Rozhovory

Deep Purple chodili vyše roka na moje koncerty. Glenn Hughes v rozhovore spomína na vznik albumu Burn, ktorý má 50

05.06.20231111 views0

Keď v roku 1973 nastúpil do slávnych Deep Purple pomerne málo známy Glenn Hughes, nikto nemohol tušiť, že v tej chvíli rocková história zapustila ďalší veľmi výživný koreň, z ktorého budú rásť celé generácie hudobníkov. Album Burn znamenal nový štart hardrockovej legendy, ktorý dokázal, že aj výmena fanúšikmi zbožňovaného speváka za mikrofónom môže fungovať ako pokropenie živou vodou. Kultová nahrávka oslavuje tohto roku päťdesiatiny a pri tejto príležitosti Hlas rocku, ako Glenna Hughesa právom prezývajú, vyráža na turné, ktoré 28. júna neminie ani Bratislavu.

Možnosť položiť zopár otázok hviezde tohto kalibru sa nenaskytuje každý deň a aj keď Glenn nie je práve ukecaný chlapík, počas rozhovoru pôsobil veľmi príjemne.

Do Deep Purple si nastúpil ako do zabehnutej svetovej kapely so siedmimi albumami na konte. Bol si ich fanúšik aj predtým?

S chalanmi z kapely som bol kamarát zhruba rok predtým, ako som nastúpil. Chodievali sa pozerať na moju kapelu, videli ma hrať v Los Angeles a v Londýne. Ale áno, boli sme dobrí priatelia.

Čo pre teba znamenalo, že si sa stal súčasťou Deep Purple?

Bola to zaujímavá situácia. V sedemdesiatom treťom boli veľmi populárnou kapelou a ja som v tom čase tri roky cestoval a vystupoval naprieč Amerikou so svojou skupinou a úprimne, dosť sa nám darilo. Ale Deep Purple ma požiadali, aby som sa k nim pridal a povedal som si, že to je dobrý nápad.

Ako si spomínal, ty sám si už nebol žiaden hudobný nováčik a mal si za sebou úspešné pôsobenie v kapele Trapeze, ktorá znela viac funk rockovo. Aký bol pre teba najväčší rozdiel vo fungovaní tejto skupiny a Deep Purple? 

Moja kapela Trapeze bola viac bluesom líznutý rock, kdežto Deep Purple boli viac progresívni, klasikou ovplyvnení rockeri. Ten rozdiel bol značný. Ale išli vyslovene za tým, aby som svoj vplyv preniesol aj na nich, takže takto sa veci mali.

Bol pre teba angažmán v DP v určitých ohľadoch šok?

Pozri sa na to takto. Boli obrovská, masívna kapela. Keď sme došli ja a David [Coverdale] a začali sme písať ten album na zámku, bolo to niečo úžasné. Bol to akoby nový začiatok novej skupiny Deep Purple.

Album otvára jedna z najlepších skladieb kapely, ktorá je okamžite identifikovateľná. Slohu spieva David, ale to legendárne a zimomriavkové „All I need is BUUUUUUUURN“ patrí skôr tebe. Nebola o tento moment medzi dvoma nováčikmi v už vtedy slávnej kapele bitka? 

Nie, rozhodne o žiadnu bitku nešlo. Tie party sme si po dohode spravodlivo rozdelili. Ako vieš, v kapele boli dvaja speváci, ale David bol frontman. Ja som bol len chlapík, ktorý spieva spolu s ním. Ale medzi mnou a Davidom nikdy neboli žiadne spory.

Napriek tomu sa môže zdať, že dvaja skvelí vokalisti v jednej kapele je recept na katastrofu, no opak bol pravdou – spolupracovali ste spolu až do rozpadu v roku 1976…

…áno, pretože sme boli veľmi dobrí priatelia. S Davidom sme si spoločné spievanie veľmi užívali. Nikdy medzi nami nebolo žiadne odcudzenie alebo nejaké problematické vibrácie. Boli sme ako jeden.

Ako ste si vlastne počas trvania zostavy MK III dokázali podeliť vokálne linky? 

Jednoducho sme sa rozprávali. Keď počúvaš Burn, dá sa ľahko zachytiť, že sa to udialo so zjavnou samozrejmosťou. David a ja sme boli spolu pri mikrofóne a dohadovali sme sa, kedy bude jeden z nás spievať sám, kedy budeme spievať spolu aj kedy kto má byť ticho.  Bol to vlastne veľmi jednoduchý proces.

Máme odlišné typy hlasov. David ho má hlbší, ide skôr do barytónu a ja som viac tenor až soprán, takže to nezriedka viedlo k zaujímavým situáciám a naozaj sme museli riešiť, kto sa pustí do ktorého partu.

Rozoberať tvoje vokálne kvality je nosenie dreva do lesa, ale patrilo by sa povedať, že máš rovnako charakteristický štýl aj pri hraní na base a primárne si do DP nastupoval po Rogerovi Gloverovi ako basgitarista. Chcel si do ich tvorby prepašovať svoj spôsob hry alebo cítiš, že si bol skôr dotlačený do kapelných mantinelov?

Nie, išlo im o zmenu štýlu. Som iný druh hráča než Roger Glover. Pripomínam, že predtým, než som nastúpil do Deep Purple, rok ma na rôznych koncertoch pozorovali, takže veľmi presne vedeli, kto som, čo som a aké sú moje vplyvy. Nechceli teda, aby som kopíroval to, čo robil Roger. 

Je známy fakt, že komponovanie albumu Burn prebiehalo na zámku Clearwell na britskom vidieku. Čí to bol nápad a ako podľa teba tamojšia atmosféra ovyplyvnila samotnú tvorbu?

Boli sme izolovaní na vidieku z dôvodu, aby nás nikto nevidel. To miesto objavil náš manažment a neskôr na to miesto išli aj Black Sabbath alebo Led Zeppelin, ale prvou rockovou kapelou, ktorá niečo také urobila, sme boli my.

Ten album sa nahrával v komnate a v samotnom zámku strašilo. Ten zámok mal šesťsto rokov a rozhodne v ňom pôsobili zvláštne vibrácie, ale inak to bola úžasná skúsenosť.

V MK III zostave ste nahrali ešte aj album Stormbringer. Ako by si porovnal tieto dve nahrávky? Nechal si sa v minulosti počuť, že sa ti na ňom veľmi páčila Ritchieho gitarová práca, aj keď potom kapelu opustil.

Presne tak, Ritchie [Blackmore] po tom albume odišiel. Na Stormbringer už toho veľa nezložil. Väčšinu sme napísali Jon [Lord], David a ja. Rozdiel medzi týmito dvomi platňami je teda v tom, že Blackmoreov vplyv na Stormbringer nie je taký silný, pretože v tom čase už bol pripravený na odchod, a to, myslím, že aj vieš. Vlastne všetci to už teraz vieme, ale v čase nahrávanie sme to ešte netušili, aj keď riffov už vtedy veľa nezložil. Jeho sú vlastne len songy Stormbringer a Soldier of Fortune (v skutočnosti je podpísaný ako spoluautor pod všetkými skladbami okrem Holy Man a Hold On – pozn. red.), ale naozaj sa mi páči Richieho hra na tej fošni.

Za svoju neuveriteľnú kariéru bolo možné počuť tvoju hru a tvoj spev na takmer nespočetnom množstve albumov, kolaborácií či piesní a niektoré z nich môžu byť pre menej zbehlých aj prekvapením. Nie každý napríklad vie, že si spieval aj na albume Black Sabbath Seventh Star, ktorá mala byť pôvodne sólovka Tonyho Iommiho. Viem, že si žánrový chameleón, ale predsa len, plnokrvný heavy metal? Ako k tejto spolupráci došlo? 

S Tonym sa poznám už od detstva, niekedy od šesťdesiatych rokov, vyrastali sme v rovnakom kúte Anglicka, takže Ozzyho, Tonyho, Geezera [Butlera] aj Billa [Warda] poznám veľmi dobre. Keď Ronnie [James Dio] opustil Black Sabbath, nastúpil tam [Ian] Gillan, Tony mi zavolal, že sa chystá urobiť sólový album v Los Angeles a požiadal ma, aby som s ním išiel do štúdia, kde by sme spolu niečo napísali. Hneď v prvý deň sme zložili a nahrali No Stranger To Love a In For The Kill. 

Na Slovensku a v Českej republike teda predvedieš album Burn. Čo pre teba tento album, päťdesiat rokov od jeho vydania, znamená?

Och, bože. Je to OBROVSKÝ album. Už Machine Head bol pre Deep Purple veľký album a potom vydali ešte Who Do We Think We Are?, ktorý až taký veľký nebol, takže keď sme písali Burn, nemali sme najmenšie tušenie, ako bude prijatý. Ale vedeli sme už pri písaní a skladaní, že skladba Burn, ktorá má cez sedem minút, bude fantastickou otváracou piesňou a domysleli sme si, že aj vďaka nej to bude prinajmenšom veľmi slušná jazda.

Je niečo z toho obdobia, na čo spomínaš špeciálne rád?

V tom zámku bolo cítiť, že na nás nie je vyvíjaný žiaden tlak. Všetci sme sa k sebe správali maximálne priateľsky. Vieš si to predstaviť – usmiaty Ritchie Blackmore? Ale on bol počas tvorby Burn naozaj šťastný. Nálada vnútri kapely bola veľmi pozitívna. A myslím si, že ak si niekto pustí album Burn, tú dobrú atmosféru z našej hudby započuje. Preto chcem, aby si ľudia zapamätali, že ten album vznikal pod nulovým stresom a tlakom, a že sme si len užívali to, čo sme v tej chvíli robili.

Moja posledná otázka je o albume Rehab od Quiet Riot. Podľa mňa je to jeden z najlepších zásekov kapely a prispel si k tomu nielen hudobne, ale k niektorým skladbám aj ako spoluautor. Aký je príbeh za touto kolaboráciou? Oslovili ťa Kevin DuBrow alebo Frankie Banali, aby si im pomohol?

Možno vieš, že v roku 1982 Frankie so mnou bubnoval v projekte Hughes/Thrall, takže sa s ním poznám už 40 rokov. Kevin DuBrow sa stal jedným z mojich najbližších priateľov pred dvadsiatimi rokmi. Mal svoju izbu v mojom dome, kde trávil mnoho času, boli sme naozaj veľmi, veľmi dobrí priatelia. Nahral som s ním aj jeho sólový album, takže keď ma oslovili so žiadosťou o spoluprácu na Rehab, samozrejme som súhlasil. Som rád, že som mal možnosť spievať pieseň Evil Woman spolu s Kevinom, strašne mi chýba (Kevin zomrel na predávkovanie v roku 2007 – pozn. red.) a som veľmi rád, že sa s tebou o ňom môžem rozprávať.

text: Peter Hajdu
foto: Glennhughes.com