Debatovať s Dejvym Krédlom o muzike sa môže rovnať behu na dlhé trate. Pilier českej metalovej scény, moderátor a posledné roky aj hudobný dramaturg Rádia Beat nám poskytol otvorený, rozsiahly a úprimný rozhovor.
Ako sa máš v týchto posledných dňoch?
Pravdupovediac, ak by som mal použiť správny termín, „jak na houpačce“ by bolo asi tým najpresnejším vyjadrením toho, čo sa teraz okolo mňa deje. Na jedenj strane je rozčarovanie z môjho zdravotného stavu, na druhej je eufória z mojej práce, z pohľadu profesie aj fanúšika. Ale pozitíva prevyšujú – kapely, label, festival, rádio, priatelia. To všetko vo mne rezonuje s neskutočnou pokorou z toho, že môžem žiť presne ten život, aký som si potajme vysníval.
Naposledy sme sa stretli osobne v popradskom klube Rock Fabric, kde si hral so svojou bandou Symbtomy. Východ Slovenska už asi celkom dobre poznáš. Ako sa vám hralo a čo hovoríš na organizáciu rodiny Skokanovcov?
Máš pravdu, hralo sa mi skvele. Pred naším vystúpením sa síce vyskytli drobné problémy technického rázu, ale hrali sme poslední, takže sme nezdržali priebeh celej akcie. Mrzí ma, že niekoľkí fanúšikovia musel odísť z klubu skôr kvôli dopravným spojom, my sme si však naše vystúpenie neskutočne užili.
Nová zostava sa zohráva a presne takéto akcie sú skvelé na to, aby sme si vyjasnili niektoré drobnosti, ktoré skúšobňa neodhalí. Čo sa týka Skokanovcov, nemôžem mať (ako súdny človek) žiadnu námietku k tomu, ako tieto akcie organizujú. Je v tom srdce, zápal pre vec a to je oveľa viac ako usporiadateľský profi prístup „se studeným čumákem“.
Tvoja, nazvime to, prvá kapela Sectesy má myslím známejšie meno na domácej scéne. Vydali ste albumy v Metal Age Productions a svojho času odohrali množstvo koncertov. Môžeš prezradiť nejaké horúce novinky z tejto dielne?
Najhorúcejšou novinkou je, že sme sa rozhodli pokračovať. Chvíľu to vyzeralo, že nám zazvoní umieračik, no sila priateľstva, ktorá sa v tejto kapele ukrýva, je natoľko silná, že nemôžeme byť bez seba. Zámerne spomínam spojenie „bez seba“. Nejde nám totiž o nič iné, len byť spolu. Netúžime po tom, aby sme každý rok vydávali albumy, odohrali čo najviac koncertov alebo sa snažili o niečo ako úspech. To nás už vôbec nezaujíma. Naším motorom je úcta, ktoré mám jeden k druhému. Taktiež túžba zdieľať všetko spoločne a chcieť to spoločne zdieľať. Môžem povedať, že sme si za tie roky vybudovali v kapele skutočné priateľsvo. Splnili sme si mnoho snov a zažili neskutočné chvíle. Čo bude ďalej s našou kariérou je podružné. Teraz môžem s naozaj čistým svedomím povedať iba to, že si ani jeden z nás nevieme predstaviť, že by sme rozpustili kapelu a prestali sa vídať.
A či sú Sectesy známejší než Symbtomy, nie je vôbec dôležité. Úprimne, v totálnom undergrounde, v ktorom sa pohybujeme, stráca pojem „známejší“ akýkoľek zmysel. Na hociktorú dedinskú diskotéku príde viac ľudí než na ktorýkoľvek náš koncert v okresnom meste.
Aký je podľa teba hlavný hudobný rozdiel medzi Symbtomy a Sectesy? Nerobí ti niekedy problém, rozhodnúť sa, do ktorej kapely pridelíš vymyslený gitarový riff či nápad?
Odpoviem ti opačne. Keďže skladám materiál pre obe kapely, mohlo by sa zdať, že tento problém nastáva, ale doposiaľ sa tak nestalo a to z jedného prostého dôvodu. Pre Symbtomy som začl skladať presne v dobe, keď som s tým skončil pre Sectesy. Pred niekoľkými rokmi sme sa so Sectesy dohodli, že už nebudeme tlačiť na „skladateľskú pílu“ a ja som si naordinoval niečo ako skladateľský oddych. Presne v tom momente mi ale do života „pritancovala“ Duzl a spoločne sme založili Symbtomy. Obe demá som skladal v dobe, kedy sme so Sectesy „prehrávali“ starý materiál. Poblém môže nastať až teraz, keď sme sa dohodli, že dozrel čas, aby som pre Sectesy opäť niečo napísal. Počkal som až do momentu, kedy som mal pre Symbtomy zložený celý album. Nechcem sa rozhodovať, pre koho si nechám ten či onen nový riff. Album Symbtomy je teda kompletná, teraz prichádza čas pre Sectesy.
A teraz k tomu rozdielu. Hoci by sa mohlo zdať, že moje riffy musia byť pre obe kapely zákonite veľmi podobné, nie je tomu tak. Nedeje sa to z mojej vôle. Môže za to tá prekliata HM-Dvojka. Štýl skladania s touto krabičkou je natoľko odlišný od skladania a tvorby riffov s normálnym skreslením, že tie riffy sú rozdielne ako povahy jednovaječných dvojčiat.
Nebudem sa pýtať, prečo ti nestačila jedna kapela, lebo to viem. Spomínal si, že poznáš ďalších dobrých kamarátov a proste chceš byť s nimi spolu v jednej kapele. Okolo teba je ale kopa ďalších ľudí. Pečie sa už nejaký ďalší hudobný projekt?
Je pravda, že mám okolo seba toľko úžasných ľudí, s ktorými chcem tráviť svoj čas, že na to jedna kapela nestačí. Všetci sa do jednej jednoducho nevojdú. Napriek tomu, že by som rád spravil ešte jeden projekt v štýle, ktorý mi je neskutočne blízky (old Internal Bleeding, old Pyrexia, Entorturement, Deaden, Disfigured, Torture Krypt, Horror of Horrors, Uncreation, Sintury, Scatered Remnants, Pyaemia a Ďalší), musím sa priznať, že mi už na to neostáva čas.
Kto ťa pozná, vie o tvojom nadšení pre underground. Veľmi mi inklinuje tvoj jasný názor. Robíš proste všetko, ako to chceš a cítiš. Viem, že niekedy hlavne s organizovaním koncertov a festivalu tu ide aj o značné finančné výdavky aj poriadnu záťaž na organizmus. Kde čerpáš potrebnú energiu? Čo ťa ženie dopredu?
Vlastne, ešte nikdy som to neventiloval verejne, ale môj najväčší hnací motor je moja rodina. Nezniesol by som, keby si moji najbližší mysleli, že som na tomto svete zbytočný. Veľmi túžim po uznaní mojej rodiny. Vždy ma hnala dopredu túžba po tom, aby boli na mňa pyšní moji najbližší. Viem, že im metal nič nehovorí a viem, že sú pre nich moje úspechy nepochopiteľné. Nedokážu ich obsiahnúť ani pochopiť, ale cítim, že vidia, čo som dosiahol a nie som v ich očiach iba niekto, kto svoj život prach sprosto prežije. To je moja najväčšia nočná mora. Nechcem život prežiť ale zažiť. Užiť si ho naplno s ľuďmi, ktorých milujem pri tom, čo milujem najviac. Nič pre mňa nie je dôležitejšie – ani peniaze, ani bolesť, ani veľa sklamaní. Bohužiaľ, ani moje zdravie a pohľad nezasväteného okolia.
Poďme k Symboliku. Je to festival, na ktorom zaručene stretneš najväčších old schoolových fanúšikov. Vyberáš si kapely, ktoré ťa inšpirovali a chceš ich proste sám vidieť. Môžeš prezradiť, ktorá veľká banda ťa potešila najviac tým, že prijala tvoje pozvanie?
Presne to bol môj cieľ – môj a Petřinov cieľ. Postaviť festival, na ktorom sa ľudia budú dobre cítiť. Nikdy sme nechceli byť fabrikou na peniaze. To nebol, nie je a nikdy nebude náš cieľ. Sme fanúšikovia, ktorí postavili festival pre fanúšikov. Dnes už je v „Symbolickom tíme“ vyše tridsať ľudí. Tridsať srdcí, ktoré bijú pre to, aby boli súčasťou niečoho, čo má a dáva zmysel. Chceme byť spolu, vídať sa, sami sa baviť a hoci je v našom tíme niekoľko ľudí, ktorým metal nič nehovorí, naše sny a túžby sú symbiotické.
Od začiatku sme mali jasný cieľ – voziť k nám kapely, ktoré sami chceme vidieť, ale nikdy sme nemali tú možnosť, pretože ich sem ostatné festivaly nevozia. Netušili sme, či to vôbec bude niekoho zaujímať, ale je pravdou, že ak niečo robíš z čistej lásky, ľudia to spoznajú. Môžem povedať, že som vďaka Symbolicu spoznal množstvo ľudí, ktorých môžem so cťou považovať za svojich priateľov. To je cieľ, to je naša cesta.
A ktorá kapela mi spravila najväčšiu radosť? Na to ti nedokážem odpovedať. Áno, keď som na našom pódiu videl Xentrix, bol som pyšný a priznám sa, dojal som sa až k slzám. Cancer som preplakal skoro celý koncert. Kapely však neposudzujem podľa veľkosti. Morta Skuld nepoznal nikto a zanechali u nás veľkú stopu, podobne ako Revel in Flesh, God Macabre, Wombbah, Convulse, Benediction (nájdite si na Youtube videá z ich vystúpení, nebudete veriť vlastným očiam). A tak by som mohol pokračovť až donekonečna. Sme malý festival a k väčším kapelám pristupujeme s obavami, pretože máme strach z toho, aby sme ich nesklamali. Lenže keď vidíš šťastné pohľady hlavných hviezd, vieš, že robíš dobre a obavy sú ako mávnutím čarovného prútika preč. Napríklad Artillery sa tak páčili reakcie našich návštevníkov, že ani nechceli zliezť z pódia. Pre tieto chvíle žijem.
Spomínal si, že ti písalo asi 200 kapiel, ktoré by u vás chceli vystúpiť. Už len to odsledovať musí byť náročné. Nechávaš si poradiť aj od kolegov, ako má vyzerať dramaturgia festivalu? Na čo sa môžeme tešiť v tomto roku? Nevedel som ani, že americký Vile sú znova na scéne. To bude teda riadna domáca exkluzivita.
Mám rád pravidlá a poriadok vo svojom živote, práci aj pri koníčkoch. Každý by mal vedieť, kde je jeho miesto, aby sme boli schopní, fungovať ako celok. Je to ťažká cesta, ale pokiaľ sa zbavíš svojho ega, všetko ide o poznanie ľahšie.
Ja vyberám headlinerov, ktoré následne s Duzl (basgitaristka Symbtomy) kontaktujeme. Duzl má na starosti všetky zahraničné kapely, kontakt s nimi, pretínanie vízií, ich pohodlie, bezpečnosť a festivalový support. Martin (spevák Sectesy) je kontakt pre domáce české a slovenské kapely. Obaja sú spojnicou medzi mnou a kapelami. Je skvelé, že sme si za tie roky našli systém a všetko funguje k spokojnosti každého. Petřín sa stará o catering a zvyšok tímu o chod festivalu.
Keďže je všetko naš, vrátanie jedla a pitia, musí nás byť aj na takto malej akcii pomerne dosť. Máme v tíme správcu areálu, ktorý musí vedieť, čo sa v areáli nachádza a musí vedieť promptne vyriešiť akýkoľvek problém. Elektrikári musia byť kedykoľvek pripravení, ako hovoria „zbastlit vše, aby šťáva tekla tam, kam je potřeba“. V tíme máme zvukárov, vodičov, ľudí na vstup, k pípam, do kuchyne, predajných stánkov, na stavbu stánkov, ochranku a tak ďalej. Nikoho externého si nenajímame, všetko sa snažíme pokryť z vlastných zdrojov. Cítim neskonalú pokoru za to, že som mohol spoznať všetkých týchto ľudí, ktorí spoločne tvoria Symbolic-kú rodinu.
A Vile? Ani netušíš, akú mám radosť, že sú späť. Neskutočne sa teším na ich show. Aj na zvyšok line upu (na čele so švédskymi Sorcery, ďalšou kapelou, ktorá bude mať českú priemiéru práve u nás), ktorý je tento rok opäť „vražedný“.
Ako je to s artefaktmi a prezentáciou múzea death metalu? Dobrý nápad človeče.
Zatiaľ je to iba nápad. Bude neskutočne ťažké, dotiahnuť to do vydareného finále. Avšak viem, že jedného dňa táto stena slávy bude na Symbolic-u. Rád by som nezasväteným vysvetlil, čo je mojim cieľom. Chcel by som poskladať artefakty spojené s česko-slovenskou death metalovou scénou a vystaviť ich fanúšikom na našom festivale. Milujem obklopovať sa svojou minulosťou a milujem dotýkať sa histórie hudobného žánru, ktorý nadovšetko milujem.
Rád by som fanúšikom ukázal nielen fotografie, listy, letáky, časopisy a plagáty, ale aj nástroje, na ktorých nahrali (verím, že nielen pre mňa) zásadné albumy, či veci spojené s kapelovými životmi. Keď mi niekto zapožičia vozidlo, na ktorom išli napríklad Krabathor nahrávať Only Your Death is Welcome, a na ktorom si viezli svoje nástroje do štúdia, s hrdosťou ho vystavím. Som pyšný na to, že som fanúšikom, táto časť môjho ja je neukojiteľná.
Asi sklamaním, a to nie len pre teba, bolo nevystúpenie kultových Brutality. Zapríčinil to covid a potom následne rozpad kapely? Zachytil som niekde, že sú znova aktívni. Si s nimi v kontakte?
Áno, za zrušením koncertu Brutality a celého štvrtého ročníka festivalu Symbolic bol covid. Bohužiaľ sa medzitým Brutality stihli rozpadnúť. Síce sú späť, ale nechcú zo zdravotných dôvodov cestovať cez pol sveta. Veľmi ma to mrzí. Vidieť Brutality bol jeden z mojich najväčších fanúšikovských snov, ktorý sa mi už asi nikdy nesplní. Rozumiem okolnostiam, rešpektujem ich, ale v hĺbi duša cítim obrovský smútok – boli sme tak veľmi blízko.
Ďalšou tvojou záľubou je archivácia starých česko -slovenských nahrávok na CD. Založil si aj vlastný label Souls of Underworld records. Budeš sa naďalej venovať tomuto poslaniu? Môžeš prezradiť chystané tituly?
Uf, ďalšia vec, do ktorej sa nikto nepustil, takže to ostalo na mne. Nebudem popierať, že mi nie sú blízke finančné sebavražedné sklony. Ako som spomínal v úvode rozhovoru, moja fanúšikovská vášeň je oveľa silnejšia než moja úzkostlivá snaha našetriť si nejaké peniaze na dôstojný dôchodok. (smiech)
Som rád, že si moju snahu nazval poslaním. Ja to tak naozaj beriem. Som nesmierne pyšný na to, že môžem stáť pri znovuzrodení záujmu o dávno zabudnuté demo nahrávky.
Netuším, ako dlho túto činnosť ustojím finančne, ale verte mi, že neskončím, pokiaľ nezaarchivujem aspoň to najzákladnejšie, čo mám v pláne. S určitosťou môžem povedať, že do konca roka vyjde ešte aspoň šesť titulov. Potom sa uvidí.
Je inak fascinujúce, počúvať ťa, ako hovoríš o starých kapelách z 90. rokov. Každé demo, ktoré si „znovuzrodil“ je plné tvojich spomienok. Boli aj nejaké nahrávky, ktoré sa jednoducho nedali pre zlú kvalitu alebo nedostupnosť bývalých členov vydať?
Už som to spomínal, sú nahrávky, ktoré sa mi nepodarilo získať. Jedná sa o demo Genital Gore a domáče Contrastic. Všetky by ale mali vyjsť u niekoho iného, tak aspoň to. V prvom rade som fanúšik, takže mi je jedno, kto albumy vydá, hlavne, aby boli archivované pre budúce „kazetami nepobozkané“ generácie.
Úprimne, nemohol by som robiť to, čo robím, ak by som k tomu nemal silný osobný vzťah. Všetky demá, ktoré sme vydali, mi vo svojej dobe zmenili život. Vďaka nim som sa ocitol v komunite ľudí, ktorí mi imponovali. Vďaka nim som sa naučil ovládať svoj nástroj, spoznal silu priateľstva, cieľavedomosť a naučili ma trpezlivosti pri cvičení na gitare. Prebudili vo mne túžbu byť súčasťou scény – miera túžby, ktorá sa nedá opísať inak ako čírym fanatizmom.
V krátkosti predstav tvoju aktivitu Beat rádiu.
Rádio Beat je asi najdôležitejšia forma môjho živobytia. V tomto rádiu som vyše dvadsať rokov moderátorom a viac ako sedem rokov hudobným dramaturgom.
Koľko vlastníš gitár a aký momentálne používaš aparát?
Napriek tomu, že neviem stlačiť viac ako tri akordy, vlastním štyri gitary a štyri aparáty (smiech). Všetky gitary sú značky Jackson (na gitaree inej značky by som nezahral ani „ho-ří“). čo sa týka aparátov, vlastním klasiku – Marshall JCM900, Engl Fireball 100 a Peavey 5150. Bedne výhradne originál Marshall 1960 B. Všetko dávam k dispozícii kapelám, ktoré vystupujú na Symbolicu.
Vlajkovou loďou mojej „aparátovej flotily“ je preamp a „koniec“ VHT. Jedná sa o kanadské originálne modely dovezené priamo pre mňa, ktoré som dlhú dobu (pred prelampovaním) používal ešte s trafom na 110 V. Milujem zvuk Vulvatoru GP3 (či už s jeho skreslením alebo čistý kanál s HM-2) v spojení s VHT 2/50/2 a svojimi dvomi „kockami“ Mesa Boogie 1×15 Road Ready. Práve túto zostavu môžeš počuť na albumoch Despise, Sectesy a Symbtomy ako aj na niekoľkých ďalších nahrávkach mojich priateľov, ktorým tento poklad rád zapožičiam, pretože ten zvuk je bezkonkurenčný.
Možno si neuvedomuješ, ale ja to tak pozorujem. Si aj jeden zo zakladateľov trendu, kde vystupujúci gitarista s dlhými vlasmi, má počas vlastného koncertu zopnutý cop (smiech). Proste žiaden headbang a zopnuté vlasy. Čo to prosím ťa je?
Priznám sa, že som za svoj život odpovedal na množstvo divných otázok, ale táto bude bezkonkurenčne patriť do absolútneho topu. Odpoviem ti teda pravdivo. Kedysi dávno som skúšal hrať s rozpustenými vlasmi, ale bol to hrôza. Vadilo mi, keď sa mi vlasy lepili na spotené ruky, motali do mechaniky, vdychoval ich a tiež nič nevidel. To nie je nič pre mňa. Zmieril som sa s tým, že budem za pódiového suchára a naučil sa s tým žiť. Pre mňa je najdôležitejší muzikantský výkon než vlasová show na pódiu. Bezhranične obdivujem všetkých muzikantov, ktorí dokážu hrať s rozpustenými vlasmi. Skutočne máte môj úprimný obdiv.
Môžeš prezradiť aj niečo zo súkromného života? Čomu sa venuješ mimo muziky a metalovej scény?
Na nič iné mi neostáva čas. Vlastne vďaka hudbe som aj oželel niečo ako rodinu. Nemohol by som sa jej venovať na sto percent a tak som sa radšej rozhodol, nerobiť ďalších ľudí nešťastnými. Tak to cítim a hoci to nebolo ľahké rozhodnutie, stojím si pevne za ním.
Aj napriek totálnemu nedostatku voľného času som však v sebe prebudil dávnu vášeň pre jazdenie na bicykli. Milujem to rovnako ako hudbu. Vyraziť ráno sám do prírody a stráviť v sedle aj celý deň. Ísť za hranice svojich síl a možností. Spoliehať sa len na svoje schopnosti a zručnosti. Blúdiť lesnými cestičkami a cibriť si v hlave myšlienky, čím sa vlastne snažím docieliť duševnú rovnováhu, nastavovať štít duševnému zrúteniu a pracovnému vyhoreniu.
Ktoré sú tvoje TOP 5 albumy všetkých čias?
Nenávidím túto a jej podobné otázky (smiech). Sám vieš, že hudby je toľko veľa a každá nahrávka je spojená s nejakou spomienkou, pocitom a prežitou skúsenosťou. Nedá sa na to odpovedať jednoznačne. Asi ti nedokážem vymenovať iba päť nahrávok môjho života, ale s istotou ti môžem povedať, ktorá je pre mňa „naj death metalová“. Na túto tému som u seba v bare viedol mnohohodinové debaty so stovkami ľudí, preto viem, že moja najobľúbenejšia death metalová nahrávka je Mindloss od Gorefest.
ďalej je zvláštne, koľko mám v mojich naj domácich albumov: Ritual od Masters Hammer, Neuropatolog od Debustrolu, Designation od Gladiatoru, Only od Krabathoru, Free Pain od Fleshless, Grinding Opus od Pathologist, Incoplete Minds od Erytrosy alebo Welcome in Heaven od Phantasmy.
Hrdo tieto platne staviam vedľa ikonických albumov ako Like an Everflowing Stream, Clandestine, From Beyond, Cause of Death, Into the Grave, Screams od Anguish, Leprosy, Harmony Corruption, Idolatry, Extreme Agression alebo Deicide.
K tomu by som mohol pridať pre mňa najzásadnejšie zárezy z „nie death metalového sveta“ ako Powerslve, The Massacre či Fighting the World a pokračovať svojimi najobľúbenejšími nahrávkami všetkých čias, čiže Made in Heaven od Queen, Forse Le Lucciole od Locanda Delle Fate až po obrovské množstvo UGkapiel, tanečných zoskupení, soundtrackov alebo kapiel zo 70. rokov hrajúcich progresívny rock.
Nechcel by si sa ocitnúť u mňa v štúdiu v obložení toho obrovského množstva CD a LP alebo u mňa na bare, kde pravidelne debatujeme až do dopoludňajších hodín o hudbe a všetkom, čo je s ňou spojené.
Napadla mi jedna polemika a ty budeš asi kompetentný mi môj názor vyvrátiť. Rick Rozz a jeho Left To Die. Pôsobí to na mňa ako neúprimný ťah a finančný kalkul. Rozz spravil kultový dobrý album From Beyond zo svojími Massacre, ale potom 20 rokov nebol nikde. Áno, bol na základných albumoch Death, ale aj sám Chuck o ňom hovoril v dávnych rozhovoroch ako o lenivom a nespoľahlivom gitaristovi. To jeho velebenie teraz sa mi zdá až príliš. Máš na to iný názor?
Úprimne, vôbec mi neprináleží hodnotiť Ricka ako človeka a akokoľvek súdiť jeho pohnútky založiť Left to Die. Sme spolu v kontakte mnoho rokov, ale ani cez to ho nepoznám ani z tisícini tak, ako by som ho rád poznal. Môžem súdiť jedine jeho prácu a tá hovorí jasne. Tento človek bol pri zrode dvoch zásadných nahrávok daného žánru. Kto môže povedať, že sa stal súčasťou niečoho natoľko úžasného ako sú Leprosy alebo From Beyond? Za to má u mňa Rick piedestál z rýdzej úcty. To je celé, tam moje posudzovanie začína a končí.
Vieš, k tomu by sa možno hodila jedna moja skúsenosť, ktorá mi vo svojej dobe dosť zásadne otvorila oči, a ktorá vo mne definuje mnohé. Pozri si niekedy na Rockyho Balbou (film z roku 2006). Práve pri jeho sledovaní som si uvedomil, že sú v ľudskom živote veci, ktoré sú definitívne. Z najväčšej hĺky svojho srdca nenávidím podstatu tohto slova. Proste jedného dňa príde moment, kedy ti telo povie dosť. Dosť športu, radovánok, hrania. Duša, ktorá sa cíti mladá, sa s tým veľmi ťažko zmieruje, ale stárnutie je neúprosné. A v tomto momente, kedy si uvedomíš definitívnosť, začneš robiť veci, ktoré tvoje okolie môže chápať úplne zcestne. Chcem veriť tomu, že sa Rick chcel ešte pozrieť fanúšikom do očí, že chcel predať pociť šťastia tým, ktorí navštívia koncerty Left to Die, že chcel spoznať miesta, na ktorých nikdy nebol a s blížiacou sa starobou sa zmenšuje šanca, že by sa tam ešte niekedy mohol pozrieť. Chcem veriť tomu, že si chcel užiť tie najšťastnejšie chvíle, na ktoré bude raz spomínať so slzou v oku. Môžete ma nazývať idealistom, ale ja iný nechcem byť.
text: Dodi Košč
foto: Pavel Novák
