Eversame: Dnes sme kritickejší k našim pesničkám. Náš debut by sme si už nepustili.

Nie je o nich veľa dostupných informácií a ani na pódiu toho veľa nenahovoria. Zato za nich hovoria skladby. Hudba Eversame je natlakovaná emóciami a zúfalstvom. Hoci sa nechcú nikomu vnucovať, chcú aby ich bolo počuť aj za hranicami a postupnými krokmi smerujú za svojím cieľom. Hrali na Pohode a Rock for People a vďaka účasti na showcaseovom festivale Sharpe sa na Eversame pýtajú už aj v zahraničí. A ďalším správnym krokom vpred je aj ich druhý štúdiový album LOVE ENDS FAST, AND NEVER, o ktorom sa rozprávame s gitaristom Matúšom Ratveiským a speváčkou Paulínou Struhárovou.

Zatiaľ sa o vás nedá dohľadať veľa informácii a ak nejaké sú, tak skôr o vašom novom albume LOVE ENDS FAST, AND NEVER ako o vás.

Matúš: My sme aj na pódiu celkom tajomní. Ja sa polovicu setu pozerám len na gitaru a vlasy mám v tvári. Používame aj tmavšie farby. Väčšinou hráme pesničku za pesničkou a medzi nimi sú len nejaké prechody. Ani veľmi nehovoríme k publiku a zatiaľ sme pre to nezaznamenali negatívne ohlasy. Nikto nám nepovedal, že by mu chýbal nejaký príhovor. Rozpráva za nás hudba.

Paulína: Mne príde trápne predstavovať členov kapely alebo rozprávať vtipy. Tým, že je naša hudba smutná, melancholická a zúfalá, neviem si predstaviť, že zrazu budem veselo komunikovať s ľuďmi. Poviem len kto sme, že sme radi, že môžeme hrať a zaželáme ľuďom, aby si užili akciu a pozreli náš merch. Nerada veci obkecávam.

Matúš: V minulosti sme to aj skúšali, ale nefungovalo to s našimi pesničkami. Niekedy ani nevieme nájsť priestor povedať: Čaute, my sme Eversame!

Na druhej strane, uzatvorili ste dohodu zo zahraničnou bookingovou agentúrou, na sociálnych sieťach komunikujete v angličtine, takže asi nechcete zostať neznámi. Aké sú vaše ambície?

Paulína: Povedala by som, že dostať našu hudbu aj mimo Slovenska a Česka, respektíve viac do sveta. Nás veľmi baví hrať koncerty a aj tie by sme chceli posunúť za hranice.  Chceme, aby ľudí naša hudba bavila, lebo baví aj nás.

Čo robíte preto, aby sa vám podarilo naplniť vaše ciele?

Paulína: Je to dosť ťažké. Neviem to porovnať s minulosťou, ale dnes máme všetci sociálne siete a každý sa na nich chce odprezentovať a dostať sa do sveta. Všetko sa medzi sebou bije. Medzi mladými teraz najviac funguje TikTok a my sme sa aj chvíľu snažili zviditeľniť sa tam, ale nie úplne nám to vyšlo. Je ťažké odpromovať sa cez sociálne siete a dostať sa k ľuďom. Možno by to šlo cez platené reklamy, ale ja osobne to nemám rada.  Príde mi to ako vnucovanie. Chcem, aby to šlo prirodzene, ale chápem, že aj my pre to musíme niečo spraviť.

Matúš: Aj to že komunikujeme na sociálnych sieťach v angličtine nám vie rozšíriť dosah mimo Česko-Slovenska. Možno aj to, že texty máme v angličtine a sú teda prístupné viacerým. Boli kapely, ktoré sa aj so slovenskými textami dostali do zahraničia, ale ľudia sa asi nemohli vcítiť do ich hudby tak, ako v prípade angličtiny.

Teraz nechcem, aby to vyznelo zle, ale keď som si prechádzala vaše texty, tak na mňa pôsobili emočne veľmi zúfalo. Čo chcete svojou hudbou vyvolať v ľuďoch?

Paulína: My sme dosť smutní v rôznych situáciách. Väčšinu textov píšem ja a ja som veľmi emotívny človek. Viem sa opustiť. Posledná pesnička na tomto albume, still, endlessly, je najviac úprimná a osobná vec, ktorú som kedy zo seba dostala. Spomínam mená reálnych ľudí z môjho okolia, ktorých v živote mám alebo som mala. Išla som rovno k veci. Je to skladba o odlúčení kamarátov. Vymenovala som všetky mená ľudí z okolia človeka, ktorý bol pre mňa kamarátom. Nevedela som, ako na to zareagujú, ale nakoniec tí, čo to zistili, boli v pohode a tí, čo sa k tomu nevyjadrili, buď nevedia o tomto texte alebo sa radšej tvária, že nevedia.

Ono sa aj hovorí, že album stelesňuje obdobia, v ktorom vznikal. Aké bolo pre vás obdobie, v ktorom vznikal tento album?

Matúš: Bolo to veľmi dlhé obdobie. Niektoré pesničky sú možno aj z roku 2022, kedy sme počúvali a tvorili úplne inú hudbu a album sme nahrávali až koncom roka 2024. Medzitým sme začali počúvať aj iné veci a do kapely prišiel nový bubeník. Bolo to naozaj pestré obdobie.

Paulína: Boli krajšie aj škaredšie momenty. Ja som veľmi vystresovaný človek, takže pre mňa bolo skladanie aj nahrávanie stresujúce. Keby som bola jedno slovo, som stres.

Zmenil sa váš vzťah k niektorým skladbám, odkedy vyšiel tento album?

Matúš: Hneď ako sme pokrstili album, vyhodili sme zo setlistu dve pesničky, s ktorými sa už nestotožňujem. Ja osobne som tie pesničky neznášal hrať. Sú to skladby 83 a eternal afterglow.

Paulína: Ja osobne nemám s pesničkou 83 problém, aj ma celkom bavilo ju hrať, ale úplne chápem, prečo Matúša nebavila. Vymyslel si tam taký riff, že ach.

Matúš: Asi ani raz som ho na koncerte nezahral dobre.

A naopak, skladba, ktorá vo vás s odstupom času dozrela?

Matúš: Nothing. Tá mi veľmi prirástla k srdcu. Veľmi sa mi páči aj z pohľadu kompozície. Je živá, začiatok je pomalší, melodickejší a v polovici sa zmení na agresívnejšiu. Na konci opäť spomaľujeme. Je veľká sranda hrať ju a aj ľudí dosť baví. Zmena nálad je jej zaujímavým aspektom. Aj love ends fast, and never mi veľmi prirástla k srdcu. Je v nej pasáž, kedy prestaneme hrať na nástroje a všetci spievame. Odkedy ju hráme na koncertoch, ľudia tú pasáž spievajú s nami. To je úplne najlepšie.

Paulína: Súhlasím. V love ends fast, and never spievame všetci štyria. Keď mi napadlo, že by sme do tej pesničky mohli dať takúto pasáž, presne som si vedela predstaviť, že to bude super na koncertoch, ak teda náhodou budú ľudia vedieť slová aj melódiu. Na niektorých koncertoch sme to dokonca zaspievali dvakrát, lebo sa nám to tak páčilo. Aktuálne je to môj najobľúbenejší moment na koncerte.

Čím ďalej, tým častejšie sa stretávam s naoko až nedbanlivým prístupom k názvom skladieb. Niekedy muzikanti nepoužívajú ani diakritiku, niekedy ani veľké písmená, čo je aj váš prípad. Čo je za tým?

Matúš: Názov skladby môže byť úplne prvá vec, ktorá človeka zaujme a donúti ho vypočuť si pesničku.

Paulína: Na niektoré pesničky sme strašne dlho vymýšľali názvy. Dva týždne pred vydaním albumu sme rozmýšľali, ako sa budú volať. Napríklad 83 má za sebou vtipný príbeh, ktorý pozná len zopár ľudí. Dokonca neviem, či ho poznajú Rišo s Paťom, náš basgitarista a bubeník. Príbeh poznáme my s Matúšom, moja najlepšia kamarátka a ešte jeden človek, takže nebudem prezrádzať. Vzniklo to náhodne zo srandy. V prípadelove ends fast, and never, sa mi veľmi páčil tento verš. Možno budem znieť ako nejaká ezoterická osoba, ale verím na znamenia. Používam jednu aplikáciu, ktorá mi každý deň pošle nejaký odkaz, ktorý ma bude sprevádzať dňom a raz mi prišla táto veta. Veľmi sa mi páčila, tak som si ju zapísala a neskôr vymyslela zvyšok textu. Tak mi to prirástlo k srdcu, že som si povedala, že rovnako by sa mohol volať celý album. Myslím, že to aj v súvislosti s našou hudbou dáva zmysel.

Nechali ste si pri tomto albume radiť niekým mimo skupiny?

Paulína: Radil nám jedine Juraj Kankula, ktorý nám nahrával album. Nahrával nám aj prvý album a vtedy nám viac pomáhal. Bolo dobré mať tam iného človeka, ktorý počul našu hudbu prvýkrát a povedal svoj názor. Aj pri druhom albume boli momenty, kedy nám párkrát poradil s nahrávaním aj produkciou. To si veľmi cením. My sme naše skladby počuli už toľkokrát, že nám niektoré veci prídu automatické a ani nad nimi nerozmýšľame. On ich počul prvýkrát v štúdiu a mal na ne iný pohľad.

Čo všetko musí spĺňať album, aby ste si povedali, že teraz ho môžete vydať?

Matúš: Náš debutový album by som si už asi nevypočul.

Paulína: Sú na ňom asi dve skladby, s ktorými som v pohode, ak by sme zmenili tri štvrtiny kompozícií. Vtedy sme nerozmýšľali až tak dopredu nad hudbou. Brali sme to tak, že máme sedem pesničiek, a teda by z toho mohol byť album. Nejak sme ich tam nahádzali. Sú tam skladby, ktoré som nepočula, odkedy ten album vyšiel. Ani ich nehrávame naživo. Sú úplne iné ako to, čo tvoríme teraz. Mala som šesťnásť, keď vyšiel náš debut. Vtedy som veci vnímala inak a nerozmýšľala som nad tým, že tie skladby niekde zostanú visieť navždy. Dnes sa na tom už len smejem. Áno, zložili sme aj také skladby, ale čo už.

Matúš: Teraz sme možno aj kritickejší k našim pesničkám a predtým, ako začneme niečo skladať, rozmýšľame nad tým, či vôbec má zmysel sa do toho púšťať, či máme dobré nápady, dobré riffy, spevy, bicie,…

Paulína: Dnes, keď nám už na začiatku niečo nesedí a vidíme, že je na tom veľa roboty a nikam to nevedie, skladba ide do koša.

Skupina Etterna dokonca stiahla svoj debut zo streamovacích služieb, lebo nechcela, aby ju ľudia vnímali cez tento album.

Matúš: Aj my sme uvažovali nad tým, že by sme vymazali náš prvý singel, ale stále sa nájdu ľudia, ktorí si ho vypočujú alebo sa nás pýtajú, prečo ho nehrávame na koncertoch. Keď sú ľudia, ktorým sa páči, nebudeme im brániť, aby si ho mohli púšťať aj ďalej.

Paulína: Pokiaľ ide o umenie, väčšinu vecí, ktoré spravím, neľutujem. V daný moment mi to prišlo ako správna vec. Beriem to ako históriu, časovú schránku mňa samotnej. Niektorí hovoria, že človek v starobe ľutuje, že sa nechal potetovať. Nie, ja by som sa proste nad tým len zasmiala, že aká som bola hlúpa a idem ďalej.

Ako vaša rodina vníma hudbu, ktorú robíte a to zúfalstvo, ktoré je v nej?

Matúš: Môj otec ma v hudbe veľmi podporuje. Asi by som ani nehral na gitare, keby on sám nebol hudobník a doma neležala jeho gitara. Finančne nám dosť pomohol s prvým albumom. Vtedy sme nehrávali často koncerty a už vôbec nie za honorár.

Paulína: Hrávali sme koncerty za langoš a kofolu. Neviem, či by sme bez rodičov mohli robiť hudbu. Moja mama tiež veľmi podporuje, čo robíme. Písal mi Juraj Kankula, že púšťal kamarátovi pesničky z nášho nového albumu a že pri poslednej sa rozplakal, ako malý chlapec. Aj mňa dojalo, že na ľudí má naša hudba vplyv a povedala som o tomto zážitku mamine. Ona mi potom napísala, že si preložila text k poslednej pesničke a tiež sa rozplakala. Mám s mamou dobrý, kamarátky vzťah. Hovorím jej o všetkých svojich trápeniach a problémoch, takže vie aj o situácii, o ktorej je tá skladba. Keď si preložila text k nej, celé sa jej to spojilo.

Čo vás v živote teší?

Matúš: Veľmi nás tešia ohlasy na našu hudbu, to, že ľudia chodia na naše koncerty, že nás organizátori volajú a tešia nás aj rozhovory. A mňa osobne poteší, keď si kúpim novú gitaru alebo pedál.

Paulína: Mňa teší robiť hudbu, hoci je emočne náročná. Som rada, keď sme všetci štyria spolu v skúšobni zatvorení sedem hodín a vybehneme von maximálne na cigaretu. Niečo mi to dáva, inak by som to nerobila. Študujem filmovú tvorbu a aj v tom sa viem celkom vyžiť. Prvoradejšia ale bude pre mňa asi vždy hudba.

Ste pomerne mladá skupina, ale už máte celkom pestré koncertné skúsenosti. Hrali ste na Rock for People aj na Pohode na Garáž stage. Ako ste sa dostali tak rýchlo na také pódiá?

Paulína: Na Pohode sme hrali na malinkom pódiu a tam nás zavolal Denis Bango (Fvck_kvlt). Písal nám ešte v roku 2022, či by sme mali záujem. Pamätám si, že vtedy nám vybuchli mozgové bunky, Mali sme vonku len jeden singel a zrazu máme ísť hrať na Pohodu. Absolútne sme to nechápali.

Matúš: Rock for People zasa spravil súťaž, kde dal možnosť skupinám zviditeľniť sa cez sociálne siete festivalu.

Paulína: Keďže máme rodinu, ktorá nás veľmi podporuje, všetci zdieľali tento príspevok na Facebooku. Ja som z Partizánskeho a príspevok zdieľal aj primátor mesta. Nečakala som, že by sme sa mohli dostať na festival a napokon sme sa tam dostali. Úplne ma to prekvapilo. Bolo to super.

Hrali ste aj na showcaseovom festivale Sharpe, kam tradične prichádza aj viacero zahraničných promotérov aj novinárov. Čo vám dala táto skúsenosť?

Matúš: Akurát teraz sme robili vďaka Sharpe rozhovor do anglického časopisu.

Paulína: Hrali sme v Brne aj s GbClifford a na tento koncert vyšla veľmi pekná recenzia. Bola to asi najkrajšia recenzia na náš koncert, akú som kedy čítala. Vyznela až tak rozprávkovo. Bývajú aj koncerty, ako sme mali nedávno na Werande. Hrali sme so super kapelami z Česka a Rakúska a na koncert prišli asi traja ľudia. Bolo to, akoby sme mali verejnú skúšku (smiech). Hrali sme pre ostatné kapely a ľudí, čo tam pracujú, ale ja som si to veľmi užila. Z toho vznikajú najlepšie kamarátstva.

Čo zaujíma zahraničné médiá o Eversame?

Matúš: Podobne ako ty, nevedeli sa dohľadať k základným informáciám o nás – kto sme, čo hráme. Zaujíma ich aj Slovensko, ako tu funguje scéne, čo nás motivuje robiť hudbu na Slovensku a či aj krajina vie ovplyvniť proces skladania pesničiek.

Vie?

Matúš: Určite áno. Dobrý príklad je scéna, ktorá tu funguje. Ktovie, či by sme hrali a či by sme vôbec mali, kde hrať, keby sme tu nemali scénu, na ktorej sa všetci navzájom podporujeme a pomáhame si.

Paulína: Určite sú na hudobnej scéne aj ľudia, ktorí sú viac súťaživí, ale vždy, keď hráme s nejakou skupinou a začneme sa rozprávať, zistíme, že sú to úplne super ľudia a hneď si rozumieme. Beriem to tak, že pokiaľ nedoprajem kamošom úspech, asi so mnou nie je niečo v poriadku.

Ako sa vám balansuje medzi životom v kapele a študentským životom?

Paulína: Som ešte na strednej, v treťom ročníku, takže to mám so školou trochu ťažšie. Mať kapelu, chodiť na strednú a ešte aj brigádovať je dosť ťažké. Tým, že študujem film, nie je to tak, že prídem domov a môžem si robiť, čo chcem. Musím napríklad písať scenár alebo niečo strihať, učiť sa všeobecné predmety,… S kapelou máme skúšky raz do týždňa a koncerty musíme plánovať dosť dopredu, lebo môj kalendár je plný. Musíme robiť kompromisy, ale zatiaľ sa to dá. Uvidím, čo bude, keď budem maturovať.

Matúš: Mne dosť pomohla vysoká škola. Už toho nemám toľko, ako na strednej. Pomohlo mi aj to, že som sa presťahoval do Bratislavy. Môžem tráviť viac času v skúšobni a skladať. Na strednej sme toho mali veľmi veľa. To by som mohol aj do večera menovať. Hoci som bol na strednej odbornej škole, toho odboru tam nebolo veľa. Vysoká škola mi ale veľmi vyhovuje. Študujem sociálnu antropológiu a riešime veci k téme a s odborníkmi. Každý učiteľ má svoje publikácie a robia aj výskumy. Bavia ma zaujímavosti, ktoré nám hovoria. Napríklad minule nám profesor rozprával o výskume jedného antropológa. Myslím, že to bolo na Madagaskare. Asi rok žil s jedným kmeňom. Ľudia z toho kmeňa vedeli len z pohľadu na strom povedať, či by z neho vedeli vyrobiť dobré kanoe. Tento antropológ si dal za úlohu zistiť, ako na to prišli, pretože stromu sa ani nedotkli. Ako s nimi chodil do divočiny, tiež sa naučil rozlišovať pohľadom, ktorý strom bude dobrý, ale nevedel, ako na to prišiel. Toto ma baví na antropológii – ako funguje spoločnosť a aká je rôznorodá po celkom svete.

Teraz ste v Bratislave, ale ak mám dobré informácie, dokopy ste sa dali v Žiline.

Matúš: Ja som z Martina a začal som študovať v Žiline. Cez známych som sa spoznal s bývalým bubeníkom a terajším basákom, ktorí už mali túto skupinu a začal som s nimi hrávať. A Pauli sa zasa poznala s Rišom, našim basákom.

Paulína: Pred Eversame som mala inú kapelu s kamarátkami. Bol to taký Riot Grrrl punk. Bolo to super a ešte by som si to zopakovala. Vtedy som mala štrnásť. Cez Instagram som potom spoznala chalanov z Eversame a skamarátila som sa s nimi. Rišo v tom čase robil vokalistu a presviedčal ma, aby som sa k nim pridala a spievala. Ja som bola presvedčená, že to sa nikdy nestane. Moja jediná skúsenosť so spevom bola z folklórneho súboru. Ani som nechodila na ZUŠ. Prišla som ale na skúšku a už som zostala.

Folklór je dobrý základ.

Paulína: Milujem slovenský folklór. Keby som mala čas, vrátila by som sa k tomu. Veľmi ma bavilo tancovať a spievať.

Čo vás ešte čaká?

Matúš: Koncom roka by sme chceli vydať novú nahrávku. Ešte nevieme, či EP alebo album, ale aktívne na tom pracujeme. Niektoré pesničky už aj hrávame naživo. Možno aj klip by sme chceli spraviť. Mali sme v pláne spraviť klip aj k tomuto albumu. Dokonca bol už aj zostrihaný, ale nakoniec to nevyšlo. Rozhodli sme sa vizuálne vybrať iným smerom.

Text: Barbora Stuchlíková
Foto: Magdaléna Pigošová