S Bejzom z Polemicu o Ska, prírode, ženách v kapele a pribitej mačke

Polemici sú ekvivalentom kvalitného ska zo slovenských lúk a hájov. Inšpiráciu hľadajú v kysuckej prírode, ale aj na rebríku pri práci.  So spevákom Bejzom sme sa poriadne zakecali a prevetrali spomienky dávne aj nedávne.

Ako sa darí vašej Best-Of platni, ktorú ste vydali takmer pred dvoma rokmi. Nechýbajú vám predsa len niektoré skladby na tomto albume?

Pár ľuďom tam niektoré veci chýbajú. My sme vedeli, že to nebude 2CD. Je škoda, že sa tam niektoré veci nezmestili, ale kapacita jedného CD je daná. Dokonca sme spravili to, že sme fanúšikov nechali hlasovať o tom, ktoré skladby chcú na tejto výberovke. Ja som nad tým strávil asi dva večery. Spravil som excelovskú tabuľku a z toho sumára nám vyšli pesničky, ktoré tam môžete počuť. My sme mali podobný zoznam skladieb, ktoré tam chceme. Nevybrali sme z nich asi len jednu alebo dve veci. Od fanúšikov vyšlo, že chcú jednu cover verziu, ale tú sme na album nezaradili. Ešte jednu skladbu sme tam nedali, kvôli tomu, že z iného pohľadu sme tam zaradili rádiové single. Z toho čo sa tam nezmestilo, by sme tam vedeli zaradiť ešte päť alebo šesť vecí. Ale ako som spomenul, kvôli obmedzenému priestoru sme ich museli vynechať. Ak by šlo o 2CD, tak by sme ho bez problémov naplnili.

Ktorá skladba tam tebe osobne chýbala?

Ťažko povedať. Tie veci, ktoré sme vybrali, boli tzv. rádiové single. Možno „Skunk“ tam mohol byť, z pohľadu hlasovania ľuďí. A aj keď nebol úplne medzi tými Top-skladbami a figuroval v prvej dvadsiatke, napriek tomu sme ho tam nedali, čo nám aj pár ľudí vytklo. Vtedy sme si povedali, že sme ho tam predsa len mohli dať. A takýchto kandidátov by som mal aj päť alebo šesť.

V roku 1994 ste vyhrali súťaž v relácii RG-Tip, zameranú na vyhľadávanie nových talentov. Aký dopad malo víťazstvo v tejto súťaži na vaše ďalšie smerovanie? Sú podľa teba takéto súťaže určené na vyhľadávanie neznámych talentov ešte stále prínosom?

RG-Tip mal jednu strašne dobrú výhodu. Súťaž robila televízia vo vlastnej réžii. A bolo to super v tom, že to nebolo natiahnuté na nejaký ďalší marketing ďalšej firmy. Kiežby verejnoprávne médiá mali odvahu ísť do takýchto vecí. Vo svojej podstate otvoril RG-Tip dvere pre IMT Smile, Polemic, O.B.D. a ešte ďalším iným kapelám. Nechcem trieskať, ale Ruka, čo bol postranný projekt IMT Smile, sa tam mohla takisto odprezentovať. Takéto relácie sú samozrejme bez debaty dobré a sme radi, že aj firmy sú ochotné nájsť peniaze na tie všeliaké Popstar-súťaže a podobné záležitosti, lebo sú to autorské veci a ten interpret tam nedôjde ako umelo vyprodukovaná postavička. Mohlo by toho byť viac, ale aspoň že takéto niečo je.

Čo to presne znamenalo pre vás? Vzrástol záujem o vaše vystúpenia? Aké dvierka vám to otvorilo?

Bola to naša prvá prezentácia v televízii. Netvrdím, že sa hneď zatriasli všetky kluby a začali nás všade volať, ale minimálne to sledovalo dosť veľa ľudí a v tom období, keď sme hrávali koncerty, ľudia nám vraveli: „Boli ste tam a tam, vyhrali ste, bolo to super“. Bolo to také prvé dôležité semiačko zasiate v rámci mediálneho trhu, čím sa Polemic dostal do ako-takého povedomia. Každá prezentácia začínajúcej kapely v médiách je dobrá. A ak tá kapela naozaj stojí za to a už to nie je nejaká amatérska resp. garážová vec, ktorá po roku padne na vzájomnej nevraživosti muzikantov, má takáto prezentácia zmysel.

Posadil by si sa do poroty v takejto súťaži?

Pár z nás sa odvážilo sadnúť si do poroty, ale nie je to ľahká úloha. Často je dopredu rozhodnuté, že by bolo dobré, aby táto kapela vyhrala.

Možno je to tým, že porota má tie kapely vopred napočúvané.

Áno. Lenže potom dôjde človek taký neznámy, vypočuje si to a sa mu môže zdať, že by si to zaslúžila aj nejaká iná kapela. Niekedy to je také, že aj keby som tam sedel alebo nesedel, už je aj tak rozhodnuté. Tí porotcovia predsa len poznajú background súťažiacich kapiel určite viac ako ja. Na to prvé počutie by sa mi možno pozdávalo niečo iné. Takže sa do toho veľmi nehrniem.

Momentálne ste na turné pre rok 2009. Ako si spomínaš na vaše prvé veľké turné z roku 1995, kedy ste koncertovali už aj v Nemecku a Čechách. Spávali ste v dodávke, nemali dosť peňazí na jedlo, alebo aké to vtedy bolo?

Vždy je to partizánčina. Treba povedať, že my sme už ľudia, ktorí majú 21 rokov odžitých na pódiách. Máme rodiny, vedieme normálny rodinný život, aj keď vyjdeme na turné, tak je to vždy partizánčina. Niekedy väčšia, inokedy menšia. Ale ten ´95, v tomto veku už by som to nerád zažíval. Aj keď občas sa to stane aj teraz.

Teraz ste na vašom aktuálnom turné.

Vieš čo, ako ťažko povedať. Aj keď napr. to ubytovanie už nie je také, že by sme spali v squate menom „Larónka“, kde keď som sa ráno zobudil, bola nad dverami pribitá vysušená mačka a vedľa mňa spalo kvantum ľudí, o ktorých som až ráno zistil, že tam spí aj niekto ďalší. Tieto veci sa nám už nestávajú. Niekedy dôjdeme do klubu, v ktorom tá technická vymoženosť nie je až taká ako by sme možno očakávali. Ale už sme trocha ubránení voči takýmto veciam tým, že máme manažéra, máme zmluvy. Promotér vidí a uvedomí si, keď si prečíta zmluvu a tri strany požiadaviek, že „Aha, tak to si neide zahrať partička detičiek“. Treba sa dohodnúť, aby nakoniec bola každá strana spokojná a aj návštevníci.

Muzikárčina je poctivá vec a treba to všetko robiť poctivo.

No treba. Netreba tieto veci podceňovať. Ja viem, že niektorých promotérov to možno otravuje, že dôjde trojstránková zmluva, na ktorej sa aj tak nakoniec dohodneme, že platí jeden a pol strany. Ale stále je dobré, že ten promotér vidí aké sú požiadavky. On sa vie tomu prospôsobiť a my zas vieme do čoho ideme a tie veci sú vykomunikované už niekoľko mesiacov dopredu. Nie sú potom prekvapenia napr. pre návštevníkov, že prídu na koncert, ktorý nakoniec nie je. „A prečo nie je?“ Lebo kapela nedošla. „A prečo nedošla?“ Lebo sa nedohodli. Potom to je také, že tí ľudia sú dá sa povedať rukojemníci toho celého. A my tieto veci neradi zažívame a vyhýbame sa tomu.

V Prešove odohráte váš zatiaľ tretí koncert v rámci aktuálneho turné (apríl 2009, pozn. red.). Aké boli tie dva predošlé?

Tak máme za sebou dve zastávky. Koncerty v Nitre a Trenčíne boli parádne. City Club je trošku menší priestor. Uvidíme ako to bude tu, pretože sme hrávali v predsa len väčších kluboch s kapacitou aj 800 ľudí. Zatiaľ sme spokojní. Aj s predkapelou aj so servisom, ktorí sme so sebou sem priniesli. V podstate aj vďaka sponzorovi si riešime tú technickú stránku po vlastnej línii. Tým sme sa vyhli možným prekvapeniam po tej technickej stránke.

V lete zas patríte medzi hlavné ťaháky najväčších festivalov či už na Slovensku, v Čechách, Poľsku alebo Maďarsku. Sedia Vám viac kluby alebo veľké pódiá? Alebo je to predsa len špecifické?

Vieš čo, teraz si začínam viac užívať kluby na Slovensku. V mnohých kluboch sa rozhodlo vďaka zákonu, že sa v nich nefajčí. Užívam si to viac, lebo po klubovej šnúre človeku častokrát odíde hlas, pretože sa veľa potí, nainhaluje kvantum nikotínu a po nejakých desiatich dvanástich koncertoch, keď človek nechá dušu na pódiu, vypustí aj dušu z hlasiviek. A zas cez leto, keď je teplo, tie veľké stage, to k tomu patrí.

Minulý rok sme Polemic mohli vidieť v priebehu troch týždňov hneď dva alebo tri-krát v Prešove, či už počas Dní mesta Prešov alebo na Dobrom Festivale. Pociťuješ nejaký zásadný rozdiel medzi týmito dvoma podujatiami alebo to nerozlišuješ?

S mestskými slávnosťami máme dobrú skúsenosť, pokiaľ neide o nejaké strašné politické záležitosti, čo sa nám stalo za celú históriu len raz. V tých mestách sa niekedy toho až tak veľa nedeje. Netvrdím, že Prešov medzi ne patrí. V menších mestách, kde sa robia mestské slávnosti, to je jediná vec, ktorá sa okrem krčmy a televízora udeje. A sme radi, že mnohé mestské magistráty majú odvahu pustiť sa do organizovania niečoho takého, postaviť zvuk, zavolať kapely, postarať sa o ne, urobiť parádnu párty pre obyvateľov toho mesta, nech je to moderná rocková, popová muzika alebo nech je to sláčikové kvarteto či ľudovka. Je to super, že dôjde niekto zahrať naživo, namiesto DJ-ingu. Máme s tým dobré skúsenosti, ale je to vždy niečo iné. Mestské slávnosti sú v centre mesta, má to peknú kulisu, historické jadro. Festival je niekde na kúpalisku, má to inú vibráciu: vodička, zapadajúce slnko, príjemní ľudia, ktorí sa zabávajú a čo si zaplatili vstupné. V tom meste je publikum iné. Tam príde každý okoloidúci.

Každý deň môžeme vidieť na titulkách a v bulvárnych denníkoch rôzne kapely alebo jednotlivých interpretov. Polemic sa svojho času tiež objavil na titulke takéhoto plátku, keď ste ešte v ´97 pri natáčaní klipu k skladbe Mesto vyliezali z kanála. Bola to vopred pripravená promo-show?

Musím povedať, že paradoxne sme sa až po tejto akcii dozvedeli, že mnohé celebrity si dohadujú tieto záležitosti. Celé to je dopredu dohodnuté a vymyslené ich PR. Ale toto bolo naozaj veľmi úsmevné. Ten denník nefugoval až tak striktne bulvárne a bolo to v období, keď sme vydávali náš prvý album (Do Ska z roku 1997, pozn. red.). Niekoľko tých fotografov s nami robilo fotoreporty alebo rozhovory v rámci vydávania albumu. Vtedy to bola udalosť, keď sa vydal album. Robili sa rozhovory a médiá tomu dávali priestor. Novinári aj fotorgafi nás poznali dosť intenzívne a vedeli, že ideme točiť klip. Fotograf z toho média šiel okolo, my sme tam mali týpka z vodární, otvorený kanál, mali sme tam režiséra, kamery a všetko potrebné. A ako je Čumil v centre Bratislavy, tak tam nás priamo fotili japonskí turisti, keď sme vyliezali z kanála pričom naša saxofonistka bola navyše oblečená ako nevesta. Chlapík šup, ľahol na zem, pocvakal pár fotiek a hneď na druhý deň sme mali titulku. Ja to nazývam takým ranným mediálnym ošiaľom, kedy tie veci vznikali tak prirodzene. Teraz už mám pocit, že sa tieto záležitosti riešia skôr programovo a vrámci PR. V tej dobe to až takto nefungovalo. U nás to bolo naozaj neformálne, neplánované a o to viac úsmevné. Keď si na to teraz spomeniem, mnohí sa dnes trhajú o to, aby boli na titulke a my sme pri tom len vychádzali z kanála (smiech).

Mne to pripadá tak, že vás ten bulvár obchádza.

Tým, že sme v určitom veku, tak to poviem normálne otvorene, že máme v takomto bulvárnom časopise kamaráta, ktorý je jeho šéfredaktorom. S ním sme sa priamo rozprávali, nech o nás takto nepíše. A on, že: „Ja o vás? Veď som chodil na vaše koncerty. Ale ak chcete, môžeme niečo vymyslieť.“ Povedali sme mu narovinu, že vieš čo, nie, my o to nemáme záujem, patriť do tejto kategórie celebrít a ľudí, ktorí sa chcú takto prezentovať. Bulvár nás obchádza, ale v podstate ani my nikomu nedávame dôvod na to, aby to bolo inak.

Krstným otcom vášho debutu Do Ska z roku 1997 bol už zosnulý herec Marián Zednikovič. Pretrvávajú takéto vzťahy medzi krstnými rodičmi jednotlivých vašich albumov a kapelou aj naďalej?

Posledné roky nám albumy krstili kamaráti z hudobnej scény. Bolo to také prirodzené, ako keď sme hrali napr. s Fast Food Orchestra, album nám pokrstil Dr. Kary. Keď sme vydávali best-offku, tak sme hrali so skupinou Locos, v ktorej pôsobí spevák z kapely Ska P. A ja som ho poprosil: „Neobleješ nám album nejakou whiskey?“ Najprv nechápal o čo ide, malo to byť na Hodokvase, kde sa natáčalo aj DVD, a keď sme mu to vysvetlili, povedal, že „Jasné.“ V poslednej dobe sa snažíme vyberať ľudí z hudobnej scény.

Vtedy sme boli „uchá“ v rámci prezentácie navonok a dlho sme rozmýšľali, koho máme osloviť, nakoľko sme ešte neboli známy v tej hudobnej sebranke, aby sme zavolali, ako my hovoríme, nejakého „Popového mastodonta“. Tak toto bolo prirodzené v tom, že Fejko, náš zvukár, robil zvukára pre Štúdio S vo viacerých divadelných hrách a okrem Polemicu cestoval aj na rôzne výjazdy, pričom niekoľko-krát cestoval aj s Mariánom Zednikovičom. Mal nás pustených v aute, Mariánovi sa to páčilo a vypýtal si našu nahrávku. Tak sme Fejkovi povedali, aby sa ho opýtal, či by nechel byť krstným otcom. Predsa len je to pán herec, teda už bohužiaľ nežijúci, a on povedal, že jasné, že dôjde. Bolo to milé. Dokonca si napísal celú A4 príhovoru. Veľmi sme si to cenili. On to tam prečítal a my sme si vraveli, že super, kvôli začínajúcej kapele došiel dôležitý a príjemný herec, našiel si čas, pobudol tam s nami, dal si nejaký drink a večer išiel domov. Snáď nás počúva tam niekde zhora a snáď sa má jeho dušička dobre.

Minimálne vaša dychová sekcia mala vždy blízko k punkovej muzike, keď vypomáhali s dychmi na albumoch kapiel Iné Kafe, Plusmínus a Zóna A. V kapele je momentálne osem členov. Aká je hudobná chuť kapely Polemic?

Vieš, tá chuť je už podľa toho, ako sa zobudíme. Vždy keď prišli nejaký nový členovia, tak tí mali svoj hudobný background, určite priniesli do kapely niečo svoje, ale vždy je to v podstate tak, že kapela je jedno veľké mlynské koleso, ktoré funguje. Keď z nej odpadne nejaký kúsok, a človek ak tam niečo dohodí, môže sa to koleso točiť trochu inak, ale nakoniec to aj tak musí zapadnúť do toho kolesa, lebo nemôže si hrať každý sám pre seba a musí to byť v prvom rade skupinová záležitosť a tým pádom je ťažké povedať, aké sú tie chúťky. Vyskúšali sme si už všetko možné, v rámci ska hudby sme sfúzovali všetko čo sa dalo a teraz sa chceme zabávať. Ale o to náročnejšie je spraviť teraz ďalší album, lebo vieme, že sa vždy nájde niekto, kto povie: „Ten Polemic nevymyslel nič nové.“ Lenže v ska-čku sa už nič nové vymyslieť nedá, teda pokiaľ chceme byť ska-kapela. Veľa ľudí sa pýta, či nechcem robiť niečo iné, inú muziku. Ja by som si to vedel predstaviť, ale to by už nemohol byť Polemic, pretože to by ľudia asi nezobrali.

Máte už pripravený materiál pre nový album?

Toho materiálu máme, ale nevieme sa rozhodnúť, že čo a ako sfinalizovať. Máme hotové dve veci, ktoré sú nahrané v štúdiu, máme nejaké podklady a asi dvadsať nápadov, rozrobených v tom štádiu, že ak by bol text, za ktorým si vieme stáť, tak sa do toho vrhneme. Ale ani v textoch sa nevieme dohodnúť, lebo nás je osem.

Je ešte v kapele po toľkých rokoch existencie a po tých personálnych výmenách demokracia?

Niekedy až príliš veľká, čo je niekedy aj na škodu veci, pretože keby tam bol hlavný mozog kapely a povedal, že toto bude takto, bolo by to možno na prospech urýchlenia dokončenia albumu. Na druhej strane neviem, keďže kapela je skupina ľudí a keď jeden presadí myšlienku, že to bude takto a ostatní s tým nejako nesúhlasia, či by to nemalo za následok ťažkú atmosféru v kapele, ponorkovú chorobu, došlo by k frflaniu, že „ja toto nechcem hrať, mne sa to nepáči“ a po tomto tí muzikanti nie sú dobrí na pódiu. Aj keď to zahrajú neviem ako dobre, pokiaľ ich to nebaví, tak je to cítiť. Teda tým, že sme demokratická kapela, ťažko sa nám dokončuje album, ale keď sa nám ho podarí dokončiť, budeme si za tým stáť a budeme sa usmievať na pódiu, aj keby sa tá platňa ľuďom nepáčila, tak nám sa bude páčiť a budeme sa uchechtávať.

Ska je postavené na veselom fílingu a veselých rytmoch.

Nemôže to byť silou mocou nejaká ťažko intelektuálna muzika, aj keď si myslím, že práve vďaka našim textom sme na ska scéne dosť intelektuálna kapela, pretože mnohé kapely majú oveľa jednoduchšie a viac easy texty ako my, ale to je na špeciálny rozhovor „Texty vs. Polemic“.

V kapele sa na poste saxofonistu mihla Naďa Ďurecová a za mikrofónom sme mohli počuť Niku Dubajovú.

To bol taký experiment. Chceli sme vyskúšať, čo by s našou hudbou urobila speváčka. Nika spievala veľmi dobre, ale nejakým spôsobom sme zistili, že je to v tom komplikované, že roky sme mali v kapele saxofonistky, čo je na jednej strane fajn, že tá chlapská zostava je viac kultivovanejšia, na strane druhej, my chlapy fungujeme rozumovo a emotívne úplne inak. A je ťažké vysvetliť žene, bez toho aby to zobrala osobne, že v skutočnosti nie je zlý hudobník, aby to zahrala ešte raz. Keď sa v štúdiu playbačí a keď sa vrstvia nástroje, hrá sa istý part aj dvadsať-krát, kým sa nájde tá správna linka, ktorá tam zapasuje a vôbec to nie je o tom, že ten muzikant je zlý. V tomto sme my niekedy neboli až takí psychológovia a pritom sme nechceli ubližovať. Museli sme zmeniť potom postoj, byť viac psychológmi a potom sa naťahovali aj naše sessions v štúdiách a niekedy to bol hlavný dôvod, prečo sme sa rozišli s týmito našimi dámami.

Tú otázku som smeroval aj k tomu, či zvažujete opäť zapojiť ženský hlas do skladieb Polemicu, keď už sme sa bavili o tom, že v ska muzike sa nedá už veľmi hýbať v rámci žánru. Možno by to u vás ten ženský vokál posunul niekam inam.

Určite by to posunul, ako každý nový hlas, ktorý tam zapasuje je výborný a kapela tým môže dospieť k nejakým novým horizontom. Predsa len, naše spevácke možnosti sú dané a nie sme nejakí strašidelní Robbie Williamsovia, ktorí dokážu zaspievať absolutne rôzne žánre, majú rozsah tri oktávy a podobne. To u nás nie je. Táto kapela nemôže mať len dobrého speváka alebo speváčku, ale musí to byť aj človek – trošku ksicht, ktorý sa bude vedieť aj zabaviť a tým ľuďom odovzdať nielen spev, ale bude mať aj tak mokré tričko, že ho môže rovno vyžmýkať po koncerte. A to je problém, nájsť frontmanskeho speváka alebo speváčku takéhoto rangu. Keď sme nahrávali Gangstersku s Lenkou Novou, tak sme vždy hovorili, že: „Počúvaj Lenka, kde by si chcela spievať?“ Pretože Lenka je ten typ frontwoman, ktorá by sa k nám hodila. Žena s výborným spevom a absolútne živočíšny typ, ktorá je pritom normálna milá, introvertná dáma a zas na pódiu to je totálny živočích. Samozrejme funguje momentálne ako sólová speváčka, má svoje vlastné projekty. A takýto typ speváčky, ak by sa objavil, tak nech sa páči: www.polemic.sk, tam nájdete náš e-mail a ak máte odvahu, tak sa ozvite.

Počas vašej dlhročnej kariéry ste už vystupovali s mnohými kapelami v rámci vašich šnúr, ale aj na samostatných koncertoch, kedy ste boli prizvaní ako hostia. Hrali ste takto na jednom pódiu s legendou typu The Selecter, s talianskou bandou Persiana Jones, so spriaznenými Ladanybene 27, alebo s Big Mama. Teraz idete spoločné turné s kapelami z Pannonia Allstars Ska Orchestra alebo Fast Food Orchestra. Ako ste niekedy nadväzovali kontakty s kapelami, keď sme o fenoménoch typu myspace alebo facebook mohli iba snívať?

No to sa nám vtedy ťažko pátralo. Našťastie bol už internet, od nejakého ´95 – ´96 sa už začal ako tak používať a mnohé kapely si už našťastie zriadili stránku, kde bola diskografia, kontakt, zostava, nejaké fotky. Pokiaľ už takáto stránka existovala, tak už to pomohlo. A pred tým sme mali určite nejakého manažéra, ktorý mal kontakty na promotérov v rámci Európy, nehovorím, že šlo o 50  alebo 100 ľudí. Vtedy to boli možno dvaja – traja ľudia, ktorí takto kontaktovali niekoho v Nemecku, Čechách, Rakúsku alebo Švajčiarsku. Buď sme volali im, alebo keď už sme hrali s kapelou takéhoto razenia, tak sme sa ich spýtali, že kto by tak stál za to. Napríklad Dougley, náš americký kamarát, nám povedal, keď sme sa ho pýtali, že s kým by sme si mohli strúhnuť šnúru okolo roku 1998, tak povedal, že jednoznačne Persiana Jones. Veľmi milí ľudia, je to trocha iný žáner, ska punk, proste divočáci, ale fakt nám ich ospevoval, tak sme sa na nich nakontaktovali a mali sme spolu šnúru aj tu, aj v Taliansku a ostali sme veľkí kamaráti. Niekedy motyka vystrelí, ani nevieme odkiaľ. Bohužiaľ pre nás predstavili slovenské veľké festivaly niektoré kapely, ktoré sme si chceli zavolať my, na nami organizované „Ska-Ska“ šnúry. Tým, že nás predbehli sme s tým prestali. Zas kapiel, ktoré majú aké také meno, dokážu prísť, sú zodpovední, ale zároveň to nie je až taká veľká hviezda, ktorú by sme nedokázali zaplatiť, ako napr. Madness a pod. Takých kapiel zas nie je veľa v rámci Európy. Keď do toho zarátame Ameriku, je ich dosť. Lenže americké kapely sú dosť drahé. Preto tam treba dohadovať vyslovene „day-off termíny“, aby sa to dalo skoordinovať. Je to niekedy náročné zavolať kapelu takéhoto razenia, ktorá tu ešte nehrala, stála by za to a bola by aj po tej ľudskej stránke v rámci referencií, že: „Zavolajte ich, sú to milí ľudia, zažijete s nimi kopec srandy.“ Rozbiehali sme to okolo roku 2000 dosť intenzívne a potom sa do toho pustili veľké festivaly ako Pohoda, Hodokvas, ale aj iné a začali ťahať nové známe ska kapely a tým sme stratili motiváciu robiť to isté.

Čo vás okrem Jamajky a kysuckej prírody inšpiruje aj naďalej pri skladaní muziky?

Určite slovenská príroda, pretože keď sme teraz išli okolo Spišského hradu, musím povedať, že to je úplne parádna scenéria a samozrejme kysucká príroda, to je fantastická vibrácia, odporúčam. Je to pánu bohu zabudnutý kraj, ktorý si zachoval tú svoju pokľudnú agrárno pastiersku vibráciu, kde človek miestami nenájde signál na mobilnom telefóne, kde je len päť barákov,  nejakých pár dreveníc, proste paráda. Jamajka je úžasná. Človek by sa tam mal ísť pozrieť, ale nie s ružovými okuliarmi. Je to predsa len rozvojová zem. A čo nás inšpiruje, tak ostatná slovenská príroda, každodenné zážitky. A Miško, náš gitarista, sa odvážil a priniesol prvý nápad a bolo veľmi úsmevné to, čo ho inšpirovalo. Jeho tatino má firmu a šiel mu vypomáhať a hovorí, že vecička ho napadla na rebríku s priklepovou zbíjačkou, zbehol rýchlo z rebríka, napísal pár riadkov textu, nabrumlikal to do telefónu a utekal naspäť zbíjať. Takže ako vidíš, človeka veci napadajú všelikde. Niekedy príde nápad znenazdania a niekedy nepríde aj pár mesiacov.

Prečo ste sa rozhodli venovať ska žánru? Bola v tom filozofia alebo len to, že sa chcete baviť?

Životná filozofia ťažko, pretože sme vznikli ešte v ére bývalého režimu. Lákalo nás, že je to zábavná muzika. Angličtinu vtedy nikto neovládal tak, žeby nám vedel povedať, čo spievajú The Specials, The Selecter a podobne. Alebo Marley. Vedeli sme, že sú tam aj sociálno-kritické  texty, ale  internet nebol, mali sme tie nahrávky a páčila sa nám táto muzika. Bolo to niečo medzi reggae, ska, punkom a všeličím možným a chceli sme hrať tieto veci. Mali sme 15 alebo 16 rokov, v sebe veľa hormónov a toto bola muzika, ktorá vystihovala naše hormonálne rozpoloženie a preto sme sa do toho vrhli. Teraz fungujeme 21 rokov a je to úžasné, keď si predstavím, že typická garážová kapela, zbuchnutá naozaj z čisto nadšencov, ktorí majú len základné hudobné vzdelanie, nemajú žiadne technické vybavenie, ale mali sme o to väčšiu chuť hrať. My sme si dávali totiž veľmi skromné méty typu: Keby sme sa aspoň raz mohli postaviť, hoci ako úplne prvá predkapela a zahrať na veľkom pódiu, kde budú reflektory. A to sa nám splnilo o dva roky, keď sme vystúpili v estrádnej sále bratislavského PKO. Volalo sa to Rock Panorama, bola to taká štvrťročná séria za bývalého režimu a ešte v deväťdesiatom roku sa uskutočnili posledné dva ročníky. Takže sme si tam zahrali ešte aj my. Prvý krát sme sa nahrávali v bratislavskom PKO úplne na kolene, a bolo to niečo strašidelné. Zistili sme, že to nie je až také ľahké. Potom sme na sebe chvíľu pracovali, znova to nahrali a bolo to trocha lepšie atď. Nemali sme veľké oči, že budeme raz veľká kapela, ktorá bude hrávať na veľkých stage-och a bude tak známa ako je známy Polemic. Keby mi to už vtedy niekto povedal, tak nebudem mu veriť.

Text: Edo Kopček ml.

Foto: Daniel Lipár