Od Zuzana Mikulcová: Posledné dva roky ma poznačili, ale aj posilnili
Speváčka a skladateľka Zuzana Mikulcová je pre mňa výnimočným zjavom na slovenskej scéne. Jej hudba sa pohybuje na pomedzí rôznych žánrov a na to sa u nás vždy ťažšie zvyká. Možno práve preto, že nie je stopercentne zaraditeľná ani do jedného zo žánrov sa jej od odborníkov a poslucháčov nedostáva toľko pozornosti, koľko by si zaslúžila. Napriek tomu si jej tvorba postupne vytvára vlastnú a nezameniteľnú kolónku v (nielen) slovenskom hudobnom priestore.
Počas pandémie aj napriek zložitým okolnostiam intenzívne pracovala a dokončila projekt Fúzie. O ich nahrávaní, možnom pokračovaní, skladaní piesní pre iných interpretov a o pocitoch ženy v slovenskej hudobnej branži som sa s ňou veľmi rád porozprával.
Posledné dva roky boli pre kultúru veľmi netradičné. Ako ste ich prežívali ako interpretka a autorka?
Bolo naozaj zvláštne, že sme zostali doma. Aj keď sme nemali naplánovaných veľa koncertov, akurát sme štartovali projekt Fúzie, ktorý si vyžadoval veľa cestovania a stretávania, čo nebolo vždy jednoduché. Prvé týždne lockdownu v 2020 boli celkom fajn, trochu som si oddýchla, vytvorila projekt Nahraj mi, v ktorom sme si s kamošmi a poslucháčmi nahrávali cez sociálne siete rôzne skladby. Neskôr to už začalo byť zložitejšie. Museli sme sledovať meniace sa opatrenia, ale napriek tomu sme stihli dosť koncertov a zároveň postupne dokončovať Fúzie. To obdobie ma určite poznačilo, ale na druhej strane aj posilnilo. Mala som dosť času rozmýšľať o hudbe, živote a o tom, čo chcem a čo nie.
Ako vznikol nápad na projekt Fúzie, ktorý prepája rôzne štýly, žánre, generácie, hudobníkov, aj zvuk s obrazom?
Často ma rôzni hudobníci volali do spolupráce a tak som chcela niečo podobné vytvoriť aj ja. Keď som sa o tom rozprávala s poducentom Andrejom Hruškom, začali sme vymýšľať, ako by to mohlo vyzerať. Môj predchádzajúci album Dievča sme nahrali bez hostí, tak sme si povedali, že to teraz urobíme programovo celé s hosťami. Rozhodli sme sa, že budeme prepájať odlišnosti hudobnej kultúry rôznych národov, aj takých, ktoré tu nie sú veľmi známe, ale pandémia nám zmenila pôvodné plány a museli sme to urobiť v menšom, aby sme zvládli cestovanie a nahrávanie. A povedali sme si, že oslovíme ľudí, ktorých máme radi a ich tvorba nás oslovuje.
Podarilo sa vám získať na spoluprácu všetkých, ktorých ste chceli?
No….všetkých sa nepodarilo, ale chceli sme, aby to oslovilo aj hostí a mali záujem o aktívnu spoluprácu. Prvým bol Dan Bárta, ktorého sme skúsili osloviť a on okamžite reagoval kladne a prichádzal s nápadmi, ako to urobiť. To nám dodalo odvahu začať na tom pracovať naplno. Ďalší sa pridávali postupne. S Barborou Mochowou som chodila v Prahe do školy a tým, že ona nespievala v češtine, nám prišlo zaujímavé skúsiť to práve takto. Lara Abou Hamdan sa objavila v projekte Nahraj mi, sama sa mi ozvala a videla som v nej veľký potenciál. Jakuba Königa som predtým nepoznala, bol mi navrhnutý ako výborný textár na skladbu Zítra ráno s Barborou Mochowou. Popri tom som objavila aj jeho ďalšie schopnosti. Je to taký renesančný človek a som rada, že nám to s ním tak dobre vyšlo. S Petrom Lipom som už spolupracovala ako hosť, tak som ho teraz s radosťou pozvala ja.
Všetci hostia sa aktívne zapojili aj ako autori?
To bol náš cieľ. Vytvoriť fúziu hudby textov a nápadov, z ktorých vznikne výsledok, s ktorým budú všetci spokojní. Napríklad Dan Bárta si celý svoj part napísal sám a bol celým projektom veľmi nadšený. Som veľmi rada, že všetci hostia si zobrali Fúzie za svoje a tak k nim aj pristupovali. Príjemne ma prekvapil Jakub König, ktorý napriek tomu, že sme sa veľmi nepoznali, napísal text Můj stín, s ktorým sa absolútne stopercentne dokážem stotožniť.
Ďalšou zaujímavou stránkou projektu Fúzie bolo, že všetky nahrávky vznikali naraz ako audiovizuálne live session.
My sme si to tak vysnívali, že vznik hudobnej fúzie zachytíme aj na obraze. Teraz už môžem priznať, že na začiatku sme si to predstavovali jednoduchšie. Nakoniec to bolo dosť komplikované, ale vždy sme sa snažili, nejako to zvládnuť. Keď sme už niečo naplánovali, tak sme vedeli, že to musíme dokončiť. Vždy sme sa museli prispôsobiť aktuálnym možnostiam, niektoré nahrávky sa oproti plánu presúvali v čase, niečo dokonca až o rok.
Prečo ste sa rozhodli album vydať na drevenom USB kľúči aj s rôznymi environmentálnymi doplnkami?
Vyplýva to z môjho každodenného života. Som vegetariánka a venujem sa intenzívne enviromentálnej problematike. Rozmýšľam o tom, koľko vecí potrebujem a či ich potrebujem, nakupujem v sekáčoch, v rámci rodiny si veľa vecí posúvame, triedim, separujem….a aj moja mama sa venuje enviromentálnemu spracovaniu nebezpečných odpadov, čiže tému konzumu sme často riešili aj doma. A toto som chcela preniesť aj na Fúzie. Moja dobrá kamoška vytvára voskové obrúsky, tak mi to prišlo ako skvelý nápad zapojiť ju do projektu. Pribudla aj recyklovaná taška a album je na “drevenom” USB klúči. Stretla som sa aj s tým, že prečo to nevyšlo na vinyle, či CD, ale pre projekt, ktorý spája obraz a zvuk je najlepšie možné médium práve ten USB kľúč.
Ako sa vám zatiaľ podarilo odprezentovať Fúzie naživo?
Len čiastočne a nie so všetkými hosťami. Ale ohlasy boli zatiaľ vždy pozitívne. Verím, že sa nám to raz podarí dať dokopy a odprezentovať celé. Možno neskôr, aj s pokračovaním.
Znamená to, že projekt bude pokračovať?
Chcela by som pokračovať a možno aj dokončiť to, čo sme nestihli. Ideme teraz nahrávať s Beatou Hlavenkovou a ak to dobre dopadne, chceli by sme ísť ďalej. Do konca roka máme v pláne ešte dve ďalšie Fúzie a potom uvidíme.
Hrávate na jazzových festivaloch, na alternatívnych pódiách, ale aj v televízii v rámci mainstreamu. Kam by ste sa osobne zaradili?
Ja sa nejako zvlášť nezaradzujem. Mňa spievanie a skladanie baví a nedávam si žiadne hranice. Mám rada rôzne žánre, z každého si dokážem vybrať to, čo ma oslovuje. Ja chcem robiť hudbu tak, ako to v danej chvíli cítim a to je pre mňa najdôležitejšie.
Robíte aj skladby pre iných interpretov, ako to obvykle vzniká?
Pri niektorých to bolo tak, že som už mala rozpracované nejaké skladby, o ktorých som vedela, že ich spievať nebudem. Ak sa im hodili, tak som ich dopracovala a podľa potreby dokončila. Alebo to bolo tak, že som písala už konkrétne pre daného interpreta. Vtedy je to iné, pretože sa snažím vcítiť do konkrétneho interpreta a snažím sa to urobiť “na mieru”. A stalo sa mi aj to, že som niečo takto napísala a radšej by som si to nechala pre seba, ale nakoniec som to neurobila.
Pre dobrú skladbu je veľmi dôležitý aj producent. Ako sa vy ako autorka podieľate na výslednej podobe skladby?
Záleží na tom, pre koho tá konkrétna skladba vzniká. Ak to má Andrej Hruška dohodnuté s interpretom a spolu vedia, ako a kam má skladba ísť, tak sa v tom veľmi neangažujem. Skôr len v nejakých zásadných veciach ako sú vokály, forma skladby a prípadné zmeny. Ale pri mojich vlastných veciach zasahujem oveľa viac a chcem byť súčasťou celého procesu vzniku. Sem tam sa aj nezhodneme, ale vždy sa nám podarí nájsť kompromis.
Situácia v kultúre sa pomaly začína vracať k normálu. Aké plány má Zuzana Mikulcová?
Za posledný polrok som prešla veľkým prerodom. Veľa vecí prehodnocujem a mám pocit, že ten proces bude ešte chvíľu trvať. Chcem viac presadzovať svoje vízie a názory a chcem vedieť si ich aj obhájiť. Verím, že sa už vrátime na koncerty a festivaly, a že sa nám podarí dotiahnuť do konca všetky naše rozbehnuté projekty. Okrem toho písať a nahrávať skladby, ktoré oslovia poslucháčov a divákov.
text: Rado Mešša
foto: Jakub Čajko (titulná)
