežívali Hilliard Ensemble alebo Jan Garbarek a podobne to bolo s Vladi Mendelssohnom a ďalšími, ktorí k nám prišli. Boli pre nás veľké mená, s ktorými sme sa pred tým nepoznali, a odchádzali ako priatelia. Keď sa toto stane, je to pre mňa malý zázrak, že sme na jednej vlne. Je to veľkým obohatením pre nás aj festival.

Organizátori jazzových festivalov sa program snažia obohatiť o nie výlučne  jazzové vystúpenia. Ako je to v prípade klasickej hudby, publika, ktoré chodí výsostne na klasickú hudbu a vášho festivalu?

Myslím si, že sa naše publikum naučilo, že vždy spoznajú a zažijú niečo nové. Pre mňa bol neuveriteľným večerom, ktorý mi doteraz ostal v pamäti, keď za jeden večer odznelo Bartokove kvinteto, hudba Mariána Vargu v jeho interpretácii, za ním išiel Braňo Jobus ako Abusus, potom ako Vrbovskí Víťazi a na záver ešte prišli Oskar Rózsa a Martin Valihora s jazzom. To už som si hovoril, že to bola naozaj krásna zmes. Ľudia ostali na tento program celý večer (niektorí prišli, niektorí odišli), ale základ toho publika ostal, vypočuli si všetkých, a to človek dostane rôzny žánrový náklad, no vnútorné pojítko je nejaké spoločné.

Tento rok to môže byť rapper Čavalenky?

Čavalenky, Tore Brunborg a Grieg (smiech).

Konvergencie 2022 – užitočné linky:

text: Edo Kopček
foto: PhotoHrušo

VSTUPENKY

Prečítajte si

Komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.