Džumelcova nová pesnička ako soundtrack k vysávaniu

Džumelec zverejnil nový singel Meč času. Jemne tanečná a jemne elektronická pesnička sa objaví na pripravovanom albume Chvostoskoky. Od ospalých latino kláves sa postupne rozbieha do temného prostestsongu z útrob vysávača.

Táto pesnička bola testovaná ako ideálny soundtrack k vysávaniu. Počas upratovania si Džumelec uvedomil, že najviac času s deťmi trávi hľadaním najmenších a pritom najdôležitejších hračiek, rôznych mečíkov pre panáčikov a podobne. To prináša strach z vysávania, útroby vysávača sú totiž jediným miestom, kde sa tieto drobnosti môžu naozaj nenávratne stratiť.

Meditatívna vysávacia činnosť prináša ďalšie úvahy, najmä o nechcenom vysávaní pavúkov, ktorí sa vám na jednej strane nezištne starajú o odchyt múch, na druhej strane sú pôvodcami síce superdokonalého pavúčieho vlákna, bohužiaľ však symbolu neupratanosti domácnosti. Džumelec dúfa v happyend, povysávané pavúky snáď dokážu nájsť cestu späť na slobodu skrz tunel hadice vysávača.

Meč času obsahuje zmienky k populárnemu legoseriálu Ninjago. Praví fanúšikovia však text pesničky prekuknú, uvádzaný meč času je naozaj súčasťou seriálu, jeho schopnosti predpovedať budúcnosť súperových ťahov sú však schopnosťami iného meča z inej série. To zožal Džumelec ako kritiku od svojich detí, nepomohla ani obhajoba voľného zaobchádzania s umeleckou interpretáciou.

Videoklip k pesničke vznikal v detskej izbe, kým boli deti v škole. Po návrate zo školy otcovi vyčítali, prečo je všade lego. V celom klipe sa Džumelec ukazuje iba pod legovou maskou, ako personifikácia výpovede malej legovej hračky. Keďže celú produkciu videoklipu zastrešuje sám, súčasťou sú aj zábery hľadania vlastného nosa či očí.

Útroby vysávača boli natáčané v záhradnom iglu fóliovníku. Najväčším vynálezom bolo vytvorenie pavúka z vysávača a viacerých vysávačových hadíc. Postavičky boli jemne hýbajúcimi sa bábkami, aby vytvorili pocit, ako keď sa vám v kútiku oka pohne niečo z nábytku, a vy si nie ste istí či to fakt neožilo.

Pesnička Meč času bude súčasťou pripravovaného albumu Chvostoskoky. Prvý krát v živote Džumelca to vyzerá aj na vinyl, ktorý chystá vydavateľstvo Čaute, projekt Východného pobrežia. Predchádzajúcou zhmotnenou platňou bol napríklad album spriazneného Samča, brata dážďoviek.

Album Chvostoskoky bol nahrávaný v domácich vymolitanovaných podmienkach, o jeho zvukové  odgarážovanie sa však postaral zvukový mág Marek Buranovský (gitarista Vojdi, Drť, Raptor Koch).

Džumelec má na konte zatiaľ štyri albumy, pričom sa snaží, aby každý album bol samostatným príbehom a mal osobitý koncepčný a zvukový rámec. Prvý album Odkalisko bol nahrávaný v krajine ako zrýchľované improvizácie, druhý album Brutovce bol nahrávaný doma v kúpeľni, po uspatí detí. Tretí album Popeín zachytával pesničky obrusované na koncertoch. Bol zvukovo ohlodaný na kosť, aby sa zistilo, či sa popeínový potenciál pesničiek uchováva aj v minimálnych nahrávkach so spevom a akustickou gitarou. Album pre deti – Jeleň Zeleň, bol zase zvukovo rozkošatený pseudoorchestrálnymi dychovkami. 

Chvostoskoky vznikali z túžby vytvoriť tanečný album. Predohrou albumu bolo niekoľkoročné nasávanie rytmických fintičiek z afro a latino hudby, hlavne zo súčasného brazílskeho fenoménu prichádzajúceho z favely – brazilian funk. Lofi zvuk na kolene či s ústami nahrávaných samplov v spolupráci s elektronickou tanečnou agresívnosťou boli Džumelcovou láskou na prvý posluch.

Odvtedy sa štylizuje do kvázi dovozcu tohto fenoménu na Slovensko, aj vo svojej výtvarnej tvorbe, napríklad vo videu Synkopa, kde sa úlohy moderátora zhostil obľúbený hudobný publicista Pavel Klusák. Alebo aj na živých performatívnych prednáškach s úvodzovkovým názvom Výchovný koncert, v spolupráci s gitaristom Lukášom Valkučákom a bubeníkom Raptorom Kochom.

Zvuk albumu sa však počas práce menil. Na začiatku vznikol v počítači priečinok s názvom Rozhegané techno. Neskôr prevážila elektrická gitara, do ktorej sa Džumelec nanovo zamilováva.

Najcharakteristickejším vynálezom, ktorý prevažuje aj v pesničke Meč času, sú elektronické beaty sprírodňované ručne nahrávanými buchotmi, šuchotmi a cinkotmi. To všetko sa deje s jemnou rytmickou fluidnosťou. Nič nie je nahrávané podľa diktátu metronómu, a nie sú ani používané loopy, ktoré tak determinujú elektronickú hudbu. Výsledkom je príjemné napätie medzi rytmickým očakávaním diváka versus rozhegané plynutie pesničky.

text: Erik Sikora
foto: archív Džumelca