Michal Kaščák v podcaste s Martinom Višňovským: Živijó Chiki liki tu-a, bola to láska na prvý pohľad
Chiki Liki Tu-a oslavujú 30 rokov. Kapela, ktorá v roku 1995 vstúpila na scénu je nositeľom odkazu predošlej undergroundovej tradície. Pri tejto príležitosti sme sa stretli so zakladateľom Chiki Liki Tu-a Martinom Višňovským a Michalom Kaščákom z Bez ladu a skladu, ktorí v tomto roku oslávia 40 rokov od svojho vzniku. Spoločne sa pozrieme na fungovanie týchto dvoch kapiel a verím, že to bude nielen pekný exkurz do ich existencie, ale aj našej hudobnej scény.
➡️ Podcast Moja Muzika je súčasťou podcastov Denníka N. Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.
M. Kaščák: Živijó, Chiki liki tu-a. Kedy ste vznikli?
M.Višňovský: Vznikli sme na počesť zániku Bez ladu a skladu. V 1994 sme začali a v 1995 sme už mali koncert. 22. marca to bude presne 30 rokov od toho koncertu.
M. Kaščák: My sme ešte nevznikli, ešte len vznikneme v júni.
Po štyridsiatich rokoch?
M. Kaščák: Áno, áno.
Michal, kedy si začal registrovať „chikošov“?
M. Kaščák: Prvý koncert, ktorý som videl, bol až v 1997. Ako je možné, že nie v 1996?
M. Višňovský: Nehrali sme smerom na západ.
M. Kaščák: Vlastne, keby som vás videl v 96. znamenalo by to, že by ste hrali už na prvom ročníku Pohody, nie až na druhom. Čiže v 97. som Chiki Liki Tu-a videl prvýkrát a potom ste otvárali v klube Za zrkadlom.
M. Višňovský: Na to som si minule spomenul. Hrali sme pred Chrbátmi, takže sme vlastne otvorili klub.
M. Kaščák: Klub Za zrkadlom teraz znova začal fungovať, z čoho sa teším. Potom ste už hrali u nás na druhom ročníku v 97., neviem presne kde to bolo.
M. Višňovský: V Trenčíne. V takom klube za koľajnicami.
M. Kaščák: Ježiš, jasné, Velvet. Alebo Level. Tak tam som vás videl.
M. Višňovský: Tam sme sa stretli prvýkrát.
Martin, kedy si začal vnímať kapelu Bez ladu a skladu?
M. Višňovský: Teraz Miša poteším, my sme mali doma „kotúčák“ a na ňom Bez ladu a skladu, ale nahrávky z koncertov. Nebol to oficiálny album, takže to muselo byť dávno, v 86.-87.
Ako na vás navzájom pôsobili tie piesne, ktoré ste počuli?
M. Kaščák: Pre mňa to bola láska na prvý pohľad. Bolo to dané jednak tým, ako sa chalani hrajú s hudbou, ako ju hrajú, ale sadla mi aj celá štylizácia kapely. Ako dôkaz som si ich pozval na prvý koncert klubu, kde som aj chvíľu robil, čo bol môj splnený sen v klube Za zrkadlom v Petržalke. Neskôr na Pohodu, kým prvý ročník bol viac-menej oslavou zániku Bez ladu a skladu, ten druhý už bol regulérny, nebol naviazaný na nič, iba na samotný festival. Tam už chalani hrali.
Martin, u vás doma bola muzika vždy prítomná, máš mladšieho aj staršieho brata muzikanta, napríklad tvoj brat Janko Višňovský okrem pôsobenia v dychovej sekcii vašej kapely hrával aj s Ali Ibn Rachid. Čo si si pomyslel, keď si prvýkrát počul Bez ladu a skladu, keď sa ten „kotúčák“ dostal k vám vdomov.
M. Višňovský: Ako sa to za socializmu zvyklo robiť, tie nahrávky sa všelijako pašovali a nahrávali. Bez ladu a skladu boli na Slovensku jediná kapela, ktorej hudbu som si vedel predstaviť hrať. Väčšina takých kapiel bola z Čiech a Moravy. Bavilo ma, že Mišo mal na nahrávkach veľmi tenký hlas a to som začal používať aj ja, na začiatku ešte extrémnejšie. Dodal mi odvahu, že sa netreba hanbiť a ísť do toho na plné gule.
V jednej dobovej recenzii istý český publicista napísal, že v Chiki Liki Tu-a spieva speváčka príšerne.
M. Višňovský: To nebolo na nás, ale na skupinu Heracon, kde spieval Ľubo Petruška a speváčku práveže pochválili. Vraj skupina nič moc, ale tá speváčka… On vtedy mohol mať tak 12 – 13 rokov, takže si jeho hlas pomýlili so ženským.
Mišo, tvoj hlas si nemýlili so ženským? Tiež si začal spievať v mladom veku, ešte na základnej škole.
M. Kaščák: Nezachytil som to. Ale je možné, že sa niekto pri vypočutí nahrávky zmýlil, keďže som mal ozaj vysoký hlas.
Ako na teba pôsobili texty Chiki Liki Tu-a, keď sa spätne pozrieš na prvé nahrávky?
M. Kaščák: Chiki Liki sú pre mňa komplexná kapela, čiže sedia mi texty, hudba aj štylizácia. Keď sa chalani rozhodli, že ju opustia, tak niektorým nám to bolo ľúto, ale vôbec to nechýba. Je super, že si to táto kapela môže dovoliť. K ich hudbe sedí všetko, ak by som to mal čo najvýstižnejšie povedať.
Martin, inšpiroval si sa pri písaní textov napríklad Pražským Výběrom či „Bezlaďákmi!?
M. Višňovský: Rôznymi federálnymi kapelami. Na ich textoch sa mi páčilo, že mali zmysel a nepísali ich len tak, do vetra. Malo to začiatok a koniec a fungovalo to. Texty neboli bežné, ktoré okolo teba prejdú a zabudneš na ne, to sa mi na tom páčilo.
Kedy si ty dostal prvýkrát spätnú väzbu, že tvoje texty dávajú zmysel?
M. Višňovský: Keď si ich niekto dal na maturitné pozdravy ako motto. Poslali mi to zo Senice, dali si tam: „Rozdajme sa medzi ľudí, žiť v celku, to nás nudí“ (pozn. red.: ide o pieseň Dobrá zvesť z albumu Nezatváraj Milan Dvere). Vtedy mi prvýkrát došlo, že to malo pre nich zmysel, vtedy som to pochopil. Paradoxne, jedna z mojich najobľúbenejších piesní od Bez ladu a skladu nemá text, sú to „Krysy v podzemí.
Ako kapely ste každá z iného mesta, čo priniesla vaša kapela tomu vášmu?
M. Kaščák: Ja by som to možno aj otočil. Môj otec aj jeho brat sú z Prešova, čiže sme rodinne previazaní s Chiki liki tu-a. Oni spolu s Ali Ibn Rachid a komunitou podľa mňa definujú Prešov s ich popovými, folkovými a všelijakými inými podobami. Podľa mňa ale Chiki liki tu-a charakterizujú Prešov ich hravosťou a prístupom k hudbe a životu. Čo sa týka nás a Trenčína, Trenčín je pre mňa veľmi zaujímavé mesto vďaka ľuďom ako je Ľubo Dzúrik, ktorý bol s CHVM. Oni, mimochodom, oslavujú 45 rokov, takže keby tu bol ešte niekto od nich, tak by sme oslavovali 30., 40. a 45. výročie.
Vďaka ľuďom ako Ľubo Dzúrik sa stalo z Trenčína jedno z centier alternatívnej kultúry. Ľubo distribuoval nahrávky, objavoval kapely pre Trenčín, mnohé české a zahraničné alternatívy. Oni teda rozbehli tradíciu, my sme v nej pokračovali a ďalej ju rozvíjali. Potom v Trenčíne vznikla aj Pohoda a samotné hudobné podhubie, na ktoré je naviazané všeličo.
Som rád, že som z Trenčína a som súčasťou hudobnej komunity, ktorá tam je. Mám ju rád, lebo mi príde zaujímavá a rôznorodá, a to nehovorím o našej kapele. Trenčín bol aj veľmi silné vojenské mesto. Mám teóriu, že vplyvom silných autorít zatvrdlo. Mladí ľudia na to reagovali tak, že sa voči tomu chceli vymedziť. Tak vznikli všelijaké somarinky a rozbehli sa napríklad CHVM. Potom sme prišli my. Trenčín má aj zaujímavú metalovú a inožánrovú scénu.
Martin?
M. Višňovský: Prešov a my? Mali sme to šťastie, podobne ako Mišo s CHVM, že na konci osemdesiatych rokov sme mali cez staršieho brata všetkých tých kamarátov, ktorí boli práve z tej komunity. Z toho vznikali Ali Ibn Rachid, veľa sa riešilo s Edom Klenom, ktorý mal problém, keď mal náhodou spievať pesničku, ktorá má význam. Boli to ľudia, s ktorými sme vyrastali a vďaka tomu prostrediu sme to vnímali tak, že hudba je všade. Z toho sme potom vyrástli. Na Sídlisku 3 vznikla skupina, doteraz pravdepodobne najslávnejšia, kedy sme zistili, že existuje aj populárna hudba. My sme si mysleli, že gro je to, čo počúvame my, takže sme z toho ostali v šoku. Mali sme ale tú výhodu, že hoci sme nevedeli hrať na nástroje, mohli sme tvoriť od začiatku. Pri tejto hudbe bol dôležitý odkaz a postoj k veciam, nemuseli sme byť hneď na začiatku nejakí umelci, aby sme mohli tvoriť. Mohli sme si vymyslieť, čo sme chceli a mať z toho radosť. To nás na začiatku bavilo najviac, hrať sme sa učili postupne.
M. Kaščák: Mne sa zdalo, že ste hrali od začiatku veľmi dobre.
M. Višňovský: Vážne? Nebolo to úplne katastrofálne, ale išli sme na to samoučením. Hlavné bolo prostredie, mesto, z toho vychádza aj mnoho textov, šariština prerobená na našu prešovčinu. To je často tá sranda, ako použiť tie slová.
Určite sa zhodneme, že kapela Bez ladu a skladu patrí do Prešova a naopak Chiki liki tu-a patria do Trenčína. V ktorých mestách ste cítili, že tam patríte? Koncertujete nielen po Slovensku, ale aj mimo republiky.
M. Višňovský: Oni hrali aj v Bielorusku.
M. Kaščák: Je to tak, hrali sme všelikde. V 90. rokoch sme mali obdobie, kedy sme odohrali veľa koncertov vo Francúzsku, bola to pre nás vtedy hlavná koncertná krajina. Najdlhšie turné trvalo 33 dní s 15 koncertmi. Tých turné bolo viac a napríklad v Československu sme nedávno hrali prvýkrát v Písku. V Přerove nedávno druhý, tretí koncert cez dve hodiny a bolo to úplne fantastické. Často teda prekvapia aj také destinácie, kde človek nehráva. Zrazu sa tam cíti úplne perfektne. Závisí to skôr od toho, akí ľudia sa tam stretnú a ako to celé funguje. Veľmi blízko sme mali od začiatku k Brnu, odtiaľ bola Lenka Zogatová, ktorá nás videla na koncerte v Bratislave, pozvala nás na prvý Rock fest a tam sa začalo naše hranie v Česku. Neskôr sme sa cez Agnesa Snopka a ďalších dostali okľukou cez Prahu, Brno a českú polovicu Československa aj na Slovensko.
Bolo by kruté vypichnúť jedno mesto a nespomenúť ostatné, napadá mi Prešov, Zvolen, Banská Bystrica, Žilina. Samozrejme, Trenčín, kde je to vždy špecifické. Bratislava bola pre nás úplne zásadná koncertmi ako Dotyky a spojenia a podobne. V Česku pre nás pamätný koncert v Lipniciach, kde sme hrali po prejave Václava Havla. Úžasne sa na ten silný koncert spomína. Nedá sa vytipovať jedno mesto, ktoré by vytŕčalo. Teraz by si všetky ostatné mestá mohli povedať, že ako sa oni snažili a ja som ich nespomenul. Skoro všade sa nám hralo dobre.
Spomínaš si na konkrétne situácie z týchto koncertov?
M. Kaščák: Jasné, spomínam si aj na konkrétne kluby a ľudí. Na hudobníctve je úžasné, že človek veľa cestuje, hoci s tým veľa hudobníkov nie je spokojných a neradi cestujú. Ja to mám veľmi rád. Včera sme šli dlhou cestou do Spišskej, človek tak má k tomu všetkému aj geografické bonusy. Spoznávaš ľudí, nové prostredia, prístupy. Podľa mňa je to fantastická časť hudby a obrovské privilégium môcť takto objavovať svet. Boli sme rezidenti klubu New Moon, ktorý bol priamo na Place Pigalle v Paríži a pre nás to bol úplne domovský pocit. To musím určite zaradiť medzi tie top miesta.
M. Višňovský: Mišo to povedal dobre, tie spomienky sú zakotvené v čase v komunite ľudí a to trvalo niekoľko rokov. Ja som si spomenul napríklad na Lučenec, tam sme na začiatku chodili veľmi často. Bolo veľa miest so silnou komunitou pre muziku. Samozrejme, nebolo toľko klubov, hoci ani teraz ich nie je veľa. Vtedy to ale na Slovensku nebolo nič slávne.
M. Kaščák: Presne ako s Lučencom, stačí, aby tam bol jeden človek, ktorý robí veľa. Tým bol Paľo Sekerka. Vznikla silná komunita a diali sa veci. Alebo v Šali fungoval starý Metro klub a do malého mestečka sa chodilo na koncerty aj z Bratislavy. Vždy to závisí od konkrétnych ľudí. Zážitkov máme našťastie veľa.
Ako Chiki Liki Tu-a ste hrali na Szigete, následne v Berlíne, v Paríži. Nastal moment, kedy ste si uvedomili, že ste svetová kapela? Ku gratuláciám na výročie sa pridávajú aj mnohí zahraniční agenti.
M. Višňovský: Niektorí z nich pracovali v kluboch, ale ide skôr o agentov spomedzi bežných ľudí, ktorí nám po koncerte prišli povedať, že pre nás vedia vybaviť koncert inde. Veľakrát to boli aj neprofesionáli, len ľudia naviazaní na iné priestory, ktoré vedeli dohodnúť. Budovali sme to postupne. „Bezlaďáci“ mali aj reálneho manažéra vo Francúzsku, my sme túto úroveň nedosiahli nikdy. Hoci sme na tom boli regionálne dobre, nikdy sme sa nedostali k tomu, aby to niekto manažoval celonárodne.
Album ktorý vaše kapely spája najviac je 2CD výberovka Kysak, ktorú vydala Agentúra Pohoda. Skúste nám obaja zo svojho pohľadu rozvinúť, čo bola zač a ako vznikla.
M. Višňovský: Mali sme len kazety a nikto nechcel vydať album. Pamätám si, že sme na tom pracovali ešte na Heydukovej. Igor Drevenec nám robil obal a na môj návrh povedal, že to je úplná katastrofa a musí to vymyslieť inak. Tak vznikli tie štyri postavičky, ktoré idú do sveta, z ktorých sme sa veľmi tešili. Platila to tým pádom Pohoda.
M. Kaščák: Áno, za svoju históriu sme vydali len pár vecí, lebo sme vydávali to, čo sme ozaj vydať chceli. Vy ste boli prvé alebo druhé CD. Vydali sme ešte výberovku z Pohody. Ja som absolútne nadšený z toho, že skupina z Prešova dá prvé dve kazety na 2CD a nazve to „Kysak“. To musí oceniť každý, kto cestuje vlakom. Pre Kysak podľa mňa neurobil nikto toľko, čo skupina Chiki Liki Tu-a.
Na albume sa nachádzajú aj bonusy, mali ste pocit, že k dvom CD ešte niečo chýba?
M. Višňovský: Keďže sme CD dovtedy nevydali a nevedeli sme, čo sa bude diať ďalej, tak sme do bonusov nahrali demo nahrávky. Tým pádom sa na CD nachádzali všetky piesne, o ktorých sme si mysleli, že ich dokážeme zahrať. Veľmi sme sa tešili tomuto nášmu prvému výrobku. Vtedy to boli drahé záležitosti.
Kysak má aj svojho nasledovníka, v roku 2015 vyšli Margecany v podobe 3CD.
M. Višňovský: To už tak vyšlo automaticky, samostatné CD sa nedali nikde kúpiť, tak sme to spojili. Myslím, že to tiež bolo na výročie, asi 20 rokov. Keďže Kysak už neexistoval, chceli sme, aby sa mali ľudia ako dostať k našej tvorbe. Spojili sme teda prvé tri albumy a ďalšia zastávka bola, prirodzene, Margecany.
M. Kaščák: Hoci Margecany neznamenajú pre železničnú dopravu to, čo Kysak, zaradili ich aj Lasica so Satinským do svojej piesne.
M. Višňovský: „Typické Margecany.“
Za najslávnejší album Chiki Liki Tu-a môžeme považovať „Choďte sa hrať pred vlastný vchod“ z roku 2003. Martin, ako ste vnímali to obdobie, kedy kapela už skutočne rástla?
M. Višňovský: Mávali sme koncerty a nejako sme si to nevšímali. Dá sa povedať, že sme vždy boli mimo ten hlavný smer. Bez ohľadu na to, koľko albumov sme nahrali a koncertov vypredali, existovala populárna hudba, ktorá sa riadila úplne iným systémom. „Laska moja de si“ ako jediná zmenila toto naše ponímanie, keď sa preslávila medzi ľuďmi. Okrem toho sme nijak nepociťovali, že by sme boli slávnou kapelou. My sme sa tešili z toho, že sme mohli hrať veľa, aj v iných krajinách. Na Pohode sme hrali každý rok, na Trutnove a Szigete skoro každý. Z týchto reálnych koncertov sme sa tešili najviac.
M. Kaščák: Chiki Liki podľa mňa fungovalo veľmi prirodzeným spôsobom. Z môjho pohľadu sa nedá povedať, že by jedna nahrávka zmenila ich fungovanie. Je pravda, že naozaj jedna pesnička dokáže rozšíriť povedomie o kapele a Chiki sú jedna z top recesistických nadhľadových vecí, ktoré u nás vznikli. Takto ich spoznali aj ľudia, ktorí počúvajú FunRádio. Oni aj rozbehli „virál“ okolo tej pesničky, ako sa teraz hovorí. Obdivoval som na Chiki Liki Tu-a, že sa rozhodli živiť sa hudbou a práve tým žánrom, ktorý robili. Znamenalo to, že museli odohrať veľmi veľa koncertov počas roka. My sme túto odvahu nemali. Našu silnú pozíciu sme podceňovali kvôli žánru hudby, ktorú hráme. Oni sa touto cestou vybrali a za to im patrí obrovský rešpekt. Ich koncertný kalendár bol šialený, ale prejsť si takýmto spôsobom tie najaktívnejšie roky je podľa mňa úžasné.
M. Višňovský: Je to pravda, bolo to super. Ľubovi Petruškovi sme raz na izbe dali do ruky notebook, kde si mohol prezerať všetky odohraté koncerty a on sa stále pýtal, či sme tam naozaj hrali. Vôbec nechápal, kde všade bol. Nemal z toho žiaden záznam. Ja aspoň trochu, kvôli manažovaniu, ale kapela si to vôbec nepamätala.
Vráťme sa k tohtoročnému výročiu, prečo je oslava práve 22. marca?
M. Višňovský: To bol ten prvý koncert, kde sme odohrali skladby, ktoré sme nikdy nenahrali, čo je obrovská škoda. Po ňom sme odohrali asi ešte dva a rozpadli sme sa. Celé ďalšie leto sme spolu neboli a začali sme až na jeseň. Vtedy sme spravili šesť, sedem skladieb, vždy jednu za skúšku. Vznikali vtedy skladby ako „Ta toto nie je možné“ a „Malicherná“ ako prvé náznaky našej muziky. Neskôr v decembri sme sa dostali pred Mňágu a to odštartovalo našu kapelu aspoň pre publikum v Prešove. Zostava sa menila, vznikli sme ako ja, Pipo a Maňas, malý brat nám pomáhal na klávesoch a na bicích, keď odišiel Pipo. Potom prišiel Ľubo, neskôr sme boli dokonca šiesti ako tuto Bez ladu a skladu. Teraz hrá Raptor namiesto Ľuba, lebo on nechce chodiť na pódium.
Vás postretli takéto personálne záležitosti?
M. Kaščák: Čiastočne, po druhej platni odišiel Rišo Rybníček, ktorého nahradil Peter Slameň. Ten s nami hrali viac ako 30 rokov. Teraz sa Rišo vrátil do kapely, takže hráme v takej zostave, v akej sme vznikli, akurát v 90. od druhého albumu sa k nám pridal Peťo Kohout. Je super, že aj pri oslave 40. výročia ostali tí istí ľudia. Všetky tie veci, ktoré sa udiali v minulosti, sú obrovská sila. Vždy pri hádke, čo sa deje často, sa môžeme práve o to oprieť.
Blíži sa nám oslava 30. výročia Chiki Liki, šepká sa o tom, že prídu zájazdy fanúšikov aj z Bratislavy.
M. Višňovský: To je nič, na Pohodu raz prišli fanúšikovia z Fínska. Nuž áno, 22. marca bude oslava. Prvýkrát sme si vymysleli hostí, aby sme nehrali len my, ale aby hrali aj oni nám. Niečo odohráme spolu, niečo zahrajú iní interpreti, na to sa teším najviac. Predstavovať hostí nemusím, to si nájdu ľudia na stránkach. Stal sa presne ten zázrak, že Ali Ibn Rachid zahrá v absolútne prapôvodnej oslave.
Mišo, bude tvoja účasť v súvislosti s projektom „Bolo nás jedenásť“ alebo vytiahneš aj husličky?
M. Kaščák: To ešte uvidíme. V rámci našich osláv zahráme aj veci, ktoré sme nehrali aj 20 rokov. Oprašujeme pesničky, ktoré sme nehrali naozaj veľmi dlho, takže budeme hrať aj novinky z roku 1988. Odohráme niekoľko koncertov s Pražským Výběrom aj klasicky so Slobodkou. Čo sa týka 22. marca, príde Braňo Jobus, Ali Ibn Rachid aj Michael Kocáb, z čoho mám veľkú radosť. Odznejú aj pesničky z „Bolo nás jedenásť“, čo bol pre mňa srdcový projekt, na ktorý som si pozýval ľudí, s ktorými som sa chcel stretávať. Martin bol taký láskyplný, že z Prešova cestoval odspievať dve pesničky. Ja som ho tam veľmi chcel, na čo on pristúpil a bol veľmi zodpovedný. On ukazoval aj pánovi Lasicovi nástup v pesničke „Jano bol chlap“.
M. Višňovský: Nemal som na to odvahu, no Lasky mi poradil, že nemám byť mäkký a mám sa spýtať. Vždy som ten koncert chcel urobiť aj na východe, no to už sme nestihli. Teraz si to aspoň v menšom kolektíve pripomenieme.
Srdečne pozývame na obe oslavy. Záverečná otázka, čo potom? Dôchodok alebo nový album?
M. Višňovský: Myslím si, že dôchodok, no verím v nový album. Musí to človek vymyslieť diplomaticky. Či to bude hneď album, to neviem, ale nahrávka bude určite. Už je to vymyslené, treba to len nahrať.
M. Kaščák: Chlapci sú ešte mladí, oni oslavujú len 30 rokov a robia si nové albumy. My sme sa s kapelou zhodli, že pri našom veku už na nové pesničky nie je nikto zvedavý. My sme sa stali dokonalými minimálne pre nás samých, hráme v tej istej zostave pesničky, ktoré sme vymysleli do roku 1994. Baví nás to, takže v tom budeme pokračovať. Nový album by som určite chcel nahrať, no istotne to nebude s Bez ladu a skladu. Ktovie? Keď skúšame staré nahrávky, tak nás baví aj to zohrávanie sa, takže je možné, že niečo nové vznikne. Tá šanca je ale absolútne mizivá. Pokračujeme v tom, čo sme robili po uplynulé roky.
M. Višňovský: My tiež brzdíme, nahrávame len občasne.
M. Kaščák: Hudby je veľa, ale je samozrejmé, že sa potešíme vašim novým nahrávkam.
M. Višňovský: My to sem-tam brzdíme aj kvôli tomu, že posledné nahrávky vždy vyhrali nejakú cenu. Dávame tak šancu aj iným kapelám, inak by bolo to udeľovanie cien úplne zbytočné. Nahrali by sme platňu a vyhrali, nahrali, vyhrali… Keď necháš medzeru pár rokov, vyhrajú aj iní, unavia sa a vtedy nahráš platňu ty. Konkurencia musí byť silná.
podcast, text a foto: Edo Kopček
