Džumelec: Keď sa spojilo zle naťukané techno s brazílskym funkom, vznikli Chvostoskoky

Multimediálny umelec Erik Sikora, vystupujúci pod pseudonymom Džumelec, vydal  koncom marca nový album Chvostoskoky. Jeho hudobná novinka obsahuje desať autorských piesní, ktoré vyšli v spoločnosti Bumbum Satori z Českej republiky, v distribúcii Warner Music. V najnovšom podcaste Moja Muzika si priblížime nielen Erikovu umeleckú dráhu, ale aj hudobnú novinku. 

➡️ Podcast Moja Muzika je súčasťou podcastov Denníka N. Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.

Album Chvostoskoky nevznikol systémom „DIY“, ktorý je pre tvoju tvorbu príznačný. Album vychádza v spoločnosti Bumbum Satori, ktorá sa zameriava na booking a sekundárne aj na vydávanie hudby. Za touto značkou stoja skutočne fundovaní ľudia, ako vznikla vaša spolupráca?

Chvostoskoky vznikali tiež v špajze, amatérskym majstrovaním. Pôvodne som uvažoval o možnosti vydať novinku v podobe vinylu, ale napokon táto vízia stroskotala na peniazoch. V podstate nebolo jasné či album opäť nezverejním formou ako som zvyknutý, svojpomocne. Napokon ma úplnou náhodou zachránil Prokop Holoubek z Bumbum Satori, ktorého môžu poslucháči poznať z hudobnej formácie Midi Lidi. Ako si už spomínal, ide o primárne bookingovú agentúru, ktorá spolupracuje so zaujímavými umelcami ako napríklad Ventolin, kapela Dva, Midi Lidi a podobne. Sporadicky vydávajú aj hudobné albumy, naposledy napríklad album skupiny Dukla, ktorý vďaka ich spolupráci vyšiel v partnerstve v rámci. distrbúcie s Warner Music, najväčším československým vydavateľstvom. Podobným spôsobom vyšli 22. marca aj moje Chvostoskoky.

Sám som zvedavý, ako sa situácia okolo albumu a jeho vydania vykryštalizuje. Ide o desať piesní, ktoré mali svoju finálnu podobu a len tak mi stáli na harddisku. Bol som smutný, lebo som nevedel ako s nimi naložiť. Oni sú ako moje detičky, teraz som sa o nich postaral a môžem sledovať ako ich svet od profesionálneho vydavateľstva prijme.

Chvostoskoky rozoberieme detailne, ale v úvode by som sa opýtal skôr na netradičný názov.

Album mal byť tanečný, ale vznikal v zime. Pre mňa ako človeka citlivého na dostatok svetla a zároveň senzibilného na počasie išlo o divný paradox. Skutočne, nevedel som nájsť spôsob, ako sám seba povzbudiť k tvorbe tanečnej hudby. Keď sme s deťmi chodili na prechádzky do lesa a stavali si bunkre, zistil som, že jediné zvieratá „pogujúce“ uprostred zimy, boli chvostoskoky.

Sú to malé čierne bodky, ktoré by som nedávno označil za hmyz, ale teraz už viem, že ide o šesťnožce. Pôvodne som predpokladal, že sa pozerám na blchy, lebo skákali neuveriteľne vysoko. Malé chvostoskoky dokázali zanietene „pogovať“ uprostred snehu a zimy, pripadalo mi to neuveriteľné. Výber názvu pre môj nový albumu je poctou čiernym šesťnožcom, sám by som chcel dosiahnuť na snehu podobný stav (smiech).

Inšpirovali ťa, správne rozumiem, „pogujúce“ chrobáčiky?

Chvostoskoky sú zaujímavé tvory. Ak by sme v pomere k telu dokázali skákať tak vysoko, preskakujeme výškové budovy. Dokonca sa dokážu odraziť od vody, napriek tomu, že ide o mäkkú plochu. Predstavuje to pre mňa metafory, ktoré by som vyskúšal v hudbe.

V tvojej tvorbe sa cyklicky objavuje element ďatľa. Čím upútal tvoju pozornosť?

Neobjavuje sa iba v mojej hudbe, ale z časti aj na obale albumu. Pôvodne som chcel zobraziť chvostoskoky, ale zistil som, že ďateľ je ďalším mýtickým zvieraťom nového albumu. Podľa môjho názoru je najbítovejším vtákom v prírode. Často ho pozorujem doma, na našom orechu.

V minulosti som už o ňom skomponoval smutnú bluesovú pieseň. Jeden z nich pred pár rokmi zahynul pri náraze do nášho okna, žiaľ, situácia sa neskôr zopakovala. Bežne sa to nestáva, ale v jari to je v prírode asi divokejšie. Nechal som si pár jeho pierok, ktoré vo mne vyvolávali nádhernú grafickú partitúru a túžbu vzdať mu posmrtne úctu. Pomôžem vám lepšie si ich predstaviť. Pierka sú nádherne čierne. Po celej ich ploche sú roztrúsené biele bodky pôsobiace najprv náhodne, ale s badateľným vzorcom. Keby som ich nominoval do dizajnovej súťaže, určite vyhrajú. Mal som pocit, akoby som pozeral na záznam jeho beatov. Vyvolávali vo mne podobnosť s mojou hudbou, keď umiestňujem tehličky v počítačovom programe. Tam, kde to buchne, je ďatľov zvukový, grafický a obrazový beat.

Zverejnil si dva single. Meč času sa inšpiroval stavebnicou Lego. Aktuálnejší Čaues claves bol vytvorený prácne v záložkách programu Excel. Prečo si zvolil práve tieto skladby?

Predchádzajúci album Dakus, bol mojím výskumom fiktívnej látky „popeínu“. Snažil som sa zistiť, koľko „popeínu“, inak návykovej látky spôsobujúcej „hitovosť“ piesní, viem nahustiť do jednej skladby. Zároveň som sa snažil, aby to nebol chemický „popeín“, podobný heroínu, ale skôr makovej buchte. Predchádzajúci album obsahoval dosť tejto návykovej látky, preto som sa rozhodol, že ďalší už nebude zameraný na hity.

Chvostoskoky dávajú dôraz na rytmus. Single som vyberal aj z vizuálneho hľadiska, keďže som zároveň autorom klipov. V minulosti ma ich produkcia nebavila, lebo hudba mala byť mojou odbočkou od vizuálneho umenia. Napokon som si uvedomil pár dôležitých faktov: klipy za mňa nikto nespraví, vznikajú ľahko a rád v nich využívam animačné prvky.

Meč času som zverejnil v jeseni minulého roka a zachytáva ľútosť, keď omylom povysávam pavúka, či kocku z Lega. Vďaka tomu vznikla postava vysávačového pavúka osem hadicového.

Čaues claves je úvodnou piesňou nového albumu. Vydal som k nej vizuálne náročný klip, ktorý som prerábal minimálne šesťkrát. Je tiež manifestom spoznávania rytmov, čo je cieľom celého albumu. Chcel som dosiahnuť akési poškodené rytmy stojace mimo metronomickej mriežky. Najvhodnejším pre moje úmysly sa ukázal byť Excel, čo je vlastne program zarovnávajúci rôzne ľudské osudy do úhľadných stĺpcov i riadkov. Plánoval som, aby bol klip povinne položkový a zároveň postupne zdivel smerom k opúšťaniu nastavených hraníc.

Chvostoskoky prezentuješ ako tanečný album inšpirovaný rytmami, ktoré najprv rozoberieš, potom poskladáš. Všimol som si, že na svoju hudbu nahliadaš muzikologicky, matematicky aj fyzicky. Sledoval si v prípravnej fáze albumu cieľ, vydať tanečnú novinku?

Ďakujem za otázku, ale teraz hrozí, že zmením rozhovor na prednášku. Je to mimoriadne zaujímavá téma. Intenzívne som sa jej venoval počas pandémie. Zverejňoval som videá, kde esejistickou formou hovorím nielen o rytme. Svoje hudobné i vizuálno-umelecké aktivity robím akoby som bol dokumentaristom samého seba. Situujem sa do istej životnej pozície a potom sledujem, čo by ten človek asi robil. Podobne som sa vžil do roly dovozcu nového trendu či rytmu na diskotéky. Chcel som byť jej exkluzívnym a ultimátnym priekopníkom. Na druhej strane bolo mojím cieľom urobiť si zo seba srandu.

Bol som v Portugalsku ako učiteľ, sprievod študentov na Erasme. Po ceste z letiska som sa započúval do hudby znejúcej z bežného popového rádia. Púšťali úplne divne znejúcu hudbu, ktorá bola príjemne chytľavo hnusná a súčasne krivá, pripadala mi roztrasená, priam lo-fi. Jej beaty boli urobené vydaním zvuku ústami úmyselne, v podstate neprofesionálne. Dodatočne som zistil, že to je brazílsky, alebo aj „favela funk“. Vznikol vo favelách (red. poznámka: okrajové časti brazílskych miest s chatrčami i nízkou životnou úrovňou) a je spojením latinsko-americkej hudby spolu s hip-hopovými beatmi spravenými na bicích nástrojoch. Pôsobili na mňa krásne divne, pôsobili ako moje, len ja som sa ich hanbil používať. Bol to trend, ktorý som chcel priniesť na našu hudobnú scénu, ale od roku 2018 som čakal či nedorazí sám. Vo svojej tvorbe brazílsko-favelovské rytmy využívali aj popoví dinosauri Major Lazer, raperka Little Simz, ale i Stromae. 

Čo presne ťa na spomínaných beatoch a rytmoch oslovilo?

Páči sa mi, že pôvodná rozbitosť, ktorú som nechápal, má svoje pravidlá. Postupne sa dostanú do popovej hudby až sa surový favelovský zvuk postupne opracuje do priam prahistorického popu, a to ma baví. Odrazu sa v piesni objaví štvorštvrťový beat, lebo sa na neho ľahšie tancuje.

Vrátim sa ešte na chvíľu k predchádzajúcej otázke. Keď vznikal album, najprv som si založil priečinok „rozhegané techno“ bez mriežky. Ručne som ho ťukal na bubeníckych padoch, aby nevadilo, ak sa netrafím. Keď sa spojilo zle naťukané techno s favela funkom, vznikol môj nový album.

Pôvodný favelovský rytmus sa volá „clave“ preto som symbolicky nazval pieseň Čaues claves. Clave v preklade z portugalčiny znamená husľový kľúč, a teda rytmus je kľúčom k tejto hudbe. Ide o hudobný žáner, kde sa bijú dva rytmy, jeden pomalší (raz, dva, tri) a druhý rýchlejší (raz a dva). Baví ma pocit, že tomu celému nechápem, aj keď viem presne, ako vtesnať buchnutia do mriežky. Jeden buch používaný vo favela funku som pochopil až po dokončení albumu.

Je potrebné počuť ten rytmus, ťažko sa opisuje slovami. V procese tvorby som vlastne ani sám nevedel, kde mám buchnutie vtesnať a ako sa počíta. Nakoniec som zistil, že je polyrytmický a počítaš ho zároveň do tretej aj štvrtej doby. Z historického hľadiska ide o pozostatok z časov otroctva. Tieto rytmy a hudbu do Severnej a Južnej Ameriky si so sebou priviezli otroci z Afriky a iných zemí. Naprieč časom sa pomiešali a pôsobia harmonicky. Mám pocit, akoby som dobrovoľne kolonizoval ich hudbou náš svet. Pripadá mi to ako forma odplaty, alebo odvety za kolonizáciu, ktorú domorodým kmeňom spôsobil biely človek.

Pre hudobníkov je príznačné, že môžu byť dlhšie múzou nepohladení a následne vyprodukujú album na počkanie. Boli Chvostoskoky tento prípad?

Začali vznikať približne vo februári 2023. V zárodkoch bol inštrumentálnym techno albumom so siahodlhými nepočúvateľnými pasážami. Pôvodne som si myslel, že ich raz možno niekde pustím v dídžejskom sete. Až postupne som k nim pridával texty.

Za bežných okolností produkujem svoju tvorbu naopak, mám napísané texty a následne k nim komponujem hudbu. Na hotové inštrumentálne pasáže som vymýšľal zvolania, vyhlásenia a manifesty. V podstate som album skompletizoval v priebehu roka. Predchádzal mu približne dvojtýždňový horúčkovitý záchvat, keď som zložil hudbu. V ďalších fázach som ako sochár osekával rôzne pasáže i časti, ktoré sa mi nepáčili, čo zabralo to dosť času.

Čaues claves som prerobil len prednedávnom, lebo sa mi častým počúvaním pôvodná verzia doslova zhnusila. Bola výborným soundtrackom k vysávaniu a postupne som vycítil jej nezaujímavé pasáže.

Proces vzniku Chvostoskokov bol pre mňa nový. Svoje demonahrávky piesní som posielal Marekovi Buranovskému z hudobných formácií Vojdi a Drť. Je mojím obľúbeným gitaristom a má naozaj talent vcítiť sa do masteringových i mixážnych prác. Doposiaľ som sa na podobnú spoluprácu nikdy neodhodlal. Bál som sa, že sa do mňa niekto druhý nedokáže vcítiť a opraví mi moju harmonickú „pokazenosť“. Mal som strach, aby moja tvorba nestratila čaro. Marekovi sa podarilo zachovať môj rukopis a zároveň dosiahol stupeň, kedy je moja hudba vhodná nielen na počúvanie, ale aj na púšťanie počas rôznych párty či v rádiu.

Nadobudol som pocit, že Marek Buranovský si vytvoril status producenta DIY umelcov na Slovensku, súhlasíš?

Lichotí mi, že som sa stal súčasťou akejsi nezadefinovanej východoslovenskej lo-fi DIY scény, kde patrí tiež skupina Vojdi, hudobník Raptor Koch, či Samčo, brat dážďoviek. Lukáš Valkučák sa nevenuje len svojim projektom, ale tiež ma často sprevádza na gitare. Skutočne, našiel som okruh hudobníkov, ba dokonca si dovolím povedať kamarátov s podobným hudobným vkusom. Inšpirujú ma a som fascinovaný, ako je všetko vôkol mňa poprepájané.

Nikdy ste spoločne neuvažovali, že svoje sólo projekty odsuniete bokom a vytvoríte slovenskú DIY, lo-fi super skupinu?

Poväčšine som v skúšobni osamelý aj preto ma bavia podobné spolupráce. Výnimočným momentom takýchto interakcií je pre mňa aj samotná improvizácia. Keď prídeme, napríklad, do Humenného k Raptorovi, v priebehu pár hodín vznikne toľko materiálu a zaujímavých hudobných momentov, že by sme mohli vydať hneď niekoľko albumov. Chcel som tým povedať, že na podobnej úrovni už existuje spolupráca.

Naša spoločná improvizácia je formou najkrajšieho kamarátskeho dialógu, kde zistíš veľa nielen o tom druhom, ale zároveň sa mnoho dozvieš sám o sebe. Na druhej strane, skalní fanúšikovia a fanúšičky vedia, že mám štyri deti. Začal som preto tvoriť najprv pre svoje a neskôr i všetky ostatné detičky, ktoré sú schopné počúvať moje piesne. Vydal som pre nich album Jeleň zeleň. Približne polovica mojich koncertov je určená detskému publiku. Smerujem k tomu, že v minulosti som už rozmýšľal nad založením hudobnej formácie, ale cieľovou skupinou by boli deti. Mecenášom obdobných projektov je Mišo Kaščák. Svetovú premiéru kapely Džemiaky sme mali na festivale Pohoda. Členmi skupiny sú Lukáš Valkučák (gitara) a Raptor Koch (bicie). Hrali sme prevažne moje piesne, ale doplnené o tvorbu gitaristu a jeho detí zo základnej umeleckej školy.

Džemiaky mali na Pohode úspech, osobne som sa koncertu aj zúčastnil. Bolo pre mňa očarujúce vidieť pogovať pod pódiom malé deti, ale ako si koncert užila kapela?

Mierne ma unavuje, byť osamelým pesničkárom s akustickou gitarou a zavretými očami, s divákmi, ktorí tiež sedia s privretými očami načúvajúc pre mňa dôležitým textom. V rámci koncertu Džemiakov som si užíval tanečnosť hudby. Mali sme perfektné publikum užívajúce si náš koncert a piesne. Z pohľadu člena hudobnej formácie som sa tešil aj z čiastočne improvizovaných dialógov. Úmyselne sme sa nechávali unášať hudbou, nevediac, kam nás zavedie.

V jednej recenzii označili mieru  vašej improvizácie počas koncertu za nedostatok. Príspevok naznačoval, že by pomohli intenzívnejšie nácviky. Pripravovali ste sa vôbec na vystúpenie?

Ako som spomínal, stretávame sa často, ale na tento koncert sme skúšali len raz. Cvičili sme v Humennom u Raptora, ale náš prístup by som označil za pružný. Džemiaky ma bavia pre svoju dávku improvizácie. Vedome vytváram pasáže, kde publikum vymyslí tému a my jej bez príprav musíme vymyslieť text aj hudbu. Uvedomil som si, aký to má obrovský potenciál, keď skladbu nevymýšľam iba ja sám, ale niekam sa uberá a môže dokonca zmeniť náladu vkladom gitaristu, alebo bubeníka. Samozrejme, rozumiem kritike o súhre našej hudobnej formácie, budeme na tom pracovať, aby sme pôsobili zohratejšie. Chcel by som zdôrazniť, že mám rád jej divokosť i nesúlad a pocit, že netušíme, aké dobrodružstvo prežijeme počas vystúpenia.

Ktoré piesne by mohli natrvalo ostať v zozname skladieb Džemiakov?

Náročná otázka, samého ma privádza na rázcestie. V našom repertoári boli piesne, čo som hral v minulosti sám, no mali kapelový, punkový až tanečný potenciál, príkladom je Breza Zebra. Vyskúšali sme aj skladby, ktoré sú uverejnené na albume Chvostoskoky, konkrétne pieseň Kotúče, len sme ich zahrali viac tanečne, dokonca až v ska podobe. Džemiaky sú pre mňa výzvou.

Ak sa nám podarí vydať detský album s novými piesňami, budeme to považovať za úspech. Pracujem na novej detskej tvorbe, ale nechcem sľubovať konkrétny termín vydania albumu, lebo ako sa poznám, nikdy ho nedodržím. Projekt má podľa mňa veľký potenciál. Ako som už spomínal, rád animujem klipy a detský projekt mi umožní skúšať nové možnosti. Nebudem musieť stále pracovať len s mojou tvárou, čo považujem skôr za z núdze cnosť. Džemiaky už svojím šťavnatým džemovitým názvom, zároveň s odkazom na moju obľúbenú zeleninu – zemiaky – provokujú k novým animáciám.

Po vydaní albumu Chvostoskoky som začal raz do týždňa pridávať krátke videá na Instagram, TikTok a YouTube. Zväčša majú minútu a neustále v nich vystupuje zemiak. Ich výroba je pre mňa výzvou a vďaka nim odhaľujem, aký obrovský potenciál má téma zemiak pre kapelu a klipy. So symbolom zemiaku sa dá naozaj výborne pracovať. V budúcich vizuáloch môžem využiť i hranolky, zemiakové placky, v ďalších červený a hnedý zemiak, zemiakovú kašu a vytvoriť tak animované filmy. 

Kanál Džumelec nájde publikum na sociálnych sieťach TikTok, Instagram i YouTube. Zdieľaš tam staršie, ale aj aktuálnejšie videá. Vďaka ich obsahu si v podstate aj dokumentarista. Čo máš aktuálne zverejnené na tvojom YouTube kanáli?

Som vizuálnym umelcom robiacim videoarty a zároveň hudobníkom. Prišlo to do môjho života prirodzene. Zistil som, že potrebujem tvoriť umenie, ktoré nebude nemenné, ale premenlivé. Potreboval som pracovať s časom, čo mi dostatočne umožňuje forma videa. Na chvíľu niečo ukážem a následne to pokojne popriem, alebo vymením za niečo aktuálnejšie. K tomuto konceptu mi ladia emócie, ktoré poskytuje hudba. Stačí to okoreniť niekoľkými tónmi či trilkami a odrazu má tvorba náladu, akú som túžil zachytiť.

Komponovať hudbu a zverejňovať videá som začal zhruba v rokoch 2005 – 2006, keď vznikal aj tento YouTube kanál. Môj obsah mal byť dostupný pre všetkých, aby nik nemusel čakať pokiaľ sa vystaví v nejakej galérii. Časom sa vyprofilovali aj nové druhy povolaní ako YouTuber, či inluencer. Ja som sa tomu venoval už dlho predtým, veľmi prirodzene. Moje videoeseje a celá dokumentaristická tvorba sa spája s bežným životom. Popri rodičovstve a udalostiach obyčajných dní by som si nevedel vymýšľať ďalšie originálne témy videí. Aktálne sú recipročne založené na troskách rodinných situácií, alebo vecí, s ktorými sa chcem či neviem vysporiadať. Vďaka tomu vznikajú námety a nápady na môj obsah, niekedy priam teleshopingové zlepšováky. Napríklad, posledná skladba na albume Chvostoskoky je o tom, ako som vymyslel spôsob chodenia v noci na toaletu bez rozsvietenia svetla na chodbe. Samozrejme, fintu vám teraz neprezradím, môžete si ju vypočuť na mojej hudobnej novinke. Ide mi o zjednodušenia, ktoré by mohli pomôcť zlepšiť celý svet aj keď na prvý pohľad pôsobia nenápadne. 

Rád by som čitateľov upriamil na tvoj starší obsah na YouTube. Najviac ma oslovili videá Domáci vodopád, Unplugged for Geodetický bod či mne blízke Trojkopčekové srdce Európy. 

Pekný dídžejský výber, páči sa mi. Vždy sa rozhodujem či pieseň potrebuje videoklip, napríklad o tom, že máme v štátnom znaku trojkopčekové srdiečko, teda o jeden kopček viac ako ostatní. Dostanem nápad, náramne rýchlo ho potrebujem niekomu vyrozprávať a niekedy vznikne k skladbe aj vizuál. Inokedy mi stačí samotná pieseň, lebo aj keď starne stále ju môžem hrať na koncertoch aj po desiatich rokoch. Na druhej strane videoklip si o desaťročie pozerám cez prsty. 

Každopádne, v minulosti si vytvoril klip Chiki liki tu-a k piesni Americká. Svoje vizuálne stvárnenie skladba získala, keď si sa sám ponúkol, že im urobíš klip, prečo?

Bol to môj prvý videoklip pre Chiki liki tu-a. Neskôr som im animoval aj vizuál k orchestrálnej verzii piesne Kuca paca. Podobné aktivity pre iných, alebo teraz pre seba sú pre mňa únikom do animovaného sveta, ktorý mám rád, aj keď som ho neštudoval. Porušujem rôzne animačné stereotypy, vymýšľam si tiež nové spôsoby animovania. Spomínaný klip vznikol počas môjho štúdia v Prahe. Mal som výhľad na úplne „rozkockovanú“ panelákovú scenériu južnej časti mesta. Môj spolubývajúci nebol asi dva týždne doma, mohol som si teda nechať vedľa postele hniť salámu a horčicu. Z tej som následne vytvoril slovensko-americkú verziu hamburgerov, totemov so salámy či klobásy a s Indiánmi z detstva. Výrazne ma to nakoplo k následnej tvorbe, ale i celoživotnému vzťahu s kapelou, na ktorej som vyrastal. Všetci na východoslovenskej DIY scéne sme sa zhodli, že nás vychovali Chiki liki tu-a, nielen ich prístupom k textom, ale aj hudbe. Náš spoločný klip sa stal ich symbolickým pozvaním do DIY sveta z vizuálneho aj hudobného hľadiska.

text a podcast: Edo Kopček, Nicholas Wintzler
zvuk, mix a master podcastu: Dušan Papp