Stále sa dá niečo nové vymyslieť, hovorí Lukáš Valkučák nielen o novom albume superskupiny Koniec

Keď som prvýkrát o superskupine KONIEC napísal, že sú ako King Crimson z Prešova, myslel som si, že to druhýkrát popriem. I keď mám na mysli len nuansy, nepoprel som. Možno je to iba môj prípad, že tam počujem túto paralelu. A prečo? Len pre trúbku určite nie. Som príliš osobný? Príliš subjektívny? Je mi to fuk. Samozrejme, že chlapci nie sú z druhohôr. Ich hudba je svieža, žánrovo široká s koreňami v sedemdesiatkách, no s hlavou v súčasnosti. Psychadeliká odeté v garážovosti hučiacich zosilňovačov a skreslených gitár plávajucích ďaleko od pevnín nášho kraja, svieža ilustrácia periférie minulej doby. 

Pýtajúc sa, čo asi znamená nálepka barretonian lyrics na Fruscianteho klasickej nahrávke, odpovedajúc si tradične neštandardnou a osobnou lyrikou Lukáša Valkučáka, ktorá je slovami a hrou v Konci na jeho začiatku, či po dobu plynutia fragmentárne plne prítomná. Raptorove bicie podané inak, ako ich sám pozná, svedčiac o tekutosti politiky jeho vlastnej inštrumentalistiky. Hypnotická basa Tomáša Bateška nepopierajúca jeho korene v progrocku, hrubé struny na tenkom ľade možností. Surová rýdzosť trúbky skrze charakter virtuózneho jazzmana Adama Zákutného.

Prinášame rozhovor s hlavou projektu, Lukášom Valkučákom.

Ako ste prišli k názvu Koniec? 

Navrhol som tento názov, je to silné slovo a má veľa významov. So silnými názvami mám skúsenosť, keď som iný projekt pomenoval Ultimátum. Niekto z nás v chate (čete) spomenul Koniec Tráviaceho Traktu (K.T.T). Nakoniec sme ponechali Koniec. Je to menej oplzlé. 

Podľa mňa by bola škoda nazývať projekt takto (K.T.T.). Je to príliš seriózna vec pre tento názov. Čo považuješ na Konci za vtipné?

V textoch som si všimol, že a začínajú vážne, ale zvrtnú sa vo frašku. Napríklad pesnička Navyše je v podstate zdrvujúca, ale jej druhá sloha je komédia, humor a nič iné. Alebo aj E Tu D A, kde začíname super tvrdým riffom a neskôr ho hráme ako dixielandová kapela. 

Ako začal Koniec? 

V máji 2023 v Stromoradí v Prešove mala hrať prog-rocková kapela Secret Session a hľadali predkapelu. Organizátori sa opýtali Raptora, či nemá dačo vhodné a napadlo ho hrať moje piesne, s tým že on by bol bubeníkom. Prvá voľba na basu bol Bateško a ja som prizval Adama na trúbku, lebo sa mi páči, ako hrá.

V projekte ste štyria, kto je hlava projektu?

Každý člen je dôležitý. Ak by som mal vymenovať jednotlivé funkcie a priradiť k nim ľudí, tak je to asi tak, že ja som autor a aranžér, Tomáš Bateško je môj spoluproducent, spravil celý zvuk, Adam je v našej kapele virtuóz, skutočný jazzman, a bubnuje Raptor Koch, hudobný génius.

Takže ty si autorom všetkých kompozícií? Kedy presne vznikli nahrávky? 

Nahrávky vznikli v priebehu minulého roka. Bolo to aj v rámci prípravy na koncert, keď sme spravili s Tomášom kostry s metronómom a poslali ich „Raptymu“ (Stanislavovi Sninskému) do Jasenova. Trúbkarovi, ktorý je klasicky vzdelaný, som zase pripravil notový materiál. Po koncerte sme naše demáče dotiahli do výslednej podoby. Je pekné, z akých rôznych prostredí prišli jednotliví hudobníci. Spája ich, že sú veľmi dobrí a zahrali všetko, čo som chcel a vždy aj niečo navyše.

Nápady, ktoré som použil v rámci projektu Koniec sú tie, ktoré sa mi nahromadili približne za posledných desať rokov.

Odložené a reinterpretované šuflíkové nápady?

Boli to nápady, ktoré sa mi postupom času nazbierali a sú vhodné pre toto nástrojové obsadenie. Pred vyše desiatimi rokmi som hral v kapele 3 oka a najlepšie riffy a slová šli tam. Neskôr chlapci odišli do Prahy a Brna a hrali sme len príležitostne, niekedy aj s Bateškom na basu pod názvom Tears of Joy and Sorrow. Niektoré z tých songov hrá dnes Koniec a až teraz nadobudli definitívnu formu. Pre mňa ako autora je to druhá kreatívna etapa, post 3 Oka.

Prvý singl bol Van Kúše Halen. Ten ste na Bandcamp zavesili niekoľko mesiacov pred oficiálnym vydaním EP. Je názov tohto singlu výsmech alebo naopak pocta, prípadne ani jedno?

Z Eddieho sa nedá robiť sranda, lebo je dokonalý. Tá pesnička sa pôvodne volala iba Vankúše, ale priebehu nacvičovania, vtedy ešte s kapelou 3 oka, sme sa smiali, že na začiatku hrá basa dookola jeden tón – ako v Running With The Devil, tak som pridal pickslide a brnknutie za nultým pražcom. Tam podoba s Van Halen končí. Ale názov sa zmenil, šťastnou náhodou podobnosťou slov.

Máme aj pesničku venovanú Kate Bush. Nie je to v jej štýle, len som ju vymyslel v dobe, keď som ju počúval. Veľmi sa mi páčia jej akordické postupy a melódie. Podľa mňa je génius. Pustíš si nejakú jej pesničku a na nič sa nepodobá.

Adam Zákutný. Foto – Nicholas Wintzler

zľava: Raptor Koch a Tomáš Bateško. Foto – Nicholas Wintzler

Lukáš Valkučák. Foto – Nicholas Wintzler

Vo vašich nahrávkach cítiť garáž a špinavosť priestorov. 

Je to DIY. Nahrávali sme u Tomáša v byte a u mňa v práci. Niekedy len na smiešny vstavaný mikrofón v laptope. Raptor nahral bicie doma v Jasenove. Napriek tomu sa mi to páči a chcem pochváliť Tomáša (Bateška), ako sa naučil robiť zvuk. Porovnaj si Van Kúše Halen ako singlovú verziu a Van Kúše Halen na albume. Časový odstup ôsmich mesiacov. Stihli sme tam ešte dohrať, ako všetci štyria kričíme, čo bolo jediný raz, keď sme nahrávali naraz v jednej miestnosti. Ale hlavne to dal medzitým Tomáš celé o dosť hlasnejšie.

Na EP sa nachádza šesť skladieb. Sú to všetky, ktoré máte, alebo ich je viac?

Mám ešte pesničku Zlatky, Zlatky, 1 000 000 zlatiek, ktorá sa pre nás myslím hodí a metalovú skladbu Bonus Willis.

Nahrávky vo mne evokujú pieskovisko. Trápili ste sa pri vzájomnej spolupráci, alebo to bola intuitívna zábava?

Všetky pesničky sme mali vopred napísané takmer do bodky. Samotné nahrávanie bola sranda a budem navždy spomínať ako s Tomášom robíme ústami zvuk mrazivého vetra. Adam ma prekvapil partom do skladby Navyše. Len vďaka nemu má skladba tú atmosféru.

Vaša hudba znie veľmi osobito a čosi také sa nevidí často na slovenskej scéne. Aké máte ambície? Budete pokračovať v nahrávaní ďalšieho materiálu?

Áno, máme plány. Pri ďalšom nahrávaní nechcem byť výhradný autor. Určite by som chcel, aby každý priniesol jednu svoju pesničku. Podobný koncept ako mali Pink Floyd na albume Ummagumma. 

Žijeme v dobe, keď sa už nič nové nedá vymyslieť?

Nie, s tým nesúhlasím. Je to podľa mňa iba výhovorka. Stále sa dá niečo vymyslieť, len netreba ísť derivatívnym, ale kreatívnym spôsobom. Môžeš si brať, ale nie z príbuzného. Napríklad my sme použili v piesni Nepatrný rozdiel leslie efekt na vokály. Ten istý použili aj Black Sabbath v pesničke Planet Caravan. Vzali sme to odtiaľ, no napriek tejto zhode nie je medzi ich a našou pesničkou podobnosť. Planet Caravan je zádumčivá, zatiaľ čo tá naša má drive. Keď si rockový gitarista a inšpiruješ sa rockovými gitaristami, tak budeš znieť iba ako rockový gitarista. 

Mám pár otázok ešte na teba ako na sólového hudobníka. Si známy aj tým, že máš veľa projektov. Koľko ich je a aké je ich žánrové rozpätie?

Naposledy, keď som to počítal, vyšlo mi číslo 39. Častokrát reagujem na to, čo vymyslel niekto iný. Čo sa žánrového rozpätia týka, tak neviem hrať metal, jazz, ani klasiku. Koniec nesie prvky všetkých týchto žánrov. Som alebo snažím sa byť rockový gitarista s presahom. Mimo žánrov je svet akordických postupov, melódií, ten ma zaujíma najviac.

Učíš na ZUŠke. S deťmi si vydal niekoľko albumov. Ako sa ti spolupracuje s najmenšími?

S deťmi sa mi spolupracuje najlepšie. Nie s každým dieťaťom to ide, ale ak to vyjde, potom  je to spolupráca obohacujúca z oboch strán. Deti ti dajú nápady, ktoré by dospelák nevymyslel, lebo sú super svieže a nie až tak poznačené lineárnym myslením a vymlátené životom a naopak, ja ako dospelák, ich v tom viem usmerniť a urobiť z toho pieseň.

Vypočujte si tiež náš vlaňajší podcast s Lukášom Valkučákom

text: Nicholas Wintzler