UG

Meradlom úspechu je, keď ľudia spievajú naše texty, hovorí Johanna Platow Andersson z Lucifer

Na prvý pohľad pôsobí švédsko-nemecká skupina Lucifer ako zoskupenie bez nápadov. Zdanlivo temné meno zameniteľné s množstvom iných zoskupení, názvy albumov len jednoducho očíslované a hudba prebratá zo sedemdesiatych rokov. Bolo by však nefér takto rýchlo Lucifer odpísať. Sedemdesiate roky priniesli temných Black Sabbath. Svoje albumy číslovali aj Led Zeppelin. A Blue Öyster Cult je nekonečná inšpirácia. Hlavné skladateľské duo Johanna Platow Andersson a Nicke Andersson (tiež Entombed) veľmi dobre vie, čo robí. Reakciou na ich tvorbu sú pravidelné nominácie na švédske Grammy, účasti na najväčších európskych metalových festivaloch aj predskakovanie skupine Ghost. Svoje zručnosti najnovšie ukazujú na svojom piatom štúdiovom albume, ktorý vychádza 26.januára 2024. Viac v rozhovore so speváčkou Johannou.

Aké pre vás bolo obdobie, v ktorom vznikal váš piaty album?

Ešte som nemala čas ohliadnuť sa za týmto obdobím. Väčšinou mi trvá niekoľko rokov, kým získam odstup a som schopná zhodnotiť minulosť, aby som pochopila, ako a čím sme vtedy žili. Keď máte stále čo robiť, nemáte čas spraviť si odstup. Ja osobne som si nový album zamilovala asi najviac. Samozrejme, som pyšná na všetky naše nahrávky. Nikdy sme na naše albumy nedávali žiadnu vatu, všetko sme robili maximálne starostlivo, ale najnovší album ma zasiahol najviac. Možno je to tým, že na ňom najviac ukazujeme naše schopnosti a umenie. Z našej kapely sa stal naozaj pevný spolok. Veľmi si užívame spoločné chvíle, koncerty a turné. Doma spoločne s Nickem (gitarista Nicke Andersson, pozn.red.) skladáme hudbu, rozoberáme grafiku a takmer nič si nemusíme vysvetľovať. Každému v skupine je jasné, čo chceme, ako chceme, aby náš album znel a aký by mal mať vizuál. Tento rok oslavuje Lucifer desať rokov. Je fantastické, že sme za ten čas stihli vydať päť albumov. Na to som naozaj veľmi pyšná.

Pracovali ste s konkrétnou víziou, ktorú ste chceli zhmotniť do albumu?

Ani nie. Takto nerozmýšľame. Ja sa väčšinou nechávam riadiť inštinktom. Ak cítim, že zo seba potrebujem niečo dostať von, dostanem to von. Čím som staršia, tým lepšie viem vyjadriť svoje pocity a zhodnotiť veci. Pre mňa vždy bola hudba nástrojom, ako sa vyrovnať so stratou a vzostupmi a pádmi. K všetkým albumom Lucifer som pristupovala ako k denníkom. Vždy v nich nájdete moje osobné príbehy. Musela som sa vyrovnať so stratou v rodine, prišla som o blízkych. Všetci majú na novom albume svoje miesto.

Lucifer mali vždy trošku morbídne, ale zároveň vtipné texty. Keďže na tomto albume sa venujete aj smutným odchodom, zmenil sa aj tón textov?

Nie, podľa mňa je humor najlepší spôsob, ako sa vyrovnať so stratou. Umožňuje nám prežiť bez toho, aby sme sa zbláznili. Morbídny humor mi pomáha fungovať v tomto svete.

Na jar chystáte európske turné. Skladba „Riding Reaper” má veľký potenciál výborne fungovať naživo. Stihli ste si v USA odskúšať na koncertoch nové skladby? Ako sa im darí?

Ešte nie. Zatiaľ sme hrali len „A Coffin Has No Silver Lining“, pretože je to prvý singel z albumu. Na európskom turné sa chystáme zahrať viac nových skladieb. Je zaujímavé, že spomínaš „Riding Reaper”. To je totiž jediná skladba, ktorú som nezložila s Nickem. Zložila som ju s druhým gitaristom Linusom (Linus Björklund, pozn.red.). Chcela som, aby to bol náš prvý singel, ale napokon sme sa rozhodli inak.

Najviac práce si vyžadovala „At The Mortuary“. Pôvodne ju ostatní ani nechceli mať na albume, pretože v demoverzii sa im zdala veľmi zvláštna. Ja som trvala na tom, že je v nej niečo, čo ma zasiahlo. Povedala som chalanom, že jednoducho musí byť na albume a bude to singel! Je to moja najobľúbenejšia skladba.

Textovo aj hudobne je vaša tvorba stvorená pre špecifické pódiové prevedenie. Ako vyzerá váš vysnívaný koncert?

Pravdepodobne by bol vo veľkej katedrále. Vždy som mala sen odohrať turné v kostoloch. Milujem ich architektúru. Je však možné, že by sme zneli dosť zle, pretože akustika v kostoloch nie je stavaná na náš hudobný štýl. Za ten risk by to však stálo. Čo sa týka obdobia, nemám rada dobu, v ktorej žijeme, takže ak by bolo možné, aby som sa narodila o štyridsať rokov skôr, zobrala by som Lucifer na turné po najväčších katedrálach v Európe.

Na konte máte už päť štúdiových albumov. Kam vás každý jeden z nich posunul ako skupinu?

Lucifer nie je skupina, ktorá by z ničoho nič spôsobila rozruch a potom sa vyparila. Rastieme pomaly. Vidím to aj na dátach z webu alebo Spotify. Krivka ide stále pomaličky nahor, nikdy neklesá, čo je dobre. Znamená to, že si stále budujeme fanúšikovskú základňu. Verím, že Lucifer je z tých, ktorí na scéne nejaký čas pobudnú. Počúvame svoje srdce, nikomu sme sa nezapredali. Ak by sme chceli rýchlo dosiahnuť úspech, zaplatili by sme si producenta zvučného mena, aby sme zneli modernejšie, ale to nechceme. Nepáči sa nám ten zvuk. Možno to znamená, že z Lucifer sa nikdy nestane veľká skupina, ale to je dobre.

Čo doposiaľ považujete za svoj najväčší úspech?

Stalo sa toho naozaj veľa. Dvakrát po sebe sme boli nominovaní na švédske Grammy, absolvovali sme veľa skvelých festivalov, boli sme súčasťou The Kiss Kruise (festival na výletnej lodi organizovaný skupinou KISS, pozn.red.),… Meradlom úspechu však pre mňa je, keď hráme naživo a vidím, ako ľudia spievajú naše texty. Zdá sa mi to neuveriteľné. Keď sedíte sami doma na vidieku a skladáte hudbu, veľmi rýchlo zabudnete, že existujú ľudia, ktorí počúvajú, čo zložíte. Keď sme boli teraz na turné v USA, v prvých radoch boli ľudia, ktorí sa usmievali a odspievali každé jedno slovo s nami. Bol to magický moment. Naozaj som tomu nerozumela. Pred rokom som sedela sama za stolom a písala tieto slová, a teraz ľudia, ktorých ani nepoznám, stoja predo mnou niekde v USA a spievajú text. Je skvelé, že naša hudba môže robiť druhých šťastnými. Ja osobne som veľký hudobný fanúšik a presne toto chcem od hudby. Doma si pospevujem, púšťam si hudbu, ktorá ma zasiahne, spraví šťastnou, upokojí ma. Je úžasné vidieť, keď takéto pocity spôsobujeme aj my druhým našou hudbou.

Promo materiál, ktorý som dostala od nahrávacej spoločnosti, ako jeden z míľnikov vašej kariéry spomína titulnú stranu v americkom časopise Decibel, ktorú ste obsadili v roku 2015. Čo sa tam však už nespomína je, že toto rozhodnutie malo veľa kritikov a mnohí tvrdili, že ste si titulku nezaslúžili, lebo ste v tom čase vydávali len debutový album a nemali ste za sebou dlhšiu kariéru. Ako to vnímate vy? Priniesla vám táto titulka viac škody alebo úžitku?

Úprimne, veľmi nad tým nepremýšľam. Vtedy bolo pre nás výborné, že sme sa dostali na ich titulku. Viem, že niektorí ľudia boli nahnevaní, ale veľmi ma to nezaujíma. Pred nami bola ešte jedna skupina, ktorá sa dostala na ich obálku predtým, než vydala album. Išlo o Ghost a nemyslím, že sa to rozoberalo toľko ako pri nás. Z pozície ženy v hudobnom priemysle som zvyknutá, že ľudia sa na mňa pozerajú skepticky, som zvyknutá byť podceňovaná. Nežiadali sme byť na titulke. Ľudia si o tom môžu myslieť, čo len chcú. Ak naša skupina aspoň na pár sekúnd získala nejakú pozornosť, potom je to dobre. Decibel je fajn magazín, ale na druhej strane nám je dosť vzdialený, tým, že vychádza v USA. Nie som jeho predplatiteľka a neviem, čo sa tam deje. My sa len venujeme hudbe, ktorá v prvom rade uspokojuje nás. Ak sa páči aj iným, je to super.

Lucifer. Foto – Chris Shonting

Patríte k fanúšikom hudby zo 70.rokov, zároveň však kriticky vnímate, akým spôsobom bola ženská sexualita využívaná na propagáciu hudby. Dnes síce Lucifer nemusí na obal albumu umiestniť svoju polonahú speváčku, no váš štvrtý a piaty štúdiový album nesie tvoju tvár. Kam sme sa posunuli od sedemdesiatych rokov?

Ťažko povedať. Sexizmus je tu stále. Neustále sa dostávam do situácií, kedy so mnou zaobchádzajú inak len preto, že som žena. Som si istá, že to zažíva každá žena. Je neuveriteľné, že aj po päťdesiatich rokoch, je to stále problém. Myslím však, že vďaka skupinám ako The Runaways a všetkým dievčatám v rock ‘n‘ rolle je to dnes lepšie, no stále je kus cesty pred nami.

Pokiaľ ide o obal nášho nového albumu, chcela som, aby tam bola celá skupina. Môj nápad bol, aby každý člen skupiny ležal vo vlastnej rakve a všetci by sme boli zoradení vedľa seba. Spravili sme fotky a Nicke povedal, že najlepšie v truhle vyzerám ja, takže na obale musím byť ja. Neprotestovala som, ale chcela som, aby túto správu povedal zvyšku skupiny on (smiech). Na druhej strane, potrebovali sme obal, ktorý si rýchlo získa pozornosť. Dnes si len malé množstvo ľudí kupuje fyzické nosiče. Väčšina ľudí uvidí náš obal len ako malý štvorček na Spotify, a ak by tam bolo päť rakiev, sotva by ich bolo vidieť. Dnes sa jednoducho musí pristupovať k obalom trochu inak.

Na obálke štvrtého albumu som ja na kríži. Chcela som mať niekoho na kríži a Nicke povedal, že ak chcem niekoho ukrižovať, tak jedine seba (smiech). Nie je to teda tak, že by som cielene chcela mať seba na obale.

Mnoho umelcov sa v dnešnej dobe vyjadruje k súčasnej spoločensko-politickej situácii. Ako k tomu pristupuje Lucifer?

Na svojich súkromných profiloch som zverejnila niekoľko príspevkov k rôznym situáciám, ktoré ma hnevajú. Vyjadrovala som sa k sexizmu, povedala som, že mám problém s Putinovou vojnou. Svoje názory neskrývam, nezverejňujem ich však na stránkach skupiny. Tie sú určené hudbe. Nemám strach povedať, čo si myslím a nebojím sa, že tým niekoho nahnevám. Stalo sa, že niektorých som nahnevala svojimi vyjadreniami o Trumpovi alebo Putinovi a prichádzali nám komentáre, že nás preto prestanú počúvať, ale to je len dobre. Ak s tým máte problém, choďte.

Od svojho vzniku v roku 2014 vydali Lucifer päť štúdiových albumov. Ich hard rock 70.rokov je inšpirovaný kapelami ako Black Sabbath, Pentagram a Blue Öyster Cult. Za svoju kariéru odohrali koncerty v Európe, Japonsku, Severnej a Južnej Amerike, pravidelne hrávajú na najväčších metalových festivaloch v Európe a v roku 2023 predskakovali skupine Ghost.

text: Barbora Stuchlíková
foto: Dirk Behlau (titulná)

Barbora Stuchlíková