Martin Belobrad zo Sanatorium: Albumy už ľudí moc nezaujímajú

Niet pochýb, že Martin Belobrad je jedným z pilierov slovenského undergroundu. Kapela Sanatorium a jeho ďalšie aktivity okolo scény vzbudzovali a stále vzbudzujú rešpekt. Aj keď dnes žije v Dubaji, slovenský metal neustále zohráva dôležitú úlohu v jeho živote a zdá sa, že tento rok sa Sanatorium opäť vrátia na koncertné pódiá. O živote v exotickom prostredí, jeho práci či spomienkach na najlepšie koncerty sa dočítate v nasledujúcich riadkoch.

Sanatorium. Foto – archív Martin Belobrad

Keď mi teraz odpovedáš, sedíš si niekde v mrakodrape v Dubaji?
Veru tak, som akurát v Dubaji a keďže je vonku cez deň už celkom teplo, tak áno, sedím v office v jednej tower. Ale ráno som sa aj stihol okúpať v mori a možno si pôjdem neskôr zaplávať do bazéna. Inak sa mám super. Vcelku som si tu už zvykol a cítim sa tu viac-menej ako doma.

Sanatorium je jedným z pilierov slovenskej metalovej scény. Čo ťa doviedlo k plnohodnotnému oživeniu kapely? Kde nastal ten impulz?
Ani už presne neviem, kedy sme sa rozhodli zase viac hrávať. My sme sa oficiálne ani nikdy nerozpadli, len si každý robí, čo treba, občas sa stretneme na skúške, občas na koncerte. Ale celkovo tie hudobné srandy človeku chýbajú. Prežil som viac než polovicu života v deathmetalovej kapele, takže je to naše spoločné dieťa. Či sme sa plnohodnotne oživili, to povedať neviem, ale občas si zahráme nejaké koncerty a tento rok aj pár festivalov. Kapela viac-menej funguje. Je veľa vecí, ktoré treba vylepšiť a dotiahnuť. Začínajú sa prejavovať roky laxnosti, nemáme už takmer merch, dlho sme nič nevydali atď.

Predpokladám, že si stále mával ponuky na koncerty pre kapelu. Sanatorium bola kedysi asi najviac koncertujúca banda zo Slovenska. Veľa ste hrali aj v zahraničí. Oprášil si teraz staré kontakty? Aké to bolo znova po rokoch stretnúť známe tváre?
Jasné, tých ponúk bolo dosť, ale celkom to upadne, keď človek nie je viac aktívny. A keď začneš odmietať akcie, tak je to ešte horšie. Kedysi sme veru veľa hrávali, nielen doma, ale hlavne v zahraničí. Teraz je už dosť komplikované zopakovať to. Niektoré kontakty ostali, niektoré sa stratili, ale je vždy super vidieť známe tváre na akciách a vždy poteší, keď sa napríklad objaví niekto v našom triku. Celkovo sme s kapelou zažili asi to najlepšie, čo v UG scéne bolo. Mali sme viac šťastia než nejakých premyslených plánov. Hrali sme dosť, ale to sa už určite nezopakuje. Skôr si občas niekde zahráme a zabavíme sa.

Raz si sa vyjadril, že nový album ťa už nezaujíma a nemáte chuť niečo nové nahrávať. Človeče, posledný album je ešte z roku 2004. Kedy teda môžeme reálne očakávať nové veci?
S tými albumami je to komplikované. Skladanie je beh na dlhú trať a nemáme toľko originálnych nápadov. Najviac nám sedí spraviť si občas nejaký song a nahrať ho. Nie je v tom nejaký veľký plán, ale celkovo sa mi zdá, že celé albumy už ľudí ani moc nezaujímajú. Neviem sa vyjadriť, čo bude, lebo aj ja mám vcelku problém písať nové texty. Vôbec neviem, o čom. Nie sme nejaká politická alebo vedátorská kapela. Aj gore texty sú otázne – nie je o čom, aby to nebolo trápne a smiešne. Skôr by sa nám zišiel dobrý textár, ktorý by rozumel našej filozofii – žiadnej filozofii :).

Tvoja frustrácia, respektíve presťahovanie sa zo Slovenska, stálo aj za odchodom z tvojho labelu Forensick Music. Prevzala ho Adelka Melová a ako metalový UG obchod doteraz funguje náramne dobre. Skús trocha zaspomínať na label. Ktoré bolo tvoje najúspešnejšie vydanie? Bolo veľa starostí s kapelami, promom a podobne?
Áno, bolo s tým veľa starostí, ale to by nebol ani problém. Problémom bolo, že mi to už nerobilo radosť a bola to skôr rutina a nuda. Stále dookola to isté. Postupne som z toho začal byť unavený a začal som sa cítiť ako v komercii, čo som vždy neznášal – rozmýšľať, čo sa predá, koľko sa predá, atď. Bol som vychovaný skôr na undergrounde a bez komerčných vplyvov, aj keď si niekto môže myslieť, že Sanatorium je nejaká komerčná kapela. Opak je pravdou. V minulosti sme boli melodickejší, ale viac nás začala baviť brutálnejšia tvorba. Či je to znak komercie, neviem posúdiť, ani sa mi nad tým veľmi nechce rozmýšľať. Predaje si už tiež moc nepamätám, ale okrem Sanatorium to bol myslím Soils Of Fate a Orkrist. To sa vždy dobre predávalo.

Spomínam si, ako ste u nás hrali v klube Bunker a odpálili ste nám reproduktory. Bolo to pre trigger vášho bubeníka. V tom čase niečo také málokto používal a náš zvukár to jednoducho zle nastavil. Potom ste spali u nášho basáka Slavča a musel vás vyhnať ráno upratať veci dole pod balkónom Mali ste totiž v kapele mladých chalanov, ktorí sa jednoducho bavili. Pamätáš si na túto prešovskú akciu?
Pamätám si len matne, že skoro letel televízor z okna :). Niečo sa popilo, Miro Pele mal asi svoj deň :). Ak sme sa niekedy správali ako idioti, sorry, tiež sme občas potrebovali vypnúť a vyblbnúť sa. Ja si skôr v Prešove pamätám iný klub, kde boli iné zábavky, ale netreba byť indiskrétny :).

Na čo si pyšný z histórie Sanatorium?
Asi najväčší úspech je, že doteraz existujeme a že sme schopní občas zahrať nejaký koncert. Bolo pár akcií, kde sme hrali pred tisíckami ľudí, ale to boli skôr fesťáky, kde prišli ľudia nie na nás, ale na headlinerov, takže ťažko si pripisovať zásluhy :). Čo mňa potešilo veľmi, je, že máme na LP náš debutový album Arrival of The Forgotten Ones. LP je parádny vynález.

Po rokoch ti chcem znova poďakovať, že si nám vydal náš druhý album a taktiež za možnosť vystúpiť ako support pred Suffocation v Nitre a pred Vital Remains v Žiline. Pri spomienke na tieto akcie mám zimomriavky. Čo ti napadá v súvislosti s týmito koncertami? Vraj si aj celkom prerobil…
Moc si už nepamätám finančnú stránku týchto akcií, ale doteraz si na koncert Suffo spomínam. Vital Remains ani moc nie :). Keby si mi to nepripomenul, už by som na Vital Remains zabudol. Som rád, že som vám mohol vydať album. Pamätám si, že sa mi páčil a že mal dobré ohlasy hlavne vonku.

Nedávno ste vydali vaše prvé tri demáče a to rovno vo forme lisovaného CD. K tomu aj nový obal. Musel ťa Ján Jason dlho prehovárať?
Ani nie, veď sa poznáme roky a sme radi, že je to vonku. Síce už roky nemám CD prehrávač, ale dlho rozmýšľam, že si nejaký kúpim.

Hráš ešte niekedy na base alebo gitare? Bolo po rokoch ťažké nastaviť hlasivky a odspievať celý koncert?
Žiadne nástroje som dlho neskúšal. Budú to už roky. Vždy sa mi páčili bicie, takže možno si občas zatrieskam. Hlasivky sú veru ťažké. Dávam si na ne radšej pozor, najmä keď je viac akcií, lebo mám stále obavu, že mi môžu odísť. Preto si nedávam už ani obvyklé šoférske pivká.

Craniotomy mali to šťastie, že si zahrali v Dubaji. Ich video a fotografie sú úžasné. Skús nám priblížiť metalovú scénu a komunitu v takom exotickom prostredí. Chodíš tam často na akcie?
Už to myslím budú dva roky, čo tu hrali chalani a dopadlo to super. Ľudí bolo dosť, ohlas parádny. S Halmom sme mali celý deň alko prípravu, až ma nakoniec presvedčili na jeden song s nimi. Bolo to super. Na akcie moc nechodím, ale občas keď je niečo dobré, tak jasné. Bol som na Hypocrisy, Devourment, Nile, Kraanium a ešte pár ďalších. Scéna nie je nejaká veľká, cca. 150 ľudí na menšie koncerty, pár stoviek na väčšie. Keď tu napríklad hrala Sepultura, bolo okolo 2-3 tisíc ľudí. Komunita je taká, ako všade – hlavne staršina :).

Ako by si jednoducho popísal čomu sa pracovne venuješ?
Keď som sa sem presťahoval, pár rokov som sa venoval len zakladaniu firiem a pomáhal som ľuďom získať rezidenčné víza. Potom som niekoľko rokov robil v crypto fonde a pred pár rokmi som sa vrátil na začiatok a znovu sa venujem zakladaniu a spravovaniu firiem. Nedávno sme začali robiť aj reality. Nemám k realitám vrelý vzťah, ale veľa našich známych a klientov tu chce reálne bývať a mať tu investície, tak im pomáhame aj v tom a ide to celkom dobre. Je tu dosť podvodníkov a ľudí, čo to strašne zľahčujú, najmä rôzne sliepky z Instagramu a šašovia z YouTube. Treba si dávať pozor. Môžete o všetko prísť, keď naletíte nesprávnym ľudom.

Moja klasická otázka – tvoje TOP 5 albumy všetkých čias?
Ja som taký youtubeový metalista. Frčím stále na Suffocation Effigy, Gorguts, Dying Fetus, Despised Icon, Deicide, Assassin, Lorna Shore a kope ďalších. Do TOP 5 sa nedokážem spratať, ale TOP 1 je Suffo, a potom je dlho, dlho nič.

Text: Dodi Kosč
Foto: Archív Martin Belobrad