Najrýchlejší spôsob, ako sa dostať z klavíra, je skočiť dole. Dano Špiner odohrá vyše 30 koncertov do konca roka (PODCAST)

Predtým, než si klavirista a skladateľ Daniel Špiner užije vianočné ticho, absolvuje sériu 35 koncertov, predovšetkým vianočných, s Katarínou Koščovou a Simou Magušinovou. Je to viac než veľmi slušná porcia vystúpení. Danielov prejazd cez Prešov, keďže už dlhšie žije v rakúskom Hainburgu, sme využili na nahratie aktuálneho dielu podcastu MojaMuzika.

Čím to je, že ťa na spoluprácu oslovujú väčšinou ženské interpretky, či už Katka Koščová, Katka Knechtová, Sima Magušinová alebo Mila Medvedovská?

Mám na to dve vysvetlenia. Ja mám tri sestry, to znamená, že ma nehnevá ženský emočný svet, ktorý je podľa mňa farebnejší ako ten náš mužský a rozumiem mu, pretože som v ženskom prostredí vyrastal. Pri sestrách som bol zväčša ticho, ako pozorovateľ. Čo je možno práve výhodou pri dlhodobých spoluprácach. Samozrejme, berte to s humorom lebo aj ja to tak beriem.

Takže prirodzené prostredie.

A zároveň je veľmi príjemné hrať so ženami, ktoré sú pre mňa aj zdrojom inšpirácie. A ak sa dívame aj na estetickú stránku človečiny na pódiu tak to vnímam ako moju výhodu, keďže sa mi ženy páčia.

Ty im zas na pódiu prinášaš trochu mužského nadhľadu aj momenty prekvapenia. Tvoje výskoky na klavír sa už stávajú „trejdmarkom“.

Samozrejme v rámci koncertných fórov vznikol aj tento. Na Dobrom festivale v Prešove sme hrali s Katkou Knechtovou a prvýkrát sme mali drevené futrá, do ktorých si dávame elektrické klavíry. Peťo Stančák vtedy vytvoril veľký drevený „case“ a ja som prišiel za ním, či sa zlomí, ak sa naň postavím. On len odvetil „Co ši šaleny? To mušiš zavrec, ne? Žeby še to nezlomilo“. Ja som privrel klavír, dohral som pesničku a uprostred piesne s názvom Spomaľ som vyskočil na klavír a ukázal som na Katarínu presne vo chvíli, keď začala hrať na svoj klavír. Najrýchlejšia možnosť, ako sa dostať z klavíra, je zoskočiť dole. V piesni, ktorá je najmenej pravdepodobná vyjsť na klavír je presne to, čo ma baví. Mám vymyslenú ešte jednu vec s Koščovou, kde hrám počas koncertu v piesni na akordeón a vymyslel som, že ten akordeón nebude vôbec o kábloch, ale poprosím ľudí, aby sa postavili a prišli ku pódiu. Ja si na nich ľahnem z pódia, no zatiaľ sa tento nápad páči iba mne a nikomu inému. 

Za chvíľu máme koniec tohtoročnej sezóny, môže to byť celkom dobrá téma, keď zasadne pracovná skupina Kataríny Koščovej. 

Áno, presne na takých miestach ako sú kostoly. To by bolo niečo tak absurdné, že by som to určite skúsil. 

Ako sa skladá program na vianočné koncerty? S Katarínou Koščovou  ich hrávate toľko rokov, že s nimi fanúšikovia už počítajú. Aký program ste pripravili na tento rok?

S Katkou Koščovou sme mali včera skúšku a skonštatovali sme, že nás čaká trinásta sezóna vianočných koncertov. Nápad vznikol tak, že sme si chceli zvianočniť celý december, preto sme vybrali tradičné slovenské ľudové koledy známe z omší a rôznych obradov. Prerobil som ich tak, aby z piesní bolo cítiť náš rukopis. Posledné roky sme pridali aj sláčikové kvarteto, čiže niekoľko z koncertov bude aj v celom obsadení. Vyskladaný je tak, aby nám bolo dobre, ale je to zvyčajné striedanie rytmickejších s kolednými pomalšími piesňami.

Tieto Vianoce odohráš koncerty aj so Simou Magušinovou. Vychádzate z iného konceptu?

Pri Sime Magušinovej je vianočný program vyskladaný skôr z jej autorských piesní, ktoré sme za posledný čas nahrávali spolu. Aj by som vás všetkých rád pozval, ale väčšina koncertov je vypredaná, odporúčam teda aspoň tie, ktoré nemajú obmedzenú kapacitu. 

Tento rok si započal spoluprácu s ukrajinskou speváčkou Milou Medvedovskou. Nielen, že spolu tvoríte, ale staráš sa aj o manažovanie projektu. Ako sa ti s ňou spolupracuje?

Mila je profesionálna, vyštudovaná speváčka z mesta Dnipro, kde mala svoju hudobnú školu a učila spev. Študovala operný spev, muzikálový spev a dirigenstvo.

Momentálne žije v Bratislave. Pozvali ju, aby vystúpila na odovzdávaní novinárskych cien za minulý rok. Asi mesiac pred tým ma videla hrať a oslovila ma, aby som s ňou vystúpil.

Perfektné na tom je, že študovala hudbu a je vyštudovaná dirigentka, preto všetko plynie tak, ako má. Náš repertoár je vyskladaný z ukrajinských ľudoviek, čo je pre mňa fantastické, pretože keď hrám anglické piesne, neviem, čo sa v nich spieva, lebo hovorím nemecky, nie anglicky. No zrazu, keď som začal hrať s Milou, tak som jej všetko rozumel, pretože som vyrastal na rusínskych ľudovkách. Mám pocit, že hrám s niekým blízkym. Akoby z Česka a je to pre mňa zaujímavé zistenie. Okrem iného, piesne poznám z našich ľudoviek, ktoré spievame na svadbách na východe. Zapojili sme aj slovenské piesne, keďže sa pravdepodobne domov nevráti a zostane na Slovensku. V rámci vianočných koncertov, čo spolu odohráme po rôznych mestách, tak máme do toho vložené aj nejaké piesne z jej rodných čias. Máme v pláne duet so Simou Magušinovou, ktorý by mal byť slovensko-ukrajinský Otčenáš v staroslovienskom duchu. 

Aktuálne žiješ v Hainburgu, s muzikou si začínal v rodnom Prešove. Medzitým si pôsobil v Bratislave. Ako si sa teda dostal z domáceho prostredia tam, kde si dnes?

Všetky cesty ma vedú tam, kam ma niekto pozve hrať. Do Bratislavy som šiel kvôli spolupráci s projektom, ktorý fungoval krátko, ale zato sa pripravoval dosť dlho. Následne v Bratislave došlo k spolupráci s Andrejom Šebanom, aby som sa stal súčasťou jeho kapely, čo bolo 11 rokov dozadu. Potom ma zoznámil s jeho dcérou, do ktorej som sa zaľúbil a spravil som z Andreja Šebana deda. Keď sa naše hudobné cesty rozišli, chcel som ísť ochutnať hudobný svet vo Viedni. Viedeň považujem za multikultúrne mesto, v ktorom je prítomné prepojenie s celým svetom. Žili sme tam tri roky, už aj so synom, v podnájme. Potom sme sa usídlili v Hainburgu. Hudobné aj životné cesty si ma vedú samé. Teším sa, že  všetky moje spolupráce vznikajú presne takto. 

Viedeň je z tvojho príbehu skôr menej známou časťou. Ísť „na blind“ do sveta je vždy odvážne rozhodnutie. Bolo to tak aj v tvojom prípade?

So ženou sme si hovorili, že „ideme na skusi“. Jedného dňa sme sa dvihli a rozhodli sa ísť do Viedne. Z Bratislavy to je maximálne hodina a pol cesty a povedal som si, že zo školskej nemčiny spravím praktickú nemčinu. Vo Viedni su podniky, v ktorých sa hrá každý večer a práve tam som chodieval. Zoznámil som sa s rôznymi etnikami – z Afriky, Ázie, Južnej Ameriky. Práve v tom období som začal dostávať pozvánky do divadiel v Čechách a na Slovensku. Tieto moje pracovné ponuky narušili náš plán „ísť na skusi“. V Mahenovom divadle v Brne sme hudbu nielen komponovali, ale aj hrali naživo. Napokon z toho bolo 43 repríz. Plynulo prišla spolupráca s divadlom Teatro Tatro na predstavení Cirkus Charms, ktoré sa hráva dodnes. Prišli ďalšie ponuky v týchto dvoch krajinách a ani neviem ako a bolo z toho 25 premiér.

Vo Viedni si sa teda nedostal ďalej ako na jam sessions? (smiech)

Odohral som jeden platený koncert a predstav si, bolo to reggae. Povedal som si, prečo nie. Viedeň bola super skúsenosť, hlavne na uvedomenie si, že nám je dobre. Potrebujeme trošku odstúpiť, aby sme sa vedeli obzrieť za tým, čo máme a kde sme. Nám hudobníkom je super na Slovensku, pretože máme kopec podnikov, kde môžeme hrať, dokonca aj za honorár. Vo Viedni to tak nefunguje, tam je iba dobrovoľné vstupné. Stihol som si uvedomiť, že moja hudobná farebnosť a pestrosť je veľký dar. Intenzívne som to však pocítil až v cudzom prostredí.

Cudzie prostredie ti isto dalo aj možnosť, aby si nachvíľu zastavil a zamyslel sa nad tým, čo chceš robiť. Využil si to?

Keď sme jammovali vo viedenských kluboch, stávalo sa, že za mnou prišiel niektorý muzikant s tým, že sme si perfektne zahrali. Opýtal sa ma, čo robím a nechápal, ako sa môžem živiť hudbou. Tam sa všetci živia čímkoľvek, len nie hudbou. Vo Viedni sú síce možnosti, ale takých Špinerov je tam iks ďalších. 

Daniel Špiner. Foto – Dominik Dubecký

Spomínal si tvorbu pre divadlá. Momentálne ťa čaká premiéra v bábkovom divadle (Puppentheater, orig. názov) v nemeckom meste Zwickau. Použitím virtuálnej reality ste spracovali Goetheho baladu Hľadači zlata (pôv. názov Goldgräber). Ty si k tomu skomponoval hudb u. Môžeme sa v tomto prípade baviť, že je to divadelná hudba?

Rozumiem. To, čo pripravujeme, je trilógia nemeckých balád. Momentálne robíme druhú v poradí, ktorá sa volá Hľadači zlata. S nápadom prišla režisérka, ktorá v čase silných protipandemických opatrení hľadala spôsob, ako dosťať divadlo k ľuďom do ich domovov.

Postavila to na virtuálnej realite, v ktorej je priznané divadelné prostredie, ale po nasadení okuliarov, nech si kdekoľvek máš pocit, že si priamo na mieste. Nie si divák, ktorý sedí v hľadisku, ale uprostred javiska a príbeh samotný sa odohráva okolo teba. Vo virtuálnej realite ponúka film filmové prostredia, preto ide v tomto prípade o kombináciu divadelného a filmového sveta. Preto odpovied na túto otázku, že aj hudba, ktorá k týmto predstaveniam vzniká, je filmovo-divadelná. Zábavné na tom je, že zvuk je všade okolo teba. Je rozdiel ak na teba rozprávam sprava alebo zľava, ty sa za ním otáčaš a zrazu pred tebou stojí kôň. 

Ktoré Goetheho balady sú ešte vybrané do projektu?

Prvá, ktorá je vonku sa volá Kráľ tmy (pôv. názov Erlkönig), čo je najznámejšia nemecká balada a povinné čítanie na školách. A tretiu neviem, tá bude prekvapením aj pre mňa. (smiech)

V našom rozhovore z roku 2011 si povedal, že „Dobrá komerčná skladba je vždy lepšia ako zlý jazz“. Platí to aj spätne?

Nič sa na tom nezmenilo. Mojou snahou je slúžiť hudbe a viem, že sú skladby, do ktorých sa nebudem púšťať. Existujú aj prístupy k hudbe, ktoré nebudem voliť, pretože by som ich nevedel dobre využiť. Napríklad klasická vážna hudba, ktorú som síce študoval, ale už dlho sa jej nevenujem. Spomínaný citát mi slúži ako navádzač, preto sa nebudem pokúšať hrať virtuózne Liszta a tvariť sa pritom, že hrám „nadhudbu“. Keď rozumiem tomu, že viem slúžiť ľudovke, tak budem slúžiť ľudovke. Možno je to len v mojej hlave, keby ma počul Stano Baláž, mohol by povedať, že to radšej nemám robiť. Skôr sa však venujem tomu, čo cítim, že je pravdivé, ale aj na základe toho, že som to študoval a prešiel si tým. Rád prijímam spätnú väzbu, ktorá ma posúva vpred. 

Čo sa týka tvojej sólovej tvorby, predpokladám, že za tie roky si nazbieral dosť veľa svojho materiálu. Existuje nejaká šanca, že pôjdeš aj do sólovej nahrávky? 

Nemám takú ambíciu ísť a tvoriť sám. Mal som jeden projekt, ktorý momentálne spí. Veľmi sa mi páči prístup k tvorbe, pri ktorom pozveš do tvorivého procesu aj ľudí z úplne iného odvetvia – napríklad maliara, tanečníka, kováča alebo akéhokoľvek iného zamerania. Toto je niečo, čo mňa láka a baví. Nemať nič pripravené a nebáť sa ničoho, čo príde. Ak mám byť 15 minút ticho a nemám nič hrať, len sa pozerať, ako maliar natiera ľavú pätu tanečníkovi, spravím to. Samozrejme, teraz preháňam, ale to je niečo, čo mňa úprimne zaujíma. A čo mám naozaj veľmi rád, je bytie s niekým na pódiu. Je to pingpong. Nahráš spoluhráčovi a on ti to vráti. Ak si sám, nič nepríde. Možno to je aj odpoveď pre mňa samého, že byť s niekým, kto tam so mnou chce byť tiež, je vzácnejšie, ako byť niekde sám. Zároveň tvorba divadelnej hudby mi to istým spôsobom naplnila. Napríklad Balada pre Banditu, ktorú sme robili do Zvolena, obsahovala 34 skladieb, ktoré sme prekladali do slovenčiny a ešte ich aj re-aranžovali. Dokážem tvoriť sám z domu po diskusii s režisérmi, no baví ma aj byť s niekým na pódiu. 

Niekedy si cvičil aj šesť hodín denne. Ako je to dnes? Pri tebe mám pocit, že to samotné cvičenie ide stranou a jeho miesto zabrala konfrontácia so spoluhráčmi a práca na novej hudbe.

Cvičenie je nutnosťou a možno až závislosťou. Ak mám odohrať iba v decembri 28 koncertov, nedokážem ešte cvičiť, lebo sedenie za klavírom sa zmení na sedenie v aute, kedy precestujem aj šesť hodín denne. Práve kovidový čas tomu cvičeniu priestor dal a vrátil som sa opäť ku klasickej vážnej hudbe. Začal som cvičiť skladby, ktorých som sa nedotkol ani počas štúdia. Samozrejme, nie je to šesť hodín denne, pretože mám rodinu a veľa tvorby, hudbe sa venujem od rána až do noci. Už to síce nie je až také intenzívne cvičenie, ale hlavou mi vždy idú melódie a harmónie. 

Neľutuješ, že si študoval geodéziu? 

(smiech). Vďaka nej som sa prihlásil k Petrovi Adamkovičovi, ktorý ma neskôr nakopol k tomu, aby som študoval vážnu hudbu. Môj spolužiak sa hanbil ísť a prihlásiť sa na bubny, preto ma zavolal so sebou. Najprv sme šli do krčmy,  v opojení som sa rozprával s jeho učiteľom, ktorý sa ma začal pýtať, čo robím ja. Spomínal mi jazz a tak ma nadchol, že som rovno išiel o triedu vedľa k Petrovi Adamkovičovi, ktorému som niečo zahral a vzali ma k sebe. Bol to moment, ktorý mi otvoril dvere do jazzovej hudby, čo ma vrátilo ku klasickej vážnej hudbe. Nebyť strednej priemyslovky, zrejme by sme dnes nerobili tento rozhovor.

Najbližšie koncerty Daniela Špinera

26.11. Košice – Katka Koščová VIANOČNÉ tour
27.11. Petržalka – Katka Koščová VIANOČNÉ tour
28.11. Zwickau – “Goldgräber” bábkové divadlo
29.11. Zwickau – “Goldgräber” bábkové divadlo
30.11. Zwickau – “Goldgräber” bábkové divadlo
1.12. Zvolen – Katka Koščová VIANOČNÉ tour
2.12. Prochoť – Katka Koščová VIANOČNÉ tour
3.12. Strbské pleso – Katka Koščová VIANOČNÉ tour
4.12. Trenčianske Stankovce – Sima Magušinová
4.12. Trnava – Mila Medvedovská
5.12. Bratislava – Sima Magušinová tour
6.12. Nitra – Sima Magušinová tour
8.12. Prešov – Vilo Csontos PKO
9.12. Prievidza – Sima Magušinová tour
10.12. koncert študentov triedy Lukrécie Bílkovej
10.12. Pezinok – Katka Koščová VIANOČNÉ tour
10.12. Bratislava – Sima Magušinová
11.12. Trenčín – Katka Koščová VIANOČNÉ tour
11.12. Žilina – Katka Koščová
12.12. Bratislava Tv JOJ Katka Koščová
12.12. Banská Bystrica – Sima Magušinová tour
13.12. Lučenec – Sima Magušinová tour
14.12. Trnava – Sima Magušinová tour
16.12. Martin – Mila Medvedovská
17.12. Bratislava – Katka Koščová VIANOČNÉ tour
17.12. Bratislava – 2x katka Koščová VIANOČNÉ tour
18.12. Zvolen – Mila Medvedovská
18.12. Trnava – Katka Koščová VIANOČNÉ tour
19.12. Spišské podhradie – Sima Magušinová tour
20.12. Bardejov – Sima Magušinová tour
21.12. Košice – Sima Magušinová tour
22.12. Brezno – Mila Medvedovská Folkové vianoce
26.12. Prešov – katka Koščová VIANOČNÉ tour
28.12. Orava – Sima Magušinová
1.1. Banská Bystrica – Sima Magušinová NOVOROČNÝ koncert

text a podcast: Edo Kopček
nahrávanie, mix a master zvuku podcastu: Dušan Papp
titulná foto: Jana Fašungová