Lenka Gálisová stále hráva aj štandardy, autorský debut V znamení návrat je pre ňu zásadným krokom

Nitrianska speváčka skladateľka Lenka Gálisová vydala koncom októbra tohto roka svoj debutový album „V znamení návrat“. Pri tejto príležitosti sme sa s ňou porozprávali o jej začiatkoch, inšpiráciách, štúdiách, či o spomínanom debute.

Prednedávnom si vydala svoje debutové CD. Na začiatok nám, ale prosím povedz, aké boli tvoje hudobné začiatky? Ako si sa dostala k hudbe a k spievaniu? Pochádzaš z hudobníckej rodiny? 

Hudbu som začala intenzívnejšie vnímať, keď som mala asi 6 rokov a dostala som sa do súboru, v ktorom spievala moja sestra. Šlo o kolektív starších dám, s ktorými sme chodili vystupovať po kultúrnych domoch v Topoľčanoch a okolitých dedinkách. Dokonca sme pod záštitou vedúcej tohto súboru, pani Elenky Belianskej, urobili aj operetu, v ktorej som vystriedala svoju sestru a zahrala som si hlavnú postavu. Vďaka nej som po prvýkrát získala kontakt aj s divadelnými doskami. Moji rodičia sa však venovali inej oblasti. Ako som už naznačila, sestra spievala a keďže sme chodili na rovnakú základnú školu, kde nás učil hudobnú výchovu pán učiteľ Tomanov, vďaka nemu som mala možnosť účinkovať v školskom muzikáli a spievať na rôznych akciách. Viedol detský zbor, s ktorým sme aj nahrali CD.

V tvojom štýle a celkovom hudobnom prejave je cítiť vplyv rôznych žánrov. Čo všetko ťa ovplyvnilo a ovplyvňuje? Vyberáš si?

Opäť sa musím vrátiť k základnej škole. Na prvom stupni som sa venovala prevažne spevu ľudových piesní, na druhom stupni som spoznávala ,,populárne vody“. Keď som začala študovať na gymnáziu, dostala som sa do punkrockovej kapely, pre ktorú som písala slovenské, autorské piesne. Hrávali sme kade tade, nahrali spoločné CD. Toto obdobie ma výrazne ovplyvnilo, bolo to celé veľmi zaujímavé, nakoľko som od svojich siedmych rokov navštevovala aj ZUŠ, kde som sa venovala klasike. Aj toto poznanie ma však veľmi obohatilo a dodnes z neho čerpám, napr. pri výučbe, nakoľko učím na ZUŠ.

Po strednej škole som začala študovať učiteľstvo hudobno-dramatického umenia na Katedre hudby PF UKF v Nitre. Počas týchto rokov som účinkovala v niekoľkých produkciách – muzikáloch, pochopiteľne teda, venovala som sa hudobnému divadlu. Súčasne som pôsobila v ochotníckom divadle Hlavina z Radošiny, kde som získala takisto cenné skúsenosti aj najmä vďaka tomu, že nás režíroval pán Stanislav Štepka. Venovala som sa aj hudobnému naštudovaniu jednotlivých titulov, dodnes na to rada spomínam. Akosi plynule som sa dostala v tomto období aj k interpretácii šansónovej tvorby. 

Významným míľnikom v žánrovosti bol rok 2017, keď sa u nás na katedre vypísal konkurz do scénického oratória Jazz Passion (to som bola v poslednom ročníku magisterského štúdia). Šlo o dielo pre jazzový orchester, sólistov a zbor, prvýkrát uvedené na Slovensku, ktoré sa realizovalo dokonca za prítomnosti samotných autorov z USA. Získala som v ňom úlohu sólistky a zároveň tak prvýkrát ,,privoňala“ k jazzovému žánru. Ovplyvnil ma natoľko, že som mala zrazu veľkú túžbu mať vlastnú kapelu, s ktorou by som sa mu mohla venovať.

Ďalšie tri roky som bola na doktorandskom štúdiu na našej katedre, počas ktorého som sa venovala výskumu Divadla Fórum a písaniu dizertačnej práce. Medzitým som občas zašla na topoľčianske konzervatórium, kde som skúšala s kamarátmi – študentmi štandardy, odohrali sme spolu zopár koncertov. Raz som sa dozvedela, že sa bude konať jamsession v Nitre a šla som tam. Zaspievala som si doslova o barliach (mala som pár mesiacov po operácii kolena). O týždeň sa mi ozval kontrabasista Enea Bari, aby som si s housebandom zaspievala aj na ďalšej jamke. Odvtedy sme sa stretávali pravidelne, pôsobila som vo formácii JazzLab a o nejaký čas sme hrali spolu v rámci quarteta. Zúčastnili sme sa dvoch súťažných prehliadok, ktoré nám otvorili zopár vrátok a získali sme cenné príležitosti účinkovať na rôznych podujatiach a festivaloch.

A takto došlo teda k synkretizácii žánrov a štýlov, ktoré má rokmi sprevádzali. Asi sa to nedá uprieť. 

Ako hudobník, počujem, že máš prehľad v hudobnej teórii, harmónii a rytme, čo, žiaľ, pre spevákov vôbec nie je samozrejmosťou. Veľmi dobre interpretuješ a aranžuješ jazzové štandardy. Aký máš vzťah k mainstreamovému jazzu?

Ďakujem ti za milé slová. Keď som sa začínala pohybovať prvýkrát v tomto žánri, nebolo mi všetko jedno. Predsa len, púšťať sa do niečoho, o čom nemám celkom páru, len tak, bez svojho mentora, bolo náročné. A tak som začala googliť a ,,youtubovať“ a nakúpila si nejaké knihy. Počúvala som slávne speváčky a snažila sa pochytiť ich feeling, rytmus, spôsob prejavu, prácu s melódiou a pod. Začala som si sťahovať inštrumentálne a vokálne sóla, je to skvelá záležitosť pre hudobnú pamäť a sluch.

Štandardy sú super, obsahujú language (jazyk, pozn.red.), ktorý, keď to myslíš vážne, musíš ovládať. Veľa toho však ešte neviem, som skôr tzv. ušiarka (nie tá sova).

Postupne som začala objavovať rôzne spôsoby práce s hlasom a zvukom, o ktorých som netušila, že existujú. K tomu mi nesmierne dopomohlo poznanie Rachelle Ferrell, ktorá je podľa mňa totálny mimozemšťan, v tom najlepšom zmysle. Jej práca s hlasom je famózna. 

Zopár hodín som mala aj s Klaudiom Kováčom, s ktorým som sedávala za klavírom a potila sa. Je skvelým učiteľom a ukázal mi zasa iný pohľad na interpretáciu piesní. Až ma mrzí, že nám to v poslednej dobe nevychádza, no pri práci na plný úväzok sa nestíham venovať klavíru tak, ako by som mala a chcela. Za tieto slová by ma vôbec nepochválil! Poďme radšej ďalej – verím, že sa to v dohľadnej dobe zmení. 

Ako prišiel nápad komponovať hudbu pre nové CD? Išlo o plán nahrať hudbu na album, alebo si komponovala prirodzene a následne si zvolila jednotlivé skladby pre debutový album?

Počas posledných rokov som mala nejaké piesne v šuflíku, ktoré však z neho nevytiahli nohy a zostali v ňom. Po cca dvojročnom pôsobení v quartete a hraní štandardov som mala potrebu vytvoriť niečo originálne, niečo svoje, čo by si takisto získalo svojich poslucháčov. Komponovanie šlo celkom prirodzene, nemala som intenciu sadnúť si o tej a tej hodine za klavír a hybaj ho tvoriť. To nie. Keď som sa zrovna nachádzala v nejakom emočnom rozpoložení, prišla tá chvíľa a akosi sa začali myšlienky a harmónie vyplavovať na povrch. Niektoré staršie texty mi ale predsa podávali ruky, tak som ich vytiahla a prechádzala si ich. Zopár z nich som vložila aj do hudby nášho CD. 

Na koncertoch však stále prezentujeme aj jazzové štandardy, to je pre nás koreň, z ktorého vychádzame. K obsahu koncertu sa ale snažím vždy pristupovať logicky v rámci dramaturgie. 

Na albume prezentuješ autorskú hudbu a texty. Ako pristupuješ ku kompozícii?

Sedím a zrazu mi napadne text. Sedím a zrazu mi napadne melódia. Sedím a zrazu mi napadne text aj s melódiou. Takto nejak. Potom to už ide samé. Niečo samozrejme pretvorím a dotvorím. Keď dochádza nápad a už neviem, kam s myšlienkou ísť, zavolám Martina (Martin Kukučka – bubeník z quarteta, pozn.red.) a vtedy nápad opäť rozkvitne. 

Na albume spolupracuješ s inými hudobníkmi (Ján Rigó jr. – klavír a Matej Štubniak – kontrabas). Prečo si sa rozhodla pre personálnu zmenu?

Zmena prišla prirodzene, aj keď mi, samozrejme, bolo toho ľúto. Avšak všetko sa deje pre niečo. Ľudia prirodzene dôjdu niekedy k bodu, keď nevnímajú veci rovnako a to sa deje žiaľ, aj v hudobných projektoch. Je to v poriadku a tak to jednoducho je. Za obdobie, ktoré sme spolu s Jurajom Janíkom a Eneom Barim hrali, som nesmierne vďačná, zažili sme spolu super chvíle, krásne hrania a cesty na ne. Keby k tejto zmene nedôjde, možno by som teraz nerobila tento rozhovor, možno by nebolo CD, možno… chápete. Všetko je, ako má byť. Veľmi sa teším za nový vietor v podobe Jancsiho a Mateja, nahrali sme spolu vec, z ktorej máme radosť a hráme spolu koncerty, z ktorých máme radosť tiež.

Prečo si sa rozhodla písať texty aj v slovenčine? Slovenčina je v tomto ohľade náročná. Jednoduchšia by bola angličtina…

Rovno si si aj odpovedal. Slovenčina je náročná a ja tú náročnosť milujem. Inak, v angličtine moc písať neviem, resp. neviem v nej nachádzať to, čo v slovenčine (po literárnej stránke myslím). Baví ma hrať sa s ňou a baví ma ju prezentovať. Možno keby som veľmi ašpirovala na medzinárodný presah svojich vecí, tak by som komponovala len v angličtine. Zatiaľ to tak necítim. Ale inak, keď sme pri angličtine, dve skladby na albume sú po anglicky. Jedna je Maťkova, ktorú napísal dávnejšie (Inner Feelings) a ktorú sme hrávali v rámci jeho sólového bubeníckeho projektu Drumology a jednu som napísala ja (Ode to Solitude).

Čo znamená názov albumu „V znamení návrat?“ Máme za tým hľadať nejaký konkrétny zmysel, alebo posolstvo?

Budem rada, ak si človek nájde v tomto CD práve to, čo v danom momente potrebuje. Nech v ňom niektorá z piesní vzbudí tie pocity, ktoré v danej chvíli vzbudiť potrebuje. Každý z nás sa v istom momente ohliada do minulosti, napriek tomu, že v sebe máme určité bolesti a rany už zahojené. Ale vždy sa aj tak v niektorých momentoch k nej možno spätne chtiac-nechtiac vraciame, snažíme sa staré chyby nezopakovať, v určitých znameniach v prítomnosti vidíme a vnímame návrat k niečomu, čo už poznáme a následne to rozmieňame na drobné a vyhodnocujeme.

Uskutoční sa aj krst albumu? Kde si hudbu budú môcť poslucháči vypočuť?

Krst bude 9.3.2024 v JazzTikote v Bratislave. Je to takpovediac už domáci klub muzikantov, mám pocit. Krst bude spojený s naším koncertom a následne s jamsession, takže sa budeme veľmi tešiť všetkým priateľom, známym ale i neznámym a pocestným!

Na všetkých platformách ako Spotify, Youtube Music, Bandcamp atď. je album dostupný. Samozrejme, držíme ho aj vo fyzickej podobe, stačí mi napísať. Teším sa všetkým príjemným ohlasom a správam, ktorých sme sa od jeho vydania dočkali a budeme radi, ak sa dostane zasa ďalej, možno aj k čitateľom tohto článku.

text: David Oláh
foto: Vlado Vojtela