Erika Rein: Kamibe je preplnený láskou i bolesťou

Hudba ju sprevádza odmalička — najprv len ako prirodzená súčasť domova, neskôr ako cesta, ktorou sa rozhodla ísť. Speváčka Erika Rein sa v posledných rokoch výrazne posunula: od hľadania vlastného hlasu až k tvorivej slobode, ktorá je dnes základom jej hudby. Po rokoch v žánrových mantineloch začala experimentovať a otvárať sa novým zvukom aj spoluprácam. Všetko zúročila na svojom novom albume Kamibe, kde počuť slovenčinu, rómčinu aj angličtinu. Eriku Rein teraz čaká bohaté hudobné leto nielen u nás, ale dokonca aj mimo Európy. 

Ako si sa dostala k hudbe?

Odkedy si pamätám, hudba bola v našej domácnosti prirodzene prítomná. Chodila som na všetky umelecké krúžky, na ktoré sa dalo a postupne som vylučovacou metódou ostala pri speve. Otec bol muzikant, takže hudba bola celé detstvo veľmi blízko mňa.

Aký hudobný štýl ťa najviac charakterizuje?

Čo sa týka spevu, najbližšie mi je spievanie R’n’B vecí. Vlastne vždy, keď si idem pustiť nejakú hudbu k vareniu, púšťam si R’n’B. Vo tvorbe som však dlho uviazla práve preto, že som nepočúvala veľa inej hudby a ťažko sa mi tvorilo niečo iné. Po nejakom čase som dokonca mala krízu, lebo som z toho nevedela vybočiť, nevedela som experimentovať a stále som sa točila v podobných melodických linkách, čím som prestala samú seba baviť.

Ako Erika Rein tvorí v súčasnosti? V čom si iná?

V posledných troch rokoch vnímam najväčšiu zmenu nielen v tom, akú hudbu tvorím, ale aj počúvam. Jonatan, ktorý náš album produkoval (píšem náš, lebo je to veľmi naša spoločná vec, ktorej sme venovali rovnako veľa energie), mi ukázal veľmi veľa novej hudby. Takej, ktorú som nikdy predtým nepočula. Ukázal mi, ako tvoriť inak, ako v tom byť slobodnejšia a nepremýšľať nad tým, či táto melodická linka je dostatočne zapamätateľná a ľudia si ju budú spievať a pamätať, lebo to nie je dôležité. Teraz tvorím veľmi slobodne, a tým pádom ani nepremýšľam, či je to nejaký konkrétny hudobný štýl, alebo je to niečo, čo sa mi aktuálne páči a baví ma.

Tvoríš viac sama alebo spoločne s niekým?

Po albume sa naše cesty s Jonatanom hudobne rozišli, keďže sa potrebuje venovať iným veciam a neostáva mu dostatok času. Kým sme album robili, naučila som sa niekoľko základných vecí v Abletone (program na produkovanie hudby) a snažím sa vymýšľať nápady sama. Živé koncerty teraz hrám s Isobutane. Fungujeme tak, že ja prídem s nejakými nápadmi, pošlem mu ich a on ich rozvíja ďalej. Spravili sme takto už aj prvý spoločný song, ktorý onedlho bude vonku. Som ale veľmi otvorená robiť hudbu s akýmkoľvek producentom, ktorého tvorba sa mi páči a ktorému sa naopak páči to, čo robím ja. Snažíme sa nájsť nejaký prienik s Kodikim, takže možno vyjde aj takéto spojenie. Do budúcna uvidíme. Možno sa znovu obnoví aj spolupráca s Jonatanom. Snáď…

Čo ťa na hudbe najviac baví?

Asi ten kreatívny proces, kedy sa stretnú viacerí ľudia, každý má milión nápadov a vedia super slobodne a bez ega tvoriť hudbu. Mám veľmi peknú spomienku na obdobie, kedy sa tvoril album a rozhodli sme sa tvoriť skladby tak, že sme šli s Jonatanom a Majlom (Martin „Majlo“ Štefánik – fantastický klavirista a producent) na párdňovú chatu s nádejou, respektíve vedomosťou, že vytvoríme niekoľko skladieb na album. Nám trom sa najlepšie tvorilo spolu, takže sme vedeli, že to bude fungovať. Bolo to overené. Celé dni sme sa venovali len hudbe a na pár dní to bol pre nás všetkých dokonalý svet. Samozrejme najkrajšie na celej hudbe je koncertovať s ňou a pozorovať a navnímavať, ako sa ľudia pri tej cítia.

V októbri minulého roka si vydala nový album Kamibe. Prečo názov v rómčine? 

My sme vlastne ani žiaden iný názov pre tento album nemali. Keď som sa opýtala otca, ako sa povie po rómsky láska, hneď bol z toho názov albumu.

Povedz nám niečo o tomto albume.

Na albume so mnou pracoval Jonatan Pastirčák. Na tom, že album existuje, má rovnakú zásluhu ako ja. Okrem neho prispel Martin Štefánik, Aid Kid, Ancestral Vision a Adrián Líška. Tento album je naozaj preplnený láskou. Počas jeho tvorenia som zažívala najväčšiu lásku, ktorá ale okrem nádhery priniesla aj najväčšie trápenia a najhoršie dni. Veľmi mi pomohlo že som mohla počas tohto obdobia tvoriť, zaznamenávať týmto spôsobom všetky svoje pocity a pretaviť šťastie aj bolesť do hudby. Na albume je trinásť skladieb – tri slovenské, jeden a pol rómskej a ostatné sú anglické. Celý proces bol zdĺhavý práve kvôli tomu, že Jonatan bol a je veľmi vyťažený, takže nebolo nikdy dostatočne veľa času. Preto sme aj zvolili taký ten chatový priestor,z ktorého nás nikto a nič nevytrhával a venovali sme sa len hudbe. Aj sme si povedali, že keby sme na takej chate boli týždeň, išlo by nám to tak prirodzene a ľahko, že by sme spravili album za týždeň. Najťažšie to bolo práve s časom. Veľakrát sme museli uprostred tvorenia zastaviť, lebo išiel uspať dieťa, a potom zas chvíľu trvalo, kým sme sa znovu napojili. Toto vnímam ako jedinú ťažkú vec. Všetko sme ale zvládli a tvorbu albumu považujem za zatiaľ môj najlepší čas v živote (aj keď mám ešte stále dosť málo rokov).

V akom jazyku sa ti tvorí najlepšie?

Najlepšie sa mi tvorí po anglicky, ale veľmi, veľmi rada spievam po slovensky, no len v prípade, že nespievam text napísaný mnou. Preto aj všetky slovenské veci na albume napísal Jonatan. Beriem to tak, že písanie slovenských textov je naozaj moja veľmi slabá, možno dokonca aj najslabšia stránka. Preto som sa rozhodla nerobiť to a nechať to na niekom, komu to ide super. A možno som iba lenivá. Vlastne neviem… V angličtine sa necítim taká odhalená a je to pre mňa veľmi spevavý jazyk.

Kto alebo čo ťa pri tvorbe inšpiruje?

Pri písaní textov ma inšpirujú ľudia, situácie, ktoré zažívajú, pocity, ktoré prežívajú. Samozrejme ma inšpirujú aj moje vlastné situácie, ale veľmi ma baví rozprávať sa s ľuďmi, počúvať ich. Hudobne sú to veľakrát zvuky. Keď si otvorím Ableton, prvá vec, čo robím je, že hľadám zvuk, ktorý mi zadefinuje náladu a emóciu, ktorú nakoniec skladba má.

Je podľa Teba ťažké uživiť sa hudbou na Slovensku? Dá sa to vôbec?

Ja svojou hudbou zatiaľ zarábam málo peniažkov. Ak to beriem za seba, je ťažké sa ňou uživiť. Samozrejme, že sa dá super zarobiť na hraniach, kde spievam covery, na nejakých firemných podujatiach, oslavách alebo svadbách, ale ako som vydala album, cítim, aké rozdielne je to od toho, čo som vždy spievala. Momentálne mám úplne iné hrania, aké som mala napríklad pred dvomi rokmi. Hrám na super festivaloch a na super miestach, ale čo sa týka tých zárobkových hraní, je ich menej. Je to celé proces. Ja som s tým aj počítala. Musím tú hudbu robiť konzistentne, ľudí navyknúť na to, že je to takto a robím takúto hudbu a verím, že to bude super. Len to chce trpezlivosť, keďže som sa nerozhodla robiť pop tak úplne na prvú. Tým sa dá určite super zarobiť.

Čo plánuješ najbližšie?

Plánujem robiť novú hudbu, leto bude plné koncertov. Budem hrať na Colours of Ostrava, z čoho sa veľmi teším. Tento rok budem hrať aj mimo Slovenska, dokonca mimo Európy. Najviac sa teším práve z toho, že sa budem môcť  odprezentovať aj v zahraničí, kde som nikdy nebola.Text: Barbora Repková
Foto: archív (FB Erika Rein)