Nechcem byť k dispozícii ľuďom podľa ich potreby, aj preto som odmietla ponuky veľkých zahraničných vydavateľstiev. Celeste Buckingham má nový život aj album

Celeste Buckingham oslavuje milé jubileum. Od jej debutového singlu Run Run Run ubehlo už desať rokov, po ktorých sa vracia na hudobnú scénu albumom Life. Ten mapuje speváčkine posledné roky života, ale aj hudobnú kariéru, ktorú začínala ako mladé dievča s veľkými snami. Kolekcia trinástich pesničiek usporiadaných ako životný príbeh predstavuje začiatok novej éry speváčkinej tvorby. 

Ako si spomínate na začiatky svojej kariéry a vydanie singla Run Run Run? Ten zaznamenal obrovský úspech, mali ste okolo seba vynikajúcich muzikantov, zároveň vám priniesol ocenenia. 

Boli to skvelé prvé roky. Mala som veľmi rýchly nábeh do sveta úspechu a zároveň som sa vďaka tomu dostala medzi najlepších slovenských popových muzikantov a tvorcov. Celé to bolo prekvapujúce, išlo to tak rýchlo, že keď si na to teraz spomeniem, tak sa mi z toho, v dobrom zmysle slova, začne točiť hlava.

Všetko sa zrazu udialo strašne rýchlo. Vyšli dva single, ktoré mali limitovaný úspech, a potom sme vydali Run Run Run bez klipu. Jedno rádio sa nad nami zľutovalo, že to skúsime a uvidíme. S pesničkou vystrelila aj moja kariéra nielen ako speváčky, ktorá robí pesničky, ale aj interpreta, ktorého chcú ľudia vidieť naživo. Zrazu to bolo úplne inde. Spomínam na to s radosťou, pretože to bol začiatok. 

Išla som do toho ako také malé dievčatko. Mala som 17 rokov, keď som sa preslávila, a bolo to skvelé. Bolo to veľmi silné v tom zmysle, že zrazu malé dievčatko z malého sveta zažije také niečo vo veľkom a takým tempom. Rada spomínam na obdobie, keď sme nahrávali prvé veci a mali sme pocit, že tu niečo reálne máme, ale uvidíme ako sa to vezme na Slovensku. Prišla Američanka, ktorá vyrastala na Slovensku a spievala po anglicky a myslím si, že aj to bolo súčasťou môjho úspechu.

Dokedy trvala prvotná chuť a nadšenie? 

Chuť tvoriť mám stále. Písala a skladala by som vkuse, to ma bude baviť vždy, podobne ako spievanie. Ale neskôr som sa z toho všetkého vyčerpala. Prešlo deväť rokov od začiatku  mojej kariéry a uvedomila som si, že nevládzem, už sa mi nechce, mala som pocit, že sa musím nútiť, a to je podľa mňa zlé znamenie. 

Všetci musíme pracovať, všetci sa musíme nútiť robiť veci, ktoré nechceme, to je samozrejmé. U mňa to prišlo do extrému, kedy každá vec bola pre mňa boj. Hovorila som si, že to asi nie je úplne správne, asi tu niečo nie je v poriadku. Bála som sa, že ak budem takto pokračovať, prídem o radosť a lásku k tvorbe všeobecne. Takže som si dala odstup. 

Zároveň do toho prišla pandémia, čo som brala ako znamenie – daj si teraz pauzu, bohvie, kedy sa opäť naskytne príležitosť, dať si takýto odstup od tvorby, môcť riešiť iné veci a žiť trochu aj iný život. 

Začínala som v pätnástich a desať rokov som nepoznala nič iné. Bol to celý môj život. Hudobný biznis bola celá moja škola aj škola života. Uvedomila som si, či nechcem skúsiť aj nejaké iné veci, ktoré by ma bavili, v čom by som sa chcela vyznať. Vďaka tomu, že som si dala pauzu, mala som neskôr opäť chuť tvoriť a vrátiť sa do toho. Hudbe sa už nevenujem full-time. Keď sa niečo chystá, prídem na Slovensko, sem tam robíme koncerty, ale už je to obmedzené, pretože to tak teraz chcem. 

V prípade Vašej kariéry to predpokladám nikdy nebolo o tíme, ktorý by na vás tlačil a nútil Vás niečo robiť. 

Mala som veľké šťastie na tím. Bola som sama sebe paňou, mala som veľmi voľnú ruku. Doteraz je to tak, že finálne rozhodnutia sú na mne, čo je z jednej strany úžasné, pretože mám svoju kreatívnu slobodu, čo veľakrát umelci nemajú, pretože sú buď pod vydavateľstvom alebo pod nejakou investičnou rukou, akou je manažér alebo súkromná firma, ktorá investuje, buď finančne alebo inak, do ich kariéry.

V mojom prípade som investorkou aj vydavateľstvom, takže mám absolútnu slobodu sa rozhodnúť, ako a čo robiť s hudbou. Od začiatku to bola moja priorita. Vychovala ma tak aj moja mama, aj teraz je to moja zodpovednosť. Keď som začínala a bola som mladšia, tak ma mama vždy viedla k tejto jednej myšlienke, aby som si zachovala svoju kreatívnu a finančnú slobodu. V opačnom prípade si k dispozícii ľuďom, ktorí budú rozhodovať za teba a nie vždy sa ti to bude páčiť, a nie vždy to bude pre teba najlepšie rozhodnutie. Veľakrát som kvôli tomu aj odmietla spoluprácu s veľkými vydavateľstvami v zahraničí. Každý hudobník by kvôli tomu vyskakoval od radosti, ale pre mňa bola vždy absolútnou prioritou sloboda kreativity a sloboda môjho osobného života. Sloboda tvoriť, byť a žiť, ako chcem, je pre mňa to najdôležitejšie. Či to znamená menej alebo viac úspechu, to už nie je priorita. 

Celeste Buckingham. Foto – Dorota Holub

Jedným z dôkazov a prejavov Vašej absolútnej slobody bolo, keď ste vrátili 25 000 dolárov Donaldovi Trumpovi, čo bolo naozaj silné gesto.

Prvá vec je, že som si to mohla dovoliť. Keď som vysvetľovala v mojom tíme, že čo s tým, tak som povedala, že už sme s týmto človekom naveky mediálne a verejne prepojení, a keď už s ním musíme byť prepojení, tak aspoň nech je jasné, že ho nepodporujeme. Vrátiť tie peniaze bol najsilnejší spôsob, ako sme mohli prejaviť, že s ním nesúhlasíme. Pre mňa to bola jediná cesta. Možnosť, že by sme si tie peniaze nechali, nebola pre mňa reálna. 

Pri predstavení albumu Life ste spomínali rôzne vlny popularity. Viete to priblížiť? 

Prešla som si všelijakými vrstvami popularity. Bola som aj absolútnou megahviezdou, bola som aj niečo medzi, a to nie v konkrétnom poradí, striedalo sa to. Chvíľu o mne bolo počuť menej, tak som sa vrátila z Ameriky a opäť bol okolo mňa extrémny rozruch. Zrazu som bola ako keby neformálna reprezentantka Slovenskej republiky, keďže som ako Slovenka išla do sveta a mala som úspech. Potom som bola vnímaná ako stálica, čo je celkom vtipné, byť v 25 rokoch považovaný za stálicu hudobnej scény, je to zaujímavá poloha pre tak mladého človeka. 

Neskôr som zažila aj konfliktné obdobie, kedy som bola slávna s kontroverzných dôvodov. Kontroverzia nepochádzala z môjho správania, ale z mojej váhy a výzoru, a zrazu sa to začalo riešiť verejne. Bolo to v dobe, keď na Slovensko prichádzala vlna ohľadom body positivity, informáciách o duševnom zdraví a podobne. Potom prišla pandémia, a to už kompletne zmenilo pohľad na určité veci. Na to, ako mám málo rokov, som si za krátky čas prešla asi každým stupňom slávy. 

Teraz som v okamihu, kedy som menej populárna, aj keď asi len z môjho pohľadu a zo štatistík, pretože si stále nemôžem sadnúť do taxíka alebo ísť do obchodu bez toho, aby ma niekto nespoznal. Nedávno som bola na úrade vybavovať nové doklady, a už sa ma pýtali, kedy vydám ďalšiu pesničku. Ak to mám zhrnúť, nachádzam sa v pohodlnom medzipriestore – ľudia registrujú mňa a moju prácu, čím som si už dokázala svoje, ale zároveň sú aj takí, ktorí mi hovoria, že je o mne menej počuť, na čo im odpovedám, že to je naschvál (smiech). 

Najväčšia irónia je, že som mala veľmi malé okienko v živote, kedy som mala chtíč byť slávna, nebol to úplne môj cieľ. Presne si pamätám, kedy som prvýkrát ochutnala slávu a hneď ma to prešlo. Bolo to na tlačovej konferencii Československej Superstar, kde som účinkovala, a do médií išli vyhlásiť mená 25 semifinalistov. Všetci sme v ten víkend prišli na hotel v Prahe, kde sme boli ubytovaní, a zavolali nás na tlačovú konferenciu. Tam boli českí aj slovenskí paparazzi, bulvárni novinári, televízne kamery. Blikalo to na nás asi päť minút, a ja som si po piatej minúte povedala, že toto ma nebaví, toto si neprosím. A to som ešte ani nemala kariéru. Veľmi rýchlo som pochopila, že to nerobím kvôli sláve. 

Robím to, pretože ma nesmierne bavia dve veci – milujem spev a hudbu a milujem komunikáciu  s ľuďmi, veľmi rada spoznávam ľudí a vidím trochu aj do ich pohľadu na svet a na hudbu. To bola od začiatku moja hlavná motivácia a všetko okolo toho bolo len ako bonus a zdroj, cez ktorý som sa tomu mohla venovať aj naďalej. Napriek tomu, že som zažila rôzne momenty slávy, som hlavne vďačná, že môžem tvoriť, a že sa ľudia zaujímajú o to, čo robím. 

Najprv bola chuť si upratať svoj život, určiť si priority, a až potom prišiel album Life? 

Album Life vznikal popritom, ako som si upratovala svoj život, hlavne svoje psychické a fyzické zdravie. Bol akýmsi doprovodom počas tohto procesu, ktorý niekedy bol aj náročnejší. Aj preto som ho nazvala Life, teda život. Pesničky vznikali popritom, ako som napríklad chodila na terapiu alebo k lekárovi, musela som ísť riešiť nepríjemné veci. Bojovala som sama so sebou a so svojím sebavedomím, alebo aj popritom, ako som o niekoho prišla a bolelo ma z toho srdce. Album Life je diár môjho života za posledné dva roky, ale zároveň to rekapituluje posledných desať rokov mojej kariéry a života. Vznikalo to postupne. Niekedy sme urobili tri pesničky za týždeň, niekedy jednu za mesiac. Súviselo to s tým, ako som sa cítila, akú tému sme v tej skladbe riešili a všeobecne, čo som riešila v tej danej chvíli v mojom živote. 

Album otvára pesnička Take Your Time a keď sa pozrieme na tracklist albumu, je vidieť, že pesničky sú usporiadané dramaturgiou a logikou toho, čo má tento album predstavovať. 

Od začiatku som rozmýšľala nad tým, aby mal dramaturgický zmysel, aby človek, ktorý ho bude počúvať, nadobudol pocit, že si prechádza so mnou moje posledné dva roky a všeobecne aj moje pohľady na lásku a na život. Musím ale povedať, že pesničky vznikali v inom poradí, ako sú na albume. Keď sme boli pri pesničke číslo tri, už som vedela ako sa to rysuje, a aký audio a vizuálny zážitok chcem vytvoriť pre človeka, ktorý si to pustí. Chcela som, aby ľudia cítili, že to dáva zmysel, keď si pustia album od začiatku do konca, ale zároveň, aj keď si pustia pesničky, ako len chcú, bude im to dávať zmysel a pochopia, že je tu jedna tematika, ktorá drží všetko pokope ako lepidlo. 

Bolo náročné udržať tento nápad v jednotlivých skladbách? Alebo tým, že sa to dialo prirodzeným spôsobom, možno aj ako istá forma terapie, tak to až tak náročné nebolo a prirodzene to vyplynulo? 

Práveže to bolo veľmi prirodzené, vôbec sme s tým nebojovali. Zo všetkých pesničiek, čo sme na tento album napísali, sme vynechali iba jednu, a to skôr z technických dôvodov, pretože sa nám nepáčilo, ako vznikala melodická linka. Povedali sme si, že vieme spraviť, a už aj máme lepšie veci. Od začiatku bolo jasné, kam sa to smeruje, a áno, do určitej miery to pre mňa bol spôsob terapie. Tým pádom to bolo veľmi úprimné. Popritom, ako sme s producentom Matějom Vávrom tvorili, sme si vždy prešli význam pesničky. Pozná ma celkom dobre, preto sme si vedeli vymeniť informácie a emócie a zachytiť ich v aranžmánoch a textoch.

Priebežne vyšli single Feel a Make Me, ktoré sa stali najväčšími hitmi z albumu. Boli to prvé najsilnejšie veci aj podľa Vás? 

Stále je to biznis a je potrebné vyberať veci, ktoré majú šancu preraziť, ak nie digitálne cez Youtube, tak cez éter a rádiá. Skladbu Feel sme vybrali, keď album ešte nebol hotový, no jeho tvorba bola pomaly na konci a my sme už vedeli, ako bude vyzerať. Feel som chcela vydať ako prvý, pretože emocionálne súvisí s mojím rastom, aj ako návrat po takmer dvoch rokoch bez žiadnej novinky odo mňa. Absolútne vystihoval nádych toho, že sa vraciam. Preto sme aj klip natočili na Madeire. Chcela som ukázať nové ja, nový domov. 

Make Me sme vybrali aj preto, že je to klasická popová záležitosť, o mesiac a pol sme tým predbehli vlnu „retropopu“, ktorá prišla na Slovensko. Pôvodne sme zamýšľali, že vydáme iný singel, ale povedala som si, že nie, ďalší singel musí byť Make Me. Predbehli sme trend a ukradli sme si zvuky popu z 80. rokov, čo je až primitívne veselý prístup k aranžmánu. Zároveň som premýšľala aj nad tým, čo teraz funguje a bude zaujímavé aj s ohľadom na aktuálne trendy.

Tretí singel Another Life je pesnička od srdca, zároveň pripomína výročie singla Run Run Run a mala uzavrieť rok 2022. Minimálne tieto tri skladby som chcela vydať za každú cenu. Absolútne vystihujú, kam budem smerovať ďalej ako interpretka a skladateľka. V priebehu tohto roka predstavíme ďalšie veci z aktuálneho albumu a pribudnú k nim aj spolupráce.

Na albume sa nachádza pieseň Good Night. Pôsobí ako pesničky, ktoré kapely vydávajú, keď sú dlho na turné a chýba im domov. Môžeme ju vnímať ako poďakovanie rodine? 

Nedávno som v jednom rozhovore hovorila, že deväťdesiat percent mojich pesničiek od začiatku kariéry píšem dvojzmyselne. Vždy je tam jeden význam a skrytý, druhý význam. Áno, jedným z tých hlavných významov pri tejto piesni je, že ďakujem Slovensku, že to vždy bude môj domov, je jedno, kde budem na svete, a kam sa posuniem. Aj sa tam viackrát opakuje fráza „Thank you, everyone“. Ale zároveň je táto skladba ódou pre moju maminu, rodinu a pre predkov z Iránu. Ak si poriadne vypočujete skladbu, v pozadí sú vysamplované klasické iránske vokálne postupy. Je tam počuť zvuk oceánu a pohyb vody, čo je zase odkaz na Madeiru, ako na môj nový domov. Opisujem tam všetky moje domovy a všetko, čo mi prináša pocit domova a bezpečia, a to je mama a miesta, kde sa cítim skutočne ako doma, vítaná. Takže áno, je to óda fanúšikom, Slovensku a tomu všetkému, čo som tu zažila a mala tú príležitosť, vďaka mojim fanúšikom, na Slovensku zažiť. Ale je to aj óda môjmu novému životu. Píšem skladby dvojzmyselne, aby si v nich každý niečo našiel, každý má pravdu. Rada robím pesničky prismaticky, kedy majú ako šperk viacero uhlov, a stále sa na ne pozerá človek inak. Robím to roky, a až teraz si začali ľudia všímať, že zakaždým majú ďalšiu vrstvu.

Údajne ste mali taký moment, že ste si pozreli spätne tých 10 rokov dozadu, kedy vám otec povedal „Not bad na prvých 10 rokov“. Čo Vám v tom momente prebehlo mysľou? 

Od otca je to veľká pochvala, že som to všetko zvládla s gráciou. Aj ja mám občas obdobie, že sa ohliadnem za svojím životom. Moja mama je viac interesovaná do môjho pracovného života, pretože na začiatku bola doslova pri tom. Vidí úplne intímne do týchto vecí a vie, čo sa udialo z pracovnej strany. Niekedy som mala alergiu pozerať si svoje veci z minulosti, a teraz som sa začala obracať dozadu, niečo mi vyskočí, pustím si to a som nadšená. Nie som ľútostivý človek, ale jediné, čo ľutujem, je, že som si vtedy neverila viac. Pamätám si, v akom psychickom nastavení som vtedy bola, a ja som sa neskutočne spochybňovala, neverila som sama sebe a myslela som si, že mám všetko nesprávne. Teraz, keď sa pozerám dozadu, tak si hovorím, že ‘Celeste, hrabalo ti‘? Ale myslím si, že každý mladý človek si týmto prechádza, a potom spätne, keď z toho trošku vyspeje a dorastie, tiež sa tomu čuduje. V mladom veku a v puberte je absolútne normálne, hľadať sa a mať pocit, že človek vôbec nevie, čo ďalej, a ako to má byť. 

Kapela má vždy kapelníka, ktorý to celé vedie. Vo Vašej kapele ste kapelníčkou Vy, čo je tiež vec, s ktorou sa musí človek vysporiadať. 

Mám samostatnú kapelu King Shaolin, ktorá má svojho kapelníka a ja hrám s nimi. A to je super, pretože on je ten zodpovedný a ja mám slobodu byť tým umelcom, šialeným. Ale v mojom tíme som ako kapitánka lode. Na konci dňa som to ja, kto nastavuje orientáciu, kam smerujeme. To je z jednej strany obrovská výhoda, ale z druhej má človek potom strach z toho, či si to nepokazí. 

Stratili ste niekedy počas toho celého chuť k muzike a museli ju nanovo objavovať?   

Nestratila som chuť k muzike, ale stratila som chuť k práci okolo nej. Prestali ma baviť koncerty, prestalo ma baviť rozprávať sa o svojej hudbe. Ale myslím si, že to nesúviselo s hudbou, skôr s mojím psychickým stavom. V osobnom živote som sa trápila a mala som v ňom chaos, takže som nemala čas, ani chuť venovať sa hudbe a hľadať v tom satisfakciu alebo niečo pozitívne. Skôr si teda myslím, že to bolo kvôli tomu, že môj osobný život bol v rozpakoch, a tým pádom, ako keby som tú hudbu a všetko okolo nej posunula bokom. Jedna krásna vec je na tom to, že ma hudba stále baví a vždy ma baviť bude. Ale spôsob, akým sa jej budem venovať, je už otázka času a môjho rozhodnutia. Hudbu môžem tvoriť aj pre seba doma, no samozrejme budem radšej, keď ju budem môcť zdieľať s ľuďmi. 

Čo sa týka hudobnej zložky albumu Life, ako ste ho skladali po hudobnej a spevovej stránke? 

Začínali sme vždy tak, že Matej Vávra chytil gitaru do ruky alebo začal programovať nejaké základné akordové progresie, ja som do toho začala hmkať. Album sme na 90% nahrávali na diaľku, takže sme si volávali cez videohovory. Vždy sme riešili čisto melódiu a akordovú progresiu, ja som potom do toho skúšala nejaký text alebo som mala nápad a skúšala som moje nápady s nejakými hatlaninami medzi, aby mi to sedelo s frázovaním. Až keď sme mali celú hlavnú melodickú štruktúru vymyslenú, tak sme začali riešiť, kde sa pohybovať v rámci žánrov s bubnami, basmi, či to má byť mohutnejšia vec, alebo práveže jemnejšia. Opäť to všetko išlo na základe emócií hlavnej kostry pesničky. Ale potom sme si aj uleteli. Na albume máme pesničku Shades, ktorá mala pôvodne znieť na štýl „billie eilish“ balady, ale mne sa to tam nehodilo. Tak sme si povedali, poďme z toho urobiť „marching band“, ako sú pesničky z amerických futbalových štadiónov, poďme z toho urobiť veľkolepú až gýčovú vec. Keď sme mali prvé demo, bolo to presne ono. Takže sme aj takto experimentovali, ale všetko opäť súviselo s emóciou konkrétnej pôvodnej skladby.

Keď ste spomenuli gýč, musím sa pristaviť pri pesničke Milión hviezd – duete s Danom Kapitánom. Chcete R’n’B, chcete sladký pop, je to presne toto. 

My sme to tak spravili naschvál. Dano je známy práve tým, že spieva krásne R’n’B a melancholické veci, aj featuringy, čo robí už dlhé roky s veľkými rapermi, vždy do toho prinesie trochu vážnosti. Zároveň ja som známa tým, že mám tiež rytmické, ale vážnejšie veci. Bol to môj nápad, spraviť niečo mega veselé, čo od nás nebude nikto čakať. Dano potom prišiel s nápadom na text, a rozprávať sa o tom, aké je strašne super, ísť si za svojím snom. Nahrávali sme to fyzicky spolu v štúdiu, aj som hovorila, aby sme spravili gýčový, sladko-úžasný muzikál. Dano so mnou našťastie súhlasil, a myslím si, že práve vďaka tomu vznikla vec, pri ktorej si človek po prvom počutí povie, že čo? Ale nevie si pomôcť a začne sa trošku usmievať, a to som presne chcela k záveru toho príbehu – sú dni, kedy riešime vážne veci, ale sú aj také, kedy sa chce človek baviť, chce byť usmiaty a šťastný. 

Pesnička Pretty girls je pre mladšie fanynky, a je to pre nich odkaz, že nie je všetko len o Instagrame? 

Pretty girls vzniklo dávnejšie. Písala som ju, keď som bola v USA pred niekoľkými rokmi a nikdy nevyšla, preto sme ju teraz prerobili a dali na album. Bolo to priamo k téme body positivity, pretože aj mňa sa to už roky osobne týka, pričom som sa stala neoficiálne ambasádorkou tejto témy. Bol vhodný čas, dať túto tému von. Tá pesnička je o tom, ako si robíme bohov a idolov z ľudí, ktorí okrem toho, že spĺňajú nejakú fyzickú dokonalosť, tak spoločnosti nič neponúkajú a robia len to, že obmedzujú pohľad na ženy, ktoré z toho potom majú všelijaké problémy a následky. Nemám problém s tým, aby sa ľudia o seba starali, vyzerali a cítili sa dobre. Mám ale problém s tým, keď to začne ovplyvňovať pubertiačky a mladé baby, ktoré nespĺňajú ten štandard, ktorý my ako spoločnosť očakávame. To by pre nich nemalo byť ich prioritou v živote. Nech každý vyzerá ako chce, ale nemali by sme to stále riešiť v každej oblasti a v každej sfére života. 

Nachádzate sa v období, ktoré je najlepšie pre Vás a Vašu kariéru?

Áno, môj život je momentálne konečne uprataný a som za to veľmi vďačná. Šlo do toho veľa práce a driny, aby som sa dostala do takéhoto bodu, a práve preto pomaličky, opatrne sa vraciam s hudbou, a tento album je prvý krok.

Tento text vznikol s podporou SOZA – Slovenský Ochranný Zväz Autorský.

text: Edo Kopček
foto: Dorota Holub