Kosa z Nosa a ich dni ako komíny
„Pamätáš na koncerty na Hlavnom námestí… V sladkom lete roku 91 ešte Bratislava bola skanzen. Nič, len známi, žiadne reklamy, opadaná omietka a mafiáni v plienkach, to bola krása, keď hrala Kosa z nosa a zámky v hlavách roztvárali sa.“, spomína Lucia Piussi pesničke Živých kvetov. Kosa z nosa v deväťdesiatych rokoch pre mnoho ľudí definovala príťažlivú krásu spoločne vnímanej neistoty. Vytratila sa, ako povedomie naivnej slobody valcované ťažkotonážnikom zo Zlatej Idky. Symbolizuje nedávny reunion Kosy z nosa niečo podobné, ako keď sa do ešte stále ešte kalnej vody vrátia bobry alebo raky? Dúfajme. Dnešnú Kosu z nosa tvoria pôvodní členovia, spevák a textár Boris Ondreička, gitarista Špako (Braňo Špaček), staronový bubeník Jozef Lipa a nová zahraničná posila, basgitarista Jason Pilon.
Z vašich starších vystúpení a videí som nadobudol pocit, že ste taká polofolková kapela. Akoby vám tam ešte niekto chýbal, niekto hral na niečo, na čo zvyčajne nehrá. Pôsobilo to ako neukončený román…
Braňo: No to aj je neukončený román, ale nie je to pracovná metóda. My hráme hudbu, ktorá je protifundamentálna. Ja som mal rád punk rock, ale robiť som ho nechcel. A navyše sme počúvali, rozprávali sa a hlavne mali radi kopu inej hudby. Samozrejme máme svoje životy, v niečom spoločné, v niečom nezávislé, ale sme kompaktná kapela, ktorá hrá hudbu, alebo nehrá hudbu.
Boris: My sme sa poznali ako Braňo a Boris, ale v Kose z nosa sme sa stretli kvôli hudbe. Vedeli sme, že ju máme radi a v určitom momente sme došli na to, že sme ju schopní aj tvoriť. Braňo bol multiinštrumentalista, ja som si spev musel párkrát skúsiť. Čítal som a písal básne aj predtým, texty potom boli len logickým pokračovaním. Centrom záujmu ale pre nás všetkých bola vždy hlavne hudba.
Mňa na hudbe Kosy z nosa zaujme možno Braňova gitara, ale inak ju vnímam skôr ako médium, ktoré sprostredkuje nejakú zaujímavú nadhodnotu.
Braňo: Keby to niekto chcel hodnotiť podľa inštrumentálnej zdatnosti – ak je to nejaké jeho kritérium alebo nejaká veličina, ktorá mu určuje, čo je preňho dobré a čo ho napĺňa pocitom zadosťučinenia, keď počúva hudbu, potom nech to tak robí a nás nech ignoruje. Pretože to nie je vôbec nutné, aby každého nášho člena a nás všetkých dokopy niekto akceptoval. To nie je naša priorita a ani nás to nezaujíma do tej miery, aby sme to nejako zohľadňovali pri vyrábaní hudby.
Boris: Je možno na mieste spomenúť, čo hudba je a čo nie. A to isté sa dá skloňovať vo všetkých druhoch umenia. Úplne na začiatku máš vôľu a dôvod niečo povedať – teda nejaký obsah – potom z tých, či iných dôvodov si vyberieš nástroj, či to je gitara alebo štetec, aby si sa vyjadroval. A u všetkých nás asi úplne prvé bolo sprostredkovanie. U Braňa prišiel ešte nejaký inštrumentálny záujem, ale nikdy nežil iba pre gitaru. Gitara pracuje pre neho a to je úplne opačné garde. A práve pre toto do konzervatoristických muštier, samozrejme, nespadá. Asi ako deväťdesiat percent celej rockovej a folkovej hudby. Dôležité je, že človek má čo povedať. Ľudia majú strašnú chuť cvičiť, ale nemajú čo. Nezaoberajú hudbou, len cvičením. Napríklad Chiki Liki Tua sú úplne zohratí chlapci. Asi sa im už nechce nič iné robiť, tak cvičia, nahrávajú, cestujú a vymetajú každý pajzel, aby zarobili. Nemajú čo povedať, ale vidíš, že všetko majú nacvičené do detailu. Je tam desaťtisíc stoptajmov, zmien rytmu, všetkého možného, a oni to zvládajú. Ale toto nie je naša parketa.
Braňo: Rádio počúvam, aby som bol v obraze, čo hrajú iní tu na Slovensku. Občas ma tam zaujme sound, groove, kompozícia, zvukové riešenie, ako je spravená mixáž, ako sú spravené hlasy… ale nič! Je to perfektne urobené úplne guľaté nič. A to sme nikdy nemali na mysli. Sami sme počúvali všetko možné a hrali niečo, čo sme ani nevedeli definovať. Potom sme našli kapelu Hüsker Dü, ktorí normálne cítia a robia to, čo my. Oni boli vedení ako punk rocková kapela. Ale keď si to vypočuješ, tak to proste nejako nesedí. A keď sa pýtali ich frontmana čo počúval, z čoho vychádzal, povedal, že Mamas & Papas a Buffalo Springfield. My sme boli šokovaní, veď to bol Mineapolis, druhá polovica osemdesiatych rokov. Ale keď sme počúvali ten rozhovor, tak nám to úplne sadlo. Máš nejaké vplyvy, počúvaš aj napríklad Motown, ale výsledok má nakoniec len ten zvuk a charakter, aký doň vložíš.
Prečo o vás nebolo v poslednej dobe počuť?
Braňo: Lebo sme nehrali. Každý sme mali svoje dôvody. Aj keď hudba je pre každého z nás dôležitá, človek proste niekedy uprednostní to, čo je podstatné pre jeho život. Faktom je, že sme so sebou neboli spokojní. Aj to bol jeden z dôvodov, ktorý nás nepustil ďalej.
Ako vnímate to, že ste pre niektorých ľudí čosi ako legenda?
Braňo: To sú blbosti. Každopádne je mi to úplne ukradnuté. Ja viem ako to je. Pre nás je to normálna robota na hudbe, teda mať čo povedať a mať predstavu o tom, ako to povedať. A keď to máš, tak na tom pracuješ. Niekedy môžeš mať pocit, že vôbec nemá zmysel hovoriť niečo týmto spôsobom, že celá hudba je blbá, čo sa mi tiež párkrát stane, že hudba je nezmyselná činnosť. Keď ale vidíš dobrý film, alebo počuješ dobrú hudbu, máš pocit, že hudba má význam. A keď si ju už raz robil, tak sa tie veci v tebe prebudia.
Hüsker Dü počúvali Mamas & Papas, vy pre zmenu Ivana Hoffmana…
Braňo: Ivan Hoffman je jeden z mála hudobníkov, ktorí robili v istom čase to, čo je podľa mňa dobrá hudba. Kašlem na jeho gitarovo-harmonikové schopnosti. Má dobrý album, o ktorom si úprimne myslím, že je skôr jedným z pilierov slovenskej hudby, než nejaké Zvonky zvoňte. To mi znie ako Zlatá brána, ktorá ulieta smerom k rockovej hudbe s naivnými textami a nezmyselnými hudobnými skokmi. Je to úplne mimo toho, čo cítim. Platí to aj v prípade takých imitácií ako Elán, Tublatanka a v súčasnej dobe Tásler, či Desmod. Považujem to normálne za zvukové znečistenie. Keď už sa dotýkame všetkých Ježišov Kristov slovenskej hudby, tak aj pri Dežovi Ursinym sú pre mňa zaujímavé jedine Štrpkove texty.
Boris: U Deža sa nájdu skladby, ktoré mám rád. Napríklad na platni 4/4.
Braňo: Nie je to zlé, ale zbožšťované úplne nehorázne. Podobne ako Jaro Filip, nech mu je zem ľahká.
V čom sa líšia vaše súčasné pesničky od tých spred pätnástich rokov?
Braňo: Aj teraz hráme väčšinou staršie skladby. V čom je rozdiel, to by mal posúdiť niekto iný. Tým, že sme nikdy nenahrávali, sme ani neriešili, čo tam znie. Robíme to, čo sme robili aj vtedy, len máme viac skúseností.
Niečo ste predsa len nahrali, svojho času to dávali na Rádiu Ragtime.
Braňo: To bolo nahrávané priamo v tom rádiu. Rok sme u nich pracovali. Mali sme reláciu od desiatej do polnoci. Hrávali sme pesničky, pozývali ľudí, čítali básne. Tá doba rádia Ragtime bola unikátna. Do istého momentu tam neexistovali rotácie. Boli tam osobnostné relácie – konkrétny človek mal svoj priestor. Bolo to výnimočné rádio, teraz niečo také nájdeš jedine na internete.
Boris: Možno práve vďaka Ragtimu a tej odmlke sme označovaní ako legenda… aj keď podľa mňa legenda nie sme. Keby sme neprestali vystupovať a ďalej sa motali po týchto pajzloch, asi by sme sa premotali do tohto súčasného sveta, kde si album môžeš nahrať sám a vydá ho niekto, kto je tvoj priateľ. Vtedy okolo roku 97-98 to nebolo možné. Bolo to o strkaní sa do zadku idiotom, alebo o nahrávaní za veľa peňazí.
Braňo: Keď sa zbavíme starého materiálu s ktorým ešte chceme pracovať, otázka bude znieť, že aká bude naša súčasná hudba. Snažíme sa už teraz robiť dospelú hudbu. Bude to hudba štyridsiatnikov.
Aj to nahráte?
Braňo: Aj to nahráme. Všetko sa zmenilo. Máme zrazu vydavateľov, máme možnosti, v perspektíve medzinárodné koncerty s veľmi zaujímavými kapelami. Podmienky sa zmenili, ale vôbec nemáme ambície spievať v angličtine.
Hudba je o náznakoch, keď tie niečo naštartujú alebo otvoria, nemusí to byť dobrá báseň, ale môže to byť kvalitný text.
Braňo: Je to spojenie hudby a textu, lebo tá hudba má samozrejme svoju náladu a má všelijaké iné nuansy, rytmus alebo hocičo. Už to vypovedá, o čom tá pesnička je.
Boris: Hudbu prináša Braňo. A ja viem keď píšem text, že ho píšem pre neho a pre hudbu, ktorú priniesol. Keď je to dobre urobené, potom tam nemusí byť angličtina. Ono to tam proste je. Melódia je abstraktná, nesie všetok emotívny potenciál a text ho do lingvistiky len uzemní. Keď počujem anglický text, nepreložím si ho na prvé počutie, ale na konci pesničky viem, či sa mi páčila. Čo mi tá pesnička má poslať, to príde. Pochopenie každého slova je už nadhodnota.
Ako sa vám hrávalo v tej prvej etape Kosy z nosa?
Boris: Bolo to skôr o tom, aby sme našu hudbu obránili. Keď sme na to nemali dosť sily, tak sme na pódiu rôzne zlyhávali a dialo sa tam všeličo. Párkrát sme sa ocitli v prostredí, ktoré nám bolo naklonené a vtedy sme sa tešili. Ale pamätám si reakcie typu, že sme tak zlí, až sme dobrí. Nebrali sme za hranie peniaze, ale zvukári na nás kašlali a usporiadatelia detto.
Braňo: Boli dve svetlé výnimky. Jano Viktorín, maximálne citlivý človek, robil vtedy v DK Ovsište a potom tu bol klub Rock Fabrik na Kominárskej, ktorý viedol Martin Juráček. Tieto dve miesta boli OK a tí organizátori vedeli čo chcú a prečo. Boli nám naklonení, ale po čase to prestali robiť alebo odišli. A s odchodom jedného, dvoch promotérov padla celá dramaturgia. To, že sa nenájde nikto ďalší, to je aj otázka dimenzie, v ktorej žiješ. Aj vo Viedni existoval nejaký odstup, lebo sa nevedelo, že čo Slovensko. Dodnes napríklad neexistuje funkčné prepojenie, aby slovenské kapely hrali vo Viedni, aj keď medzi výtvarníkmi sú už živé kontakty. Veci sa globalizujú, ale bývajú závislé na jednotlivcoch, čiže to v podstate s dobou nemá nič spoločné.
text: Martin Chrobák, prepis rozhovoru Edo Kopček
foto: Juraj Kováčik, www.jurokovacik.com
pozn.: článok bol uverejnený v časopise Nový Populár (leto 2009)
