Catastrofy sú späť v kluboch. Máme dosť riffov na nový album, hovorí Boris Bauer

Thrasheri Catastrofy sú po letných radovánkach späť v kluboch. Najbližšie sa predstavia v 27.10. v prešovskom Stromoradí, 28.10. v novomestskom klube Za rampami, 10.11. v bystrickom Klube 77 a 11.11. v Quadraton Clube v Zlatých Moravciach. S Borisom Bauerom sme sa stretli pred budovou YMCA v Bratislave, kde nás hluk večernej dopravnej premávky primäl k tomu, aby sme namiesto terasy nahrali podcast v spevákovom aute. Prinášame vám ho v editovanom prepise.

Chceli sme nahrávať pred budovou YMCA, kde je momentálne veľký traffic, tak sme ako nahrávacie štúdio využili tvoje auto. Čo pre teba znamená budova YMCA?

Hlavne hudobný klub MMC. Zažil som Randal v začiatkoch, kedy mali len “oesbéčkové” pódium. Prvý koncert, na ktorý som bol v MMC, boli Overkill v 2010. MMC je pre mňa klub.

Overkill sú inšpirovaní Motörhead. Opýtam sa, nechal si si lístok na koncert motorhead, ktorý sa neuskutočnil?

Nemal som ho kúpený. Bavili sme sa so ženou, že tam pôjdeme, lebo sme ich pol roka pred tým videli na maďarskom Volt festivale. Tam bol taký mišung v programe, že oni dohrali a po nich išiel tuším Tiesto alebo podobná “technárina”. Na koncert sme prišli, keď už hrali druhú skladbu. Pozeral som na Lemmyho a to už bolo already, bolo vidieť, že to má ťažké. O pol roka mali hrať u nás, ale už to nedali. 

S Catastrofy ste hrali pred legendami ako Testament, v lete ste predskakovali Soulfly. S Testamentom, ako je známe, ste sa veľmi neporozprávali, ako to bolo so Soulfly?

To bolo zábevnejšie v tom, že keď sme prišli do sály, tak v nej aspoň sedel Chuck Billy. Odignoroval nás, hoci nás videl, potom prišli ostatní z kapely. Cavalera došiel pätnásť minút pred koncertom, to sme mali dohraté a balili si veci. Odišiel pár sekúnd po vystúpení. Z koncertov s väčšími hviezdami sme poučení, aj s tým rátame. Chápeme, že mnohí sú celý život na turné. Je prirodzemé, že chcú mať svoj pokoj a priestor, na nikoho nemáme ťažké srdce. 

Počas leta ste vystúpili na viacerých festivaloch vrátane návratu na Brutal Assault. Ako sa vám hralo?

Na Brutal Assaulte sa nám hralo super. Boli sme tam tretíkrát, naposledy predvlani, kedy sa konala zmenšená verzia festivalu pod názvom Josefstadt s jedným pódiom pre sedemtisíc návštevníkov. Kvôli covidovým opatreniam vtedy hrali iba európske kapely, ale pódium bolo rovnako obrovské. Išli  sme do toho s tým, že to už poznáme, neboli sme z toho odvarení ako prvýkrát, to nám vtedy uleteli dekle. 

Hrali sme ráno ako prví. Začali sme pre päťsto ľuďmi a končili pri dvoch tisícoch. Každou skladbou sa ľudia zbierali pod pódiom. Náš bubeník Roman chodí každý rok na celý festival, ostaní sme pricestovali predvečer koncertu. Pozreli sme si areál a vystúpenia kapiel a ako sme stretávali známych, ktorí nás poznali aj z koncertov, tak sme im hovorili, nech prídu ráno 10:30 na koncert. to im prišlo skoro. Báli sme sa, že to bude trapas, ale nakoniec to dopadlo super.

Večer pred nami hrali blackmetalisti Watain, ktorí sa polievajú prasačou krvou. Ráno som došiel na pódium, že to poutierame, no smrdelo to akoby tam spalo pätnásť bezdomovcov. Do toho fľaky na pódiu a mláky krvi, na ktoré od rána pražilo slnko. Extrém. Ale odhliadnúc od toho, je to svetový festival, aký u nás nemá obdobu. Chalani ho organizujú roky so srdcom. Chodia do zahraničia, tak ako sa od nás chodí inšpirovať Mišo Kaščák na iné festivaly, Pohoda dosiahla svetovú úroveň, v tom je Brutal Assault veľmi podobný prípad. 

Zobrali pod seba aj Basin Fire Fest, čo je menší český festival, trochu ho “zrefrešovali” a volajú tam aj kapely pre náročnejšie publikum. Nemám nič proti kapelám ako Doga, Harlej a podobným, len tomu nerozumiem. Rovnako som sa bavil s Tomášom Fialom (organizátor Brutal Assalut, pozn. red.), ktorý mi povedal, že ani on to tak nechce robiť, ale Basin Fire Fest je kompromis. Nie je to úplne Brutal Assault, ten je naozaj brutal, na Basine je to viac rockové. Hrali tam napríklad The Airbourne, Vile Valo, Ghost, ktorých sme si pozreli, keďže hrali v ten istý deň ako my. Pred tým sme ich nepoznali. Prišlo nám,že to je taká “popina”, a sfúkli nám obočia. Nenormálna show. Vlani sme boli s Janom (Uličný, gitarista Catastrofy, pozn.red.) na Kiss, ktorí sú oldschoolový americký cirkus humberto, fakt je v tom všetko a podobne na nich nadväzujú Ghost, ale robia to mladší muzikanti v modernom duchu. Normálne, keď Kiss skončia, Ghost je kapela, ktorá to v sebe má, vrátane nadhľadu, ale zároveň to robí moderne. A to sa nám veľmi páčilo. Mix na albume majú nemastný-neslaný, ale z pódia to tlačilo. Malo to gule, nebolo to vykastrované. Nahrávky Ghost mi prídu naschvál ploché, ale keď tu budú hrať naživo, okamžite ideme. Presvedčili nás a to je čaro fesťákov – vidíš kapely, ktoré by si si inak možno ani nepozrel. Stalo sa mi to už viackrát, napríklad Corosion of conformity ma takto presvedčili na Brutale. Vďaka festivalu a tomu, čo si videl a zažil, ti dotvorí obraz kapely, keď ju počúvaš z audia.

Catastrofy. Foto – Braňo Vartovník

Jeseň trávite v kluboch. Aký koncept ste zvolili?

Ustálilo sa nám to tak, že máme na daný rok nacvičených dvadsať songov. Všetci chodíme do roboty, skúšame hlavne setlist, nové veci tvoríme, keď dlhšie nemáme koncerty. Je pre nás logisticky náročné, dať sa dokopy. Preto si nacvičíme zhruba dvadsať skladieb, z ktorých skladáme setlisty. Bude to podobné, ale sme dobre zohratí.

Prihrejem si polievočku, viacerí, čo nás dlhšie sledujú na koncertoch, ma v tomto roku zastavili, že sme vo forme, aj to tak cítim. Pri tom sme zahrali len o pár koncertov viac ako vlani. Náš štandard je ročne tridsať koncertov, ale dostali sme druhý dych. Navyše, každý koncert je v niečom iný. Záleží od toho, akí ľudia prídu, vôbec nemám vopred nacvičené príhovory, čím povznikajú srandovné situácie, ako nedávno v Kremnici. Vytiahol som fujaru, že zadúcham pred Zbojníckym tancom, Beňo mi držal mikrofón. Keď hráš na dychový nástroj, nesmieš sa rozosmiať, lebo je hotovo. Zadržal smiech, myslel som, že mu exploduje hlava, čo ma rozosmialo a nedali sme to. Ľudia sa na tom dobre zabavili. Vznikol moment ako v divadle, keď herec zabudne text, niekto mu našepká, vystúpia zo svojej roly a častokrát to pobaví oveľa viac ako fór, ktorý mali nachystaný, lebo je to ľudské. Takéto elementy do toho vstupujú a s nimi ideme do koncertov aj my.

Na koncerty so sebou beriete hostí. Saprophyte budú v Prešove, Demonic Eyed v Banskej Bystrici a Kazostroj v Novom Meste nad Váhom. Hľadali sa ťažko support kapely?

Čoraz častejšie sa nám hľadajú ťažšie. A hlavne vtedy, keď chceme vytiahnuť nové kapely. S Demonic Eyed sme kamoši od minulého roka, Maroš Buchel z Kazostroja je vyše desať rokov môj parťák, bol náš fanúšik, ešte keď sme mali krivé demá, ktoré s ním počúvalo možno päť ľudí na Bandzone. S takýmito ľuďmi si vždy radi zahráme.

Chceli by sme vyťahovať aj nové kapely, prípadne také, čo funugjú dlhšie, len sme s nimi ešte nehrali. Ľudí, čo hrajú takúto muziku je čoraz menej. Chápem, že majú práce a rodiny, ale je to smutná pravda, že je ťažké nájsť niekoho, komu môžeš zavolať. Keď takú kapelu nájdeme, vždy je to pre nás radosť. A Saprophyte som ešte nevidel naživo, na nich sa teším špeciálne. 

Vzniká nový materiál Catastrofy?

Chceli sme nacvičiť novú skladbu, len nám to v lete nevyšlo kvôli dovolenkám a koncertom. To sa nám stáva každé leto. Máme rozrobených viac skladieb, náš gitarista Jano má dosť riffov v šuplíku. Vedeli by sme z nich vyskladať album. 

V roku 2025 budeme mať 20 rokov, chystáme album a máme nejaký plán, ale nechám si to pre seba, aby sme neboli za trtkov, keby to nevyšlo.

Čo boli najväčšie momenty v Catastrofy?

Určite album Zbojnícky tanec (2015). Je to prvá nahrávka s dobrým zvukom. Podporilo nás aj vydavateľstvo Support underground, ktoré ho rozposlalo recenzentom a vznikli aj rôzne promo články. Veci, na ktoré je vydavateľstvo dokonalé, pretože na to som už nemal energiu ani čas. Pomohlo nám to na Slovensku aj v Čechách.

Boris Bauer. Foto – Braňo Vartovník

S Catastrofy sa už neodmysliteľne spája zbojnícka tématika. Niečo, ako Iron Maiden a ich maskot Eddie. Zbojníkov ste prijali za svojich, zaujíma ma, či budete aj do budúcna živiť túto tému?

V roku 2025 kapela oslávi 20 rokov existencie a príde míľnik 10 rokov od vydania Zbojníckeho tanca. Budú to dve spojené výročia, plánujeme teda ešte jeden zbojnícky album. Uvidíme, ako sa to ďalej vyvinie. Sme roztrhaní na rôzne smery a vie nás to rozťahať na viaceré strany. Náš blízky plán je uzavrieť novým albumom zbojnícku kapitolu a potom sa uvidí. Keď budú nápady, ktoré budú stáť za to, nie je dôvod to dusiť. Určite nechceme robiť niečo nasilu.  Podobne ako album Taký je život, ktorý je celý bez zbojníkov. Cítil som, že si chcem dať pauzu od zbojníkov a ľudia to prijali. 

Bude to teda príležitosť, vyzliecť sa zo zbojníckej tématiky a ukázať inú stránku Catastrofy a prípadne sa vrátiť k tomu, čo ste so svojou tvorbou pôvodne zamýšľali?

Áno, je to vývoj. Keď sme nabehli na zbojníkov, nebol to kalkul. Celkovo ma bavia folklórne záležitosti. Už som to spomínal v minulosti, že o zbojníkoch u nás skoro nikto nič nevie. To sú vyvrheli spoločnosti a v tom sa otvára veľký priestor, kedy si môžeš čokoľvek vymyslieť. Vo svete sú piráti, vikingovia, my máme zbojníkov. Skúsil som zo srandy vytiahnúť zbojnícke príbehy, uvidíme ako to vypáli, nevedeli sme, čo sa stane. Dobre sa to chytilo, pretože je to humorné, ľudia majú radi humor aj v metale. Som animátor, baví ma, keď si môžem vystavať príbehy, budovať charaktery postáv, je to komiksové. Ak príde doba, že to nebudeme chcieť a nebudeme cítiť, tak to znova vyzlečieme. 

Čo sa týka muziky, láká vás elektronika alebo niečo iné?

Elektronika nie, lebo s ňou nerobíme. Experimentujeme od začiatku – niekde je rockovejší prvok, inde punkový, zašli sme aj do death metalu. Platí, že sa stále hýbeme v gitarovej rockovej muzike. V každej skladbe nám niečo napadne. Niekedy to vyjde viac, ťažko to vysvetliť, je to vnútorný pocit, kedy cítiš, že je to dobrý smer. Boli aj expermentálnejšie kúsky, ale napokon sa nedostali na nahrávky, lebo sme po dvoch-troch skúškach cítili, že to s nami nerezonuje. Ambície experimentovať máme stále. Elektronika asi nie, ale ako sme do našej tvorby vniesli foklór, či už sa v našej hudbe objavili husličky, fujara, drumbľa, alebo gitary hrali terchovské cifry, takýmto štýlom si to viem predstaviť aj naďalej.

Všetci v kapele máte svoje zamestnania. Chceli by ste jedného dňa žiť len z muziky?

O tom sme sa bavili veľakrát. Ak by to išlo, osobne by som to prijal. Ale to sa bavíme o ideálnom stave, sme nohami na zemi, keďže Slovensko a Česko je malý trh. Ak by sa dalo živiť iba muzikou, bol by to splnený sen. Sú kapely, ktoré majú kapelu ako ventil, my sme v tom ponorení osemnásť rokov a popri tom chodíme do svojich zamestnaní, máme kopec iných aktivít a stále sa vraciame ku Catastrofy.

Minimálne raz do týždňa máme skúšku. Podobne, ako si starí páni chodia zahrať futbal, my máme muziku. Stále nás to baví, máme nápady na nové skladby, tričká, show, ako by sa to dalo spraviť. Nemyslím si, že by ma to prešlo, keby som raz mohol robiť iba hudbu. Koncerty by boli pochopiteľne hlavne cez víkendy, cez týždeň by sme pilovali nové songy a myslím si, čo je vidieť na profi kapelách, ktoré hudbu majú ako svoj džob, vidieť na nich, ako človek dokáže vybrúsiť svoj výkon a schopnosti. Ak sa venujes iba muzike, vybrúsiš sa oveľa rýchlejšie, než keď to máš ako hobby. 

Kedysi som bol nastavený proti tomu, že to nesmie byť komercia. Ale, čo je komerčnosť? Že ťa to uživí a stále môžeš robiť to, čo ťa baví? Za mňa je to super.

Na druhej strane – nemôžeš za to, že sa to ľuďom páči.

Áno, to je druhá vec. Raz nám vynadali, keď sa vypredala Fuga a ľudia sa nedostali na koncert. To bola vec, ktorá sa nám stala prvýkrát. Nevedeli sme, ako zareagovať, pretože sa nám to bežne nestávalo. To, že na seba v dvoch krajinách namotáš niekoľko tisíc ľudí, to neovplyvníš a sme za to vďační. 

V poslednej dobe hrávate často v Čechách. Vidíte tam priestor pre seba?

Áno. Je tam niekoľko miest, v ktorých sa dá zahrať. Svojho času sme v Čechách hrávali častejšie ako u nás, teraz sa tam postupne vraciame. Ale sme generácia, ktorá nevníma, že sme dva samostatné štáty.  

Je tu možnosť pre kapely z Bratislavy, že by mohli hrávať vo Viedni?

Raz sme tam hrali v nejakom squate. Vo Viedni je pretlak veľkých kapiel, ktoré  k nám nechodia, lebo by tu mali dvesto ľudí. Tam im príde päťsto, šesto, tisíc. Plus je tam veľa lokálnych kapiel. Ale vnímam, že niektoré naše kapely tam občas zahrajú. Pre nás je to menej reálne, pretože spievame po slovensky. 

text: Edo Kopček
foto: Braňo Vartovník