Ester Wiesnerová počas korony zapísala hudbou celý Modrý zápisník

Mladá slovenská džezová speváčka a skladateľka Ester Wiesnerová sa počas korony vrátila z USA na Slovensko a pripravila svoj prvý autorský album Blue Journal. Absolventka prestížnych Berklee College of Music a New England Conservatory v Bostone na ňom spolu s medzinárodnou skupinou prezentuje svoj pohľad na život, džez, kompozíciu a textárstvo. Všetko to zapísala do nôt a modrého zápisníka, v ktorom sme si spolu s ňou zalistovali. 

Z Partizánskeho do Bostonu

Môj príbeh sa začal u nás doma v Partizánskom. Moja mama spievala, skladala piesne a  pravidelne koncertovala. Mali sme množstvo džezových a iných albumov a to všetko ma už v detstve oslovilo. Neskôr som si začala gúgliť “How to practice jazz”, či “How to sing jazz”, až som sa dostala k učebniciam, ktoré boli z Berklee. Tak som si povedala, že keď tam vydávajú také dobré učebnice, musí to byť dobrá škola. Po ďalšom gúglení som zistila, že v Paríži budú príjmačky a rozhodla som sa to vyskúšať. Už predtým som z osemročného gymnázia v štrnástich celkom nečakane preskočila na konzervatórium, takže pre rodičov to nebolo až také prekvapenie. Na osemnástku som si teda poprosila výlet do Paríža. Myslela som si, že aspoň vyskúšam. V podstate som si, aj keby ma vybrali, ani nevedela predstaviť, že by som tam išla. Lebo financie sme na to veľmi nemali. Ale všetko to nakoniec nejak vyšlo. Pomohol crowdfunding, posielala som emaily kadetade a podarilo sa mi získať financie na prvý rok štúdia. Potom prišlo štipendium od školy a mohla som pokračovať.

Slovenka v Berklee

Bolo to tam ako sen. Dlho trvalo, kým som si uvedomila, že sa mi to skutočne deje. Atmosféra na škole bola veľmi prijímacia. Nevládla tam nejaká rivalita, podceňovanie alebo vyčleňovanie. Skôr zaznelo: “You are from Slovakia. How exotic…”, čo bolo príjemné. Okrem Martina Valihoru, na ktorého sa ma aj dvaja pedagógovia opýtali, tam študovalo totiž len pár ľudí zo Slovenska. Berklee je škola, ktorá vychováva komplexných hudobníkov a ľudí, ktorí s hudbou pracujú. Je tam veľa odborov. Muzikoterapia, skladanie hudby k videohrám, hudba do reklám, hudba k filmu, oprava hudobných nástrojov…proste všetko možné okolo hudby. Učí sa tam hudobné právo, hudobný biznis…snažia sa o tom, aby každý, kto odtiaľ vyjde mal vedomosti o všetkom, čo s hudbou súvisí. Nie je to taký európsky typ školy, kde sa vychovávajú hlavne zruční hráči, ale ide skôr o komplexnosť. 

Štúdium

Prvý rok sme napríklad mali Hudobnú technológiu – každý dostal počítač a vybavenie a učili sme sa s tým pracovať. Museli sme doma nahrávať a konzultovať to s učiteľom. Niečo ako skúšky sme mali každý týždeň. Vždy sme museli vytvoriť niečo kreatívne. Mali sme Sluchovú analýzu, Harmóniu, Hru so skupinou, Hodiny spevu, ale aj tzv. Artistic Development. To bolo o tom, ako si definovať, naplánovať a rozvíjať svoju hudobnú kariéru. V prvom roku nemá nikto konkrétny odbor. Najprv si vyskúšajú všetky a až v druhom ročníku sa rozhoduje. Ja som si vybrala džezovú kompozíciu a spev, ktorý je tam definovaný ako Performance. Po bakalári na Berklee som ešte absolvovala magisterské štúdium na New England Conservatory. To som už dokončovala online  doma na Slovensku, kam som sa vrátila kvôli kovidovým opatreniam v apríli 2020. Nemohla som  tam spievať ani učiť a tak som sa radšej vrátila domov. 

 V Amerike si každý musí svoj honorár zaslúžiť

Nie je jednoduché sa tam dostať na vystúpenia. Väčšie scény bookujú program dlho dopredu a idú skôr po overených menách. V menších kluboch je honorár buď len symbolický, alebo ho kapela nedostáva vôbec, ale návštevníci, ak sa im produkcia páči, platia niečo ako “dýško”, ktoré ide účinkujúcim. A často dajú aj priamo kapele. My sme viackrát vyzbierali viac, než by bol náš honorár na Slovensku. Tá scéna je tam veľmi živá a je tam veľa možností na spoluprácu. U nás v Európe muzikanti viac využívajú granty, v Amerike je ich menej na veľké množstvo hudobníkov, vrátane tých najslávnejších. Čiže pre začínajúcich je to prakticky nemožné.

Amerika vs. Slovensko

V Amerike som vnímala v rámci hudobníckej rodiny veľkú prajnosť. Naozaj sa tam cítite ako v rodine. Často som sa tam stretla s podporou a povzbudzovaním. U nás mám pocit, že trvá oveľa dlhšie kým vás príjmu a akceptujú. Ako publikum sú Američania oveľa otvorenejší a keď ich niečo osloví, dokážu to dať najavo. Tu je to trošku chladnejšie, ale už som zistila, že to neznamená, že sa im to nepáči, len to nedávajú tak intenzívne najavo. V Amerike je džez súčasťou ich vlastnej hudobnej tradície a je tam oveľa väčšia infraštruktúra, viac možností a priestoru na prezentáciu. Ale zas je tam aj násobne viac hudobníkov. A aj tam sa musia obracať, aby to zvládli. Mnohí z nich robia aj niečo iné, než len hudbu. Tí, ktorí dokážu hrať aj mimo Ameriky sa asi dokážu živiť len hraním. A ostatní robia rôzne veci. Píšu hudbu do reklám, filmov, seriálov, hier, učia, alebo spravujú sociálne siete pre slávnejších kolegov. 

Splnený sen

Mojím splneným snom bolo, že som si zaspievala s Lucianou Souza, ktorá je jednou z mojich najobľúbenejších speváčiek. Mám takmer všetky jej albumy a počúvam ju. Spievať pre ňu vokály bola pre mňa veľká česť. A úplne náhodou som si zaspievala s Lionelom Richiem. Jednu skladbu s ním a on si vypočul aj moju interpretáciu jeho skladby. Bolo to na záver štúdia na Berklee. Zo všetkých končiacich spevákov vybrali desať a ja som bola medzi nimi.

Cez Slovensko do Európy

Vrátila som sa domov. Som na Slovensku a zatiaľ neviem, ako sa to bude ďalej vyvíjať. Chcela by som sa trochu etablovať v európskom prostredí. Snažím sa spoznať ľudí z európskej scény, hrať v kluboch a na festivaloch. Uvidíme, ako tu bude fungovať to, čo robím a podľa toho sa rozhodne, čo ďalej. Do Ameriky sa vždy môžem vrátiť. Ale určite tam chcem priebežne koncertovať. Momentálne som tu aj preto, že chceme spolu s kamarátmi vybudovať školu podobného typu ako je Berklee. 

Slovenské Berklee

Zatiaľ je to stále vo fáze plánovania. Cieľ/sen je otvoriť to v septembri 2025. Pozeráme aktívne priestory. Máme už spracovaný biznis plán, ktorý napísali tri hudobníčky za pomoci mentorov z prostredia vzdelávania aj biznisu. Všetky sme študovali v zahraničí a máme rovnakú potrebu dostať podobný typ školy bližšie k nám a urobiť lepšiu štartovaciu pozíciu pre mladých hudobníkov u nás. 

Album

Celé sa to začalo pred piatimi rokmi. To som ešte študovala v Bostone. Začala som písať skladby, z ktorých je teraz zostavený album Blue Journal. Sú veľmi introspektíne, sú v nich moje vtedajšie pocity, úvahy a myšlienky. Okrem Ameriky som chvíľu žila aj na iných miestach. Štyri mesiace v Indii, Číne a nejaký čas v Latinskej Amerike. Každé z tých miest ma obohatilo svojou kultúrou a životom. Album som chcela urobiť už pred koronou. Ale keď prišla, tak sme najprv všetci vyčkávali, čo bude. Potom som si povedala, že kovid-nekovid musím na tom začať pracovať, aby mi tie skladby nezostarli v počítači. A tak som to všelijako zložito začala dávať dokopy. Bol to totálny risk, nielen pre mňa, ale aj pre hudobníkov. Nahrávali a skúšali sme to na jar 2021, v čase najväčšieho lockdownu. Nesmelo sa ísť z okresu do okresu a ja som sem napriek tomu dostala amerického harfistu a japonského perkusionistu. Skúšali sme v našom dome v Partizánskom. Muzikanti prišli pripravení a vedeli, čo od nich chcem, tak sme už len pilovali detaily, aby to v štúdiu potom dobre fungovalo. Nacvičili sme to za päť dní a za štyri sme to potom nahrali v rakúskom štúdiu Wavegarden. 

Hudobný zápisník

Skladby na albume sú o tom, kto vlastne sme, čo všetko nás obklopuje a ovplyvňuje, či aké spoločenské normy nás do niečoho tlačia. To všetko som akoby spolu s hudbou zapísala do môjho Modrého zápisníka. V ňom si môže každý listovať, čítať, pozerať a počúvať, ale aj dopísať ten svoj príbeh, alebo aj to, ako ho zaujali moje príbehy. Koncept obalu albumu sme vytvorili s fotografkou, kostýmovou výtvarníčkou, grafičkou a tvorkyňou ručne robených zápisníkov. Je to fotokniha a zápisník, ktorý reaguje na hudbu, ktorá je na CD jeho súčasťou.

Videoklip 

Videoklip k skladbe Sinking Deep ako spolupráca s Lukášom Marhevkom, doktorandom z VŠMU, filmárom, ktorý nám sám navrhol, že by chcel urobiť klip a hneď aj vedel ako. S extrémne nízkym rozpočtom a rôznymi kovidovými obmedzeniami to zvládol výborne. Nakrúcali sme to na Spiši. Je to jednoduchý príbeh ženy, o ktorom nebudem veľa rozprávať, lebo najlepšie je si to pozrieť.

Medzinárodná kapela s raritou

Na perkusie so mnou hrá Japonec Kan Yanabe, ktorého poznám zo školy, hráme spolu už šesť rokov a je to dobrý priateľ. Harfista Charles Overton, ktorý funguje hlavne v Bostone, jeho džezová harfa je veľká rarita. Hrá na špeciálnej elektro-akustickej harfe, ktorú na Slovensku nemá nikto a tak si ju vždy musíme požičiavať až z Francúzska. Saxofonista Sam Knight z Anglicka, ktorý momentálne žije na Slovensku. Na kontrabas a basgitaru hrá Michal Šelep zo Slovenska.

Koncerty a plány

V máji bude turné, na ktorom predstavíme a v Bratislave aj pokrstíme album Blue Journal.

19.5. Partizánske, Dom kultúry, 20.5. Bratislava, krst albumu, Teatro Colorato, 21.5. Trenčín, Galéria Vážka, 22.5. Piešťany, Apolin v Kursalone, 26.5. Košice, FUGA, 27.5. Spišská Stará Ves, RAMAGU, 28.5. Brezno, Bombura, 29.5. Brno, U kouřícího králíka, 30.5. Viedeň, ZWE. V októbri nás čaká koncert v Paríži, neskôr v Budapešti a máme ďalšie ponuky. Už v auguste ideme nahrávať album s nemeckým klaviristom, ktorý by mal vyjsť v októbri 2023. Mám aj ďalšie plány, ale o tých je šete priskoro rozprávať.

text: Rado Mešša
foto: archív Ester Wiesnerová