Od Tvoriť a byť kreatívna dokážem v prostredí, kde sa ľudia inšpirujú navzájom, hovorí Veronika Husovská
Veronika Husovská je prešovská speváčka, herečka a v súčasnosti aj hudobná pedagogička. Na úvod by som rád prezradil, že kedysi dávno, ešte pred svojimi štúdiami na VŠMU, so mnou hrala a spievala v kapele Ullanbattar band, ale o tej sa dnes nebudeme rozprávať. Budeme hovoriť o Veronikinom účinkovaní v úplne iných inštitúciách, napríklad v Radošinskom naivnom divadle alebo prešovskom Divadle Jonáša Záborského, kde hrala v množstve predstavení, vrátane obľúbených muzikálov, a neopomenieme ani jej hudobné projekty, v ktorých pôsobí s manželom Martinom alebo so svojou sestrou Katarínou Koščovou.
➡️ Podcast Moja Muzika je súčasťou podcastov Denníka N. Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku a počúvať môžete aj bez pripojenia k internetu. Sťahujte kliknutím sem.
Veronika spočítala si niekedy, v koľkých muzikáloch si v Divadle Jonáša Záborského hrala?
Nepočítala som to, ale keďže sme sa teraz (pred nahrávaním) o tom rozprávali, tak som si to spočítala. V Divadle Jonáša Záborského ich bolo šesť alebo sedem a v Bratislave to bola muzikálová šou High Life.
Aj napriek tomu, že si nevyštudovala muzikálové herectvo, muzikály ti sadli a môžeš sa v nich naplno prejaviť aj ako speváčka. Ktorý z nich si mala najradšej?
Závisí to od toho, aké bolo celé skúšobné obdobie a jeho atmosféra. Jednou z mojich najväčších srdcoviek bol Jesus Christ Superstar, v ktorom som mala možnosť účinkovať, ale v rámci skúšobného procesu sa neudialo to, aby aj naďalej ostal mojou srdcovkou. Ale milujem tú hudbu, je geniálna a žasnem stále, keď ju počúvam – a počula som ju miliónkrát. Je to pán muzikál. Veľmi rada som mala aj Nikolu Šuhaja a Sherlocka Holmesa. Rada som hrala aj v muzikáli Pokrvní bratia, aj keď som tam nemala žiadnu hlavnú postavu, bolo to super, tisíc prevlekov a tisíc drobných postáv. Mali sme príjemné skúšobné obdobie aj dobrú partiu. Veľmi rada som mala aj svoj prvý muzikál v Divadle Jonáša Záborského Quo Vadis. Režíroval ho Martin Kákoš, hudbu robil Gabo Dušík a bola to veľmi pekná skúsenosť.
Čo si v tých muzikáloch robila najradšej? Spievala, tancovala alebo hrala?
Ja robím rada všetko, aj keď je pravda, že v Prešove sa robia skôr muzikály, v ktorých, čo mi bolo vždy ľúto, kto spieva, ten len spieva, kto tancuje, ten len tancuje, a tie zložky nie sú veľmi prepojené. Vždy, keď som sa tešila – napríklad keď máme svadbu v Nikolovi – že budeme tancovať, tak nás režisér posadil na forbínu a tam sme – ženích a nevesta – sedeli ako bábky. Takže skôr som spievala ako tancovala, ale napríklad v Jesus Christ Superstar, keď som robila „company“ a nehrala som Máriu Magdalénu, tak sme si aj dobre zatancovali.
Takže si si prišla na svoje. Máš z tých muzikálov aj nejaký zaujímavý zážitok alebo veselú príhodu?
Mnoho. Divadlo je zázrak, živý útvar, takže sa tam vždy niečo zvrtne. Napríklad, keď sme robili Quo Vadis, zrazu vznikla panika, lebo prestali fungovať bezdrôtové portové mikrofóny. Filip Lenárth hral Vinicia, ktorý už bol vo väzení, a na hydraulickej plošine vychádzal spod javiska, ja som prichádzala za ním. Keďže som už vedela, že nám nefungujú porty, tak som mala ručný mikrofón pre seba, a v miske, kde mala byť voda, ktorou utieram zranené čelo, mal nachystaný on svoj. Vtedy sa na mňa pozeral, že čo sa deje, ale bolo to výborné, ako bol z toho trošku v šoku.
Alebo keď sme robili Nikolu Šuhaja, tam sa nám tá točňa zasekla asi miliónkrát. Robili sme taký hybridný orchester, čiže sme mali živý orchester, ktorý hral aj do nejakej nahrávky. To znamenalo, že keď sa zasekla točňa pri druhej skladbe, ktorá bola prepojená s prvou, tak sme museli zopakovať duet. Stalo sa to asi trikrát a zdalo sa nám to vtipné.
So svojím manželom Martinom Husovským účinkuješ v kapele Miss and Troops.
Áno, máme obdobia, kedy kapela žije, a kedy trošku spí. Teraz trošku spala, ale odkedy som na voľnej nohe, keďže som odišla z divadla, tak máme oživenie Miss and Troops v „to do“ liste. Teraz hrávame spolu s Husom (Martinom Husovským) dosť veľa, keďže už mám viac času na koncerty, a máme dosť veľa akcií, kde väčšinou spievam cover verzie pesničiek, ktoré mám rada. Miss and Troops chceme určite rozbehnúť.
A neplánujete to prepojiť s vianočnými benefíciami, ktoré obvykle robíš so svojou sestrou Katarínou?
Nie, nie, toto je samostatná šálka kávy. Miss and Troops sú synťákové klubové záležitosti a so sestrou máme vo vianočnom repertoári koledy, ktoré hráme vždy v novembri, decembri a januári väčšinou v kostoloch alebo v nejakých krásnych divadlách. Tie koncerty sú super, mám ich veľmi rada, lebo čím viac hráme, tým viac to akoby hudobne rástlo. Dano Špiner urobil krásne aranžmány kolied a máme už aj sláčikové kvarteto. Sestra vravela, že možno s nami pôjde spievať aj nejaký zbor, čo bude úplne mega. Na toto sa veľmi teším.
No tak na to sa teším aj ja a určite aj naši čitatelia. Ale teraz mi nedá neopýtať sa, prečo si vlastne odišla z toho divadla.
Táto práca je dosť náročná činnosť a naozaj veľmi vyčerpávajúca záležitosť. Teraz som videla také pekné herecké cvičenie – pedagóg položil na zem pero a povedal: „Budem počítať do troch a vy vyštartujete. Kto vezme pero, tak vyhral.“ Pedagóg začal rátať, raz, dva, a všetci študenti boli v takom brutálnom napätí ako bežec, ktorý práve ide vyštartovať. Dosť dlho to trvalo a potom povedal: „Trojka nezaznie, lebo o tom je divadlo. Tá trojka nebude, lebo my nehráme výsledok. My hráme ten proces.“ A o tom to divadlo je, ty si v takom napätí, v takom sústredení, a to platí pre divadlo aj hudbu, že sa to nedá robiť v podmienkach, ktoré sú toxické, neprajné, a človek dôjde do bodu, že je vlastne nešťastný, opustí sa a stratí sám seba. To sa stalo mne a ja to chcem robiť s láskou a v pohode. Takže to asi nebudem ďalej rozvíjať.
Najnovšie pôsobíš ako hudobná pedagogička. To budeš robiť s láskou?
Budem to robiť s láskou! Veľmi, veľmi ma to baví! Pripravovala som sa na to celé leto. Vrátilo ma to naspäť ku koreňom, keď som chodila na hodiny spevu. Veľmi ma baví, opäť sa sústrediť na základ, na ktorý som už popri všetkom tom hraní a spievaní medzičasom aj zabudla. Zrazu riešim cvičenia technického charakteru a zdá sa mi dôležité, vracať sa k tým podstatným veciam, ktoré tvoria základ herectva či spevu. Veľmi ma to teší, pretože ako pedagóg zisťujem, že môžem brutálne zlepšiť aj všetky svoje vedomosti a schopnosti.
No iste. Máš bohaté skúsenosti ako speváčka. Spomeniem, napríklad, účinkovanie v skupine Hrdza, kde si sa musela prispôsobiť ľudovejšiemu charakteru hudby.
Áno, a to je presne proti môjmu naturelu, lebo na všetkých pôsobím ako jemná nežná víla. A tam to bolo aj proti môjmu hlasovému komfortu, ktorý je niekde inde. Mňa napríklad veľmi ovplyvnila Joni Mitchell, Sarah McLachlan alebo Anna Maria Jopek, čo je priestor, v ktorom som rada.
Či už v divadle alebo v iných kapelách sa človek musí hlasovo prispôsobiť a na to je výborná technika. Vďaka nej človek prispôsobí svoje schopnosti zvuku. Hrdza mi priniesla situácie, keď som musela naozaj pritlačiť a hľadať svoj „väčší hlas“ a javiskový pohyb, keďže sme odohrali množstvo koncertov na veľkých pódiách. Ďalšou vecou bola technika, keď sme používali in-ear odposluchy, čo bola pre mňa tiež nová skúsenosť. A čistá pankáčina boli pre mňa koncerty, ktoré sme odohrali po jedinej skúške… Ale bolo to super! Bola to veľmi dobrá škola.
To ti teda verím, mal som osobnú skúsenosť so skupinou Hrdza. Rád by som sa teraz vrátil k tvojim hereckým začiatkom po vyštudovaní VŠMU, keď si začala účinkovať v Radošinskom naivnom divadle. Ako si to vnímala, ako si to prežívala?
Bola to pre mňa veľká česť. Bol to jeden z mojich snov, veď odmalička sme všetci vyrastali na Radošinskom divadle. Pôvodne som išla na konkurz na muzikál High Life, kde som sa zoznámila s kolegami, z ktorých bola polovica z Radošinského divadla, a tí mi stále hovorili: „Poď k nám do Radošinského, ty sa tam veľmi hodíš.“ Robili konkurz a… vzali ma! Bolo to veľmi fajn, pretože som tam mala kamarátov, a bolo to veľmi pekné obdobie môjho života. Na druhej strane toho bolo veľa, lebo popri škole som už hrávala v troch divadlách, čo bolo veľmi vyčerpávajúce. Keď som končila školu, mala som odohratých niekoľko stovák predstavení. Povedala som si, že to chce pauzu, a tak sme sa s Husom vzali a mali bábätko. Potom som už v Radošinskom z pochopiteľných dôvodov nehrala.
Myslím, že je to trochu škoda. Ale mali ste skvelé bábätko, z ktorého je už v súčasnosti výborný muzikant.
No, naše bábätko má v súčasnosti štrnásť rokov, je síce muzikant, ale zubami nechtami bojuje proti tomu, aby ním bol. Naši synovia nemajú radi hudbu ani divadlo. Oni nemajú radi nič, čo máme radi my už len z princípu. Ale asi je to tak dobre. Sú veľmi šikovní v rôznych sférach. Matej hrá výborne na klavíri, síce vôbec necvičí, nemá to rád, robí to len preto, lebo to má príkazom, ale trvám na tom, aby chodil na klavír, lebo by bol hriech dopustiť, aby takto obdarený človek ostal len tak. Mne je napríklad veľmi ľúto, že som nechodila na klavír. U nás v rodine chodila na klavír sestra, a potom zrazu prestala. Keď som chcela chodiť na klavír ja, mama povedala: „Nebudeš, lebo tiež prestaneš“. Chodila som na výtvarnú, na spev, na tanec, na hocičo, ale ten klavír mi veľmi chýba. Pociťujem to ako dosť veľkú životnú medzeru.
Čudujem sa, že si neprinútila svojho manžela, aby ťa ku klavíru priviedol.
Joj, ten keď ma vidí za klavírom, tak sa buď smeje alebo odchádza. Na klavíri hrám, napríklad, v inscenácii Nebezpečné známosti, čo je trochu zaberák pre moje hemisféry, pretože hrám na klavíri, súčasne vediem monológ, a ešte sa tvárim, že som za tým klavírom úplne v pohode. Pritom sa v mojej duši odohráva všeličo.
Je ťažké robiť niečo, čo nie je tvoj skill. Napríklad, jednu skladbu som sa naučila hrať obojručne, lebo som si povedala, že keď to dokázala herečka v predstavení, ktoré zhudobnil môj manžel, tak to musím zvládnuť aj ja. Viem, že sa to dokážem naučiť, ale je to ťažké. Radšej si zahrám na gitare. Na Vianoce som dostala aj ukulele, no priznám sa, že pre mňa je gitara príliš „country“. Nie je to vyložene môj nástroj.
Možno by si mala poprosiť svojich synov, aby ti našli nejaké zaujímavé veci o gitare na YouTube. Asi by si trochu zmenila názor.
Áno, viem, obdivujem veľkých hráčov, napríklad Pata Methenyho. Ale ide o to, že sa pri tom nástroji cítim divne. Kým hrám, je to ok, akonáhle začnem spievať, mám pocit že sa mi pomiešajú hemisféry. Hrala som aj basovú linku na synťáku v Miss and Troops, viem ju zahrať v pohode, ale už si nedokážem vychutnať spev. Neviem si v tom len tak plávať.
Keď si spomenula Miss and Troops, chcel by som sa ťa opýtať na plány, ktoré máte s manželom a s touto kapelou.
Môj muž mi stále hovorí, že máme plány hlavne vtedy, keď si kúpi nový syntezátor. Vtedy mi hovorí, že to je na Miss and Troops. Ale začínam mať podozrenie, že to je iba zásterka (smiech). Teraz toho máme pracovne veľa, a potom to vyzerá ako v tom porekadle, že šuster chodí bosý. Keď máme akciu, tak sa na ňu pripravujeme o päť minút dvanásť. Ale myslím si, že teraz už do toho pôjdeme s väčšou energiou.
Mám pocit, že vy od toho projektu nikdy neodstúpite, pretože to bude nad vami visieť do konca života.
Určite. Ináč práve mi prišiel mail s textami. Od neho (Martina Husovského, pozn. red.). To mi príde ako znamenie. Keď máš inšpiráciu, tak to ide a hneď vznikne tisíc vecí. A keď inšpiráciu nemáš, tak nevznikne nič poriadne. Nasilu to nejde. Je veľmi dôležité obklopiť sa ľuďmi, ktorí sú pre teba inšpiratívni, a s ktorými ti je dobre. Potrebujem okolo seba dobrých ľudí.
Ako pedagogička v pedagogickom zbore to tiež takto vnímaš? Tiež si obklopená dobrými a príjemnými ľuďmi?
Mám pocit, že áno. Určite áno. Pokiaľ ide o decká, tam to nemôžem riešiť pre seba, tam musím byť inšpiráciou ja sama. Deti sa učia byť ľudskými bytosťami, pri nich musím mať veľkú mieru tolerancie a myslím si, že je dôležité byť dobrým nahrávačom dobrej atmosféry. A pokiaľ príde zlá, stále ju môžeme zmeniť na dobrú.
Dovoľ mi, aby som sa trochu vrátil a opýtal sa znovu na Radošinské naivné divadlo. Ktoré predstavenie bolo pre teba naj, ktoré sa ti najviac vrylo do pamäti?
V Radošinskom divadle som hrala v predstaveniach trilógie Desatoro, Stvorenie sveta a Sedem hlavných hriechov v predstaveniach Stvorenie sveta a Sedem hlavných hriechov. Stvorenie sveta bola pre mňa úplná topka. Bolo to geniálne predstavenie, ktoré robil vynikajúci režisér Ondro Spišák. On je bábkarský režisér a ja som vlastne tiež bábkar, takže mám rada divadlá, ktoré sú divadelné. Kde to nie je len „bla bla bla“, ale dejú sa tam veci, je to hravé, plné hudby a pohybu.
Čiže čisté konverzačky pre teba nie sú veľmi zaujímavé?
Nie som ten typ diváka ani herca, ktorý by toto obľuboval. Chápem ich ako jeden z divadelných výrazových prostriedkov, ale nie je to moja šálka kávy. Robila som ešte Lastovičie rozprávky, ktoré režíroval Kamil Žiška. To bola tiež veľmi pekná rozprávočka.
O chvíľu tu budeme mať predvianočné obdobie a vy sa so sestrou vydáte na vaše obvyklé vianočné turné. Už si ani neviem predstaviť advent bez vášho vystupovania, bez sestier Koščových. Chystáte aj niečo nové okrem zboru, ktorý si spomínala? Niečo nové v repertoári?
Repertoár je plus mínus ten istý. Minulý rok sme pridali dve skladby. Väčšinou to vzniká na poslednú chvíľu, ale koledy, to je klasika. Viem, že už teraz máme naplánovaných dvadsaťdva koncertov, čo je dosť „metal“ na to, že ma ešte čakajú nejaké predstavenia v divadle a so Šarišanom máme v decembri projekt Ro(c)k na dzedzine. Teraz ani neviem, kedy budem v decembri učiť.
S ktorými kolegami si najradšej hrala v muzikáloch?
U nás v divadle to bol asi Filip Lenárth, ktorý je hudobne veľmi disponovaný. Určite on. Lebo nie každý herec je zároveň hudobník. On je ten partner, ktorý ťa podrží a dobre sa s ním spieva. Rozdiel medzi spevákom a nie úplne spevákom je, že dokáže vycítiť atmosféru spevu, či je to sólový spev, zborový spev alebo duet. Takisto má veľký cit aj pri alternáciách, keďže každá kolegyňa spieva inak. Vie, kedy podržať, kedy potiahnuť či pritlačiť v intenzite.
Myslíš, že sa ešte vrátiš do Divadla Jonáša Záborského?
Myslím si, že asi áno. Veď som Prešovčanka. Nemienim sa sťahovať z Prešova. Momentálne prišla chvíľka, kedy je to takto. Uvidíme, čo príde v budúcnosti, som otvorená všetkým možnostiam. Mám veľmi rada svojich kolegov a veľmi im držím palce. Milujem Divadlo Jonáša Záborského, dalo mi skutočne veľa. Za dvanásť rokov som v DJZ účinkovala v tridsiatich predstaveniach a zákonite to nechalo hlboké stopy na mojej duši.
Škoda, že nie si Rusínka. Mohla by si sa usilovať o angažmán v Divadle Alexandra Duchnoviča, čo je druhé veľké kamenné divadlo v Prešove.
Myslím, že by bola veľká výzva, učiť sa v novom jazyku. Hudobníci majú dobrý cit pre jazyky. V divadle som mala veľakrát zadanie, naučiť sa nejaký text po francúzsky a podobne. Mám veľmi rada, keď niekde musím vyjsť mimo svoju komfortnú zónu a naučiť sa nejakú vec čo najlepšie. Naučiť sa to viem, ale neviem si predstaviť v takej situácii improvizáciu. V rusínčine rada spievam. Teraz máme v repertoári pesničku, ktorú som objavila v škole a jedna naša výborná pedagogička z Ukrajiny ju naštudovala so svojou žiačkou. Volá sa Hore dolom. Je to vlastne lemkovská pesnička, Lemkovia sú niečo ako poľská odnož Rusínov.
Takže ukrajinské divadlo momentálne nehrozí?
Som síce otvorená všetkým možnostiam, ale momentálne som v nastavení, že nechcem byť zamestnaná v divadle.
A čo ostatné prešovské divadlá? Napríklad Prešovské národné divadlo?
Chystáme jeden projekt, ale momentálne má Julka Rázusová bábätko, takže s ňou túto sezónu určite nie. Uvidíme, čo príde potom. Túto sezónu sa v marci a apríli chystám do Bratislavy skúšať s divadlom Uhol_92. Oslovila ma režisérka Alžbeta Vrzgula, robia veľmi zaujímavé, pokrokové a súčasné divadlo. Na to sa veľmi teším. Mám veľmi rada takýto divadelný jazyk.
Je súčasťou tohto divadelného jazyka aj hudba? Pýtam sa len z takého prvoplánového pohľadu, keďže sme hudobný web.
V divadle sa hudba predsa neozýva len v muzikáloch. Aj v činohre sa ozýva hudba a veľmi často aj spev. Teraz máme v DJZ predstavenie Sluha dvoch pánov, kde je dosť veľa hudby, a kde spievam na rôzne spôsoby. Je tam napríklad spev Felicita – dueto schizofrenikov. Tam hrám Beatrice Rasponi, ktorá sa tvári, že je Federigo Rasponi. Vlastne tam hrám muža aj ženu a spievam ako muž aj ako žena. Prepínam z registra do registra a na konci to striedam po každej fráze, vrátane toho, že pri tom zároveň striedam aj masky. Keď som sa to konečne naučila, prišiel za mnou režisér s návrhom, že by som sa mohla na konci pomýliť – zaspievať mužský hlas k ženskej maske a naopak. Myslela som, že môj mozog už toto nedá, ale naučila som sa to (ukážku toho si môžete vypočuť v našom podcaste, pozn. red.). Niekedy na javisku riešiš hudbu, má to vyzerať, že všetko je v pohode, ale ty v tej chvíli zároveň riešiš, či máš odposluch, si dvadsať metrov od reproduktora, oblečená v kostýme s klobúkom, cez ktorý nepočuješ, to ti musia vystrihnúť dieru do čapice. Alebo máš na hlave parochňu a stačí, že otočíš hlavu a už nepočuješ, čo potrebuješ. To si divák nesmie všimnúť.
Musí to byť dobrá skúsenosť a už snáď nebudeš manželovi reptať na nejaký drobný diskomfort na pódiu.
Práveže reptám. On je zo mňa úplne zúfalý, no ja si hovorím: „Sme tam dvaja, tak urob zvuk, nech sa máme pri tom speve dobre.“
Neplánujete do vašej kapely zapojiť aj niektorého potomka?
Oni sa zatiaľ nejavia, že by mali záujem a nechcem tlačiť deti do niečoho, čo im nie je príjemné. Keď budú mať chuť, budem veľmi rada. Teraz napríklad počúvam Kryštofa. Cez zavreté dvere počujem, že nádherne spieva, keď má dobrú náladu. Ale keď vojdem, stíchne, a môžem ho prosiť koľko chcem, nezaspieva.
Veronika ďakujem ti veľmi pekne, že si navštívila náš podcast. Dúfam že sa tu znova stretneme, možno aj v trojici s tvojim manželom.
Tak to dúfam, že sa dostanem k slovu. Ďakujem veľmi pekne za pozvanie a budem sa tešiť!
text a podcast: Dušan Papp
foto: archív Veroniky Husovskej
