Na našich stránkach sme vám priniesli už veľa rozhovorov so zaujímavými osobnosťami slovenskej metalovej scény. Pravdou je, že jej výraznú časť tvoria muži. O to silnejšiu stopu však zanechá žena, ktorá sa v nej objaví. A presne takou je červenovlasá fotením, basou a neúnavným nasadením poháňaná Mŕtvolka. Poznať ju môžete z koncertov, festivalov, článkov či fotografií, no v skutočnosti stojí za oveľa väčšou časťou našej undergroundovej skladačky, než si možno uvedomujeme. Jej energia, oddanosť a nekonečná ochota podporovať domácu scénu z nej robia človeka, ktorý sa stal prirodzenou súčasťou slovenského metalu – či už v pozícii hudobníčky, fotografky, redaktorky MetalExpressu alebo spoluorganizátorky festivalu Flesh Party. Osobne dávame pomyslený klobúk dole za skvelú prácu a podporu našej scény.
Ako sa máš? Zmenilo sa niečo na farbe tvojich vlasov, odkedy sme sa nevideli?
Ďakujem za oslovenie na tento rozhovor. Prvýkrát sme si trochu vymenili roly. V týchto dňoch robím na fotkách z Prahy z festivalu Prague Death Mass V, ktorých je neuveriteľne veľa. V podstate vlastne nič poriadne nestíham, aj pracovne som dosť vyťažená. Na farbe mojich vlasov sa nič nezmenilo. Červená je už taký môj brand. Mala som milión odtieňov červenej, či už do oranžova alebo do tmavej červenej, prípadne do odtieňov červeno-ružovej. Občas si pripletiem aj nejaké modré dredy, ale farba vlasov zostáva červená.
Aké je tvoje civilné meno a ako vznikol tvoj pseudonym Mŕtvolka?
Dnes spravím malú výnimku a prezradím ti moje civilné meno – Andrea Námer. Nájdeš ma aj ako Námerovú. Keď mi naposledy robili nový občiansky preukaz, nechcelo sa im už pridávať -ová. Ako vznikol pseudonym Mŕtvolka, som opisovala v rozhovore pre Angelus Fest, takže si to dovolím zopakovať. Mŕtvolka vznikla ešte na strednej škole. Som dosť ťažký alergik a za svoj život som musela brať rôzne lieky. Z jedného z nich som bola stále unavená a aj napriek tomu, že som už na strednej pila minimálne dve kávy denne, bola som bledá, mala kruhy pod očami a často som cez prestávky aj hodiny zalomila. Jedného dňa sa pri mne zastavil môj spolužiak a poklepal ma po hlave. Keď som nereagovala, len sucho povedal: „Ty si taká naša mŕtvolka.“ Vtedy sa mi to zapáčilo a túto prezývku som si prisvojila. Čo som však vtedy netušila bolo, že táto prezývka bude výstižná aj kvôli môjmu ďalšiemu smerovaniu v živote. Najprv som študovala dva mŕtve jazyky a potom som vyštudovala na doktorandskom štúdiu aj klasickú archeológiu. Takže opäť mŕtvoly a kosti okolo mňa. Na istý čas som sa zamestnala vo firme, kde hlavná postava v reklamách je mŕtva žena, resp. jej duch. Všetko sa uzavrelo kapelou Råkvä, lebo kde inde by mala hrať Mŕtvolka ako v rakve?
Underground ťa eviduje ako podporovateľku metalového žánru a častú návštevníčku koncertov. Aké boli tvoje začiatky so scénou a metalom?
K metalu a hlavne jeho extrémnejším žánrom som sa dostala neskôr, ale dodnes si myslím, že takto to bolo aj dobré. Na základnej škole som postupne spoznávala tvrdšiu hudbu vďaka spolužiačke, ktorá mala už v tej dobe prístup k rôznym zahraničným CD a kazetám. Vďaka jej bratovi a otcovi sa ku mne dostali prvé punkové a rockové nahrávky ako Green Day, The Offspring, Aerosmith, Nirvana, Rancid a podobne. Dostali sa ku mne dokonca na originál CD, čo bola v tom čase celkom vzácnosť. Spomínam si, ako som ako trinásťročná bola v tábore v Kremnici. Bola tam jedna baba z východu, ktorá doniesla kazetu Punkreas. Za týždeň som sa ju naučila naspamäť a dodnes si tie skladby pamätám. Vždy, keď túto kapelu niekde vidím, je to pre mňa istá nostalgia. My sme jej pre zmenu zasa predstavili našu bratislavskú kapelu Karpina a ich ranú tvorbu.
Na strednej došlo aj k tvrdším veciam, opäť vďaka spolužiačke, ktorá ma postupne zoznámila aj s miestnym undergroundovým podhubím. Chodila som na koncerty do Propeleru, do kulturákov a postupne som sa začala orientovať aj medzi tunajšími kapelami. V čase strednej školy som začínala na Orkrist, Galadriel, Ravenarium, Mortal Infected – vtedy sa ešte tak volali (dnes Mortally Infected, pozn.red.), Mordum, Erytrosy, Dementor a Depresy. Dokonca som videla prvé koncerty Čad a Švablast a pamätám si aj na už neexistujúce blackmetalové kapely ako Evil Dead, Depossed Cross alebo Symphony of Destruction. Samozrejmosťou boli aj koncerty na Garážach a v Stoke, kde som zas nasávala viac HC, crustu, punku a v tej dobe aj doznievajúcej vlny grunge. Počas strednej som stratila kontakt so spolužiačkou zo ZŠ, a tak som sa k nahrávkam dostávala ťažšie. V krčmách sa požičiavali skôr kazety a bola celkom vzácnosť, ak sa mi podarilo niekoho presvedčiť, aby mi nejakú požičal. Obdobie strednej školy mám teda spojené skôr s návštevou živých koncertov a mojimi začiatkami na scéne.
Na vysokej škole už dominovali napálené MP3 na CD, a tak som sa zrazu dostala k množstvu hudby, hlavne zahraničnej, a konečne aj ku kapelám, ktoré som už poznala z tričiek kamarátov. Konečne som si ich mohla vypočuť. Musím sa priznať, že mnohé svetoznáme kapely prešli mojimi ušami až počas vysokej školy, no o to viac bolo pre mňa vzácne hlbšie objavovať svet death metalu – technického či brutal death metalu, black metalu, grindcoru a vlastne celej širokej škály žánru metal. Zároveň som sa počas školy konečne dostala aj na koncerty mimo Bratislavy a na prvé koncerty a festivaly v Českej republike. Postupne som sa pozoznamovala aj s členmi kapiel zo Slovenska a Čiech. Niektorí sa stali mojimi kamarátmi dodnes, iní sa po čase vytratili.
Momentálne v kapele Råkvä hráš na basgitare a spievaš. Diakritika vo vašom názve mi dáva celkom zabrať. Predstav nám túto bandu.
Diakritické znamienka sú tam tak trochu schválne, nech sa to dobre vyslovuje aj iným ako Slovákom (úsmev). Podobne, ako veľa vecí v živote, aj Råkvä vznikla náhodou. Niekedy v roku 2023 z kapely Blamage odišiel basák Dĺžeň. Mne sa táto skupina vždy páčila a páči sa mi dodnes, tak som napísala chalanom, či by mi dali šancu. Problém však bol v tom, že nemali napísané taby na basovú gitaru. Keďže som v ten rok v lete fotila Enema Shower na ich nový album, poprosila som gitaristu Necra, či by mi ako odmenu za fotenie nenapísal taby podľa videa v skúšobni, kde mi to hral Dĺžeň. Priznám sa, že v tom čase by som to bez jeho pomoci nezvládla. Nedokázala by som sa naučiť skladby len z videa. Necro mi do týždňa urobil taby, a tak som pomaly začala cvičiť. Ako robil taby pre Blamage, vynorili sa mu nápady na vlastné skladby a vďaka Blamage vznikli prvé skladby pre Råkvä. Ja som dovtedy nemala žiadne skúsenosti s basou, skladby Blamage mi vôbec nešli a chalani radšej oslovili iných a skúsenejších basákov. V decembri toho roku, keď mi už bolo jasné, že v Blamage hrať nebudem, mi opäť napísal Necro, či by som neskúsila nacvičiť jeho songy. Povedala som si, že horšie to už nemôže byť a v priebehu mesiaca som sa naučila prvé skladby do Råkvy. Vtedy sme sa pomerne často stretávali s Abortion a stretli sme sa aj na koncerte v Topoľčanoch, kde hrali. Oslovili a uprosili sme Mira, či by to s nami neskúsil. Po koncerte sa zrodila Råkvä. Pôvodne sme dokonca mali dve gitary, lebo sme sa dohodli aj s Ondrom z Abortion. Ten s nami niektoré skladby aj naskúšal a na našej prvej nahrávke je aj jeho gitara a spevy. Ondro sa však v roku 2024 stal otcom a keďže má ešte aj Abortion a Prison of My Life, nestíhal by s nami koncerty a skúšky. Aj touto cestou mu ďakujeme, že to s nami aspoň skúsil. Ostali sme teda len v trojici. V lete roku 2024 sme po Flesh party nahrali v skúšobni Abortion nacvičené skladby a v auguste sme s nimi oficiálne vyšli na temnotu tohto sveta. Za nás je to mix medzi crustom a prvkami black metalu. Texty sú po slovensky. Sú to naše výkriky nespokojnosti v živote a našom okolí. Pre viac informácií pozrite našu stránku na Facebooku, prípadne prvé demo, ktoré vyšlo vďaka Leprovi z Abortion aj na kazete, za čo mu tiež silno ďakujeme. Nájdete ho aj na Bandcampe, Spotify a Youtube.
Aké máte ďalšie plány?
Teraz sme prevydali naše prvé demo na CD a pridali sme naň aj dva live songy z Bomby na Nitru z tohto roka. Zároveň sme nahrali ďalšie tri skladby, z ktorých dve zvykneme hrávať aj naživo. Tento materiál chceme vydať niekedy v budúcom roku, ale ešte sa rozhodujeme, ako to urobíme – či to bude splitko s nejakou inou kapelou alebo len ako trojskladbové EP. Čo sa týka ďalších plánov, náš gitarista už medzičasom vymyslel ďalšie nové skladby, takže ich treba len nacvičiť. Určite chceme v budúcom roku koncertovať a radi prídeme aj na východ Slovenska. Čo sa však veľmi dramaticky zmenilo je účasť Mira Raučinu v kapele. Žiaľ, Miro nás z osobných dôvodov opustil, a tak sme začali hľadať nového bubeníka. Myslím si, že ty, ako človek dlhé roky pôsobiaci na undergroundovej scéne, vieš, že bubeníkov je málo a často hrajú aj v dvoch či troch kapelách zároveň. Na už dohodnuté koncerty nám vypomohol Adrián z kapely Autumn Nostalgie, Enema Shower a Urinaemia, za čo sme mu nesmierne vďační. Celý materiál sa naučil za tri skúšky. Ako zázrakom sa nám podarilo nájsť aj náhradu za Mira Raučinu, ale túto zmenu oznámime neskôr.
Na aké hudobné nástroje by si ešte vedela zahrať? Si absolútny samouk?
Budeš možno prekvapený, ale viem hrať na husle. Mám aj vychodených sedem rokov na základnej umeleckej škole. V praxi to znamená, že viem noty a občas mi niečo naskočí aj z teórie. Keď som ukončila ZUŠ, na dlhý čas som husle odložila do kúta. Počas strednej som sa chcela pripraviť na dráhu opernej speváčky. Na prijímacie konanie je povinný okrem spevu aj klavír. Hrala som asi štyri roky na klavíri, ale moc ma to nechytilo. Nakoniec som sa vzdala svojich plánov s operou a na dlhý čas som odložila hlas, klavír aj husle na druhú koľaj. Počas vysokej školy sme sa stretli partia hudobníkov, ktorí mali zabehnuté aktívne fungujúce undergroundové kapely. Počas výletov na hory sme brali husle, akustické gitary a zvykli sme po večeroch len tak hrávať a vyvreskovať klasické ľudové piesne. Dali sme si názov Borovička, ale samozrejme nešlo o nič oficiálne. Po vysokej škole sa každý rozpŕchol, prípadne si založil rodinu, a tak som husle opäť zavesila na klinec až do momentu, keď mi jeden kamarát povedal, že kapela Rumaska hľadá huslistku. Na zhruba rok som sa stala jej súčasťou. Nemala som veľa partov a v niektorých songoch som ani nehrala, lebo sa tam husle jednoducho nehodili. Bol to vlastne taký experiment, keď sme do ska punku pridali husle. Keďže v mojej práci okrajovo robím aj s grafikou, spravila som logo, nafotila prvé promo fotky a urobila grafiku aj na naše prvé EP, ktoré sme nahrávali u Libora vo Vomitor Sound. Krátko predtým, ako sa začal covid, od nás odišiel bubeník Daniel a po ňom som odišla aj ja. Rumaska však aj naďalej aktívne hrá, aj nahráva, takže im držím palce, nech im to aj naďalej takto ide. Príbeh, ako som sa dostala k Råkve už poznás. Pokiaľ ide o basu, som samouk. Žiaľ, my ľudia bez talentu si to musíme vybojovať tvrdým cvičením (úsmev).
Nemôžem opomenúť portál MetalExpress, ktorý vedieš. Musím pochváliť a poďakovať za tvoju prácu pre metalovú scénu. Klobúk dole! Je náročné udržať portál v chode a byť aktuálny?
Ďakujeme! Aj s redakčným tímom a sme radi, že sa ti naša práca páči. Samozrejme, je náročné skĺbiť prácu a popracovné aktivity. Či sme aktuálni, nedokážem veľmi dobre povedať. V posledných rokoch sme sa sústredili hlavne na domácu, prípadne českú scénu. V začiatkoch sme prinášali novinky aj zo svetovej scény, ale teraz MetalExpress trochu zmenil smerovanie. Bude to možno mnou, pretože radšej podporím rozhovorom, recenziou alebo novinkou slovenské kapely, ako zahraničné skupiny, ktoré aj tak nestoja o promo na nejakom lokálnom slovenskom miniwebe. Sme malý tím. Redakciu tvoria aktívnejší, ale aj menej aktívni členovia. Momentálne pôsobí v redakcii Lukáš Plaštiak pod pseudonymom Mrkva, ktorého mi odporučil Roman Halmo z Craniotomy. Lukáš sa snaží prinášať špeciálne články, v ktorých sa venuje rôznym témam. Naposledy sa venoval prepojeniu metalu a hororu. Najviac recenzií mi zvykne písať Nihil, ktorý z rodinných dôvodov nemá veľa času navštevovať koncerty. Z rovnakých dôvodov sa menej akčne na chode redakcie zúčastňuje aj Petra Šrámková. Plne rešpektujem, že je rodina v ich živote na prvom mieste, a tak metal, koncerty, či festivaly musia ísť bokom. Občasne mi prispievajú aj dvaja externí spolupracovníci – Smeth a Zildo. Väčšinou je to práve v prípadoch, keď ja fotím a potrebujem redaktora, ktorý bude písať report z koncertu. Ja osobne v poslednej dobe veľa fotím a chcem sa v tomto smere postupne zdokonaľovať. Nájdeš odo mňa skôr len promo na koncerty a festivaly a ako výstupy z nich hlavne fotografie. Najradšej robím rozhovory, lebo človek sa prostredníctvom nich dozvie najviac o kapelách. Služobne najmladším a občasným prispievateľom je Jean. Keďže je z Českej republiky, pomáha nám skôr s tamojšou scénou. Už sa od nej objavilo niekoľko recenzií na albumy a dokonca aj jeden report z Brna. Ako posledný pribudol do redakcie Necro a momentálne mi pomáha s promom na koncerty a reportážami z nich, aby som sa ja mohla venovať len fotkám.
Sú rozhovory, ktoré ti špeciálne utkveli v pamäti?
Asi najviac mi utkvelo v pamäti, keď som napísala Jurovi Haríňovi (R.I.P.), či by mi niečo neprezradil o vtedy novom projekte – Slovak Metal Army. Poslala som mu otázky a do desať minút som mala späť odpovede. Takú rýchlosť som do dnešného dňa nezažila. Tak sa začala aj naša spolupráca a myslím si, že jeho práca nám na scéne veľmi chýba. Druhý rozhovor, ktorý mi veľmi utkvel v pamäti, je so skupinou Morna. Poslala som im otázky a chvíľu nato vyhrali Radio Head Awards. Asi po dni mi napísali, že na toto nebudú odpovedať, lebo moje otázky som asi skopírovala od Bukáča. Neveriacky som na to pozerala a navštívila som stránku Hlukoskopu. Pozrela som si otázky, ktoré sa pýtal Bukáčo a naozaj sa takmer doslova zhodovali s mojimi. Cítila som sa vtedy veľmi trápne, ako plagiátor, ale naozaj to bolo neúmyselné a už vôbec nie skopírované z Hlukoskopu. Len som si nespravila rešerš, kde všade už Morna dávala rozhovory. Odvtedy si túto domácu úlohu urobím. Otázky sme samozrejme zmenili a Morna nám potom rozhovor dala. Na tento rozhovor preto nespomínam v najlepšom.
Číta podľa teba ešte niekto recenzie albumov? O čo je najväčší záujem od fanúšikov?
Ja osobne čítam recenzie albumov a často vďaka nim narazím aj na novú skupinu. Na tomto mieste musím spomenúť Martina Lukáča, ktorého recenzie si vždy rada prečítam. Záleží aj od konkrétnej skupiny. Ak urobím recenziu na novú Besnu, myslím si, že by to bolo úspešné, lebo ich sledujú aj ľudia mimo metalovej scény. Ak však niekto urobí recenziu napríklad na najnovší album Contempt, zasiahne užšiu skupinu ľudí, ako zmienená Besna, a tým pádom si recenziu prečíta aj menej ľudí. Ľudí tiež fascinuje smrť. Je to síce trochu morbídne, ale keď si prečítajú, že zomrel napríklad Ozzy, hneď ich to zaujme a pátrajú, prečo zomrel. Kapely, fanúšikovia a návštevníci majú radi aj fotky z koncertov. Kapely si nájdu svoje fotky, potešia sa, niekto sa nájde v publiku, poteší sa a podobne. Aj preto si myslím, že čoskoro bude Facebook viac využívaný na Messenger a väčšina ľudí bude scrollovať fotky z koncertov na Instagrame. Je to pre mňa trochu smutné, ale stáva sa to realitou.
Ako by si chcela, aby Metal Express vyzeral tak o päť až desať rokov?
Sme na pracovnom pohovore? (smiech) Už dlhú dobu sa neviem dokopať k redizajnu samotnej stránky MetalExpress. Asi by som si to mala dať do novoročných plánov, lebo hoci o tom rozprávam už roky, stále som to nerealizovala. Ak by tento rozhovor náhodou čítal niekto, kto má skúsenosti s webom a našiel by si čas, neváhajte ma kontaktovať. Čo sa týka plánov, zostávam pri zemi a budem rada, ak sa mi konečne podarí zmodernizovať stránky MetalExpress. Z päťročnice ešte vyberám otvorenú ponuku pre redaktora, ktorý by sa viac vedel venovať scéne na východe. Ja sa dostanem totiž na východ len párkrát do roka.
Si stále aj členom festivalového crew Flesh Party? Ako to vyzerá s ďalších ročníkom?
Áno, stále som členom Flesh Party. V tejto súvislosti ešte nechcem veľa prezrádzať, pretože hlavné slovo má Roman Halmo. Môžem však fanúšikov nášho festivalu potešiť aspoň jednou správou – Flesh Party 2026 bude! Bude opäť v júni. Plány už máme, dokonca aj niektoré potvrdené kapely. Sledujte Facebook Flesh Party a už čochvíľa sa dozviete viac.
Poprosím ťa o tvoje TOP 5 albumy všetkých čias. Spomenieš si na prvú kapelu, ktorá ťa priviedla k skutočne tvrdej muzike?
Áno, bola to kapela Death a ich album Symbolic. Keď som ho prvýkrát počula, bola to láska. Čo sa týka mojich TOP 5 albumov, v tomto som typická žena, ktorá si nikdy nevie vybrať a je pre mňa naozaj ťažké nájsť len päť najlepších. Ak to má byť len z tvrdej muziky, tak tu je TOP 5 kapiel, na ktoré nedám dopustiť: Death – Symbolic, Cannibal Corpse – Gallery of Suicide, Vader – Black to The Blind, Necrophagist – Onset of Putrefaction a Gorguts – Obscura. Tieto skupiny ma asi najviac ovplyvnili a po nich prišlo množstvo ďalších.
Odporuč mi nejakú novšiu kapelku, ktorá by ma mohla zaujať.
Tak toto je naozaj ťažká otázka, pretože viem, že počúvaš hlavne death metal. Mne osobne je ľúto, že odchádza do prázdna Realms of Chaos. V poslednej dobe ma potešil návrat Wayd s albumom Reinvent, ale samozrejme nie je to nová kapela. Zaujímavý je aj nový album Enema Shower, pretože asi ako jediný goregrind na Slovensku zakomponovali do hudby aj prvky black metalu. Vydal ich Necroeucharist Productions. Na Bombách na Nitru si možno videl kapelu Hrob, ktorá by ťa mohla zaujať. Jej členovia hrajú zároveň v skupine Krudus, ktorá taktiež hrá death metal. Nedávno pribudli na slovenskej scéne aj Rottenatomy, hrajú tam však starí harcovníci. Práve som si však spomenula na Ruineum, ktorí nedávno pokrstili svoj nový album.
Ukončím to nádejou do skorého videnia. Pokojne tvoje slová na záver…
Ďakujem za možnosť povedať niečo viac o sebe, mojej ceste na undergroundovej scéne a aj o mojej kapele, Flesh Party, či webe MetalExpress. Ak ste došli v rozhovore až sem, máte môj obdiv. Veľmi si vážim aj tvoju dlhodobú prácu pre našu malú UG scénu a jej podporu. Práve vďaka takýmto rozhovorom s menej známymi kapelami, či osobami, ktoré pôsobia na slovenskej scéne, sa možno ďalší dozvedia o ich existencii. Dúfam, že sa čoskoro niekde stretneme! Moje posledné slová sú síce klišé, ale chcem vyzvať všetkých, aby pokiaľ môžu nesedeli doma a chodili podporovať miestne, hoci aj malé, koncerty. Odmenou vám bude zážitok, aký doma nezažijete a možno spoznáte novú obľúbenú skupinu. Ďakujem za rozhovor.
Text: Dodi Košč
Foto: archív Andrea Námer
