UG

Vyhovuje nám byť v undergrounde, hovorí Nihil o novom projekte Sinedeus

Prešovský hudobník Nihil, ktorý si spravil meno na tuzemskej scéne s kapelou Khadaver a pôsobil v Irii, sa hlási o slovo s novou formáciou Sinedeus, ktorú sformoval s bubeníkom Lukášom Thronom. V  aktuálnom rozhovore zo slovenského undergroundu nám Nihil porozprával o fungovaní Khadaveru, vzťahu k hudbe aj aktuálnom projekte.

Pozdravujem ťa, Roman. Ako to ide v týchto posledných dňoch?

V tieto dni sa mám veľmi zaneprázdnene, pretože každý víkend trávim fotením a  týždeň prácou a upravovaním fotografií. Ostáva mi veľmi málo času na iné aktivity – hudobné a aj súkromné. Rátam, že tak v novembri si konečne vydýchnem.

Pozrel som si tvoj profil na Facebooku a v podstate som tam nenašiel pri prvom listovaní nič o metale a tvojich hudobných aktivitách. Prečo si si to takto nastavil?

Keďže aj môj súkromný profil používam na propagáciu svojho podnikania a komunikáciu s klientmi, nechcem si ho plniť vecami, ktoré s tým nemajú nič spoločné. Ak by niekto chcel sledovať moje metalové aktivity, môže tak urobiť na Instagrame, kde mám svoj profil pod prezývkou @nihil_sinedeus.

Poznáme sa skutočne dlhšie a evidujem ťa ako tajomného muzikanta z prešovského podzemia. Na scéne si bol hlavne známy ako frontman a líder elektro-blackového spolku Khadaver. Ako by si sám opísal existenciu tejto hordy?

Hehe, ja tvoje Perversity registrujem zrejme ešte dlhšie ako ty mňa. Pamätám si, keď sme ako 16-17 roční chodili okolo vašej legendárnej skúšobne, počúvali ako rúbete death metal, a tak vám cez okno tlieskali. Myslím, že ste nám aj niečo odkvíkali naspäť. Khadaver bola moja snaha priniesť na slovenskú scénu niečo nezvyčajné. V období, kedy som ju zakladal – prvé snahy boli niekedy v roku 2004 – na Slovensku existovalo veľa deathových, blackových, heavymetalových, proste tradičných metalových kapiel. Nemyslím to v zlom, sám som rád na akcie takých kapiel chodil. Ale mal som pocit, že oživenie alebo akási snaha o originalitu, by tu trochu mohla rozhýbať stojaté vody undergroundu. Tak som teda ovplyvnený kapelami ako The Kovenant, Dope Stars Inc., Deathstars a podobných založil Khadaver. Existencia kapely bola dosť turbulentná. Poväčšine som fungoval ako samostatný motor a ťahúň kapely, či už išlo o písanie songov, manažment alebo finančnú stránku. V kapele sa vystriedalo dosť členov – okrem mňa ich bolo celkovo osem. V neskoršom období fungovania kapely dostali dokonca aj príležitosť priniesť nejaký materiál alebo sa starať aj o manažment a veci s tým spojené. Niektorí sa toho chopili, iní radšej odišli. Celkovo si myslím, že Khadaver sa zapísal aspoň nejakej časti metalovej obce do podvedomia a záujem o naše vystúpenia bol aj v iných mestách, než v Prešove.

Napríklad?

 

Keď zalovím v pamäti, tak napríklad v roku 2013 sme hrali na memoriáli pre Martina Avuka v Bratislave, kde sme vpredu mali početné publikum, ktoré poznalo aj texty a spievalo ich s nami. Podobné situácie som zažil aj v Nitre, Banskej Bystrici alebo v Martine. Musím spomenúť aj jednu nedávnu príjemnú príhodu: po vydaní singlu Re:Animate sa mi ozval jeden dlhoročný známy, že sa mu po vypočutí piesne vrátili spomienky na náš prvý koncert, a že celkovo mu to pripomenulo bezstarostné obdobie jeho života, kedy spoznal aj svoju terajšiu manželku. Potešilo ma, že má pozitívne zážitky spojené s hudbou, ktorú som vytvoril. Myslím, že kapela mala potenciál, no časté personálne zmeny ju dosť obmedzovali v koncertnej a tvorivej činnosti. Nikdy som sa netajil ani tým, že som Khadaver chcel pozdvihnúť na medzinárodnú úroveň, no to sa mi nepodarilo.

Hudobne bol Khadaver na Slovensku originálny. Prezentácia kapely bola veľmi slušná, klipy ktoré ste natočili boli skutočne profi. Nemyslíš, že bolo treba ešte zabojovať a preklenúť to tvoje vyhorenie? 

Ukončenie činnosti Khadaver v roku 2016 bola kulminácia viacerých faktorov, ktoré dokopy v tom období vytvorili takúto výbušnú zmes. Hoci vtedajšia zostava fungovala spolu len druhý rok, mal som už za sebou desať rokov snahy a pretláčania kapely všetkými možnými smermi. Prvé songy na album Exstinctio Mundi som začal skladať pár mesiacov po vydaní albumu New World Disorder, čiže koncom roka 2012. Skúšať sme ich začali niekedy v roku 2013 ešte v starej zostave, no až v tej poslednej sme ich dokončili. Každý z kapely pridal ruku k dielu a hoci som koncept a základ piesní vymyslel sám, bez zvyšku by ten album nevznikol. Všetci sme spolupracovali aj na produkcii, na koncepte oblekov, koncepte fotenia, spoločne sme sa finančne podieľali na nahrávaní CD a točení klipov. Môžem za vtedajšiu zostavu povedať, že všetci sme boli s výsledkom nadmieru spokojní a materiálu sme veľmi verili. Mali sme pocit, že je dosť silný na to, aby zaujal aj v zahraničí a otvoril nám dvere k vydavateľstvám a eventuálne aj k nejakým koncertom.

A? 

Z vydavateľstiev sa nám nakoniec ozvalo len jedno. Bolo z nemecky hovoriacej krajiny a dostali sme ponuku vydať album za poplatok 5 000 eur. Zmluva však bola koncipovaná totálne nevýhodne.

Preto sme nakoniec CD vydali na vlastné náklady a zaplatili si spoluprácu s nemeckou spoločnosťou SureShotWorx, ktorá sa nám mala starať o propagáciu. Finančne nás to vyšlo niekoľkonásobne menej. Zo začiatku nám recenzie dávali za pravdu, okrem vysokých hodnotení v zahraničných fanzinoch a webzinoch sme mali výbornú recenziu v českom magazíne Spark, kde sme tuším skončili v TOP 10 albumov mesiaca. Neskôr sa začali objavovať negatívne recenzie. 

Album som hlavne chcel tlačiť k ľudom cez živé vystúpenia, ale agentúry, ktoré som oslovil, sa buď neozvali alebo požadovali šialené peniaze bez toho, aby nám garantovali čo i len jedno turné. Napríklad 1000 britských libier mesačne za to, že budeme v databáze kapiel a podobne. Medzitým som sa zoznámil s jedným chorvátskym promotérom, ktorý nám poslal ponuku hrať na rumunskom festivale Metalhead Meeting. Je to celkom známy festival s návštevnosťou niekoľko tisíc ľudí, na ktorom v tom roku vystupovali napríklad Eluveitie, Dragonforce, Rotting Christ alebo Kreator. Za 600 eurový poplatok sme si mohli zahrať na hlavnom pódiu nejakých 30 minút o pol siedmej večer. Zvyšok kapely som presvedčil, že sa to oplatí, takže sme si to zaplatili. Na tuzemskej scéne sme mali odohraných niekoľko koncertov počas zimy, ale po zvyšok roka sme nemali naplánované nič. Dostali sme nejaké prísľuby koncertov, ale napokon sa to neudialo. V tej dobe som si často písal aj s vokalistom a mozgom talianskej kapely Dope Stars Inc. Victorom Loveom, ktorý mi opísal vlastné skúsenosti s vydavateľstvami, manažmentom a bookingom kapiel a dosť mi to otvorilo oči. Do toho sa pridali aj nejaké osobné nezhody v kapele a sám seba som sa pýtal, či mi to všetko stojí za to. To všetko sa vo mne začiatkom apríla zmiešalo, vybuchlo a rozhodol som sa, že sa chcem posunúť v živote ďalej a nedávať všetko na jednu divokú kartu. 

Nihil

Khadaver, Extincio Mundi. Foto – Marius Sachtikus Photography

Za takú dobu sa človek aj osobnostne zmení, s tridsiatkou na krku rozmýšľa aj nad inými prioritami. Jednoducho povedané – kapela, ktorá po dvoch albumoch prešľapuje na mieste, zrejme nemá na to, aby to niekam dotiahla. Jedine, žeby to tak chcela. Ja som to tak nechcel a kapelu som ukončil.

S odstupom času to už neberiem tragicky, pretože mám rodinu, podnikám a pracujem, hudbu už beriem čisto len ako hobby.

Pamätám si ťa ako člena kapely Orfeus. Boli ešte nejaké spolky či projekty v tvojich začiatkoch?

Moja úplne prvá kapela mala názov Visceria. Založil som ju ako 17-ročný vokalista spolu s mojim spolužiakom, gitaristom Peťom a neskôr sme si našli aj bubeníčku Viki. Zhodou náhod posledným členom bol basgitarista Boris, ktorý teraz hrá v kapele Iria. Mali sme snahu hrať old school black metal, inšpirovaný škandinávskou druhou vlnou a vydržali sme spolu možno nejaký polrok. Potom nás, nie našou vinou, vyhodili zo skúšobne a rozpadli sme sa. Neskôr som istú dobu ako vokalista hosťoval u prešovských černokňažníkov Demonoid Virtue.

Istú dobu som fungoval aj ako vokalista v black metalovom projekte H5N1, čo bol vlastne Demonoid Virtue bez gitaristu Dema. Mali sme hotových zopár songov, ale tiež to vyšumelo do stratena. Čo sa týka pôsobenia v kapele Orfeus, tak s Dávidom sme viac-menej začali hrať na gitaru v rovnakom období a Orfeus bola pre mňa taká bokovka, keď sa ešte Khadaver rozbiehal. Pamätám si na skúšky, kedy sme boli v skúšobni len my dvaja, pili pivo, skúšali blackové riffy a bavili sa o hocičom. Bolo to super obdobie. Neskôr, keď som Khadaver začal brať seriózne, som si povedal, že nemôžem sedieť na dvoch stoličkách naraz. Tak som odišiel.

Si veľmi šikovný, len čo je pravda. Vlastné domáce nahrávacie štúdio, pripravuješ a režíruješ klipy, si fotograf a grafik, muzikant ktorý má skúsenosti. V ktorej role sa cítiš sám najlepšie? Zabudol som ešte nejakú tvoju činnosť, ktorá má blízko k umeniu?

Myslím, že si vymenoval všetko. Momentálne sa najlepšie cítim v roli fotografa, keďže v tom aj podnikám. Samozrejme, nejde len o biznis stránku, je to predovšetkým kreatívna práca, kedy sa človek hrá so svetlom, pózovaním, kompozíciou… Navyše, dlhé noci strávené na cestách z koncertov mi dali dostatok skúseností, aby som po celodennom fotení vedel bezpečne došoférovať domov. Nahrávanie, mix a mastering je tiež zaujímavá vec, ale  časovo náročná a hlavne človek pri tom pomaličky prichádza o nervy, pretože s každým novým vypočutím nájde nejakú chybičku. Osobne najradšej trávim čas hraním v skúšobni alebo na koncertoch, nie som veľmi štúdiový typ. Môžem ale povedať, že som spokojný, kam som sa s prácou so zvukom za tie roky posunul a keď si porovnám mix na albume Khadaver – New World Disorder z roku 2012 a na EP Sinedeus – From Fire And Ashes z roku 2022, tak je to počuteľné. Nevraviac o tom, že som si minule asi po desiatich rokoch otvoril projekty z mixovania New World Disorder v Cubase a smial som sa nad riešeniami, ktoré som tam aplikoval. No ale ako sa to vraví, cesta je cieľ a vždy sa rád niečo nové naučím. Poriadnu grafiku som už nerobil dlho, naposledy to bol asi obal Exstinctio Mundi a takisto posledný klip, ktorý som režíroval, bol pre Iriu pred štyrmi rokmi. 

V poslednej dobe ťa spájam ako dvojičku s ďalším prešovským talentovaným  muzikantom Lukym Trónom. Spravili ste pár svojich projektov a asi najčerstvejšie je ohlásenie vašej spoločnej novej kapely Sinedeus. Prezraď teda, čo je nové v týchto končinách? Doplnili ste už bandu novými hráčmi?

Najprv sa trochu vrátim k začiatkom našej spolupráce. Keď Dávid dával dokopy novú zostavu Irie, spomínal mi mladého, len 17-ročného chalana, ktorý veľmi chce hrať. Nevedel som, čo mám od neho vôbec čakať a mal som aj predsudky, pre vekový rozdiel. Na prvej skúške hral ešte kostrbato, ale videl som obrovský talent a potenciál. Ako samoukovi mu to šlo výborne a v jeho hre bolo počuť cit a pochopenie pre hudbu. Osobnostne sme si ale veľmi nesadli a mali sme časté nezhody. Neskôr sa naše hrany obrúsili a začal som ho brať ako plnohodnotného člena partie, ktorý má čo povedať aj k tvorbe hudby. Takisto som registroval aj jeho snahy o nahrávanie vlastných projektov, ako napríklad Merged In Abyss a iné. Jeho hlad po tvorbe som vnímal ako super vec, a keď ma na začiatku pandémie oslovil, či spolu nespáchame nejaký symfonicko-blackový projekt, tak som do toho hneď šiel. Tak vznikol Sordid Malice, kde sme si prvý raz vyskúšali našu spoluprácu a zistili sme, že si rozumieme.

Neskôr ma oslovil na konzultácie pri mixe a masteringu na EP a album jeho death metalového projektu Sik Salvation, na oplátku som Lukáša oslovil na koprodukciu ku „comebackovému“ singlu Re:Animate pre Khadaver. Do Irie sme takisto začali prinášať veľa nápadov a niekoľko piesní sme vymysleli alebo dokončili spolu. Po odchode z kapely sme si naše songy vzali, produkčne ich upravili, nahrali a vydali ako EP. Máme toho viac, momentálne máme hotové 3 songy (vrátane dvoch z EP), rozpracovaný štvrtý a makáme na ďalších. Keď píšem v množnom čísle, myslím to doslova, pretože na riffoch, bicích alebo produkcii spolupracujeme obaja. Niekedy s niečím prídem ja, niekedy on, spolu sa na to pozrieme, zahráme, upravíme a tak dookola. Máme aj druhého gitaristu a predstavíme ho už čoskoro. Má rovnaký názor na hudbu a smerovanie kapely a je veľmi zdatným hráčom. 

Aké sú vaše plány s týmto hudobným telesom?

Plány sú vymyslieť zvyšné skladby, nahrať album, svojpomocne ho vydať a zahrať si nejaké koncerty. Nemáme žiadne očakávania, baví nás hrať, tvoriť a odreagovať sa od každodenného života a povinností. Vyhovuje nám byť v undergrounde a tam by sme chceli aj ostať. Nikam sa neponáhľame a ďalšiu tvorbu predstavíme vtedy, keď to uznáme za vhodné. Jednak je to z dôvodu toho, že nemáme čas pri iných povinnostiach sa tomu venovať plnohodnotne a tiež pre to, že osobne nemám záujem sa už niekde tlačiť.

Iria je dnes už v podstate prešovská stálica. Váš debut z roku 2019 sa slušne uchytil na našej domácej scéne. Podieľal si sa tam určite hudbou a znova aj prácou s klipmi v dosť veľkej miere. Potom ste ale spolu s Lukym opustili túto kapelu. Ako teraz vnímaš to vaše rozhodnutie? Bol to priateľský rozchod s lídrom Irie Dávidom? 

Drvivá väčšina hudby na Pagan Terror je Dávidova tvorba. Ja som tam prispel sólami, druhou gitarou, niekoľkými riffmi, väčšinou textov, a songom My Spirit Of Omega. Takisto som album nahrával (okrem bicích), mixoval, mastroval, podieľal sa aj na grafickej stránke a vytvoril klipy a fotografie. Obdobie rokov 2016 až 2019 bolo super. Po vyhorení v Khadaver som mal zas veľa nadšenia, všetci sme ťahali za jeden povraz, vytvorili výborný album a odohrali skvelé koncerty. Prvé miesto v semifinále Wacken Metal Battle bolo niečo nečakané, vtedy nás to veľmi nakoplo. No potom do toho prišla pandémia, ktorá nás zbrzdila a zrejme aj zmenila naše priority. Ďalšie dva roky sa striedali obdobia aktivity a neaktivity a do toho sa pridali aj rozdielne názory na to, ako by mala znieť naša hudba ďalej. Neboli sme veľmi spokojní ani so spôsobom, ako to v kapele fungovalo z ľudského hľadiska. Myslím, že vzhľadom na situáciu bol odchod jediný správny krok. Pôsobenie sme všetci ukončili bez drámy a v súkromí sme ostali stále priatelia. Moje vnímanie hrania v kapele vždy bolo, že existujú dve roviny – rovina priateľstva a rovina spoluhráčstva. Jedno s druhým nemusí vždy nutne fungovať a niekedy je v rámci zachovania prvej roviny rozumné ukončiť tú druhú.

Nihil

Iria. Foto – archív Iria

Ľutuješ niečo, čo si spravil vo svojej hudobnej kariére? Urobil by si niečo teraz úplne inak?

Je ľahké pozerať sa do minulosti a ľutovať svoje činy. V danom momente človek vždy robí veci tak, ako najlepšie vie a ako ich cíti. Mohol by som si donekonečna obíjať hlavu nad mnohými rozhodnutiami, no správnejšie je akceptovať, že všetky ma priviedli tam, kde som dnes. Skôr som celkom rád, že sme sa s Khadaver napríklad nedali nachytať a nevydali album za skromných 5000 eur. A že nám vrátili poplatok za účasť na Metalhead Meeting. Možno ma mierne mrzí, že som si nikdy nezahral na veľkom festivale, alebo že som nezažil život na turné, no nezbláznim sa kvôli tomu. Ako napísal Jonas Johansson: „Je tak, ako je, a bude tak, ako bude.“

Roman, ako vlastne vnikla tvoja prezývka Nihil?

Hľadal som niečo, čo by charakterizovalo moje zmýšľanie a filozofické postoje. Jeden z mojich najobľúbenejších autorov je Friedrich Nietzsche, ktorý vo svojich dielach hlásal nihilizmus. S jeho myšlienkami som sa v minulosti stotožnil a vždy ma ovplyvňovali či už pri tvorbe alebo životnom postoji. Takisto som bol inšpirovaný aj piesňami View from Nihil od Mayhem a Skin Ticket od Slipknot, ktoré ponúkajú svoj vlastný pohľad na ničotu. A je to aj jeden z mojich najobľúbenejších albumov od kapely KMFDM.

Keby som ťa zobudil napríklad o druhej ráno, ktorých päť albumov všetkých čias by si označil za najlepšie pre teba?

Pokiaľ sa bavíme o metale, tak Slipknot – Iowa, Satyricon – Nemesis Divina, Dissection – Reinkaos, The Kovenant – Animatronic a Mayhem – Grand Declaration Of War. Ak sa bavíme celkovo o hudbe, ktorú počúvam, tak Static-X – Machine, W.A.S.P. – W.A.S.P., Dope Stars Inc. – Neuromance, Marilyn Manson – Mechanical Animals a Placebo – Without You I’m Nothing.

Aký je tvoj najlepší koncert, ktorý si ako fanúšik zažil?

Nemyslím si, že dokážem vymenovať len jeden. Zažil som ich dosť a niektoré sa mi nezmazateľne vryli do pamäti. Tak napríklad Behemoth – Vrútky 2004, Anorexia, Nervosa – Ostrava 2005, Deathstars – Praha 2007, Rammstein – Bratislava 2011, Marilyn Manson – Praha 2012, Testament – Bratislava 2015, Limp Bizkit – Košice 2019, Ministry – Košice 2019, Mayhem – Viedeň 2019 a v neposlednom rade aj Slipknot tohto roku v Bratislave. Rád spomínam aj na časy, keď som v rokoch 2006 a 2007 s metalovou partiou bol na Brutal Assaulte.

text: Dodi Košč
foto: Marius Sachtikus Photography

VSTUPENKY

Prečítajte si

Komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Viac:UG