Dvadsaťpäťročná basová gitaristka Kinga Glyk patrí k najväčším talentom z poľskej hudobnej scény. Okrem mnohých ocenení má na konte tri autorské albumy a momentálne pracuje na ďalšom. Jej kariéru sledujú na sociálnych sieťach mnohí svetoví umelci – Michael League, Rick Beato, Jacob Collier a ďalší. V sobotu vystúpila ako headlinerka na festivale City Sounds Bratislava v štúdiu Slovenského rozhlasu. Pri tejto príležitosti sme mali možnosť sa s ňou porozprávať. Hovorili sme o jej hudobníckych začiatkoch, o probléme v hudobnom vzdelávaní, ale aj o jej názore na aktuálny trend hry mladej generácie jazzových hudobníkov.
Aké tvoje boli hudobnícke začiatky? Viem, že si mala rodinnú kapelu. Študovala si hudbu na hudobnej škole?
Áno, pochádzam z hudobníckej rodiny. Nikdy som neštudovala na hudobnej škole. Mojím mentorom bol môj otec, ktorý ma viedol. Na basovej gitare som začala hrať kvôli môjmu záujmu k hudbe a k tomuto nástroju.
Si teda samouk v hre na nástroji?
Určitým spôsobom áno, ale neskôr som navštívila zopár lektorov na súkromných hodinách, ktorých rady a pripomienky som dlhodobo a poctivo cvičila.
Na svoj vek hráš veľmi vyzreto. Cvičila si veľa, alebo si sa viac učila praxou na pódiu?
S odstupom času musím povedať, že som stratila veľa času nesystematickým cvičením a hraním. Určite som mohla cvičiť viac a vnímam u seba rezervy, na ktorých sa snažím pracovať. Proces zdokonaľovania technických, interpretačných a hráčskych zručností bol v mojom prípade veľmi náročný a pomalý, ale o to viac si vážim všetky praktické skúsenosti a to, čo som sa naučila. Vždy som sa snažila byť učiteľom sama sebe. Neustále som bola zvedavá a hľadala som rôzne cesty a cvičenia k zlepšeniu mojich hudobných zručností.
Nikdy si neuvažovala nad štúdiom na hudobnej škole?
Áno, uvažovala som nad tým ale moji rodičia ma od štúdia úmyselne odhovárali, pretože obaja sú hudobníci a počas ich štúdia mali veľmi zlé skúsenosti s celkovým systémom výučby a prístupom učiteľov ku žiakom.
Išlo o konkrétny školský systém v Poľsku? Vychádzal z prísnej ruskej školy?
Nemyslím si, že by išlo o poľský systém výučby. Skôr išlo o to, že v minulosti boli na študentov čohokoľvek, nielen hudby, kladené veľké nároky a očakávania. Učitelia boli veľmi prísny a v mnohých prípadoch nemotivovali svojich žiakov pozitívnym spôsobom, ale práve naopak, dokazovali im, že nič nevedia a vyvolávali medzi nimi potrebu súťažiť. Mnohí žiaci to psychicky nezvládli a prestali hrať. Práve od tohto ma chceli rodičia uchrániť. V súčasnosti je systém nastavený úplne naopak, čo je však tiež nezdravé.
Si basgitaristka a prezentuješ groovujúcu hudbu. Videl som tvoj koncert s frankfurtským big bandom, kde ma zaujal groovový aranžmán skladby Lennie´s Penies ikonického jazzového klaviristu Lennieho Tristana. Venuješ sa aj mainstreamovému jazzu? Napríklad na kontrabase?
Veľmi si vážim a milujem mainstreamový jazz, ktorý si však vyžaduje poctivé štúdium, vedomosti a prax. Človek teda musí tento smer robiť naplno a doslova ním žiť. Moja cesta je iná. Z týchto dôvodov sa mu zatiaľ nevenujem. Neustále sa snažím rozširovať svoje vnímanie a celkový hudobný koncept. Nerada škatuľkujem hudbu, ktorú robím. Som presvedčená o tom, že človek musí robiť iba to, čo miluje a čomu sa chce naplno venovať.
Veľa koncertuješ a hráš. Venuješ sa aj pedagogickej činnosti? V súčasnosti je ťažké uživiť sa iba umeleckou činnosťou.
Som veľmi vďačná za to, že sa momentálne môžem živiť iba koncertovaním a nahrávaním. Môj otec ako profesionálny hudobník, nemal nikdy veľa peňazí, takže veľmi dobre viem, aké je ťažké uživiť sa umením. Z tohto dôvodu si veľmi vážim svoju situáciu a snažím sa udržiavať si svoju kreativitu a pracovitosť, ktorá ma dostala do tohto bodu. Je mi totiž jasné, že môj aktuálny úspech sa môže kedykoľvek skončiť.
Ako sa vyrovnávaš s kritikou? Či už kolegov, alebo svojou vlastnou.
Myslím si, že ide o nekonečný proces boja. Veľakrát je to boj so samou sebou, pretože ako hudobníci sme si sami najväčšími kritikmi.
Jeden vynikajúci poľský klavirista mi poradil, aby som sa na pódiu nikdy nesnažila hrať lepšie ako viem, pretože v tom momente sa všetko pokazí. Treba sa snažiť hrať iba tak dobre, ako človek v danom momente dokáže. Aj toto treba cvičiť a preto si to na pódiu stále pripomínam. Okrem toho nemusím sebe ani nikomu inému nič dokazovať. Nemám potrebu byť najlepšou basovou gitaristkou na svete. Všetci sme ľudia. Máme horšie aj lepšie dni, ktoré sa ukážu aj na pódiu. Je to úplne prirodzené. Najdôležitejšie je byť trpezlivý, pokojný, vďačný, milovať hudbu a neprestávať pracovať na tom, čo chce človek dosiahnuť.
