Nechcel som skončiť v klube 27. Album Nestrieľajte do labutí som písal s vedomím, že sa stanem otcom, hovorí Rasťo Kopina

Kapela Nocadeň vydala vo vinylovej reedícii album Nestrieľajte do labutí, ktorý patrí medzi jej zásadné nahrávky. Aktuálne vydanie na LP podporili hudobníci aj sériou koncertov, ktorú zavŕšia túto sobotu 21.1. v bratislavskom klube Randal. O samotnej platni sme sa rozprávali detailne s Rasťom Kopinom, ktorý na obdobie jeho vzniku má stále živé spomienky a zároveň odhaľuje viacero silných momentov z histórie kapely. Od debutu po úspešný comeback v roku 2015.  

Album Nestrieľajte do labutí bol zlomový z viacerých dôvodov. Jeho vznik ste odsunuli kvôli auto havárii a čakali ste na bubeníka Petra Gufroviča, kým sa mu zotaví ruka, zároveň ste zmenili vydavateľa a podpísali zmluvu so slovenskou pobočkou Universal Music. Čo predchádzalo jeho vzniku, kým sa dostal na pulty predajní?

S bratom sme, ako vždy, pracovali na nových pesničkách. Na rozdiel od prvého albumu sme nerobili jednoduché demá s akustickou gitarou, ale doma sme pripravili celú kostru každej skladby vrátane aranžmánov. Následne sme na pesničkách pracovali v skúšobni s bubeníkom Petrom, pretože basgitarista Boris v tom čase už žil v Anglicku, preto nebol ani pri príprave albumu. Na koncertoch sme mali hosťujúcich hráčov, ktorých sme však nikdy nezapájali do procesu tvorby pesničiek. Album sme už mali pripravený a pár týždňov pred nahrávaním sme koncom roka mali ešte naplánované koncerty. Odohrali sme koncert v Moravanoch nad Váhom, v klube ktorý už asi neexistuje. Bol to výborný koncert a my sme z neho odchádzali veľmi nadšení. Bolo to obdobie Superstar a hovorili sme si, kto by už teraz prišiel na nás do klubu, keďže bežal finálový večer Superstar. Veľmi milo nás prekvapili fanúšikovia, klub bol narvaný až po strop. V tej eufórii sme išli domov a tým, že sme vtedy nechali netradične šoférovať bubeníka, asi aj to bol dôvod toho, čo sa nám stalo. Našťastie sme vyviazli bez väčšej ujmy vzhľadom na to, ako tá nehoda vyzerala, v podstate sa to rovná zázraku. 

Trvalo niekoľko mesiacov, kým sa Peťo zotaví, museli sme sa zohrať a dostať do formy. Čakalo sa dlho, ale ten čas a depresiu, ktorú som z toho mal, som využil na to, že som napísal s Katkou Knechtovou prelomový hit Za tebou pre Pehu. Bol to odrazový mostík toho, ako sa ďalej vyvíjal album. V čase nahrávania sme vedeli, že vyjde v novom vydavateľstve a napokon aj vyšiel v Universale. Mali sme tam spojencov, v tom čase tam pracoval Rado Mešša, ktorý bol náš veľký fanúšik a dodnes ním aj je, takže sme sa tešili z tejto spolupráce a myslím, že aj preto tento album dopadol tak dobre. Je to jeden zo zlomových albumov, ktoré sme natočili. Až do obdobia nášho úspešného comebacku (v roku 2015) to bol náš najúspešnejší album. Myslím si, že bol spravený veľmi dobre, a keď som si ho prvýkrát pustil z vinylu, potvrdilo sa mi, že je dobre nahraný, dobre zaranžovaný a aj po šestnástich rokoch mi dokáže spraviť radosť. 

Nocadeň 2023. Foto – Katka Orešanská

Čo sa týka samotného nahrávania, mixu a masteringu, robili ste na tom vo veľkej zostave. Okrem teba a tvojho brata Roba ste na ňom po zvukovej stránke spolupracovali s Martinom Migašom, Vladom “Randym” Gnepom, Gabrielom Nikházym a Pištom Kráľovičom.

Od prvého albumu sme spolupracovali s Maťom Migašom a Randym, tandem, ktorý spolu začínal v čase, keď sme my začínali s Nocadeň. Fakt sme si veľmi dobre rozumeli už od prvého albumu. Postupne sme sa spolu s nimi, aj vzhľadom na technické možnosti, ale aj ich zručnosť, po zvukovej stránke zlepšovali a na tomto albume sme dosiahli naše vtedajšie maximum. 

Čo sa týka Pištu, bol zvukár, ktorý bol pri nahrávaní basových partov. Album sme mali takmer celý nahratý, keď prišiel Boris (Mihálik) natočiť basové linky. Robili sme to takto netradične, pretože sme vždy chceli zachovať tvár kapely a chceli sme, keď už sa neobjavoval na koncertoch, aby bol aspoň na nahrávkach.

A to ste si zachovali aj v ďalších rokoch, pretože Boris žil dlhodobo v zahraničí. 

Áno a vznikla veľmi zaujímavá situácia pri albume Pozemskí astronauti. Keď už som mal pocit, že máme vyriešený post basgitartistu, pretože k nám nastúpil Pavol Jakab, ktorý sa zapájal aj do procesu tvorby a ja som to bral ako vyriešenú vec, z Anglicka sa vrátil Boris a chcel sa vrátiť aj do kapely. Takže na albume Pozemskí astronauti si to podelili, niečo nahral on, niečo Paľo. 

Ale Paľo Jakab sa nestratil, aktuálne pôsobí ako basgitartista v kapele No Name. 

Vesmír to rozlúskol. Paľo bol vždy naším veľkým fanúšikom a objavili sme ho cez náš fanklub. Potrebovali sme záskok na jeden koncert a spomenul som si, že v našom fanklube je aj basák z Good Fancy. Keď som mu dal zoznam pesničiek, ktoré sa má naučiť, povedal mi, že ich všetky vie zahrať, pretože si naše veci často hrával už dávno predtým, ako k nám nastúpil.

Kto s vami hral v čase albumu Nestrieľajte do labutí na basgitare?

Mišo Kráľ, ktorý v tom čase rozbiehal Komajotu, a keď už som si myslel, že máme basgitarový post vyriešený, opäť tam prišlo niečo, čo ukázalo opak. Mišo hrával v Komajote, aj u nás, no a keď Komajota trocha vyrástla, už sa to nedalo stíhať. Post basgitaristu v Nocadeň bol veľmi ošemetný a vystriedali sme ich dosť veľa, až do momentu, keď prišiel Paľo. 

V roku 2006 už tretím rokom trval veľký ošiaľ, ktorý spustila Superstar. Keď sa pozrieme na albumy, ktoré v roku 2006 vyšli ako konkurenčné nahrávky vašej platne Nestrieľajte do labutí, Katarína Koščová vydala svoj druhý album Naboso, Peter Cmorík debutoval albumom Nádherný deň, Adam Ďurica vydal album Cukor a Soľ, vyšla nahrávka Lipa spieva Lasicu, Lavagance zbieral iúspechy s debutovým EP Back to attraction, IMT Smile vydali Niečo s nami je, Peha vydala Best of.

V tom roku bol ohromný pretlak, pretože sa okrem iného vydávali albumy všetkým finalistom Superstar. Vznikalo strašne veľa platní, síce pochybnej kvality, ale aj tak to bralo nejakú pozornosť. My sme išli na spoločnej vlne s Pehou, s ktorou sme mali viaceré prepojenia. Martin Migaš nám spoluprodukoval album, ja som pre nich napísal text, išli sme spoločné turné. Karty, s ktorými sme hrali, boli dobre rozdané. 

Nocadeň. Foto – Katka Orešanská

Peha vydávala pod českým Universalom, vy pod slovenským. Väčšinou sa vydavateľstvá snažia, ustrážiť si jednu veľkú kapelu, nevznikali nejaké trenice v tomto ohľade?

V jednom čase sme dokonca mali aj spoločného manažéra. Celé obdobie hodnotím ako veľmi dobré a bolo to poučné aj pre mňa. Všetky skúsenosti, ktoré som časom nazbieral, som vedel zužitkovať pri našom comebackovom albume, kedy som začal kapelu manažovať opäť sám, podobne, ako na začiatku našej kariéry. 

Predzvesťou albumu Nestrieľajte do labutí bola pesnička Jackie Chan. Nocadeň je poetická kapela a táto skladba skôr ukazuje druhú, rockovejšiu stránku skupiny. Prečo ste vybrali tento singel ako prvý?

Vždy, keď sme ohlasovali nový album, snažili sme sa vybrať ako prvú vec niečo netradičné. Keď sme vydávali album Katarzia, prvým singlom bola skladba Letíš, padáš, ktorá z môjho pohľadu nie je singlovou pesničkou, ale chceli sme ľuďom ukázať našu druhú tvár. Jackie Chan bol presne ten singel, ktorý mal zaujať a aj zaujal.

Album priniesol obrovský hit a mám pocit, že titulná skladba Nestrieľajte do labutí je tvoj osobný favorit. S ňou ste si užili dosť veľa a okrem toho, že vyšla v špeciálnej verzii s Katkou Knechtovou na výberovke Retrospektíva (2006), Patrycja Markowska ju prespievala do poľštiny na svojom albume. Čo táto skladba pre teba znamená? Je tvoja number one?

Určite patrí medzi naše najzásadnejšie pesničky. Ak by som to mal rozfázovať, tak v prvej fáze to boli Steny, ktoré v sebe nesú mladícke nadšenie. Skladba Nestrieľajte do labutí ma zachytáva v období, kedy už mám nejaké životné skúsenosti a poznanie, ktoré viem jasne formulovať. Na ďalších albumoch to boli Papierové kone, alebo Architekti šťastia, tie piesne odzrkadľujú moje filozofické nastavenie. Ak by som to mal rozčleniť na hity, ďalším zásadným hitom bol Havran, ten nám pomohol k úspešnému comebacku a môže za to, kde sa momentálne nachádzame. 

Z tvojho rozprávania vychádza pocit, že všetko je u vás popreplietané aj ohľadom na minulosť, súčasnosť aj budúcnosť. Prečo mám ten pocit?

Kľúčová je úprimnosť. Začína to úprimnou láskou k hudbe. Hudbu sme mali radi od mala a záujem o ňu je v nás stále. Potom je tu ďalšia vec, že som dostal veľkú mieru talentu, s ktorou viem pracovať a maximálne si to užívam. Pokiaľ ide o koncerty, pre mňa je to to najkrajšie, čo zažívam. Ten euforický stav neviem zažiť pri ničom inom. A čím som starší, veľa vecí nechávam dozrieť. Pochopil som, že niektoré veci netreba znásilňovať a je potrebné nechávať veci plynúť. Aj nárazy, ktoré z času na čas prídu, majú svoj význam a spätne sa ukáže, že cesta, po ktorej ideme, je dobrá, hoci je kľukatá. 

Album priniesol ďalšie veľké hity – Voľným pádom a Tvoj mono hlas. Zoznam singlov uzatvára pieseň V súhvezdí, ktorá akoby časom zapadla. 

Nepamätám si ako vznikali, lebo to bolo skutočne dávno. Skladba Voľným pádom je veľký fanúšikovský hit, aj keď nikdy nebola hraná v rádiach. Rovnako je to aj v prípade pesničky Tvoj mono hlas, ktorá vekom a každým jedným odohratým koncertom rastie a je to dosť zásadný koncertný pilier. Niekto, kto to sleduje zdiaľky, vníma len Nestrieľajte do labutí, ale Tvoj mono hlas a Voľným pádom sú skladby, ktoré musíme hrať na koncertoch, bez nich nás fanúšikovia nepustia z pódia. Pokiaľ ide o skladbu V súhvezdí, nerátali sme, že bude singlom, aj keď ju máme radi a konečne ju vieme vskutku dobre zahrať. Keď sme sa chystali na turné, prišli sme na to, ako ju hrať a máme ju správne uchopenú. Za singel ju v tom čase vybral vydavateľ. 

Akým spôsobom sa v tej dobe vyberalo, čo sa bude posielať do rádií? Pri Nocadeň sa striedali obdobia, kedy ste boli aj neboli hrávaní.

Celkom sme na to mali nos. Vždy sme vedeli, ktorá je tá nosná pesnička, ktorá by mala album predať. Pri debute sme takmer všetko vsadili na Steny, debut vznikal vo veľmi divokých podmienkách a bolo to “buď-alebo”. Pri druhom albume som vedel, že Slová už nevravia nič je zásadná pesnička. Podľa nej sme nazvali album a ukázalo sa, že je to hit, ktorý prežil dve desaťročia. Na treťom sme mali vytipovanú skladbu Buď hviezda. Výber singlov bol zväčša na mne a poradný hlas malo aj vydavateľstvo.

Keď vznikal album Nestrieľajte do labutí, aké to bolo obdobie pre teba? Blížila sa ti tridsiatka a išlo ti hlavou, že chvalabohu, neskočím v klube 27?

Áno, „klub 27“ bola tá autonehoda. Chcel som byť rockovou hviezdou, ale nechcel som tak skončiť. Miesto toho, aby som sa dostal do klubu 27, som sa v tom čase stal otcom, takže pre mňa prišiel takýto zlomový moment a veľkú časť albumu som písal ako chlap, ktorý sa chystá na to, že bude otcom. Malo to inú energiu, bol v tom iný náboj, pretože aj ja som sa menil ako človek a odrazilo sa to aj na pesničkách. 

V septemberi 2006 si oslavoval tridsať rokov a zároveň vznikla kompilácia Retrospektíva. Vydávanie Best of albumov je ošemetná vec, pokiaľ ide len o sumarizáciu skladieb, v tomto prípade si ale mal absolútny dohľad nad tým, aký tento album bude v konečnom dôsledku. Retrospektíva bola tvojím narodeninovým darčekom?

Vyšla preto, lebo sme potrebovali uzavrieť kapitolu, ktorú sme strávili vo vydavateľstve BMG a bolo zvykom, že sa spraví kompilácia. Poprosil som ich, aby som jej dramaturgiu robil ja a celé to bolo v mojej réžii. Výber pesničiek, obal, všetko. Je to výberovka, za ktorou si kapela stojí  a je to výber, ktorý som skutočne spravil svedomito a vydavateľstvo to len zastrešilo a vydalo. 

Nestrieľajte do labutí nemá okrúhle výročie, napriek tomu vyšiel vo vinylovej reedícii. Prečo tento album?

V roku 2021 nám vyšla na vinyle Auróra a povedal som si, že by bolo fajn, keby sme mohli vydať aj ďalšie albumy na vinyloch. Moja túžba sa dostala k ľuďom z Universalu, pretože sme sa o tom vôbec nebavili, len som si v duchu hovoril, že by bolo fajn, keby sa to udialo a o pár týždňov sa nám ozvali z vydavateľstva, že by mali záujem spraviť vinylovú reedíciu tohto albumu, čomu som sa veľmi potešil. Povedali sme si, že s plnou vážnosťou budeme spolupracovať s naším bývalým vydavateľstvom a urobíme maximum pre to, aby sa ten album dostal k ľuďom. Nechcel som to odfláknuť, preto k nemu ideme aj turné. Pre mnohých to bude veľký zážitok a tí, ktorí to už videli, mi dajú za pravdu, že to bol veľmi silný koncertný zážitok. 

Nocadeň. Foto – Katka Orešanská

Prenieslo ťa to na prvom koncerte v Košiciach do roku 2006, kedy album vznikal a ešte sa len dostával medzi ľudí?

Prenieslo a musím sa priznať, pri pesničke Bielo – čierny svet som sa úprimne rozplakal, lebo mi to fakt pripomenulo obdobie, kedy vznikal tento album a boli tam isté partnerské krízy. Mali sme ju roky odloženú a na koncertoch sme ju vôbec nehrali, pretože som sa na ňu necítil a bál som sa jej.

V septembri bude mať album Katarzia 20 rokov. Máme sa tešiť na podobný špeciálny projekt?

Žiaľbohu, veci, ktoré vyšli v BMG nebudú vychádzať na vinyloch, aspoň o tom neviem, ale fanúšikovia sa môžu tešiť na marec, pretože vydáme na vinyle album Pozemskí astronauti a ak všetko dobre pôjde, na vinylovej platni by sa mohli objaviť aj Ikony.

Tento text vznikol s podporou SOZA – Slovenský Ochranný Zväz Autorský.

text: Edo Kopček
foto: Katka Orešanská