Edo Klena vydal nový album s názvom 2020 a uviedol ho na sociálnych sieťach s tým, že „teraz budem mať starosti, čo s ním. Stojí dvaanásť eur plus poštovné. Je iné ako predošlé, zvukom, zložením muzikantov a mierne nadväzuje na album 2005. Robili sme ho dlho, predlho od r. 2020 a sú tam covid pesničky, ale samozrejme nie len tie.“
Podcast s Edo Klenom zverejňujeme aj s editovaným prepisom.
➡️ Podcast Moja Muzika je súčasťou podcastov Denníka N. Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem
V úvode som citoval tvoj status a uvedomil som si, že skôr som počul tvoj album, ako som čítal tento status. Príde mi výstižný. Na úvod pripomeniem, že si vnímaný ako pesničkár, spevák, ktorý dokázal postaviť rockovú kapelu, lenže na tomto albume sa objavili jazzové prvky, to by od teba človek nečakal. Mal si pocit, že si starý na rock’n’roll, ale ešte dostatočne mladý na jazz?
To nie (smiech). Prišlo to ako všetko v mojom živote, jednoducho sa to stalo. Covid akoby predznamenal koniec kapely Klenoty, ktorá to mala už aj tak nahnuté. Náš bubeník Adam Kaščák dostával príležitosti zahrať si s Katkou Knechtovou v jej sprievodnej kapele. Okolo roku 2019 som si začal uvedomovať, napriek tomu, že Klenoty boli v najlepšom zložení, aké sme mali, akoby sa vyčerpali zvnútra. Do toho prišiel covid. Napadali mi piesne aj o týchto veciach. Prišiel som do štúdia Martina Sejka, ktorý napríklad nahrával albumy pre Akustiku, či by som u neho mohol rozbehnúť nejaké projekty a začať nahrávať pesničky. Začínal som teda bez konkrétneho cieľa, pričom som niektoré z nich aj zverejnil.
Ale aby som neodbiehal od otázky ohľadom jazzu. Nahrával som viac na akustickej gitare než elektrickej, cítil som, že to bude soft-album a pripomenulo mi to obdobie vzniku albumu 2005. Na nahrávanie som si do štúdia pozýval toho, kto mi napadol a keď súhlasil, tak mi s tým pomohol. Teraz to bolo presne také isté. Povedal som si, že chcem kontrabas, ale nemohol som Durkyho (Tomáš Durkáč, pozn. red.) otravovať. Trebárs v skladbe Čo bude ďalej hrá fantasticky, lenže je vyťažený muzikant. Niežeby Martin Marinčák nebol, ale proste mi napadlo, že ho oslovím a súhlasil, že nahrá kontrabas do niektorých piesní. Tým sa zadefinovalo, ako daná pieseň bude vyzerať. Do toho prišiel Peter Adamkovič, cez Martina Marinčáka som dostal kontakt na Petra Lipu a už to dostalo jazzový šmrnc. U Martina Sejka ostalo mnoho veselých piesní, ale na album 2020 som umiestnil smutnejšie. Sú z obdobia, ktoré mám v sebe zapísané ako smutné obdobie aj v tom zmysle, že som prišiel o niekoľko priateľov, lebo sa z toho celého zbláznili. Strašne sa rozpeckovalo konšpiračné koleso. S niektorými sme sa museli rozísť kvôli názorom na svet, politiku aj život. Preto som z tohto albumu vytesnil veselé piesne.
Keď som čítal, že album obsahuje aj piesne, ktoré vznikli počas covidu, prišlo mi, že to už máme za sebou. Vyriešil si to úvodnou pesničkou 2020. Na mňa ale album nepôsobí smutne.
Nie?
Skôr clivo.
Na albume je jediná pieseň s dávkou sebahumoru s názvom Neprišli ľudia.
Už dávnejšie som si všimol, že sa v tvorbe točím za svojím chvostom a riešim tie isté témy ako zmysel života, smrť a témy, ktoré nie sú populárne. Napríklad skladba Eutanázia alebo Debaty s Bohom, kde riešim vieru ako takú, cirkev a podobne. Rád provokujem, nemôžem za to. Považujem sa za agnostika, aj také veci sú na tomto albume. Ale som rád, ak sa nájde niekto, kto ho nevníma ako smutný album. Nerád by som ľudí dostával do ťažkej „depky“.
Aj keď sme s Jánom Višňovským (saxofonista, pozn.red.) hrali pre pani prezidentku pieseň Čo bude ďalej, sama konštatovala, že je to veselá pesnička zo smutného obdobia.
Keď som si išiel pustiť tvoj nový album 2020, akosi prirodzene som počítal s tým, že sa zamerám na texty. Ale prichytil som sa, že podvedome počúvam muziku vrátane spevu ako celok namiesto toho, aby som sa sústredil na texty. Aj som premýšľal nad tým, prečo, máš tam veľa muzikálnych momentov vrátane tvojho spevu. Aj preto nepoviem, že je to album pesničkára. Je to hudobný album a beriem ho ako celok.
Opäť je to pre mňa len dobrá správa. Samozrejme, text je dôležitý. Chcem, aby bol v mojej tvorbe dôležitý a zároveň dobrý. Ale ak mi niekto povie, že ho brala muzika, tak sa opäť iba teším, lebo u mňa to bolo zvykom skôr naopak. Aj keď sme sa o to v Klenotách snažili, častokrát som razil jednoduchú líniu. Na tomto albume sa to pozbieralo, hoci to nie sú zložité veci. Poteší, že niekoho zaujali hudobné nápady a výkony muzikantov, bodaj by to tak brali aj ostatní poslucháči.
Booklet albumu aj zoznam hudobníkov, ktorí sa na nahrávke podieľali, som si prečítal až po jeho vypočutí. Spojenie s hudobníkmi z AMC Tria aj Petrom Lipom ma v tvojom prípade prekvapilo, nečakal by som takúto spoluprácu. Ale nechcem z toho robiť senzáciu. Na druhej strane, prečo by si aj ty nemohol pozvať kohokoľvek do štúdia. Aj preto mi to príde ako jazzový a rockový album. Azda aj to ovplyvnilo tvoje vokály, ktoré ma veľmi bavilo počúvať nad rámec textu. Zároveň vo mne stále rezonuje tvoje vlaňajšie vystúpenie v relácii Na šnúre, ktorú odvysielala RTVS, kde si ukázal všetky svoje hudobné polohy, také defilé Eda Klenu. Na jazzovú spoluprácu by som ťa netipoval.
Tak extra jazzové to nie je, ale áno, použil som jazzových muzikantov, takže to počuť. Či už v Eutanázii alebo potom v skladbe Tajná vychádzka s Petrom Lipom, to prišlo automaticky. Na pesničky pre tento album bol jednoducho čas. Proste sa to stalo, nerád zostávam v rovnakej pozícii. Hudba je neustály vývoj, niečo tam furt bublá a Prešov ti umožňuje vybrať si z rôznej muziky. Bez muzikantov, ktorí prikývli na spoluprácu, by to vzniknúť nemohlo. A tým, že na to prikývli, prejavili mi určitý rešpekt, že sa im to páčilo. Poslal som im demáče, našli sa v tom, chceli so mnou a hrať a vedeli, čo v tých skladbách zahrajú. Už len to mi lichotí. Prešov hoci stotisícové mesto ponúka takú banku muzikantov, že si vieš zakaždým niekoho nájsť. A hlavne, títo muzikanti nemajú maniére. Ani ten Peter Lipa nemal maniére. Aj to bolo pre mňa prekvapivé. Áno, predjednal to Martin (Marinčák), ale Lipa ma poznal. Už to bolo pre mňa veľmi zaujímavé. Nechal si na to tri týždne, poslal mi nahratý spev a vybavené, hotovo. Také niečo ťa celkom poteší, mám veľký rešpekt pred Petrom Lipom, lebo je to muzikant, ktorý vo svojich osemdesiatich rokoch točí toľko koncertov, je vitálny a zvláda ich profesionálne.
Keby som žil niekde v Liptovskom Petrovi, asi by som to mal ťažšie. Ale keď žiješ v Prešove a žiješ s muzikou, poznáš muzikantov, oni poznajú teba, potom je možné všetko. To je na Prešove fajn.
Čo pre teba znamená tento album?
Pokračovanie a ďalšiu etapu.
Posledná pesnička na albume, ktorý obsahuje jedenásť skladieb, sa volá Hudba. Je pre teba dôležité písať aj takéto pesničky?
Ďalšia skladba, ktorá sa proste stala. Niekedy sa „rozdojímam“a začnem rozoberať, za čo všetko vďačím hudbe, koho každého mi priviedla do cesty, že to je fenomén a obrovské šťastie. Hudba je veľmi veľká vec, vďaka nej som človek, ktorý už možno má nejaký rešpekt, ale hlavne platí to, čo som už spomínal – postretával som mnoho krásnych ľudí a to nemusia byť nutne muzikanti, ale hlavne tí, ktorí sedia v hľadisku, ktorí idú za muzikou a mojimi pesničkami, to sú veľmi krásni ľudia po všetkých stránkach. Je to veľká vec a mal som pocit, že by som mal o tom napísať a poskúsiť sa vyjadriť pesničkou, čo to je, keď dostaneš veľký dar, dokážeš napísať pieseň a tá ešte aj niekoho zaujíma. Veľa ľudí píše piesne, to mi je jasné, ale dostať to tam, kde som sa dostal ja, a to nie som žiadna hviezda, čiže až tak ďaleko som sa nedostal, lebo normálne môžem ísť do Tesca a nikto ma neotravuje, môžem si pokojne chodiť po svete nikto nevie, kto som a mimo Prešova už vôbec nie, aj tak je to celé veľmi krásny príbeh.
Ako prišlo na pesničku Sladké hlúposti? Lukáš Valkučák vytiahol dobro a spustil blue gras?
Vždy je to rovnaký príbeh. Prinesiem pieseň, o niektorých veciach mám úplne presnú predstavu a tam nedovolím Lukášovi nič, ale v iných veciach majú všetci muzikanti voľnú ruku. Proste bola to tramská romantická pesnička.
Ako to Lukáš počuje doma, keď si prehráva moje demo, je na ňom či vezme mandolínu, dobro alebo inný nástroj. Všeobecne neobľubuje akustické gitary, ale s elektrickou to vie parádne.
Pred tým som mal šťastie na Dana Hurtuka v kapele Východ. Takisto je precízny, v našich piesňach dokázal spraviť nádherné veci, úplné maličkosti, ktoré pieseň zdvihnú o mnoho percent.
Edo Klena uvedie života nový album 2020 na kocnerte v prešovskom klube Stromoradie v piatok 7. júna.
text a podcast: Edo Kopček
mix a master zvuku podcastu: Dušan Papp